ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Žil v dedine chudobný želiar. Mal chalupu, štyri sliepky, koníka, psa, mačku a vozík — to bol celý jeho majetok. Žena a deti umrely mu dávno. Živil sa tak, že vozieval drevo z hory.

Jedného dňa sedela mačka za pecou a rozmýšľala: „Akýže je to poriadok? Ja bývam vždy v izbe ako pani, mravčím tenko, hrám a pochlebujem gazdovi, a on predsa radšej má psa, ktorý len na dvore býva, v noci brechotom zobúdza ho, a ani nevie tak pekne gajdovať, ako ja! Ešte i žrať dostáva pes viac, ako ja. To nebudem trpieť. Počkaj, pes, navlečiem vec tak, že ťa gazda odoženie, a ja budem sama paňou v dome!“

Mačka vybrala sa pred večerom do hory a tam dlho shovárala sa s líškou. Po rozhovore podaly si priateľsky laby a rozišly sa. Keď mačka prišla domov, bolo už dosť pozde. Pes ležal pred prahom a kamarátsky privítal mačku. Ona na privítanie potuteľne usmiala sa iba a skočila cez zabitý oblok do izby. Gazda už driemal na posteli.

Mačka podľa dohovoru s líškou vyškriabala sa potíšku na posteľ, ľahla si gazdovi na prse a začala hrať; od toho vraj človek tak zaspí, že by ho ani výstrel z dela nezobudil. (To líška tak poradila; neviem, či je to pravda.)

Zrazu začal pes po dvore behať a zavýjať. Ale darmo zavýjal: gazda sa neprebudil, a líška zadrhla všetky štyri sliepky v kuríne a ich i odniesla, kým pes svolával iných psov na pomoc.

Ráno miesto žrania pes dostal bitku, že zle strážil. Gazda ho vyháňal z domu, ale pes len odbehol, a keď gazda odišiel do hory, zasa sa vrátil. Mačka mala veľkú radosť, že pes z milosti vypadol.

Po čase-nečase gazda zabudol na sliepky a pes už nedostával bitky. „No, počkaj,“ myslí si mačka, „veď ťa ja dostanem z domu!“ I čo nevykonala? Spriahla sa so zlodejom. Pravda, falošnica a neprajnica netušila, že i sebe navarí kaše.

Jednej noci, podľa dohovoru so zlodejom, zas hrala gazdovi na prsiach, tak že tuho zaspal a chrápal, až hrady prašťaly. Zlodej vkradol sa do stajne. Pes ho zbadal, začal tuho brechať, volať na gazdu, ale gazda nezobudil sa, lebo mu mačka vyhrávala na prsiach. Zlodej v stajni takto si rozmyslel: „Zapálim slamu v stajni, i budú si ľudia myslieť, že kôň zhorel.“ Hodil teda horiacu zápalku do slamy, sadol na koňa a hybaj preč!

Mačka prvá zbadala požiar, začala preklínať zlodeja, ale už bolo pozde. Gazda sa prebudil, keď už strecha nad ním blčala.

Ráno želiar stál na pohorenisku, ako žobrák. Mačka, vidiac, že jej gazda nemá už nič, sobrala sa hľadať iné prístrešie. Iba pes neodchádzal od svojho gazdu, hoci ho gazda kopal a odháňal. „Keby si bol lepšie strážil,“ hovoril želiar, „nebol by som dnes žobrákom.“ Smutný pea ovesil hlavu, z očú vypadly mu slzy, a myslel si: „Ja som robil svoju povinnosť, ale striga-mačka priľahla ťa, aby si sa nezobudil.“

Želiar vzdychol, vzal do ruky palicu a šiel svetom. Pes pustil sa za ním. Zbadal ho želiar a odháňal: „Čo chceš odo mňa? Sám som žobrák, nie to ešte teba chovať! Zle si strážil môj majetok, nemám nič, hľadaj si iného gazdu!“ Pes postál, ale sa nevracal. V istej diaľke nasledoval gazdu.

Hladom a žiaľom utrápený želiar sadol si do hrádze a zadriemal. Pes došiel až k nemu a bez všetkého rozmýšľania ľahol si k nohám spiaceho a strážil.

Zrazu kde sa vezme, tu sa vezme jedovatý had. Rovno k želiarovi sa plazil.

„Stoj!“ skríkol naňho pes. „Ak sa pohneš hneď ti odhryznem hlavu!“

„Ach, ach,“ hovorí had, „čože je to za rozum od teba, brániť toho človeka, ktorý ťa za tvoje dobré služby bije a odháňa od seba?“

„Nepotrebujem, aby si mi kázeň kázal,“ odpovedal pes. „Môj gazda nevie, že som ho budil, keď bolo zle, lebo ho stará falošnica mačka priľahla, aby neprecitol zo sna. On ma len z omylu bije a odháňa, ale neskôr sa presvedčí, že som mu ja opravdový priateľ, lebo ho i v nešťastí sprevádzam a strážim.“

„Aký si ty divný mudrc,“ posmieval sa had. „Za tým ideš, ktorý nemá nič, toho strážiš, ktorý ťa ubil, hladom trápil a od seba odháňa. Naozaj, neobyčajná, ale i sprostá vernosť!“

„Počuješ, had,“ odvrkol pes; „radím ti, aby si ma nehneval svojím uštipačným a zlým jazykom. Ty dobre vieš, že som na to na svete, aby som strážil človeka a jeho majetok. Teda povinnosť mi káže strážiť ho v šťastí i nešťastí. Keď som verný svojmu gazdovi, som verný i sebe samému, lebo verne konám svoje povinnosti, bez čoho zaslúžil by som guľku do čela.“

„Ó, už vidím,“ vykríkol had, „že ty veríš a celý svoj život staviaš na lásku k bližným, na mravnosť a statočnosť, na pravdu a charakter, ktoré veci tak vychvaľujú ľudia!“

„Verím!“ zavolal pes a priskočil k hadovi, ale had chytro vkĺzol sa do diery.

Želiar to všetko počul a videl. Zavolal psa k sebe a objal ho: „S takým ochrancom, ako si ty, neztratím sa vo svete. Poď so mnou, ty jediný môj priateľ!“

*

Túto bájku rozprával mi istý šedivý starý pán. A viete, ako dokončil? Takto: „Syn môj! ty si ešte mladý a nezkúsený, ver teda mojim šedinám, že v živote často stretneš sa s takými ľuďmi, ako tá mačka a ako ten pes. Nazri len lepšie do života a povedz mi, či tam nevidíš celkom takých pochlebníkov, falošníkov, neprajníkov, ako tá mačka? Títo uspávajú, prilihujú, ako mura, neopatrných ľudí, aby sa nezobudili z ťažkého sna, pokým líšky a iní zlodeji telesný i duchovný majetok kradnú a podpaľujú. Ten majetok síce strážia poctiví a charakterní ľudia, ako ten pes, ale čože, keď krátkozrakí želiari trpia v svojich domoch mačky, ktoré sa podlizujú a pritom len o tom rozmýšľajú, ako odstrániť, ako potupiť opravdových, napomínajúcich a strážiacich priateľov, driemajúcich ľudí. Obzri sa len po slovenských mestách a dedinách, koľko tam najdeš pochlebujúcich, na prsiach ľudí hrajúcich falošných mačiek, ktoré všetky nástoja na tom, aby slovenský národ neprebral sa z duchovného ťažkého sna. Prizri sa len dobre: tie mačky spriadajú sa i s čertom, len aby opravdoví strážcovia národa nemohli zobúdzať spiaci národ k občianskemu národnému povedomiu. Syn môj! náš slovenský národ potrebuje verných, charakterných obrancov: nepočúvaj teda na reči hadov, vystríhaj neopatrných pred mačkami… V krátkosti: Drž sa toho, čo hovoril a konal ten pes!“

V živote zkúsil som neskoršie, že starý pán mal pravdu. Aby sa neztratily jeho zlaté slová, vzal som pero a položil som ich na papier. Azda svitne niekomu v hlave, ako mne svitlo.