ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Fedor. Masky. Neskôr čiašnik.

(Hudba hrá valčík, voždy tichšie. Masky tancujú okolo zadnej opony.)

FEDOR: (v maske vystúpi zpomedzi tancujúcich, prejde do popredia, pozerajúc nepokojno v pravo i v ľavo medzi kulisne, konečne zaštrngá na pohár).

ČIAŠNIK (vystúpi z prava a ukloní sa): Prosím?

FEDOR: Či nedopytovali sa na mňa traja páni?

ČIAŠNIK: Na pána Fedora?

FEDOR: Hej.

ČIAŠNIK: Áno, pred chvíľočkou tu boli.

FEDOR: A neviete, kde sú?

ČIAŠNIK: Azda vo vedľajšej sieni.

FEDOR: Vyhľadajte ich, prosím vás. Ja tu dočkám. (Sadne ku stolu.)

ČIAŠNIK: Prosím. (Odíde v pravo.)

Prvá maska. Predošlý.

PRVÁ MASKA (z úzadia koketne prichádza v popredie, záľubno pozerajúc na Fedora, konečne sa ho vejárom dotkne): No, čo ty tu tak sedíš o samote zadumený, jako by ťa život netešil? Či chceš sa robiť zajímavým?

FEDOR (sebou trhne; obzre a ukloní sa): Tým som sa už, ako vidím, stal, keď sa taká krásna maska o mňa zajíma.

PRVÁ MASKA (smeje sa): Ha-ha-ha, zdáš sa byť dosť chytrým, ale pri tom aj náležite domýšľavým. Napadol si mi, že tu tak sám sedíš ako prorok Jonáš, keď ho veľryba na breh vypľula.

FEDOR: Z reči tvojej musím uzatvárať, že pod veselou maskou skrýva sa svatušká osoba, ktorá sa rada v biblii premŕva, lebo čím srdce vrie, tým ústa kypia.

PRVÁ MASKA: Myslíš? A jestli sa mýliš?

FEDOR: Naozaj? Nuž tedy by som ťa musel za svatuškárku držať.

PRVÁ MASKA: To nie som, vonkoncom nie. Pretvárať sa neviem. Milujem život so všetkými jeho krásami, radosťami a pôžitkami. Rada mám veselosť, smiech, no nenávidím sentimentálnosť. A keď som ťa tu tak zazrela — o samote…

FEDOR: Nuž, sľutovala si sa nado mnou a prišla si ma rozveseliť. Vďaka! Musíš mať dobré srdce. No ja, vidíš — milujem samotu. (Sadne.)

PRVÁ MASKA: Ahá, tým chceš povedať, že som ťa nemala vytrhovať a že môžem ísť. Ďakujem, veľmi galantno…

FEDOR: Vonkoncom nie. (Vstane a podá jej stoličku.) Nech sa ti páči.

PRVÁ MASKA: Vďaka. (Sadajúc pomkne stolicu bližšie k Fedorovi). Ale či vieš, kto vyhľadáva samotu?

FEDOR: Kto nechce byť v spoločnosti iných.

PRVÁ MASKA: Len ten, koho tiaži ači straší zlé svedomie alebo — —

FEDOR: Alebo?

PRVÁ MASKA: Alebo zaľúbený blázon, ktorý o samote vzdychá, stone, ruky k nebu tisne, túžbou zmieta a predsa neosmelí sa city svojho srdca zbožňovanej deve odhaliť, neosmelí sa o jej ruku požiadať, neosmelí sa ju za manželku pojať. Takýto nemý, zaľúbený kocúr je hotovým bláznom. (Prisadne bližšie.)

FEDOR: No—no—no, nie je to tak ľahko urobiť, ako povedať.

PRVÁ MASKA: Prečože by nebolo, veď z lásky do manželstva je len jedon skok, no mnohý zbabelec sa i toho skoku bojí. (Prisadne bližšie.)

FEDOR: No, vieš, tento skok treba si dobre uvážiť.

PRVÁ MASKA: Prečo?

FEDOR: To máš pravdu, že z lásky do manželstva je len skok, ale jestli je tento skok salto mortalis čili zlomkrk, čo potom?

PRVÁ MASKA (smeje sa): Ha-ha-ha! Ty si rytierom zo zajačej nôžky. Utekáš pred ženami. Neboj sa žien. (Prisadne celkom k nemu.) Ony nie sú tak zlé, za jaké ich vy mužovia držíte. Opusť nudnú samotu a poď sa baviť, poď si zatancovať. Poď!

FEDOR: Ľutujem, že nemôžem, čakám tu svojich hosťov, ktorých som na dnešný ples pozval. (Obzerá sa k obecenstvu.) Už ma drží.

PRVÁ MASKA: No, kým prídu, obídeme raz do kola. (Zavesí sa mu na rameno.)

FEDOR (stranou): Už som tam. (K maske.) Prosím, prosím. (Odídu do úzadia.)

Dovanič, Jarkovský, Drahúň, čiašnik.

(Dovanič, Jarkovský, Drahúň v plesovom obleku, na tvárach majú čierne náličnice, na hlavách biele turbany. Idú za čiašnikom.)

DRAHÚŇ: Kdeže je? (Obzerá sa.)

ČIAŠNIK: Tu by mal byť. (Obzerá sa.)

DOVANIČ: Ale nie je.

ČIAŠNIK: Povedal, že tu dočká.

DRAHÚŇ: Kto vie, kde ten zase bude?

JARKOVSKÝ: Azda v kole. (Obzre sa.)

ČIAŠNIK: Ráčte poshoveť, ja ho vyhľadám. (Odíde v ľavo.)

Predošlí bez čiašnika.

DOVANIČ: Začína sa to veselo. Točí sa to, vrtí, krúti.

DRAHÚŇ: A ešte len bude veselo. Ja úfam, že budete spokojní s dnešnou zábavou a neobanujete, že ste ma poslúchli a išli.

JARKOVSKÝ: Prečo by sme banovali, veď to neškodí niekedy si kopýtkom vyhodiť.

DRAHÚŇ: To si myslím, a zvlášte keď je človek slobodný ako pán, sprostený ženského komanda. Čo, Dušan môj, i tebe sa to páči.

DOVANIČ: Páči — nepáči. Raz do roka môžu byť aj v pekle hody.

DRAHÚŇ: To máš pravdu. Ale kde len ten Fedor trčí. To je veľký figliar a neúnavný zbožňovateľ krásneho pohlavia, keď ten začne raz dvoriť, to nemá konca-kraja a vtedy aj na nás ľahko zabudne.

JARKOVSKÝ: A má si tu v čom vyberať.

DOVANIČ: Má veru. Dám je tu ako kvieťa na lúke, má k čomu privoňať.

DRAHÚŇ (Usmeje sa): Ha-ha-ha, nestaraj sa, on je v tom odborníkom. (Hľadí v úzadie.) Ľaľa, pozrite ho, hen sa presúša s akousi maskou. (Ukazuje v úzadie.) Nevidíte? Hen je na tej strane. Poďme za ním.

DOVANIČ, JARKOVSKÝ: Poďme! Poďme! (Odídu do úzadia, medzi maskami vyhľadávajú Fedora s prvou maskou, uvítajú sa a prejdú cez javište v rozhovore v pravo za kulisne.)

Oľga, Helena.

OĽGA, HELENA: (v maske s náličnicou vystúpia s ľavej strany a obzerajúc sa neisto idú do popredia).

OĽGA: Nemôžem si pomôcť, neviem sa ovládať, meraviem na celom tele strachom, že nás poznajú.

HELENA: Čo by poznali. Im ani nenapadne, že by sme my mohli za nimi prísť. Nesmieme sa nechať poznať, bo tým by bola vec zkazená. Či sú len tu? (Obzerá sa.)

OĽGA: A jestli ich skutočne tu nájdeme?

HELENA: To bude náš prvý boľ lásky, prvá mrákava na obzore nášho šťastia, našej spokojnosti.

OĽGA: To bude krušné sklamanie, ktoré otrávi nám dušu, ktoré nás umorí.

HELENA: Práve preto, aby sa predišlo tomuto zlu, treba túto mravnú nákazu hneď v zárodku utlumiť, zničiť.

OĽGA: To áno, bo keď klesá mravnosť v rodinách, klesá i v národe a nesmieme dopustiť, aby táto vina padla na nás.

HELENA: Hlavnou vecou je, či sú tu. (Obzerá sa.) Zvedavá som, či ich Mája vyhľadá.

OĽGA: Ja tiež. Obdivujem Máju, že sa na to dala.

HELENA: Mája má z nás troch najviac zmužilosti. (Obzre sa.) Ľa ju, práve prichádza.

OĽGA: Akási je rozčúlená, akiste sú tu.

Mája. Predošlé.

MÁJA (vystúpi s pravej strany, obzerá sa ta a ide k Oľge a Helene; zdeseno): Tu sú.

OĽGA, HELENA: Tu sú?

MÁJA: Áno, tam bavia sa s akýmisi maškarami pri šampaňskom.

OĽGA (zalomí rukama): Pri šampánii?

HELENA: S maškarami?

MÁJA: Áno, s maškarami dosť frivolne sa zabávajú.

OĽGA, HELENA: (zdeseno): Frivolne?

MÁJA: Áno, samopašne a — —

OĽGA, HELENA: (napnuto): A? —

MÁJA: A hladkajú sa a objímajú sa — a

OĽGA, HELENA: (Napnuto): A? —

MÁJA (rozčuleno): A môj starigáň pestuje jednu na lone. (Plače.)

OĽGA, HELENA (zhrozia sa): Na lone!

MÁJA: Div ma od zlosti neporazilo. Najradšej by som sa bola medzi nich vrhla, ju, tú dotieravú liznu, od neho odsotila a jemu — jemu by som bola vlasy vytrhala.

OĽGA: Ja ťa obdivujem, že si sa vedela premôcť. Ja — ja by som bola do mdlôb padla.

HELENA: Ja by som sa nebola vedela opanovať, bola by som sebe i jemu náličnicu strhla, aby sa upokorením triasol pod mojím pohľadom.

MÁJA (víťazne): Ja som sa opanovala, lebo si chcem s ním komédiu zahrať. Nie kadejakú maškaru, ale mňa musí na lone pestovať a nepopustím si ho celú noc. Hoj (dvihne karty do výšky), ja mu vyčítam z karát, že sa začuduje a doma, doma príde sladká pomsta!

HELENA: Mája, ty sa iste prezradíš a bude z toho mrzutosť a škandál.

MÁJA: Nebojte sa, neprezradím sa. Tú mrzutosť a ten škandál vybavím až doma. Teraz sa držme! Zahráme si s nimi veselú komédiu. Buďme len veselé, až samopašné. Nemôže sa nám nič stať, veď máme tu svojich gavalierov.

OĽGA: A jako si ich poznala?

MÁJA: Na prvý pohľad. Nie sú maskovaní, majú lak, klak, frak, na hlavách biely turban a na tvárach malú čiernu lárvu.

(Očuť veselý smiech z prava.)

HELENA (obzre sa): Zdá sa mi, že to ich smiech.

OĽGA: Oni sú to. Helena, ja sa trasiem od rozčulenia.

HELENA: Oľga, nebuď detinská. Koho sa báť? Svojho muža? Smiešno!

MÁJA: Ja sa mu hneď pripojím a budem sa ho držať ako žid portieky.

(Smiech sa blíži.)

HELENA: Už sú tu. Pozor! Ja vám budem karty vykladať. (Mieša karty a dá ťahať každej tri karty.)

Dovanič, Jarkovský, Drahúň, Fedor, Prvá maska, Druhá maska, Tretia maska. Predošlé.

DOVANIČ, JARKOVSKÝ (vedú Prvú masku medzi sebou; jednou rukou ju držia a v druhej majú šampaňské a poháriky): Vyhrali sme! Darmo sa škriepiš, výhra je naša.

PRVÁ MASKA: (zdráha sa): Nie je, hoj nie je!

DRAHÚŇ: (vedie si druhú masku): Áno, áno, vyhrali.

DRUHÁ MASKA: Prehrala si.

FEDOR, TRETIA MASKA: Áno, áno, prehrala!

DOVANIČ: Prosím nám výhru odovzdať, každému z nás jeden bozk…

OĽGA (sebou trhne): Jaj!

HELENA (upomenie ju): Ticho!

JARKOVSKÝ: Áno, krásna maska, každému z nás jeden bozk a to sladký bozk.

HELENA (sebou trhne): Milan!

MÁJA (Helene): Pst! Pozor! (Mieša karty.)

DOVANOVIČ: Hoj, nepustíme!

JARKOVSKÝ: Kým výhru bozkom nezaplatíš.

PRVÁ MASKA: Nuž teda! (Bozká Dovaniča i Jarkovského, vytrhne sa im z rúk utečie do úzadia.)

OĽGA, HELENA: (obejmú sa a vykriknú. Ostatní tlieskajú a smejú sa).

FEDOR: A nám? A nám? (Beží za Prvou maskou.)

TRETIA MASKA (beží za ním): Počkaj!

DRAHÚŇ: A mne nič, mne nič? (Beží za nimi.)

MÁJA (pustí karty na zem, beží za Drahúňom, lapí ho za frak a ťahá zpät).

DRUHÁ MASKA (beží za Prvou maskou).

Predošlí bez Prvej, Druhej a Tretej masky.

DRAHÚŇ: Ho-ho-ho! Počkaj, moja pekná, tu nemám krajčíra.

MÁJA (zmeneným hlasom): Som cigánka a viem veštiť. Varuj sa! Nechoď ta! {Ukazuje do úzadia.) Tam ťa nešťastie čaká.

DRAHÚŇ: Naozaj? Môžeš mať pravdu. Ale neviem, či ma tu väčšie nešťastie nečaká…

MÁJA: Aké?

DOVANIČ (prejde z úzadia a zbadá Máju): Áa, jaká to driečna cigánka!

JARKOVSKÝ: Vskutku. Hej, more, či vieš veštiť?

MÁJA (koketne): Ja veru viem a zvlášte takým švárnym mladým pánom.

DOVANIČ: Nuž, vešti mi, cigánôčka!

JARKOVSKÝ: Mne — mne!

DRAHÚŇ: Mne, najprv mne, veď si ma sem vtiahla!

MÁJA: Budem vám z dlane čítať.

DOVANIČ, JARKOVSKÝ, DRAHÚŇ (otŕčajú dlaň): Dobre, čítaj! Mne! Mne!

MÁJA: Hop! Pomaly! Radom!

OĽGA, HELENA (počas rozhovoru posbieraly karty a položily na stôl. Pozorne sledovaly celý rozhovor).

DOVANIČ (otŕča ruku): Po najstaršom.

DRAHÚŇ (tiež tak): Ja som starší.

JARKOVSKÝ (tiež tak): Nie, ja som najstarší.

MÁJA: Ukážte pravé dlane a poviem vám, ktorý ste najstarší a ktorý najmladší.

DOVANIČ, JARKOVSKÝ, DRAHÚŇ (ukážu dlane).

MÁJA (pozerá na dlane Jarkovskému): Ty mi najmladší. (Dovaničovi.) Ty si o dva roky starší od neho. (K Drahúňovi.) Ty mi z nich vekom najstarší a rozumom najmladší.

DOVANIČ, JARKOVSKÝ (smejú sa): Výborne!

DRAHÚŇ: Pardon! Tu je mýlka. Ty si chcela riecť, že srdcom najmladší, však hej?

MÁJA: Ako to s vašimi srdciami vyzerá, vyložím vám z karát. (Vezme karty, dá Dovaničovi.) Vytiahni si tri karty!

DOVANIČ (vytiahne tri karty a podá ich Máji): Tu sú tri karty, švarná cigánôčka, ukáž, čo vieš.

OĽGA (vstane a napnuto očúva).

HELENA (ju stiahne): Pozor!

MÁJA (hľadí do karát): Ty miluješ krásnu ženu a si šťastným vo svojej láske. No zlí kamaráti vábia ťa na klzké chodníčky a to môže ľahko zrušiť šťastie tvoje. (Mieša karty.)

DOVANIČ: Ha-ha-ha, to sa mýliš, moja drahá, ja som ešte nemiloval.

OĽGA (sebou trhne, tajno k Helene): Počula si? On zaprel svoju lásku ku mne! Ja nešťastná! (Sklesne.)

HELENA: Ticho, upokoj sa! To je len žart.

MÁJA (Dovaničovi): Netaj! Miloval si a miluješ. Ale pozor, občane! Kde vernosť manželská ztratila vážnosť, tam i vážnosť občianska sa tratí. Preto miluj a ľúbaj, kým leto lásky trvá!

DOVANIČ: Hej, ciganôčka, ty sa mi pozdávaš, že máš ohňa za iných desať. (Chce ju uštipnúť v líco.)

JARKOVSKÝ (odtisne Dovaniča): Daj už pokoj! Teraz ja ťahám.

DRAHÚŇ (odtísa Jarkovského): Ba ja — ja —

MÁJA: Radom, páni! (Predloží Jarkovskému karty.) Ťahaj!

JARKOVSKÝ (vytiahne tri karty a podá ich cigánke): Tu sú tri karty.

MÁJA (pozerá do karát): Láska tvoja čo jarný sneh nie je stála, lebo ju sobeckosťou ničíš. K vôli vlastnému pôžitku zanedbávaš ženu, ktorá ťa vrelo miluje. No vedz, že sobeckosť je projev duševnej chudoby, láska je najväčší poklad duše.

HELENA (napnuto pozerá, očúva a prikyvuje hlavou).

JARKOVSKÝ: Ha-ha-ha, hovoríš, že zanedbávam ženu, to myslíš jednu? Mýliš sa. Ja milujem každú krásnu ženu a každú zanedbávam, bo každá, i tá najnežnejšia, najlepšia žena, má kus pekla v sebe.

HELENA (zroneno): Oľga, to je zrada lásky, ja ju neprežijem.

OĽGA: Ticho! Upokoj sa! To je len žart.

MÁJA (Jarkovskému): Teda tak súdiš o ženách, ty moderný Don Juane? Ja ti zasa hovorím, že neni ženy, ktorá by aspoň malý kútik raja nemala v srdci svojom.

JARKOVSKÝ: Ty si skutočne zajímavá cigánka. Tak sa zdá, že si ty viac dní svojho života v salóne trávila, jako v divej cigánskej čarde pod holým nebom vo voľnej prírode. (Objíme ju.)

DRAHÚŇ (ho odtísa): Choď už, choď, teraz je na mne rad.

MÁJA (Jarkovskému): Odstup! Som slobodné dieťa voľnej prírody, ktorá mi dala dosť sily na obranu proti každému dotieravcovi. (Drahúňovi núka karty.) Ťahaj!

JARKOVSKÝ, DOVANIČ (rozprávajú šepmo spolu a fiksírujú Máju).

DRAHÚŇ (vytiahne tri karty a s komickou poklonou podáva ich Máji): Tri od srdca.

MÁJA: Od srdca?

DRAHÚŇ: Áno, od tohoto srdca ku tvojmu zlatému srdiečku.

MÁJA: A máš ty srdce?

DRAHÚŇ: Či mám srdce? Ba, že mám a to toľké ako zvon, ktoré hlása vôkol lásku, ktorá zahrieva, oblažuje a jedno srdce spája s druhým, ktorá zakladá raj a v tomto raju volím si teba za kráľovnu.

MÁJA (sa smeje): Ha-ha-ha-ha, aký zvon, taký zvuk, aké gajdy, taký hluk, môj pekný. Ty chceš voliť kráľovnu? Zabúdaš, že žijeme v republike a každý občan, ktorý sníva o kráľovstve, je zradcom nášho štátu.

DOVANIČ, JARKOVSKÝ (tlieskajú rukama): Bravo, cigánôčka, bravo! Ty zdáš sa byť horlivou a dobrou republikánkou. Sláva!

MÁJA: Možno som lepšou republikánkou, ako vy, páni republikáni. Milujem svoju vlasť celým srdcom a hotová som každú obeť priniesť v jej dobro. No hanba tým, ktorí pod titulom práce za národ a vlasť vyhľadávajú samých seba a svoju zábavu.

DOVANIČ: Čo to? (Pozerá zarazeno na priateľov.)

JARKOVSKÝ: To cieliš na nás? (Tiež tak.)

DRAHÚŇ: Páni, to hotová zrada. (Podobne.)

DOVANIČ, JARKOVSKÝ: Kto si?

DRAHÚŇ: Áno, áno, povedz, kto si?

HELENA (stane a napnuto počúva): Už ju majú.

OĽGA (prestrašeno): Tým sa prezradila.

MÁJA (zpätkuje pred nimi): Kto som? Cigánka.

DOVANIČ: Áno, v cigánskej maske známa dáma.

JARKOVSKÝ: Ja veru známa.

DRAHÚŇ: Až dobre známa.

HELENA: Už vedia, kto je.

OĽGA: Ja zomrem od rozčulenia.

MÁJA: Áno, máte pravdu, poznáme sa z karát, z ktorých som vyčítala celý váš charakter. Celá vaša minulosť leží predo mnou čo otvorená kniha a vedela by som vám ešte veľa tajností vykrámiť, no nechcem vám kaziť zábavu. Do videnia! (Odbehne v úzadie.)

DRAHÚŇ: Počkaj! Mne si ešte nevyložila karty. Pardon! (Beží za ňou.)

Predošlí bez Máji a Drahúňa.

DOVANIČ: To je zajímavá maska.

JARKOVSKÝ: A hrá svoju úlohu znamenite.

DOVANIČ: No, tá sa vyzná v očenášoch.

JARKOVSKÝ: Tak sa zdá, že jej Ivan sadol na lep. (Pozerá do úzadia.)

DOVANIČ: Ha-ha-ha-ha, i mne sa vidí. (Hľadí v úzadie.)

OĽGA (Helene): Poďme preč ztadiaľto, bo mi tak krušno, srdce mi sviera jakási úzkosť.

HELENA: Poďme medzi ostatné masky a ztadiaľ pozorujme, čo budú robiť, ako sa budú chovať. (Vstane.)

OĽGA (vstane): Poďme!

HELENA, OĽGA (odchádzajú).

DOVANIČ, JARKOVSKÝ (zastanú im cestu): Kamže, kam, krásne masky? Kam pospiechate?

HELENA: Vás to, páni, málo môže zajímať.

OĽGA: My nie sme také krásne ako cigánka.

JARKOVSKÝ: Prečo by ste neboly, ste báječne krásne, ale zase v inom zjave krásy.

DOVANIČ: V kráse jemnej, uhľadenej, riekol by som salónnej.

HELENA: Pochlebovať a lichotiť znáte, to je pravda.

OĽGA: Ako všetci mužovia, to je ich nectnosť, že ináč hovoria a ináč myslia.

JARKOVSKÝ (Oľge): Ach-ach, zdá sa, že dámička má ťažké srdce na nás mužov. Prečo?

DOVANIČ: Azda horké sklamanie v láske?

OĽGA: Pán má pravdu. (Ide v úzadie, Dovanič za ňou. Tichý hovor.)

JARKOVSKÝ: To ľutujem, krásna maska, bo sklamanie v láske podobá sa zúfalstvu.

HELENA: Hovoríš to azda z vlastného precítenia, z vlastnej zkúsenosti?

JARKOVSKÝ: Zaiste.

HELENA: Preto si tak zanevrel na ženy, že ich zanedbávaš a o každej predpokladáš, že má kus pekla v sebe.

JARKOVSKÝ: Je to mojím predsudkom, bo nenašiel som dosiaľ ženu s vlastnosťami anjela.

HELENA: Ani takú, ktorá by ťa vedela svojou nežnosťou, svojou láskou upútať, ktorá by bola rozvlnila city srdca tvojho v ozvenu lásky, blaha a šťastia?

JARKOVSKÝ: Nie, ani takú.

HELENA (bôľne vzdychne a odvráti sa): Ach!

JARKOVSKÝ: Čo ti je, krásna masko? Čo sa ti stalo?

HELENA (spamätá sa, smutno): Nič.

JARKOVSKÝ: Zdá sa mi, že vzdych tvoj tajil boľasť?

HELENA: Áno, bolí ma to, že o nás ženách tak nesprávne smýšľaš, že nás tak hanobíš a snižuješ.

JARKOVSKÝ: A či sa snáď mýlim?

HELENA: Áno, mýliš sa. Pred tvojím úsudkom mizne každý pôvab, každá ctnosť ženy. Žena je svojím jemnocitom k láske stvorená. Žena v láske je hrdinnou, mocnou, pokornou a obetivou. Koho miluje, tomu rada slúži, tomu sa obetuje, aby dokázala silu svojej lásky.

JARKOVSKÝ: Ty krásne chápeš pojem lásky.

HELENA: Dávam len nepatrný výraz tomu, čo cítim. Je to pravá láska, ktorá život ľudský povznáša, blaží a posväcuje v zemský raj.

JARKOVSKÝ: Čo robiť, aby som sa dostal do toho raja?

HELENA: Chceš-li byť milovaným, miluj! Kde nie je ozveny, súhlasu citov, tam nie je lásky a kde nie je lásky tam nie je šťastia a blaženosti.

JARKOVSKÝ (ohnive bozká jej ruku): Vďaka. Krásna masko, keby som v živote našiel ženu, ako si ty, vedel by som ju milovať, bo mal by som anjela, ktorému by som sa vedel celou dušou koriť. (Bozká jej ruku a objíme.)

HELENA: A ja by som šťastnou bola tým, že som láske zachránila poblúdilca (zavesí sa mu na rameno a pritúli sa k nemu).

JARKOVSKÝ: Som šťastný, majúc ťa pri boku svojom, tak šťastný, ako som dosiaľ nikdy nebol.

HELENA (významne): Zapamätám si to!

Prvá maska. Predošlí.

PRVÁ MASKA (pribehne z úzadia): Ach, ľaľa, vy ešte stále tu?

JARKOVSKÝ: Ako vidíš.

PRVÁ MASKA (obzre sa a ukáže na Dovaniča): Ako vidím, ostali ste mi nevernými, moji pekní páni.

JARKOVSKÝ: Neviem nič o tom, žeby sme boli vernosť sľubovali.

PRVÁ MASKA: Ale to vieš, že si mi tanec za ten bozk prisľúbil?

JARKOVSKÝ (sa ukloní): Odpusti, práve som požiadal túto svoju priateľku do tancu. Potom neskôr.

PRVÁ MASKA (hrozí mu prstom): Nono, ty máš veľa tých priateliek!

JARKOVSKÝ, HELENA (odídu do úzadia medzi masky).

PRVÁ MASKA (Dovaničovi klope na rameno): He, kamarát, nezabudol si na sľúbený tanec za ten bozk?

DOVANIČ: Prepáč, moja, až neskôr, bo mám veľmi vážny rozhovor.

PRVÁ MASKA: Vyznanie lásky? Ha-ha-ha! No never mu, never, on veľa sľubuje, ale málo plní. Aby som mala dva tance zaistené, tu máš ešte jeden bozk. (Bozká Dovaniča a odbehne medzi masky.)

Dovanič, Oľga.

OĽGA: (pri bozku skríkne): Ach! (Zakryje si tvár.)

DOVANIČ: Čo je, drahá? Čo sa ti stalo?

OĽGA: Odpusti, nie som zvyklá na také drzé výstupy. (Prejde do popredia.)

DOVANIČ: To verím, si jemnocitná, nežná a vznešená vo svojich názoroch a úsudkoch, ako daká svätica.

OĽGA: Jemnocitná žena stráži predovšetkým jemné mravy a pracuje na tom, aby tieto zachované boly v úplnej čistote.

DOVANIČ: Krásny to úkol ženy, bár by ho každá plnila. (Vezme jej ruku do svojej.)

OĽGA: Hlboký cit ženin má mierniť, čo príkreho sa zjaví vo všeobecnosti, má šľachtiť a blažiť.

DOVANIČ: Krásna masko, ja vidím v tebe akúsi vyššiu bytosť, bohyňu krásy duševnej. A jestli je i tvoja tvár taká spanilá, ako vznešený je tvoj duch, nuž si bohyňou bohýň a ja vzývať ťa budem po celý život. (Objíme ju.)

OĽGA: Úsudok tvoj robí ma hrdou.

DOVANIČ: Prosím ťa, povedz, kto si? Objav tvár svoju a šťastným budem.

OĽGA: Nemyslím, ba naopak náhle prekvapenie smazalo by ideál obrazotvornosti.

DOVANIČ: Prekvapenie? Taký ušľachtilý duch môže len v peknom tele prebývať. Prosím ťa, odlož masku! (Chce jej pomôcť.)

OĽGA: Nie — nie! Bola by to pre mňa veľká obeť.

DOVANIČ (stranou): To je zajímavé. (K Oľge prosebne.) A keby som ťa o tú obeť úctive a skrúšene prosil?

OĽGA: To by som ti povedala, že kto obeť žiada, ten ju nevie oceniť, ten, kto ju oceniť vie, ju nikedy nežiada.

DOVANIČ: Dám ti čestné slovo, že ju budem vedieť oceniť.

OĽGA: Neviaž sa cťou na to, na čo sa viazať nemusíš. Ja to nežiadam, bo nechcem, aby si slovo rušil.

OĽGA: Preto, že si muž.

DOVANIČ: Nuž a?

OĽGA: Vy mužovia nie ste nikedy spokojní s tým, čo máte, ale sháňate sa klzkými chodníčkami za požitkárstvom, ktorým hanobíte právo lásky, právo manželstva.

DOVANIČ: Ako to? Ty vieš, že som manželom?

OĽGA: Áno, viem…

DOVANIČ: No, to je záhadné.

OĽGA: V živote sú mnohé záhady, z ktorých možno najlepšie vyviaznuť, keď v nich človek ticho, mlčky zotrvá.

DOVANIČ: Krásna ženo, ty ženieš ma k šialenstvu! (Lapí ju náružive za obe ruky.) Kto si? Ja musím zvedeť, kto si, ja musím.

OĽGA: Musíš? Nuž teda vedz, som nešťastná, oklamaná žena. (Vytrhne sa mu z rúk, sadne ku stolíku a plače.)

DOVANIČ (pre seba): Nešťastná hrdinka románu. (Oľge). Utíš sa, neplač, krásna masko, ja som nechcel vyvolať bôľ v duši tvojej, a uver, že cítim s tebou.

OĽGA: Ja ho milovala celým ohňom mladistvej duše a odmena lásky mojej je trpké sklamanie.

DOVANIČ: Pomni, že čím viac trápenia človek z lásky znáša, tým väčšia bude radosť jeho víťazstva.

OĽGA (utre slzy, vstane a podá ruku Dovaničovi): Vďaka za slová milej útechy. Buď tak láskavý, napíš mi tu krásnu sadu, bude mi potechou v krušných dobách.

DOVANIČ: Prosím, milerád. (Vytiahne vizitku a píše.)

OĽGA (stranou): Výborný dokument!

DOVANIČ (podá Oľge vizitku): Prosím.

OĽGA: Vďaka. (Obzre vizitku a vloží ju do kapsičky.)

DOVANIČ: Moje meno už vieš, krásna masko. Teraz prosím si tvoje.

OĽGA: Odpusť, nemám tu navštívenky. (Odchádza v úzadie.)

DOVANIČ (ide za ňou, pre seba): Ó, tieto ženy! Ó, tie ženy!

Mája, Drahúň, masky. Predošlí.

MÁJA (beží z úzadia, za ňou Drahúň a za týmto masky s veselým krikom).

MASKY: Aj nám vylož karty! Aj nám!

MÁJA (dupne nohou): Ticho! Už nevyložím ani jednomu.

MASKY: Prečo?

MÁJA: Toľko vás je ako vrán, nebola by som do rána hotová.

PRVÁ MASKA: Nechajte ju, muška jej na nos sadla.

DRUHÁ MASKA: Fígle sbiera, ináč nič nevie.

DRAHÚŇ: Dajte pokoj! Keď vám ukáže prst, chytíte celú ruku.

TRETIA MASKA: Jedon blázon sto iných spraví. Poďme preč.

MASKY: Poďme! Poďme! (Žartujúc bežia do úzadia.)

Mája, Drahúň.

MÁJA: Dobre, že išli, taká som už umorená tým krikom. (Sadne k stolíku.)

DRAHÚŇ: Aj ja sa teším, že sme už raz sami. (Sadne proti Máji.)

DRAHÚŇ: Teda ty si, moja drahá, vydatá?

MÁJA: Ako ty ženatý.

DRAHÚŇ: Stejný osud. A si šťastná vo svojom manželstve? Máš dobrého muža?

MÁJA: Nemôžem sa chváliť.

DRAHÚŇ: Ja, vidíš, tiež tak. Ten samý osud.

MÁJA: A prečo si nešťastný? Máš azda zlú ženu?

DRAHÚŇ: No — zlá práve neni, ale najlepšia tiež nie.

MÁJA: Tak? A prečo?

DRAHÚŇ: Lebo má mnohé veľké chyby, ktoré mi život ztrpčujú.

MÁJA: Chyby? Aké?

DRAHÚŇ: Za jedno má neobyčajnú zručnosť výmluvnosti.

MÁJA: Opravdu?

DRAHÚŇ: No, ona má svoj jazýčok na dve strany brúsený.

MÁJA: Tak… A potom?

DRAHÚŇ: Potom má matúru zvedavosti. Ja sa nesmiem pohnúť, už sa pýta: Kam ideš? Čo tam budeš robiť? Kto tam všetko bude? Kedy sa vrátiš?, atď., atď. Jedným slovom, stojím pod jej dozorom ako daký zločinec pod dozorom policie.

MÁJA: Tak… Potom?

DRAHÚŇ: Potom je moja žena prvotriednym finančníkom, ako by bola vyššiu kupeckú odbavila. Ona ti o každom halieri vie a chce, aby človek z každej koruny účty skladal. A to je veľká chyba u ženy, to je kardinálna chyba!

MÁJA: Tak… A potom?

DRAHÚŇ: No, potom sú medzi nami ešte mnohé väčšie-menšie nesrovnalosti, ale chcem byť diskrétnym a chcem šetriť taje nášho manželského života.

MÁJA: Veľmi pekné a veľkodušné jednanie. No, ten samý osud, čo môj.

DRAHÚŇ: Ako? I ty máš takého muža?

MÁJA: Ešte storáz horšieho.

DRAHÚŇ: Tak. Ach, chúďa! (Lapí jej ruku.)

MÁJA: On je ľachtikár, nešanobník, márnotratník, kartár.

DRAHÚŇ: Tak — Ach, chudiatko! (Hladká jej ruku.)

MÁJA: Celé noci presedel by v kaviarni a ja musím sa núdiť doma.

DRAHÚŇ: Tak. Celé noci? Ach, chudiatôčko. (Bozká jej ruku.)

MÁJA: A luhať vie, ani čoby prášil. Mne nahovorí, že ide do úradu, že v úradných záležitostiach odcestuje a on ide sa baviť s inými frajlami. Či mi nemá byť žiaľ? (Plače.)

DRAHÚŇ: Tak… S inými frajlami? To je hrozné. (Objime ju.) Ubožiatko!

MÁJA: No, čo povieš, nie je môj muž falošník?

DRAHÚŇ (vážno): Čo, falošník? Ba naničhodník, darebák, zloduch.

MÁJA (natešene): Ach, tak dobre to padne, keď to aj ty sám uznáš.

DRAHÚŇ: Pravda, že uznám, veď keby som ja mal takého anjela, nehnul by som sa od neho, celé dni a noci by som ho na rukách nosil, miloval a bozkával. (Chce ju bozkať.)

MÁJA (odvráti sa): No-no-no. Ja som ešte okrem svojho manžela žiadneho iného muža nebozkala.

DRAHÚŇ: Preto nezhrešíš, drahá, veď on v tvojej neprítomnosti už nejednu bozkal.

MÁJA: Myslíš?

DRAHÚŇ: Nie len, že myslím, ja to viem určite. My mužovia nerobíme s tými bozkami takú vzácnosť.

MÁJA: Nuž, keď on, teda aj ja. (Chystá, sa k bozku.)

DRAHÚŇ (ju bozká): Tak sa mi páčiš.

MÁJA (koketne): To máš však vedeť, že za každý prvý bozk dáva sa malý dárčok z lásky.

DRAHÚŇ: Dárčok? Dobre. (Maká po vreckách, zrazu pozre na prstienky, stiahne jedon a dá Máji.) Dárčok z lásky.

MÁJA (radostne): Prstienčok? Jaký pekný. (Dá si ho na prst.) Vďaka.

DRAHÚŇ: Prosím, veľmi vďačne.

MÁJA: Jaj, ale keď sa ťa doma žena spýta, kde si prstienok podel?

DRAHÚŇ: Žena? Ha-ha-ha, to je najmenšia starosť. Poviem jej, že som ho ztratil.

MÁJA (mu hrozí): Ej, ty si furták! (Obzerá prsteň.)

DRAHÚŇ: Ale na to naše priateľstvo musíme si pripiť. (Zaštrngá na pohár.)

Čiašnik. Predošlí.

ČIAŠNIK: Prosím?

DRAHÚŇ: Fľašu šampanského a dajaké dobré zákusky.

ČIAŠNIK: Prosím. (Odíde.)

DRAHÚŇ: Či sa ti páči ten prsteň, keď ho tak obzeráš?

MÁJA: Veľmi sa mi páči a budí vo mne blahé rozpomienky, bo ja som podobný mala.

DRAHÚŇ: A kam sa ti podel?

MÁJA: Zastihol ho ten samý osud, darovala som ho čo dárčok lásky za prvý bozk.

DRAHÚŇ: Aá — to je zajímavé. A kto bol ten šťastný, he?

MÁJA (vzdychne): Môj manžel.

ČIAŠNIK (donesie šampaňské, zákusky, postaví na stôl, naleje víno): Nech sa páči.

MÁJA (sadne): Ďakujem.

DRAHÚŇ (sadne, pripíja Máji): Na naše úprimné priateľstvo!

MÁJA (významne): Na našu lásku a vernosť!

Oľga, Dovanič, Helena, Jarkovský. Predošlí.

(Oľga s Ivanom, Helena s Jarkovským idú z úzadia, veselo sa bavia.)

DOVANIČ (zbadajúc Drahúňa a Máju.) Ach, ľaľa ich, tu sú.

JARKOVSKÝ: My ich hľadáme a oni si pri šampanskom hrkútajú.

DRAHÚŇ: Závidíte nám. Nech sa aj vám páči.

JARKOVSKÝ: Ano, kamarát, ale dáme stoly spolu. Pán vrchný! (Kývne čiašnikovi.)

ČIAŠNIK (složí stoly spolu a donesie tiež šampanské a zákusky.)

OĽGA, HELENA, MÁJA (stoja spolu v popredí na ľavo a rozprávajú polohlasne.)

OĽGA: Už sa nebojím, nepoznal ma, dal mi návštevenku.

HELENA: Mne môj podobenku.

MÁJA: To je všetko nič. Ja som prsteň dostala. (Besedujú ticho.)

DOVANIČ, JARKOVSKÝ, DRAHÚŇ (stoja spolu v pravo).

DOVANIČ (tajnostne): Počujte, ja mám devu, anjela.

JARKOVSKÝ: Moja je výborná spoločnica.

DRAHÚŇ: Moja je pravý diablik. Mňa už natoľko rozčertila, že sám neviem, čí som.

DOVANIČ: Ba, kto sú tie dámy?

DRAHÚŇ: Môj priateľ tvrdí, že sú to tri sestry, dcéry bohatého fabrikanta.

JARKOVSKÝ: Veľmi milé, inteligentné dámy.

ČIAŠNIK (naleje víno).

DOVANIČ: Prosím, ráčte.

VŠETCIA (vezmú poháriky, pripijú jedon druhému): Nazdar! Na našu zábavu. Na naše priateľstvo! (Usadia sa.)

DRAHÚŇ (dvihne pohár): Nech žije láska!

VŠETCIA: Nech žije láska! (Pripijú si.)

MÁJA (dôrazne): Áno, nech žije láska a vernosť, bo láska bez vernosti za mnoho nestojí.

HELENA, OĽGA: Nech žije vernosť! (Priťuknú pánom.)

DRAHÚŇ (nepripije).

MÁJA (Drahúňovi): A ty, čo? Svedomie ti, pravda, nedovolí, pripiť na vernosť manželskú?

DRAHÚŇ: Prečo nie? Keby si ty bola mojou ženou, pripíjal by som celé dni a noci na lásku a vernosť.

MÁJA: Ty ošemetník, máš viac lichotivých slov ako šľachetných skutkov. (Sadne mu na lono.) Počuj, uškrtila by som ťa, keby som vedela, že sa nenapravíš.

DRAHÚŇ: Nápravu moju máš, ty drahá, vo svojej moci. Keď teba mám (objime ju), horím láskou i vernosťou (bozká ju).

OSTATNÍ (čapkajú): Sláva!

DOVANIČ: Tak by sme mali aj my potvrdiť sľub lásky a vernosti. (Objime Oľgu.)

JARKOVSKÝ: Pravdu máš, veď láska je sila duše, ktorá všetko zmôže. (Objime Helenu.)

OĽGA: Len zošľachtené srdce vie pochopiť a oceniť lásku a vernosť.

HELENA: Čím čistejšia a šľachetnejšia je tvoja duša, tým viac môžeš milovať, tým lepšie pochopíš cenu vernosti a šťastia.

JARKOVSKÝ: Na sľub lásky a vernosti! (Bozká Helenu.)

DOVANIČ: Na šťastie lásky. (Bozká Oľgu.)

(Očuť trúbiť. V úzadí živý ruch medzi maskami.)

JARKOVSKÝ: Dámy a páni, je polnoc, čas demaskovania. Ja robím začiatok. (Složí náličnicu.)

DRAHÚŇ (snímajúc s tvári lárvu): Vďaka vyslobodeniu!

OĽGA, HELENA, MÁJA (pri reči Jarkovského odstúpily na bok a šepmo sa radily).

JARKOVSKÝ: No, dámy, či vám smieme pomôcť?

DOVANIČ: Uverte, že ťažko čakáme ten moment, až uvidíme vaše spanilé tváričky.

DRAHÚŇ: Veru, veru, ešte som nebol nikedy takým zvedavým ako teraz. Či dovolíš, moja pekná? (Chce jej pomôcť lárvu sosňať.)

MÁJA (bráni sa): Nie — nie — mám larvu úplne prepotenú, k tvári prilepenú, akože by som vyzerala?

JARKOVSKÝ, DOVANIČ, DRAHÚŇ: To nič. To nevadí.

MÁJA: Ja sa tak svetu neukážem. Ale keď budete, páni, tak láskaví a zaobstaráte nám izbu, kde by sme sa demaskovať a umyť mohly, budeme vám veľmi povďačnými a zabavíme sa hoci až do rána.

DOVANIČ: Prosím, sme k službám.

JARKOVSKÝ: S najväčšou ochotou. (Odchádzajú v ľavo.)

OĽGA, HELENA: (ukazujú Máji na Drahúňa, ktorý si stranou urovnáva vlasy).

MÁJA (klope mu na rameno): Prosím ťa, drahý môj, buď tak láskavý, povedz tým pánom, že aj trochu teplej vody prosíme, bo studenou by nám to nepustilo.

DRAHÚŇ: Prosím! (Odíde v ľavo.)

Oľga, Helena, Mája.

OĽGA: Vďaka Najvyššiemu! Povetrie je čisté.

HELENA: Nepoznali nás.

MÁJA: Podarilo sa to. Teraz len berte, čo môžte, pohostíme ich tým doma.

VŠETKY (berú cukrovinky do kapsičiek).

MÁJA (vezme do zástery neotvorenú fľašu šampanského, vezme larvy, dvihne do výšky): Toto bude najlepším dôkazom lásky a vernosti. No, poďme! (Odídu v pravo.)

Dovanič, Jarkovský, Drahúň.

DOVANIČ, JARKOVSKÝ, DRAHÚŇ (idú ražno v popredie, zostanú prekvapení): Kde sú? (Obzerajú sa.)

DOVANIČ (zronený): Zmizly ako krásna a klamná fata morgana.

JARKOVSKÝ: Zmizly ako báječný taj šťastia.

DRAHÚŇ: Zmiznuly ako pekný sen, zanechajúc nám trpké povedomie: sic transit gloria mundi.

(V úzadí medzi maskami hlučný, veselý smiech.)

(Opona.)