ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prišla jar. Bociani leteli z horúcich krajov pod miernejšie podnebie. Jedna velikánska rodina bocianov zastavila sa v našom chotári. Oddýchla si cez noc a na svite zasa ďalej letela ku svojim hniezdam. A predsa neodleteli všetci bociani, lebo jeden z nich vyvaril v sebe cez noc zradu, skryl sa v krovine, nešiel z kŕdľom.

„A či ja musím s nimi letieť?“ myslel si v noci. „Tu je pre mňa dosť žiab, vychová sa. Tam musel bych sa trápiť na deti, ba i na cudzích, a tu si budem žiť v pokoji, bez všetkej starosti.“ Skryl sa, a keď na svite najstarší bocian rozkazoval rozpínať krýdla a letieť v mene Božom do rodiska, zradný bocian utajil sa, že ho nezbadali.

Kŕdeľ odlete veselo, a neverný bocian začal sa hostiť na žabách. Za niekoľko dní bol spokojný, kým totiž všetky žaby nepohltal, čo boly na močaristých lúkach. Ale teraz už čo? Žalúdok pýtal svoje, a na trávu nebol naučený. Rozhodol sa, že pôjde za kŕdľom. „Ale veď ma svoji zabijú za to, že som sa stal neverným, že som sa odtrhol od kŕdľa,“ rozmýšľal bocian. „No, radšej nech ma prísne odsúdia moji rodní, ako mám tu opustený hladom umrieť.“ Vyletel teda k oblakom a obzeral sa, kade to jeho kŕdeľ letel. Videl len široký svet, ale cesty, po ktorej bociani leteli, nevidel. Prišlo mu na um, že bol ešte mladý, keď letel do Afriky a nazpäť; nedával pozor, kade leteli, iba sa držal zkúsených starých bocianov. Zarmútený vrátil sa na zem.

Jednej noci, ani sám nevie, ako, prišiel i o zlatú slobodu. Priblížili sa k jeho nočnému úkrytu chlapci. On spal a nemal kto bdieť, ako je to v obyčaji u bocianov, kým nachodia sa v náručí sna. Bránil sa, hádzal sa, ale chlapci ho premohli, poviazali a zaniesli do krčmy.

Tu ešte len napočúval sa posmechu! Sviazali mu žinkou krýdla, musel spávať v smradľavom chlieve medzi kačkami a husmi, ktoré opovržlive hľadievaly naňho za to, že sa odtrhol od svojho kŕdľa; deti hádzaly doňho skaly, opití oblievali ho v krčme akýmsi smradom, a keď od toho kýchal, smiali sa posmešne. Hladu síce nemal, ale každý koštiaľ, čo mu hodili, aby oberal, horkými slzami kropil.

Jedného dňa smutný utiahol sa do kúta v záhrade a túžobne hľadel na belasé nebo, popod ktoré kedysi svobodne lietaval. Na plote vrabec veselo čvirikal.

„Čo si taký veselý?“ spytuje sa ho bocian.

„Čo by som nebol veselý?“ odpovie vrabec; „svobodný som, moje deti sú hodné a zdravé, bratia a sestry ma radi majú. Áno, všetko mám, čoho vrabce potrebujú, preto som veselý. A ty prečo si smutný?“

Bocian neodpovedal, ale priletevšia lastovička začala švitoriť, že tak mu treba, lebo odtrhol sa od svojho kŕdľa a za to dostal sa do otroctva. „On, svobodný bocian, ktorý po ľahúčky preletel široké more, má teraz po zrade krýdla poviazané a zahynie, ako mizerný otrok,“ doložila lastovička a odletela.

Zahanbený bocian začal ešte väčšmi smútiť. Prišli mu na um deti, bratia, sestry, múdri otcovia, mäkké hniezdo na streche, vzájomná láska, oddanosť, a táto rozpomienka bolestnou túžbou naplnila jeho srdce. Chodil s ovesenou hlavou, nechcel už ani kosti oberať; túžba za svobodou, za rodinou ho zožierala, so dňa na deň bol slabší, smutnejší.

Prišla jaseň. Bocian bol už taký oslabený od žiaľu, že mu i krýdla rozviazali. Veď už nemohol lietať. Jedného jasného dňa stál na dvore a hľadel na svetlé nebo. Zrazu zbadá nad sebou kŕdeľ veselo pokrikujúcich bocianov. Vracali sa zimovisko do horúcich krajov.

Bocian hľadel dlho za nimi, triasol sa na celom tele, klepol slabo zobákom, no, kalich už bol preplnený: strepotal slabo krýdlami a zvalil sa. K umierajúcemu sadla si laštovička a od nej odkázal posledné pozdravenie svojim rodným bratom. Smutné to bolo pozdravenie: „Povedz bratom, že moja zrada vrhla ma do otroctva, do služby cudzej vôli; povedz i mladým, menej zkúseným, že veľké muky a ťažká smrť zastihujú tých, ktorí odtrhujú sa od svojho kŕdľa: hynú, hynú pomaly, až konečne medzi cudzinou skladajú svoje kosti, nikým neoplakávaní, posmievaní, odkopnutí…“ A bocian prestal dýchať.