ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dovanič, Oľga, Jarkovský, Helena, Drahúň, Mája, Záturiansky, Viera, Bolenský, Marienka, hostia.

VŠETCIA (stoja v malebných skupinách, živo si štrngajú a pripíjajú Oľge): Živili! Nazdar! Živili! Sláva!

OĽGA (prívetive každému priťukáva): Nazdar!

JARKOVSKÝ (k Oľge): Milostivá, ešte raz úctive opakujem moje najsrdečnejšie blahoželanie ku slávnemu dňu vašich milých narodenín!

VŠETCIA: Podobne i my!

OĽGA: Ďakujem.

DRAHÚŇ: Živili mnogaja blagaja ljeta!

VŠETCIA: Živili!

HELENA: Živ ťa Boh, Olinka a ostaň nám stále úprimnou priateľkou!

MÁJA: Šťastie nech ožiaruje dni života tvojho a blaho buď ti štedrým údelom!

OĽGA: Ďakujem vám, drahí priatelia, za úprimné a srdečné blahoželanie a buďte ubezpečení, že vám i ja všetko to, čo ste mi takými peknými slovami priali, zo srdca želám. (Nadvihne pohár.) Na naše priateľstvo!

VŠETCIA (priťuknú jej): Na stále priateľstvo!

DOVANIČ: Život bez priateľstva sťa svet bez slnka.

JARKOVSKÝ: Máš pravdu. Pravé priateľstvo osvecuje chmúrne dni nášho života.

BOLENSKÝ: Ono ho ohrieva a blaží.

ZÁTURIANSKY: Najchudobnejší človek na svete je ten, ktorý nemá duše, čo by s nim cítila, ktorý nemá priateľa.

VŠETCIA: To je pravda.

DOVANIČ: A preto nech prekvitá naše priateľstvo! (Dvihne pohár a pripije.)

BOLENSKÝ: Na naše priateľstvo! (Dvihne pohár.)

DRAHÚŇ: Milujme sa a nedajme sa!

VŠETCIA: Tak je! Tak je! (Pripíjajú.)

ZÁTURIANSKY: No, ja myslím, ctené dámy a páni, žeby sme sa štedrým našim pánom hostiteľom za vzácne pohostenie úctive poďakovali a poberali sa domov.

BOLENSKÝ: Máš pravdu, amice!

VIERA: Veru áno, poďme!

MARIENKA: Poďme!

HOSTIA: Už je čas!

VIERA (k Oľge): Dovolíš, Olinka? (Vstáva.)

OĽGA: Čo tak pospiechaš, Vieročka? (Vstane.)

DOVANIČ (ku Záturianskemu): Čo tak náhliš!

VIERA: Máme dieťa nezdravé. Som netrpelivá. Prepáčte, že rušíme spoločnosť.

ZÁTURIANSKY: Nám už musíte prehliadnuť. Ostatní môžu sa ešte pobaviť.

BOLENSKÝ: My tiež ideme s vami, keď bývame na jednom konci.

HOSTIA: I my…

OĽGA: Škoda! Mohli ste sa ešte zabaviť.

VIERA (podá jej ruku a bozká ju): Druhý raz, Olinka. S Bohom! (Odoberie sa.)

ZÁTURIANSKY: Áno, druhý raz. Ruku ľúbam. (Bozká jej ruku a odoberie sa od ostatných.)

BOLENSKÝ, MARIENKA, HOSTIA: Nazdar! Ruky ľúbam! (Odoberú sa a odídu so Záturianskovci v ľavo.)

OĽGA, DOVANIČ (odprevadia ich až ku dverám): Do skorého videnia! S Bohom!

Predošlí bez Záturianskeho, Viery, Bolenského, Marienky a hosťov.

DOVANIČ: Nech sa vám páči sadkať, prosím, bo teraz sa ešte len zabavíme tak po svojsky.

JARKOVSKÝ: Ďakujem ti, priateľu, veď i nám sa treba poberať.

DRAHÚŇ: Veru — veru…

OĽGA: No, to by bolo pekné, aby ste už aj vy išli. Ešte že čo? Ale ja viem, čo je vo veci, pánom začína byť clivo bez fajčenia. (K dámam.) Nech sa vám páči, moje milé dámy, do salónu, ukážem vám dary, ktorými ma môj pán manžel dnes prekvapil.

HELENA: Aá, to bude iste dačo krásneho a drahocenného.

MÁJA: Na to som veru zvedavá.

OĽGA (k Dovaničovi): Dušanko, ponúkniže pánov dobrými papiroskami alebo cigarami a vínkom. Čiernu kávu zaraz donesú. Dobrú zábavu. (Pojme Helenu i Máju a odidú v pravo.)

Predošlí bez Oľgy, Heleny a Máje.

DOVANIČ (núka cigarami a papiroskami): Nech sa vám páči, priatelia!

JARKOVSKÝ, DRAHÚŇ: (vezmú papirosky): Vďaka! Gratias!

DOVANIČ (prižne a zapáli priateľom i sebe): Teraz už môžeme do vôle fajčiť, keď sme sami.

DRAHÚŇ: Apropos, páni, keď sme už raz sami, poviem vám malú tajnosť.

DOVANIČ, JARKOVSKÝ: Čože, tajnosť?

DRAHÚŇ: Áno, dačo nového, ktoré je u nás dosiaľ tajnosťou, bo okrem mňa o tom nik nevie.

DOVANIČ: Čo je to?

JARKOVSKÝ: Von s tým!

DRAHÚŇ (obzerá sa): A či je povetrie čisté? Sme naozaj sami?

DOVANIČ: Sami. Nič sa neboj!

JARKOVSKÝ: Neokúňaj sa a hovor! Čo to máš za novinu?

DRAHÚŇ: Čujte, teda! (Obzerá sa.) Dostal som pozvánku na elitný maškarný ples do Prahy. Čo tomu poviete?

DOVANIČ, JARKOVSKÝ (smejú sa): A to je to všetko? To je tá veľká tajnosť?

DRAHÚŇ: Čit! Ticho! Nekričte, aby ste vec nezkazili! Môj priateľ mi také zaujímavé veci o tomto plesi písal, že som dostal sto chutí ta nazreť.

DOVANIČ: Áa, pozrimeže ho, on by mal sto chutí ísť do Prahy, zabávať sa!

JARKOVSKÝ: No, vieš, on má tiež triesku za uchom.

DRAHÚŇ: Nešiel by som sám, ale s vami. Počujte, zabavili by sme sa znamenite.

DOVANIČ: To verím. Znám Prahu dôkladne za dňa i za noci a môžem povedať, že taký elitný maškarný ples je tam dačo veľkolepého.

JARKOVSKÝ: To je. Také pražské šibrinky sú eldorádom rozkoše. Znám to ešte zo študentských časov.

DRAHÚŇ: Nuž urobme si ten žart a poďme, priatelia, zabavíme sa slobodno.

DOVANIČ: Ale kto vie, či by naše ženy chcely ísť?

DRAHÚŇ (zadiveno): Naše ženy? A ty by si chcel aj naše ženy pojať?

DOVANIČ: Nuž a?

DRAHÚŇ (posmešno): Ha-ha-ha, chce sa slobodno zabávať a pojme si ženy so sebou. Ha-ha-ha, pekná sloboda, keď ti žena na chrbte sedí…

JARKOVSKÝ: A stále komanduje každé hnutie.

DRAHÚŇ: So ženou sa môžeš, priateľu, aj doma slobodno zabávať, to nemusíš ísť do Prahy na maškarný ples. Žena z teba i doma maškaru spraví, keď pod címerom pantofle budeš jej mopslíka robiť. (Lapí oboch za ramená, vedie ich do popredia a hovorí tajnostne.) Sami pôjdeme! Rozumiete? Sami traja bez žien a zabavíme sa po mládenecky.

JARKOVSÝ: Po mládenecky?

DOVANIČ: Ivane, Ivane! Ty, jako vidím, pracuješ na zrade proti ženám a chceš i nás do tejto akcie strhnúť.

DRAHÚŇ: Neobanujete, uvidíte, že neobanujete!

DOVANIČ: A kedy je ten ples?

DRAHÚŇ: Zajtra večer.

DOVANIČ: Zajtra večer? A až dnes ti napadlo nás volať? To je už neskoro.

DRAHÚŇ: Nie je neskoro, keď ešte dnes odcestujeme.

JARKOVSKÝ: Dnes? A čo povieme ženám?

DRAHÚŇ: Tu máš druhého rytiera smutnej postavy. Škoda, že si doktorom juris a nevieš ani takúto jednoduchú vec vykrútiť. Povieme im, že nás náhle telefonicky do Prahy volajú na súrnu poradu ohľadom vážnych národných a štátnych záležitostí.

JARKOVSKÝ (smeje sa): Vzťahujúcich sa na rozkvet národa.

DOVANIČ (smeje sa): Na rozkvet národa a vlasti.

DRAHÚŇ: No, vidíte, už to máme. My musíme sa staväť, že nám to veľmi nemilým, nepríležitým. My musíme jednať opatrne, aby nám ženy do karát nenazrely.

DOVANIČ: Ivane, Ivane, ty si veľký furták!

JARKOVSKÝ: A svodca ku všetkému zlému.

DRAHÚŇ: Teda ideme? (Podá jednomu pravú a druhému ľavú ruku.)

DOVANIČ: Dobre, ideme, ale jestli to zle vypáli (hrozí mu), to na tebe zhorí.

JARKOVSKÝ: Potom ti pohladkáme chrbátik.

DRAHÚŇ: Dobre, pristávam na všetko, lebo viem, že to zle nevypáli. Zabavíme sa veselo, tak po mládenecky. Sláva! (Točí jedným, potom druhým.)

Betka. Predošlí.

BETKA (vystúpi počas reči Drahúňovej, nesie na tácke tri šálky čiernej kávy, tri pohárky s vodou a cukrovnicu, postaví všetko na stôl): Prosím, nech sa páči trochu čiernej kávy.

DOVANIČ, JARKOVSKÝ, DRAHÚŇ: (ľaknú sa).

DRAGÚŇ (k obom zticha): Či azda očula?

DOVANIČ: Kto vie, či očula?

JARKOVSKÝ: Akiste.

DRAHÚŇ: To by nám bolo treba. No, uvidíme. (K Betke lichotive.) Áa, pekne vítam, ciculienka milá, voláte nás na čiernu kávu a sama ste bielunká ako anjelik. (Uštipne ju v líčko.)

BETKA (odvráti sa): Pán doktor je dnes žartovne naladený.

DRAHÚŇ: Z čoho tak súdite, Betulienka?

BETKA: Zvedela som všetko hneď, ako som dnu vošla. Hneď som si pomyslela, že pán doktor má dnes čosi za ľubom.

DRAHÚŇ (ustrašený k obom): Počuli ste, že hneď zvedela, čo mám za ľubom?

DOVANIČ: Už sme to prehrali.

JARKOVSKÝ: Už sme zradení. (K Betke.) A čo ste zbadala, moja pekná?

BETKA: No — no — že — pán doktor vás i nášho pána vrelo objímal, vami točil a volal na slávu.

DOVANIČ: A viac nič?

BETKA: Nič viac, ale z toho som už súdiť mohla, že pán doktor je veselej nálady, keď kávičke na slávu privolal.

DOVANIČ, JARKOVSKÝ: No, už je dobre, znamenite.

DRAHÚŇ: Nie káve, ale vám som privolal na slávu, bo ja vás rád vidím, takého veselého čertíka s jamôčkami v líčkach.

BETKA: Pán doktor sa mýli v reči. Len teraz ma anjelíkom nazýval a už ma zasa čertíkom zve.

DRAHÚŇ: Či anjelík a či čertík, všetko jedno. Vám, Betulienka, oboje pristane. Vás človek či ako anjelíka, či ako čertíka musí rád vidieť.

BETKA: Hm, keby pán doktor bol slobodný, bola by to krásna reč, ale takto?

DRAHÚŇ: No, čo, takto?

BETKA: Takto mi je milší môj Gustík, hoci aj nemá na predmení drrr. (Odíde.)

Predošlí bez Betky.

VŠETCI (smejú sa).

JARKOVSKÝ: Je to veselá veverica, čo?

DOVANIČ: Tá sa vie vysekať!

DRAHÚŇ: Ako každá žena.

JARKOVSKÝ: No, čo na ženy začínaš šomrať?

DRAHÚŇ: To nie, ale pamätajte si, že každá žena je večná abeceda, ktorú my mužovia vždy študujeme a predsa málo ktorý z nás to na šlabikanta privedie, na čitateľa ani jedon.

DOVANIČ: Ivane, Ivane, zdá sa mi, že ťa tie ženy akosi nazlostily. Čo sa ti prihodilo?

DRAHÚŇ: Nič. To ti však hovorím, že každá žena je najlepší prášok na potenie.

JARKOVSKÝ: Hovoríš to azda z vlastnej zkúsenosti?

DOVANIČ (smeje sa): A či z lekárskej praksi?

DRAHÚŇ: Ako sa vám páči. Teraz však k veci. (K Ivaničovi.) Dušan, dovolíš tu hneď odtelefonovať priateľovi do Prahy, aby nás čakal a všetko potrebné pripravil?

DOVANIČ (otvoriac dvere na ľavej strane): Nech sa ti páči.

DRAHÚŇ: Gratias. (Odíde.)

Predošlí bez Drahúňa.

DOVANIČ: Som zvedavý, ako tá vec dopadne.

JARKOVSKÝ: Dobre. Len aby nám ženy do karát nenazrely!

DOVANIČ: To by bola hrmavica!

JARKOVSKÝ: Ba súdny deň, pri ktorom by sa nám akiste horúce peklo ušlo za podiel.

DOVANIČ: No, ja musím tiež poriadky porobiť, kým sa moja vráti. (Zvoní dvakrát.)

JARKOVSKÝ: Ja som prichystaný na cestu, bo som chcel ísť zajtra do Košíc.

Predošlí. Gusto.

GUSTO (ukloní sa): Prosím?

DOVANIČ: Priprav mi všetko, čo treba na cestu, bo s najbližším vlakom odcestujem do Prahy.

GUSTO: Prosím. (Ukloní sa a odíde.)

Drahúň. Predošlí.

DRAHÚŇ (vystúpi z ľava): Všetko je už v behu. Môj priateľ nás s radosťou čaká a všetko zariadi, žeby sme sa čo najlepšie cítili a zabavili.

JARKOVSKÝ: Sláva! Zabavíme sa opravdu tak po mládenecky.

DOVANIČ: Ticho! Ticho, zdá sa mi, že už idú. (Očuť shovor dám za kulisňou.)

DRAHÚŇ: Už idú. Pozor, aby sme sa nepreriekli, neprezradili.

Oľga, Helena, Mája. Predošlí.

OĽGA (za kulisňou): Môj muž mi dosiaľ každú žiadosť splnil, on mi ani túto neodriekne.

HELENA: No, môj tiež. Čo mi len na očiach vidí, všetko mi k vôli urobí.

MÁJA: A môj musí, bo ináč zle obstojí.

(Všetky tri vystúpia.)

OĽGA: Ctení páni, prichádzame čo trojčlenová deputácia s úctivou prosbou.

DOVANIČ: Prosím, prosím, ráčte len ctenú žiadosť vyjadriť a my sa vynasnažíme vás jej splnením už i zo samej galantnosti uspokojiť.

JARKOVSKÝ (lichotive): Takej peknej trojičke dačo odoprieť, bolo by holou nemožnosťou.

DRAHÚŇ: Ja vám už vopred gratulujem k zdarnému úspechu, lebo viem, že žena s mužom čo chce spraví.

OĽGA: Vďaka. Spoliehame na vaše mužné slovo a prosíme vás, žeby ste nám láskave pomohli na dnes večer sriadiť čajový priateľský večierok.

DOVANOVIČ, JARKOVSKÝ, DRAHÚŇ (prekvapeno): Priateľský večierok? Čajový večierok? Dnes večierok?

HELENA: Čo vás to tak prekvapuje?

MÁJA: Čudujete sa azda, že i my ženy chceme dačo riadiť?

OĽGA: Nazdávate sa, že na to nie sme schopné?

JARKOVSKÝ: Bože chráň, len to je chyba, že to chcete mať dnes večer.

DOVANOVIČ: A to dnes večer chcete mať?

OĽGA: Áno, dnes večer.

DRAHÚŇ: No, to je nemožnosť.

HELENA: Prečo? Dnešný deň je práve najprimeranejším k takémuto večierku. Olinka slávi dnes svoje narodeniny; ja s pánom manželom slávime dnes päťročné jubileum, čo sme sa poznali a vy, pane doktore (ku Drahúňovi), máte možno tiež dajaké milé výročie dnes?

DRAHÚŇ: Neviem si spomenúť. (Rozmýšľa.) A predsa. Dnes sú tomu 3 roky, čo sme sa s mojou žienkou po — povadili. Či nie, Májuška?

MÁJA: Nespomínaj staré hriechy!

HELENA: Teda predsa výročie, čo i nemilé, ale pamätné.

DRAHÚŇ: Prečo nemilé? Práve naopak, smierenie po trápnom výstupe bolo až premilé. Či nie, Májuška?

MÁJA: Daj pokoj!

OĽGA: Teda vidíte, že každého z nás viaže aká taká rozpomienka k tomuto dňu a preto ho zasvätíme priateľským čajovým večierkom, na ktorý vás, páni, v prvom rade zveme.

DOVANIČ: Anjelík môj, to je už neskoro.

OĽGA: Prečo by bolo neskoro?

HELENA: My všetko zariadime.

MÁJA: Vy prídete k hotovému, len v kruhu vašich známych to oznámite.

OĽGA: A o potrebný nápoj sa postaráte.

HELENA: Ako aj o fajčivo, bo bez toho by sa páni nudili.

MÁJA: A poriadnu hudbu zaopatríte, bo bez nej by večierok málo ukázal.

DOVANIČ: Dámy moje, mne je veľmi ľúto, že žiadosti vašej vyhoveť nemôžeme.

JARKOVSKÝ: Dnes to nemôže byť.

DRAHÚŇ: Naskrze nie — vonkoncom nie. (Chodí hore-dolu.)

OĽGA: No ľa, dámy moje, tu nový dôkaz mužskej dôslednosti. Najprv sľúbia, potom zpätkujú.

HELENA: To je veru nie pekné.

MÁJA: To vám naskrze neslúži ku cti. Slovo robí muža.

DOVANIČ: My sme nevedeli, že budete žiadať dačo takého, čo splniť nemožno.

JARKOVSKÝ: Odložte večierok na iný čas a my vám stojíme k službám, ale dnes nemôžeme.

DRAHÚŇ: Dnes vonkoncom nemôžeme, pri najlepšej vôli nemôžeme.

OĽGA, HELENA, MÁJA: Prečo?

DRAHÚŇ: Preto, že dnes večer nie sme doma, bo musíme odcestovať do Prahy.

OĽGA (prekvapeno): Odcestovať?

HELENA: Do Prahy?

MÁJA: A to práve dnes?

DRAHÚŇ: Áno, áno, dnes, ba hneď, najbližším vlakom.

OĽGA: To mi je hádankou, veď ste predsa ani len slovom nespomenuli, že máte cestu pred sebou.

DOVANIČ: Lebo sme to sami nevedeli.

JARKOVSKÝ: Medzi tým, čo ste sa v salóne bavili, nás telefonicky povolali.

DRAHÚŇ: Jedná sa o veľmi vážnu a veľmi súrnu záležitosť.

OĽGA: Ktorou vám páni trafili do nôty, že môžte zase do Prahy.

HELENA: Veď sú tam i tak viac ako doma.

MÁJA: Ale žeby nás tu i tu so sebou pojali, to našim pánom manželom ani len vo sne nenapadne.

DRAHÚŇ: Nazdávaš sa, žienka moja, že my tam máme hody, ktorých by sme vám dopriať nechceli? To sa mýliš. To pre nás tam hotová mučiareň.

JARKOVSKÝ: Milostivá, ráčte len uvážiť: celý deň v porade sedeť a hlavu si lámať rozličnými kritickými vecmi, je veru osudné, trápne postavenie.

DOVANIČ: Nič závideniahodného.

DRAHÚŇ: Nazdávate sa, milé dámy, že my tam dnes radi cestujeme? Ach — jaj — ako by nás škripcom ťahal. Tu by sme sa mohli rozkošne zabávať na našom večierku — a tam —

HELENA: Muselo sa čosi neobyčajného stať, keď vás takto náhlo volajú.

MÁJA: Azda sa zase čosi búri?

DRAHÚŇ: Celý svet sa búri. Nik nie je s tým spokojný, čo má. Každý chce mať veľký plat a nič nepracovať. Každý chce len ľahko a dobre žiť, stále sa zabávať a to je zkazou republiky, proti tomu treba rázne zakročiť. (Pozrie na hodinky.) No, priatelia, už nemáme veľa času. Povinnosť volá, treba sa nám poberať.

JARKOVSKÝ: Ja veru, vlak nečaká, poďme!

DOVANIČ: S Bohom, Olinka! Dobre sa maj!

OĽGA: Vyprevadíme vás.

HELENA: Aby sa vám dobre viedlo.

MÁJA: Aby ste sa nám nevrátili, bo ten čajový večierok si aj bez vás spravíme. Nech sa vám páči, moje milé dámy, dnes večer ku mne na čaj. Zavolám ostatné i naše známe a zabavíme sa…

VŠETCIA (odchádzajú).

DRAHÚŇ: Ako je tým ženám dobre, vystrájajú si hostinky, kým my ťažko pracovať musíme za dobro národa a vlasti.

DOVANIČ, JARKOVSKÝ: Veru, veru! (Odídu.)

Betka, neskôr Gusto.

BETKA (vystúpi s táckou): No, konečne sa očistilo povetrie a ja môžem so stola odpratať. (Ukladá šialky na tácku.) Ach, tým našim pánom je len dobre. Chodia so zábavy na zábavu, s jednej hostinky na druhú, akoby im kalendár len samé hody a samé sviatky ukazoval. (Medzi rečou vzala so stola kus torty a jedla.)

GUSTO (počas reči Betkinej vystúpi s kufríkom a cestovným pokrovcom, odloží toto a tíško sa priblíži k Betke, uchytí jej tortu z ruky, bozká ju a dodá): A nám samé piatky.

BETKA: Bodajže ťa porantalo, ako som sa naľakala!

GUSTO: Poznať, že máš zlé svedomie. (Ukazuje na tortu, ktorú hltavo jie.) Ale aby ti ľak neuškodil, zapime ho. (Naleje do dvoch kalíškov likéru a núka.) Nech sa ti páči! (Štrngnú si.) Aby že nám dobre bolo. (Pije.)

BETKA: Bože, daj aspoň tak, ako je našim pánom. (Pije.)

GUSTO: Čo neni, môže byť. Počuj, Betka, až ja budem tiež raz takým pánom, ako je náš pán, a ty takou paňou, ako je naša pani, to nám bude sveta žiť.

BETKA: Ja veru bude, Gustík môj.

GUSTO (nafukuje sa): Ale my to noblejšie dáme, ako oni.

BETKA: (tiež tak): No, to sa rozumie, že noblejšie.

GUSTO: Ani nebudeme takými hlúpymi, že by sme iných na hostiny svolávali, my sa pohostíme sami.

BETKA: To sa rozumie, že sami.

GUSTO (objíme Betku): To nám bude sveta žiť, anjel môj drahý. Pripime si na to. (Naleje a pripíjajú si.)

BETKA: Pekné by to bolo, pekné — ale —

GUSTO: No, čo ale? —

BETKA: Šťastná kočka, ktorá to dočká.

GUSTO: To sa mýliš. Dnes žijeme demokratické časy, v ktorých pán a nepán všetko jedno. Každý môže prísť k moci a sláve, keď má len dobré ústa, keď môže veľa trepať a nadávať a keď má dobré hrdlo, že môže náležite kričať, a dobrú protekciu, nemusí sa báť. K tomu ale je potrebné, aby vedel svoju stranu náležite sorganizovať. Dnes bez organizácie nedá sa nič docieliť. Aj my sa musíme, Betka moja, sorganizovať, a čert nevie, čo pánboh dá, ešte aj ja môžem byť raz refelentom. (Chodí napínavo po javišti.)

BETKA (radostne): A ja refelentkou. (Zavesí sa mu na rameno a pyšno chodí hore dolu.)

GUSTO: Potom budem len tie najlepšie cigare fajčiť.

BETKA: A ja tú najlepšiu kávičku piť so smotánkovou penou, čokoládu so žĺtkami a kakao s piškotami. Jááj a zmrzlinu ukrutečne ľúbim!

GUSTO: Budem si to najlepšie vínko popíjať, šampanské a tokajčinu.

BETKA: A ja likéry: pomarančový, vanilový, ale nadovšetko kmínovicu.

GUSTO: A koľko nám potom ľudia darov nanosia, že ani miesta nebudeme mať pre ne, zrazu budeme boháčmi a milionármi.

BETKA: Predtým však aj naši páni boli chudobní ľudia.

GUSTO: Pravda že boli chudobní. Pán bol jednoduchým fiškálom a neraz mu ani na fajčivo nestačilo.

BETKA: A pani mala jedné šaty jak na sviatok, tak na piatok a teraz ich má plnú izbu.

GUSTO: No a potom nielen my, ale aj celá naša rodina bola by šťastlivá, každému by som nejaké dobré miesto zadovážil.

BETKA: Ale aj našim priateľom: Petrovi, Jurovi, Cilke i Dorke. Jaj! Čiže nám už len potom dobre bude!

GUSTO: Ja si budem držat lokaja.

BETKA: A ja frajcimerku.

GUSTO: Ale len peknú, mladú, záľubnú.

BETKA: No, ľa ľa ti ho, čo teba po nej, aká bude, to je frajcimerka moja.

GUSTO: A môj je lokaj.

BETKA: No, drž si ho, čo ja dbám!

GUSTO: Ale tvoja frajcimerka ma len predsa tu i tu obslúžiť musí.

BETKA: Ešte že čo? Aký múdry. Ja si ťa obslúžim sama. Frajcimerka bude len na parádu.

GUSTO: Nuž veď hej, na parádu, ale potom aj môj lokaj bude len na parádu.

BETKA: A čo ma po tvojom lokajovi?

GUSTO: Áách, to nie je len tak, čo ma po tvojom lokajovi. Musíš si pomysleť, že tu budeš mať dvoch mladých ľudí na parádu a čo bude, keď sa oni spolu sparádia?

BETKA: No, čo bude, veselie!

GUSTO: A keď budú spolu nešťastní, kto vinu ponesie? He?

BETKA: Nuž ty, nemal si brať lokaja.

GUSTO: Ja? O nie ja, ale ty, nemala si brať frajcimerku.

BETKA (s plačom): Áno, na mňa váľaš celú vinu a to len preto, že nechceš mi dopriať frajcimerku, to vidno, ako ma ľúbiš. (Plače.)

GUSTO: Betka, neplač. Neplač, Betka, bo ženské slzy šidlo do srdca. Nie jednu, ale dve frajcimerky si môžeš vziať, aspoň bude veselšie v dome.

BETKA (utiera slzy): Vidíš, ty furták, darmo si ma nahneval.

GUSTO: Na to musíme smernú piť. (Naleje do kalíška a pripijú si.) A vieš, Betka, keď pôjdeme na prechádzku alebo nakupovať ači na bál, to pôjdeme len na autiaku.

BETKA (blažene): Jaj, na bál! Ja tak rada tancujem. (Cifruje si k tancu.)

GUSTO (píska skočnú, chytí Betku a tancujú. Očuť volať): Gusto! Gusto!

GUSTO (bozká Betku, uchytí batožinu a uteká): Autiak už čaká.

BETKA (beží pár krokov za ním, robí poklony a posiela mu bozky): Pá — pá — servus, môj pán refelent! — Pá — pá!

Karolina. Predošlá.

KAROLINA (staršia, tučná dáma s veľkou kyticou, pozoruje Betku): Čo sa tu robí?

BETKA (sa ľakne): Ach! — Ruky bozkávam, pani veľkomožná! — Jaj, to bude mať naša pani radosť!

KAROLINA (prísno): Ale ja nemám radosti. Čo je tu, komédia? Alebo je tu blázninec?

BETKA (rozpačito): Ja som sobierala so stola a on — on dobehol — a

KAROLINA (vpadne jej do reči): a bláznili ste sa oba. Na to máte stále dosť času. Je to tu poriadok!

BETKA: Prosím, ráčte odpustiť! Ja — ja

KAROLINA: Čit! Ani slova! Rob svoju robotu a punktum. (Skladá s hlavy klobúk.)

BETKA (k obecenstvu): Tej nám tu bolo treba ako žida na púti. Chudák pán, dobre, že odišiel.

KAROLINA: Kde sú páni?

BETKA: Pán práve odcestoval do Prahy a pani ho išla odprevadiť.

KAROLINA (prekvapeno): Čože? On odcestoval do Prahy na deň narodenín svojej ženy? Hm — hm — pozorný muž! Príkladný manžel.

BETKA: Telefonom ich povolali, aj pána Jarkovského i pána Drahúňa.

KAROLINA: Čit! Nepýtala som sa, nuž netreba frflať. Punktum!

BETKA (k obecenstvu): To je komando! Beda tomu, koho začiahne! (Vezme tácku so šialkami a odíde.)

Karolina, neskôr Oľga, Helena.

KAROLINA (chodí nahnevano hore dolu): To je tu poriadok! To je tu gazdovstvo! Videť, že som tu už dlhší čas nebola. (Škodoradostne.) No, pán zať, túto nevšímavosť voči mojej dcére odpykáš náležite. Punktum! (Obzerá stôl.)

OĽGA, HELENA (vystúpia so smiechom).

OĽGA: Smiešna je tá Mája. Ešte i pri lúčení bola by sa s mužom dožúvala.

HELENA: No, vieš, ona má dosť príčiny, Ivan je veľký furták.

OĽGA: To je, ba samopašník, každú chvíľu dajaký kotrmelec vyvedie. (Zbadá Karolinu, radostne.) Ach, mama, mamička, vítaj! (Víta ju.) No, to je prekvapenie! Otecko písal, že chorľavieš a ty tu!

KAROLINA: K vôli tebe som ozdravila, aby som ti mohla prísť zablahoželať. Nech ťa Boh živí a dá ti zdravia i spokojnosti. (Bozká ju a oddá jej kyticu.) Ostatné dárky máš v balíku v predsieni.

OĽGA: Ďakujem ti, dobrá moja mamičko! (Bozká ruky a vonia kvety.) Rozkošne voňajú.

HELENA: Ruku, ľúbam, milostivá pani. Nenazdala som sa, že budem mať to šťastie.

KAROLINA: Rozhodnula som sa až dnes ráno, že Oľgu prekvapím a teším sa, že vás pri jej boku nachádzam, že nie je celkom opustená.

HELENA: My schádzame sa každodenne, priateľsky obcujeme a navzájom si život zpríjemňujeme. Či nie, Olinka?

OĽGA: Ba, hej, neviem si ani život bez teba predstaviť. A žiadna radosť nevedela by ma blažiť, keby som ju s tebou nesdielala.

HELENA: To isté môžem i ja tvrdiť, a najväčšiu radosť cítim, keď môžem tebe radosť urobiť.

KAROLINA: Kto iným radosti nerobí, sám radosti nemá.

HELENA: To je pravda. No, ráčte, milosťpani, odpustiť, ja už musím domov.

OĽGA: Nechoď ešte, Helenka!

HELENA: Musím aké také poriadky porobiť. (Ku Karoline.) Ruky bozkávam! (Bozká Oľgu.) Dobre sa maj, Olinka!

KAROLINA: Do videnia!

OĽGA: Servus! (Odprevadí ju ku dverám.)

Predošlé bez Heleny.

OĽGA (vráti sa k matke): To je zlatá duša, moja najmilšia priateľka.

KAROLINA: Zdá sa mi, dievka moja, že vzácne priateľstvo panej Jarkovskej nahradzuje ti nedostatok lásky manželskej.

OĽGA (prekvapeno): Ako to myslíš, mamička?

KAROLINA: Ako to myslím? Nuž tak, dievka moja, že tvoj pán manžel nevenuje ti toľko pozornosti, toľko lásky, koľko by mal a koľko si zasluhuješ. Punktum.

OĽGA (prekvapeno): Čože? A máš na to dôkazy?

KAROLINA: Dôkazov koľko chceš a najnovší máš dnes. Ty sláviš svoje narodeniny a on si odcestuje do Prahy. No, to je hrozná nevšímavosť, nešetrnosť, ba zrovna urážka, za ktorú by zaslúžil náležitú pokutu.

OĽGA: Ale veď on musel —

KAROLINA: Musel — musel — práve dnes, na deň tvojich narodenín, musel. Keďby nechcel, ktože by ho primusel?

OĽGA: Jeho povolanie, jeho úrad, mamička, a jeho povinnosti.

KAROLINA: Lárifári, dajže pokoj s tými povinnosťami. Kepienkom povinností kryje každý muž všetky svoje úskoky a tajné hriechy, páchané voči úbohej žene.

OĽGA: Ja nemám príčiny upodozrievať svojho Dušana, žeby pod kepienkom povinností páchal dačo zlého. Ja mu úplne vo všetkom dôverujem.

KAROLINA: To by si, vidíš, nemala. Tvoj muž je mladý, driečny, má krásne postavenie a od prevratu ostal majetným človekom a tak môže všetkým svojim chúťkam ľahko vyhoveť. Pokušenia je pre pekných bohatých mužov vo svete dosť a dosť. Ty ako jeho žena nemala by si ho s očú púšťať, mala by si stále s ním byť a držať sa ho ako hviezda mesiaca, len potom môžeš mu veriť. Zlé sa dlho nerobí a ver mi, že každý muž ženu klame, keď sa mu vhodná príležitosť naťapí.

OĽGA: Ale mama, nerob mi ťažkú hlavu.

KAROLINA: Ja ťa len upozorňujem, ja ťa len vystríham, bo ver mi, ja lepšie poznám mužských ako ty.

OĽGA: No, môj muž robí výnimku zpomedzi všetkých.

KAROLINA: No — no — never, kým sa nepresvedčíš! Mne sa tie ustavičné cesty do tej stovežatej Prahy vonkoncom nepozdávajú. Praha má sto veží, ale tisíc svodných príležitostí k zlému, ako každé veľké mesto.

OĽGA: Nuž veď áno, kto tie svodné príležitosti hľadá, ten ich aj nájde. Môj muž ich zaiste nevyhľadáva.

KAROLINA: Vy mladé ženy, zaslepené láskou, dôverujete svojim mužom, lebo láska všetko verí, ale keď budete tridsať rokov vydaté ako ja, vytriezviete z mamu lásky a poznáte, že v zbožňovanom ideálovi zvelebovaly ste vlastne krokodíla. Punktum. (Počuť klopať.)

OĽGA: Slobodno!

Helena, Mája. Predošlé.

HELENA, MÁJA: (vystúpia).

OĽGA (prekvapeno): Ach, vítajte!

HELENA: Už sme tu zasa.

OĽGA: To ma teší. Ale — čo sa stalo? Mája, ty si akási rozrušená.

MÁJA: Máš pravdu, som úplne zničená.

OĽGA: Čo sa ti prihodilo?

MÁJA: To samé, čo tebe a Helene.

OĽGA: Mne? (Zadiveno.) Hovor! Čo je to?

MÁJA: Klam, podvod, ktorým sme hanebne zavedené. (Utiera si oči.)

OĽGA: Nerozumiem vám. Kto nás klame?

MÁJA: Kto? Naši páni manželia.

HELENA: Ktorým sme voždy tak slepo verily. Ach, to je hrozné!

OĽGA: Vy rozprávate akési bájky, ktorým ja nerozumiem. Hovorte, v čom nás klamú naši manželia?

MÁJA: V tom, že nám obvyklé cesty do Prahy čo úradné povinnosti za národ a vlasť predkladajú a zatiaľ ich tam volá zábava.

HELENA: Ktorú zo samej sobeckosti pred nami ukrývajú, taja.

OĽGA: To nemožno!

MÁJA (vytiahne z kapsičky list a podá Oľge): Tu máš, prečítaj si tento dopis a presvedčíš sa o vernosti našich pánov manželov.

OĽGA (vezme list a číta pre seba).

HELENA (k Máji): No, toho by som sa nikedy nebola nadala. Verila som mu ako dajakému svätcovi.

MÁJA (k Helene): Ja tiež, vzdor tomu, že poznám jeho veselú náladu. No, keď som tento list prečítala, zmeravela som. Takéto podvádzanie, takáto lož nie je muža dôstojná.

HELENA: Neni všetko krása, čo sa maľuje, neni všetko pravda, čo sa pekne vraví.

OĽGA (dočítajúc list): A myslíte, že pozvaniu tomuto vyhoveli a išli na maškarný ples?

MÁJA: Pravda že išli.

HELENA: To sa rozumie, že išli.

MÁJA: Preto sa tak ražno odhodlali.

HELENA: A nám povedali, že ich telefonicky povolali.

OĽGA: Či by to možné bolo, žeby nás takto nečestne boli oklamali?

MÁJA: A to sa zaiste prvýraz nestalo.

HELENA: Kto vie, koľkokrát sa to už opakovalo. Nám povedia, že ich volá práca za národ a vlasť a volá ich zábava, o ktorej my ženy nesmieme vedieť.

MÁJA: No, teraz sme lapily vtáčikov, už ich máme v pasci.

KAROLINA (prejde z úzadia do popredia): Držte a nepustite ich, ctené dámy, kým ich za ich lož a klam náležite nepokarháte. Punktum!

MÁJA: Ruky bozkávam, milostivá pani, ráčte prepáčiť, že som vás vo svojom rozčúlení nezbadala. (Privíta Karolinu.)

KAROLINA: Prosím, to ľahko uznať. Ja nechcela som vás vyrušovať, ale vec je veľmi zajímavá. Práve, než ste došly, debatovali sme s Olinkou o mužskej vernosti. Ja som hovorila, že netreba mužom veriť, čo ju skoro urazilo, bo ona, ako aj vy, milé dámy, veríte vraj slepo svojim manželom. A tu to máme, už sme doma. Punktum! (Škodoradostne) Ha-ha-ha, Olinka, či hodno mužom veriť?

OĽGA (bôľne): Ó, ja nešťastná! (sklesne na stolicu a plače)

HELENA: Kde klam, tam nieto lásky. Oni nás nemilujú. (plače)

MÁJA: To odplata za našu vernosť. (Plače.)

KAROLINA: Neplačte, dámy moje, nevylievajte slzy! Vaši mužovia nie sú hodní obeti slz vašich. Upokojte sa, plač tu nepomôže, tu treba energicky vystúpiť a energicky jednať. Punktum!

OĽGA: Ako to myslíš, mama? (Utiera si oči.)

HELENA: Čo tu robiť? (Tiež tak.)

MÁJA: Čo si počať?

KAROLINA: Nič na svete nemôže muža tak napraviť, ako múdra žena a preto i tu treba múdro jednať. Punktum.

HELENA: Milostivá pani, poraďte nám, čo máme tu robiť?

MÁJA: Ráčite mať už zkúsenosť.

KAROLINA: To mám. Už tridsaťročnú zkúsenosť mám a to už dačo značí. Preto vám radím, žeby ste túto záležitosť vzaly vážne do rúk. Soberte sa všetky tri a choďte do Prahy na označený maškarný ples, rozumie sa v maskách, aby vás nepoznali, a presvedčíte sa, či sú vaši páni manželia tam a jako sa bavia. Punktum!

OĽGA: To by nebolo zlé.

HELENA: Ba, to je znamenitý nápad.

MÁJA: Urobme to, poďme za nimi!

KAROLINA: Ba čo viac, vy ako masky môžete sa s nimi nenúteno zabávať. Oni nemajúc tušenia, že ste to vy, sadnú vám na lep a vy budete mať príležitosť a spôsob vyzkúsiť tú ich manželskú vernosť a lásku. Punktum!

MÁJA: Počujte, to urobíme!

HELENA: Vychystajme sa a najbližším vlakom poďme za nimi.

OĽGA: A masky kde vezmeme?

KAROLINA: Tie zaopatríte si v Prahe. Punktum!

HELENA, MÁJA: Tak je.

OĽGA: Ale ty, mamička, ostaneš tu, kým sa z Prahy vrátim.

KAROLINA: To nemôžem, dievka moja, pri najlepšej vôli nemôžem. Zajtra máme veľké prádlo prať. Pradlenu mám už najatú, ťažko som ju dostala a zajtra isto dojde. Ale vieš, pošlem ti otca sem, ten nech dá na všetko pozor, kým sa vrátiš.

OĽGA: Dobre, nech príde otecko. A my, moje dámy, pôjdeme na špehy.

HELENA: A jestli ich pri podvode dolapíme, náležite ich potrestáme.

MÁJA: Pomsta naša bude sladká. Už sa vopred na ňu teším.

OĽGA: Opýtame sa ich, či to dôstojno mužom nás úbohé ženy takto zavádzať a klamať?

HELENA: Jestli ich naozaj na tom maškarnom plese dolapíme, môj muž bude mať horúce dni.

MÁJA: A môj hotové peklo. Ja sa na ňom vyvŕšim celou zlosťou oklamanej ženy. Beda mu!

KAROLINA: Úplným právom, bo nevernosť muža otravuje a ničí život ženy, a túto nevernosť treba náležite pokarhať, potrestať. Punktum!

OĽGA, HELENA, MÁJA: To aj urobíme!

MÁJA: Beda neverným mužom!

HELENA, OĽGA: Beda im!

KAROLINA (prisviedča): Punktum!

(Opona.)