ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Popri cintoríne tečie potok. Na brehu stojí obyčajná vŕba. Jej listy veselo sa hrajú s vetríkom, ona sebavedome drží hlavu, nazerá sa spokojne do zrkadla potoka; poznať na nej spokojnosť, ako na človeku s čistým svedomím.

Na cintoríne, pri samom plote, stojí smutná vŕba. Má listy opustené, ako keď pokánie činiaca žena vlasmi zakrýva svoju hriešnu tvár; do zeme hľadí, ako človek, ktorý nie je spokojný sám so sebou, ktorého svedomie hryzie.

„Prečo si vždy taká smutná?“ spytuje sa raz obyčajná vŕba svojej súsedy.

„A či nič nerozprávala matka o tom, čo stalo dávno?“

„Veru nič; mohla by si niečo rozprávať o minulosti.“

„Dobre,“ začne rozprávať smutná vŕba. „Tvoja pramatka a moja pramatka boly vlastne sestry. Boly jednaké, ako by si z oka vypadly. Keď Syna Božieho mučili, jeden katan narezal z mojej pramatky prútov a týmito ťal pravdu, do krvi popretínal sväté telo Syna Božieho. Keď moja pramatka videla, akej ohavnosti dopustily sa jej deti, prúty, keď videla, že miesto toho, aby sa zlámaly na márne kúsky, otrocky poslúchaly vražedlnú ruku katana: vo veľkom žiali prekliala ich, aby nikdy nerozveselily sa, aby ich nikdy neprestalo hrýzť svedomie. Opustila svoje listy, aby ani slnko nevidelo jej užialenej, od hanby horiacej tvári. Preto som i ja smutná.“

„A čo vieš o mojej pramateri?“ spytuje sa vŕba pri potoku.

„Keď ohavný zradca Judáš zúfal nad sebou,“ pokračovala smutná vŕba, „vo svojom zúfalstve vzal povraz, priviazal ho na konár tvojej a obesil sa naň. Visel tak medzi nebom a zemou a zem bola veľmi rada, že nemusí prijať ošklivé telo zradcovo do svojho lona. Zem vo svojej radosti začala sa posmievať tvojej pramateri:

„Ej, ale máš za ovocie,“ posmešne hovorila zem vŕbe; „čo ani nebo, ani ja nechcem, to si ty prijala. A ako ti jazyk vypľazuje.“

Tvoja pramatka dosť sa kolísala, aby striasla so seba zradcu, ale povraz bol mocný. V strachu, že by ostal na nej visieť a podráždená posmeškami zeme, oslabila konár, konár sa odlomil, a Judáš sletel —“

„Zem ho teda predsa len musela prijať,“ podotkla vŕba pri potoku.

„Neprijala ho. Keď padal s vŕby, zem rozpukla sa v hneve, a Judáš rovno do pekla sletel,“ dokončila smutná vŕba a zamyslela sa.

„Hja, taký osud zasluhujú tí, ktorí zrádzajú pravdu,“ doložila susedná vŕba.