ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Gusto.

GUSTO (leží pohodlne na pohovke, číta noviny a fajčí): Samé zábavy, samé defraudácie, samé spreneverenia, iného sa človek v tých novinách ani nedočíta. Ako to len teraz ľudia k veľkým majetkom prichádzajú, že človek, keby nemal statočného fundamentu, podľahol by skoro pokušeniam — stať sa takým boháčom.

Betka. Predošlý.

BETKA (vystúpi, v jednej ruke trepačku a v druhej misku, v ktorej sneh mieša. Zbadá Gusta): Ach, ľaľa ti ho, tu si lahodí na pohovke ako dáky milosťpán a ja sa v robote div nepretrhnem.

GUSTO: Vinovatá. Keď nemáme panstvo doma, prečo že by sme si sami na panstvo nezahrali, veď vlastne my sme pánmi a nie oni, lebo my máme moc v rukách. Bez nás by oni málo dokázali, ani len obliecť by sa nevedeli. My sme vlastne stĺpom, na ktorom celé ich panstvo, ba celý štát spočíva. Nuž, prečo by sme si raz dobrú vôľu nepreviedli?

BETKA: Nuž, veď hej, ani ja nie som od toho a navrhnula som sama prvá, aby sme si dnes večer fašianový večierok zariadili, na ktorom sa ozaj po pansky zabavíme a väčší prospech urobíme národu, ako oni s ich maškarným plesom v Prahe.

GUSTO: Ha-ha-ha! (Smeje sa.) Oni išli vraj pracovať za dobro nášho štátu, za národ, za vlasť — tak hovoria pred verejnosťou, a zatiaľ išli sa zabávať. Nie je to panský fígeľ, za ktorý my občania draho platíme?

BETKA: Pravda že je. Každý z tých pánov má v ústach povinnosť, prácu za dobro národa, za blaho vlasti, ale pri tom všetko beží za zábavou a vlastným pôžitkom.

GUSTO: Nuž aj my sa dnes zabavíme.

BETKA: Taký večierok sriadiť dá veľa práce, ja som už síce hotová —

GUSTO (spádno): Ja tiež. (Lepšie sa natiahne.)

BETKA: Ale ty si mal zaísť ku Jarkovským, Drahúňovcom, Bolenským a Záturianskym pozrieť, ako ďaleko sú s prípravami.

GUSTO: A čo tam mám pozerať? Až všetko zhotovia, prídu sami a donesú to.

BETKA: Jaj, však si ty len komótny fráter. Mal by si mi pomáhať stôl pokryť, na stôl všetko podonášať. Mal by si sa o dajaký nápoj postarať.

GUSTO: A čo sa budem o nápoj starať, však pán má v pivnici, čo len chceš, a keď mu tam dve-tri fľaše z každej sorty podežmujem, to on veru nepozná.

BETKA (nahnevano): Nuž, či si k tej pohovke prilepený, keď sa s nej nehneš? Leží, ako by kvapku krvi nemal v tele. Hoj, a s takým mužom by som mala ísť k sobášu? Hanbi sa!

GUSTO (vyskočí na rovné nohy): Keď sobáš spomenieš, hneď som plnokrevným a mám toľko života, toľko ohňa v sebe, žeby som celým svetom zatočil. (Objime ju a točí ňou.)

BETKA (kričí): Jaj — Jaaj! Vyleješ mi sneh!

GUSTO: Vidíš, že mám krvi dosť.

BETKA: Ty blázon! Béé! (Hodí mu varechou kus snehu na ústa a odchádza.)

GUSTO (bozká ju tak, že i ju snehom umaže): Ty anjel!

BETKA (kričí, udrie ho a utečie).

Gusto sám.

(Očuť zvoniť.)

GUSTO: Parom kohosi vlečie. (Utiera si tvár.) Počkáš si chvíľočku. (Zvoní.) Čo ti za nechty zašlo? Alebo si živé striebro užil? Čakaj chvíľu! (Zvoní sa.) Už-už — (Ide otvoriť.)

Peter, Dorka, Jurko, Cilka, predošlý, sluhovia Bolenských a Záturianskych.

(Za kulisňou živý rozhovor a smiech.)

DORKA, CILKA (nesú v košíkoch servietkom zakryté koláče a cukrovinky).

PETER, JURKO (nesú papiermi obalené fľaše).

GUSTO: Vítajte! Vítajte! To je pekné, že ste už došli.

DORKA: Kde že je Betka?

CILKA: Kde je, ozaj, aby si to odobrala?

GUSTO: V kuchyni, nahnevala sa.

VŠETCIA: Nahnevala? Prečo?

GUSTO: Ale bol som trochu samopašný, len ma facla varechou po ústach a ja ju zase pišťokom po papúľke, len sa nahnevala.

VŠETCIA (sa smejú): Taký hnev neškodí.

CILKA: Ba, kde je toľko? (Volá do kuchyne): Betka!

PETER, JURKO (kladú fľaše na stôl v úzadí).

Betka. Predošlí.

BETKA (veselo): Vítajte všetcia vospolok!

VŠETCIA: Servus! (Podávajú ruky.)

DORKA (oddá Betke košík): Nech sa ti páči. Málo síce, ale od srdca.

CILKA (oddá donesený košík): Podobne.

BETKA: Vďaka! Teším sa na ten večierok (odloží košíky na stôl), že môžeme tiež ráz niečo urobiť za národ a vlasť.

VŠETCIA: Tešíme sa všetcia.

PETER: A zabavíme sa pri tom veselo.

JURKO: Tak po pansky, či nie, dievčatá?

DIEVČATÁ: Ba hej, po pansky.

DORKA: Len aj vy, mladí páni, musíte sa po pansky držať a nás gavaliersky zabávať.

PETER: Buďte bez starosti.

JURKO: Zahanbiť sa nedáme.

GUSTO: My sme my a vy ešte len uvidíte, kto sme my.

BETKA, DORKA, CILKA: No, veď uvidíme.

DORKA: A tešíme sa vopred na dobrú zábavu.

GUSTO, PETER, JURKO (pochytia plné fľaše a priťukávajú si): Na dobrú zábavu, konanú na česť národa a vlasti.

VŠETCIA: Sláva!

(Očuť zvoniť.)

GUSTO: Kto že je to zasa?

BETKA: Pozri najprv, kto to je, až potom otvor.

GUSTO (odíde).

BETKA: Akiste niekto pána hľadá, kto nevie, že odcestoval.

OSTATNÍ: Možno.

GUSTO (pribehne nastrašený): Viete, kto je tu?

VŠETCI: Kto?

GUSTO: Náš starý, panej otec, Florián Bachratý.

VŠETCI (podeseno): Ten je tu?

DORKA: No, už je po zábave.

CILKA: Parom ho musel práve dnes dopratať.

PETER, JURKO: No, už máme po radosti.

BETKA: Netreba zúfať. Náš starý vie byť veselý, žartovný pán, rád sa zabáva. Musíme si ho akosi na našu stranu získať a on veseliť sa bude s nami.

GUSTO: Áno, áno, nech fašanguje s nami.

(Očuť znova zvoniť.)

GUSTO: Už-už (odíde).

DORKA: Nás tu ale nesmie najsť.

BETKA: No, v prvom okamihu by to nebolo dobré. Treba ho pripraviť.

CILKA: Kam sa ale podieme?

BETKA: Nech sa vám páči do kuchyne, keď príde príhodná chvíľa, zavoláme vás.

VŠETCI: Dobre. Poďme. (Vezmú košíky so sebou a odídu.)

Betka sama.

BETKA (upratuje): Musím všetko do poriadku uviesť, lebo toho iste tá stará sova poslala na výzvedy, ako gazdujeme, keď páni nie sú doma. Akiste mu nakázala byť prísnym a krutým. No, len aby nám tú zábavu nepokazil. Musíme si ho múdro zaobísť. Už ide.

Bachratý, Gusto. Predošlá.

BACHRATÝ (v zimnom kabáte, čapici): No, už sme doma.

GUSTO (nesie batožinu): Všade dobre a doma najlepšie.

BETKA (robí poklonu): Pekne vítam. Ruky bozkávam.

BACHRATÝ: Aj, ľaľa, tu je naša štebotavá lastovička. Ako že sa máme, hm?

BETKA: Ďakujem, dobre. (Pomáha mu sosliecť kabát, vezme čapicu a palicu a zavesí na vešiak.)

BACHRATÝ: To verím, že dobre. Také mladé, driečne dievča, chutné, žeby človek doň zahryzol, musí sa mať dobre. (Potľapkáva ju.)

BETKA (odťahuje sa): Ach, prepáčte, ale —

GUSTO: No, ten to dobre dáva, musím dať pozor.

BACHRATÝ: No, čo ale — čo sa okúňaš, moja pekná, veď aspoň len rúčku podaj na privítanie.

BETKA (podá mu ruku a žartovne sa ukloní): Ponížene pekne vítam.

BACHRATÝ (hladká podanú ruku): Tak — tak, aká je, vidíš, teplučká, samý oheň, he — he, až tak pripaľuje, samý oheň, samý oheň (chce ruku bozkať).

GUSTO (kýchne).

BETKA (sebou trhne, vykríkne a odskočí od Bachratého).

BACHRATÝ (preľaknuto odskočí. Ku Gustovi): No, čo tu stojíš, ako starý utrinos, he? Čo nejdeš s tým do hosťovskej, he? Čo čakáš, he?

GUSTO: Nič — prosím — nič. Nechcem sa ničoho zlého dočkať, už idem. Poklona (ukloní sa a odíde a hneď sa vráti.)

BACHRATÝ (zbadá Gusta): No, čo ešte chceš, he?

GUSTO (rozpačite): Nič — prosím — nič. Poklona! (S poklonou odíde.)

BACHRATÝ: Nie je ten chlap mesačníkom?

BETKA: Oj nie, prosím, on je úplne zdravý, len ukrutne žiarlivý.

BACHRATÝ: Na teba, anjel pekný? No, nedivím sa. Vyzeráš ako ruža, ani dáka víla. A tie oči — tie oči (lapí ju za bradičku).

GUSTO (ide po prstoch za predstenu): Musím stáť na stráži.

BETKA: Ale milosťpán tak rád žartuje.

BACHRATÝ: No, nie — nie — nežartujem, hovorím pravdu. A keby moja stará mala také oči, to by som, na moj’ dušu, dňom — nocou do nich pozeral.

BETKA: Hoj, stará pani majú veru pekné oči.

BACHRATÝ: Že pekné? Ha-ha-ha (smeje sa) ako sova. (K Betke.) Také pekné kukátka som ešte nevidel, ako ty máš. — He-he-he. A tie líčka ako pampušky, ako by ich v krvi bol okúpal (uštipne ju za líčko).

GUSTO (vystrčí hlavu): Oho! (hrozí päsťou a skryje sa).

BETKA: Ale milosťpán vedia náležite dvoriť a lichotiť ako dajaký mladý.

BACHRATÝ: No, vieš, mladý už nie som, ale najstarším ešte tiež nie. Ba cítim sa neraz takým mladým, jóój, takým mladým, že-že-žeby som všetkých mladých zahanbil a zvlášte v blízkosti takejto peknej meluzíny, he-he-he (chce ju objať).

GUSTO (vystrčí hlavu): Stará líška.

BETKA: Ale, starý pane! Jááj! (Vymykne sa mu z objatia.)

BACHRATÝ: Nebuď taká haneblivá, ty malá piškota. Ty ma predsa nevyzradíš, že ťa rád mám, a jedon bozk nie sú svety, ty-ty-ty cukrová bábika.

BETKA (haneblivo): Ale, milosťpane, vo vašich rokoch! — —

BACHRATÝ: V mojich rokoch? No, čo? V mojich rokoch vyzná sa človek v takomto najlepšie, má prax, je znalcom. Neveríš? Zkús to! (Blíži sa jej vždy viac a viac.)

BETKA: Nie, nie, milosťpane. Nechajme tie žarty!

BACHRATÝ: Aké žarty? Ja nežartujem, ja ťa naozaj rád vidím, možno radšej, ako ten motúz, ten tvoj Gusto a — a na dôkaz toho som ti dačo pekného doniesol. (Obzerá sa stranou.) Nie je tu ten žabliar?

BETKA: Skutočne?

BACHRATÝ (vytiahne z vrecka v papieri prstienček, papier odhodí na zad a prstienok ukáže Betke): Vidíš, aký je pekný.

BETKA (radostne): Áách, prstienček, zlatý prstienček. (Chce si ho vziať.)

BACHRATÝ: Počkaj, ty samopašná veverica, ja ti ho sám natiahnem na tvoj pekný prstík. (Vezme jej ruku a dáva na prst prsteň lichotive.)

GUSTO (zpoza predsteny pozoruje celý priebeh, odhodený papier nepozorovano vezme): To bude dokument.

BETKA (obzerá na ruke prsteň a teší sa): Aký je pekný! Ako sa jagá! (urobí poklonu) Ďakujem!

BACHRATÝ: No, nič ďakujem. Niečo za niečo a nič za nič. Ja som ti dal prstienček a žiadam si tiež dajaký darček od teba.

BETKA: Ach, čože by som ja mohla dať pánu veľkomožnému, ja som chudobná, ja nič nemám.

BACHRATÝ (hrozí jej): Ej, ty ledačina, máš ty veľa pekného i dobrého, ale to ty radšej svojmu Gustovi dáš ako mne. No, ale ja sa i s malom uspokojím, mne vzácnym bude i ten kvietok z tvojich pekných ňadier, keď mi ho na prsá vlastnoručne pripneš.

BETKA: Keď len to, veľmi vďačne vám poslúžim. (Vezme kvietok a vopchá ho Bachratému do gombíkovej dierky na kabáte.) Tak — ako vám to pristane.

BACHRATÝ (použije príležitosť a bozká ju): A toto na prídavok. Ha-ha-ha.

BETKA (skríkne a odbehne).

Predošlí bez Betky.

BACHRATÝ (natešený sa smeje): Ha-ha-ha, to sa mi podarilo, to sa mi podarilo. To bola dobrota, aáh (chutí si). Keď človek stále tú hovädzinu požíva, niet divu, že sa mu niekedy aj tej kuracinky zachce. He-he-he (hľadí stranou, kam Betka zašla). Kam len odbehla? Aha, tam kuká cez sklenené dvere. Počkaj, ty veverička! (Zahrozí jej a posiela bozky, pričom stále cúfa až k predstene, ktorú shodí.)

GUSTO (vyskočí zdesene, pozerajúc na Bachratého).

BACHRATÝ (prekvapený pozerá na Gusta): A — a — a ty tu?

GUSTO: Tu veru, tu.

BACHRATÝ: Áa — á — čo tu robíš, he?

GUSTO: Stál som na stráži.

BACHRATÝ: Na stráži? (ohúrno) Sliedil si nás, ty — ty — špión! (chodí nahnevano hore dolu) Iste všetko očul.

GUSTO: Áno, očul aj videl.

BACHRATÝ: Čo? Očul aj videl? A čo si videl?

GUSTO: No, ako pánu veľkomožnému tá kuracinka chutnala (luská ústami k bozku).

BACHRATÝ (nahnevano): Čo si videl? Nič si nevidel (behá hore dolu).

GUSTO: Že nič?

BACHRATÝ: Nič.

GUSTO: A ten bozk?

BACHRATÝ: Jedon bozk, to je nič.

GUSTO: Tak jedon bozk, že je nič? No, dobre, opýtam sa vašej pani manželky, ako ona o tom súdi.

BACHRATÝ (zdeseno): Čože? Mojej manželky? Mojej ženy? A čo si gebulu pojedol, že ti modzgy múti? (lapí sa za hlavu) Mojej ženy!

GUSTO (pre seba): No, trafil som šidlom do živého.

BACHRATÝ: Ty, počuj, vieš ty, kto je moja žena? Poznáš ty moju ženu? Neradím ti dačo s ňou začínať, lebo obanuješ. Ona ti beztak neuverí.

GUSTO: Oj, uverí, keď jej ukážem tento dokument (ukáže papier, ktorý so zeme zdvihol).

BACHRATÝ: Aký dokument?

GUSTO (ukazuje papier): Tento hľa, účet zlatého prstienka.

BACHRATÝ: Blázniš, chlape? Daj ho sem! (chce mu ho vziať)

GUSTO: Prosím. Ja vám ho statočne vrátim, ale napred ho ukážem vašej panej (skryje papier do vrecka).

BACHRATÝ (zúfale): Čo? Mojej panej? Či ma chceš zničiť?

GUSTO: To nie, len trochu pokarhať za to, že ste mi liezol do kapusty, bo musíte vedieť, že Betka je mojou snúbenicou.

BACHRATÝ: Pletky! To si mi mal skôr povedať. Ale s mojou ženou maj svätý pokoj, lebo ona nezná špásov. Ona urobí hneď z komára vola.

GUSTO: Nuž a?

BACHRATÝ: Keď jej ty povieš, že som sa s Betkou bozkal, ona hneď bude myslieť, že — že — že sme — (nevrlo). Ale ani sám neviem, čo si všetko bude mysleť. — No viem, že dačo hrozného!

GUSTO: Dačo hrozného?

BACHRATÝ: Dačo hrozitanského. Ty, synku, ešte ženy neznáš, v tomto sú všetky rovnaké! Ja som ich už náležite preštudoval a preto ti radím ako zkúsený odborník ženského plemena (dôverne), chceš li, aby tvoja Betka na dobrom chýre neutrpela, mlč a nehovor ani slova o tom, čo si očul a videl. A nado všetko mojej starej nespomeň ani slova o tom, lebo tá má dlhý jazyk.

GUSTO (kráti hlavou): No dobre. Ja budem mlčať ako ryba vo vode, ale nie len tak za nič.

BACHRATÝ (vytiahne peňaženku a dáva mu papierové peniaze): No, tu máš a drž ústa.

GUSTO: Ďakujem, peniaze nežiadam, ale —

BACHRATÝ: Ale čo?

GUSTO: Mlčanlivosť so strany pána veľkomožného.

BACHRATÝ: Mlčanlivosť? V čom?

GUSTO: Nech sa páči sadnúť, hneď vám to poviem.

BACHRATÝ (sadne): Na to som zvedavý.

GUSTO (sadne proti nemu): To viete, že povinnosťou každého človeka je pracovať za blaho národa a vlasti! Za týmto cieľom organizujú sa celé spolky, v tomto smere pracujú i naši páni, v dobro národa riadia divadlá-zábavy, a my sluhovia za pekným príkladom našich pánov, sriadili sme si tiež dnes večer fašangovú zábavu v dobro národa a vlasti.

BACHRATÝ: Čože, v dobro národa a vlasti? Tomu nerozumiem.

GUSTO: Ustálili sme medzi sebou, že každý z nás musí dať 10 kor. na Sloven. Maticu miesto vstupného.

BACHRATÝ: To je chvályhodné. A kdeže chcete mať túto zábavu?

GUSTO: Tu u nás.

BACHRATÝ: Ba čerta!

GUSTO: Žijeme časy demokratické. Dnes nie je stavového rozdielu. Pán či nepán, všetci sme ľudia. A keď sa naši páni už dva dni vedia v Prahe zabávať, prečo by sme sa my aspoň dnes nezabavili?

BACHRATÝ (vyskočí): Ale to neide. Mňa predsa na to sem poslali, aby som dával pozor, žeby ste sa poriadne držali a v dome sa nič nedovoleného nerobilo.

GUSTO (vstane): To my vieme a preto vás aj v prvom rade na túto našu zábavu úctive zveme čo čestného člena našej spoločnosti.

BACHRATÝ: To neide — to neide. Ja sa síce rád zabávam, ale to neide — to neide.

GUSTO: Zabavíte sa znamenite, nuž prečo by to nešlo?

BACHRATÝ: Preto — že keby sa to moja stará dozvedela, tá by ma aj umučila. — Nie — nie to neide — to neide.

GUSTO: A keď sa dozvie, že ste sa s Betkou objímali a bozkávali, že ste jej zlatý prstienček dali, či vás už potom neumučí?

BACHRATÝ (k obecenstvu): Ten papľuch ma dostal do klepca. Čo teraz? Ako sa vymotať? (Rozmýšľa.)

GUSTO: Ale ho držím v šachu. —

BACHRATÝ: No — dobre — zabavíme. (Podá mu ruku.)

GUSTO: Sláva! Zabavíme sa!

BACHRATÝ: Ale budeš mlčať. (Dá prst na ústa).

GUSTO: Tak ako vy, pane. (Tiež tak.)

BACHRATÝ (stranou): Ošmek naničhodný!

GUSTO (tiež tak): Starý hriešnik a (k Bachratému.) Ráčte len chvíľočku poshoveť, ja zavolám hosťov a otvoríme zábavu. (Odbehne do kuchyne).

Bachratý sám.

BACHRATÝ: Teraz sedím v kaši. Čo robiť? No, konečne každé zlé má aj svoju dobrú stránku. Prečo by som sa raz náležite nezabavil, keď sa mi príležitosť náhodila? Doma sa i tak zabaviť nemôžem, keď aj idem na dajakú zábavu, moja stará mi frak prisadne a nepohne sa za pre Boha odo mňa. Chcem-li tancovať, to musím s ňou. Chcem-li si dajakú dámu obzreť, to musím pozerať na ňu a to mi predsa nie je vzácne, bo znám už na nej každý atóm a čo človek už raz tak zovrubne zná, to ho viac nezajíma-nebaví. Chcem-li si upiť, to pije so mnou a číta poháriky, o koľko som viac vypil. Chcem-li fajčiť, oddeluje mi cigáry a tabak. Chcem-li ísť von a beriem do ruky klobúk, už sa pýta, že kam idem. Odpoveď moja je neraz úplne prozaická, ale pravdivá — a to ju čert na rožky berie. Ach, tie ženy, tie ženy! Každá žena je uzda mužskej slobody, ale ani to nie je, lež ona je chomút alebo jarmo, ktoré musíme do smrti na krku nosiť. — No dnes zabavím sa bez nej, zabavím slobodne až do rána. (Cifruje sa!)

Gusto. Predošlý.

GUSTO (donesie poháriky a rozloží ich po stole).

BACHRATÝ: No, čo? Kdeže máš hostí?

GUSTO: Nechcú mi veriť, že budete s nami držať. Ostýchajú sa vojsť.

BACHRATÝ: No, to ich musím sám pozvať. (Odíde.)

GUSTO (radostne sa smeje): Ha — ha — ha, to je znamenité, že ich on sám pozve, aspoň, keby sa to páni nešťastnou náhodou dozvedeli, vyhorí on, bo naši hostia budú môcť čistým svedomím svedčiť, že ich on pozval.

Betka. Predošlý.

BETKA (nesie cukrovinky a koláče a postaví na stôl. Petrovi): Už je dobre, starý pán všetkých pozval, ako by on sám riadil celú zábavu.

GUSTO: To je znamenité.

BETKA: My dievčatá sme sa sriekly, že ho budeme čo najlepšie zabávať, aby bol náležite veselý a dobre sa cítil.

GUSTO: Výborne. My ho zase budeme stále vínom núkať k vôli dobrej nálade. On si rád prihne.

BETKA: To verím. A kázal, aby sme to najlepšie a najvzácnejšie, čo v dome máme, na stôl dali.

GUSTO: To on povedal?

BETKA: Áno — on.

GUSTO (smeje sa): Ha — ha — ha už sme vyhrali.

BETKA: Prečo? Veď sme my to už i tak urobili.

GUSTO: Práve preto. Keby na to prišli, môžme povedať, že nám to starý pán kázal.

BETKA: To máš pravdu. Sláva!

Bachratý, Dorka, Cilka, Peter, Jurko, sluhovia Záturianských a Bolonských. Predošlí.

BACHRATÝ (s jednej strany vedie Dorku, s druhej Cilku, vesele kráča vpred, za nimi idú Peter a Jurko, každý nesúc vo výške fľašu, potom ostatní).

BACHRATÝ: Len smelo a veselo! Zabavíme sa, že všetcia budeme mať radosť.

DORKA: Áno, zabavíme sa do chuti.

CILKA: Až do rána.

BACHRATÝ: Ha — ha — ha s takými driečnymi cicuľkami nedbám, hoci aj do súdneho dňa.

VŠETCI: Sláva!

BETKA (núka vínom): Prosím ráčte sa posilniť v dobrom predsavzatí.

BACHRATÝ (vezme pohár): Ďakujem. (Betke) Mala si ho bozkom omediť.

BETKA: Potom… (Núka ostatných).

BACHRATÝ: Na dobrú vôľu!

VŠETCI: A veselú zábavu! (Pripijú si).

BACHRATÝ: Počujte páni zábava nemôže byť veselou bez muziky.

PETER: To sme si aj mysleli a preto sme sa o ňu postarali.

BACHRATÝ: Máte aj muziku?

GUSTO: Áno, sused Bubenčík príde.

JURKO: On je odborníkom vo svojom fachu.

BACHRATÝ: Bubenčík? A na čo hrá, azda na buben? Dľa bubna iba medveď tancuje.

BETKA, DORKA, CILKA (ukazujú na Bachratého a potuteľne sa medzi sebou smejú).

GUSTO: Ó, nie na buben, ale na piano.

BACHRATÝ: A tohľa si musíme hneď zapiť. (Pripíja ostatným).

PETER: Ba, kdeže je už toľko?

JURKO: Zaskoč pre neho, Gustík!

BETKA: Choď Gustík, choď. (Točí sa do kola.)

DORKA: Už tancujeme. (Cifruje si k tancu.)

CILKA: Čas ubieha. (Tiež tak.)

GUSTÍK: Hneď som tu. (Odbehne v pravo.)

Bubenčík. Predošlí.

BUBENČÍK (vystúpi z ľava, komická figúra nesie hudobniny, robí komické poklony.)

BETKA (predstavuje Bubenčíka Bachratému): Náš sused pán Damian Bubenčík.

BUBENČÍK (s poklonou): K službám, pane.

BACHRATÝ: To ma teší. Zahráte nám dačo veselého do skoku?

BUBENČÍK: K službám, pane.

BETKA: My by sme už radi tancovať, pán sused.

BUBENČÍK: K službám, prosím.

BACHRATÝ: Ale musíme toho pána muzikanta počastovať, aby lepšie nôty čítal.

BUBENČÍK: He — he — he k službám, pane.

PETER (núka vínom).

BACHRATÝ: Našej muzike!

OSTATNÍ (bez Bubenčíka): A nášmu muzikantovi!

BUBENČÍK (komicky sa klania).

VŠETCIA (mu pripíjajú).

Gusto. Predošlí.

GUSTO: Ja ho hľadám a on už tu. (Podá ruku Bubenčíkovi.) Vítajte! Naše dievčatá nevedia sa už dočkať toho tancu. Začnite prosím vás dajakú veselú.

BUBENČÍK: K službám, pane. (Sadne si ku klavíru a hrá valčík.)

BACHRATÝ (pojme Betku do tancu a tancuje v popredí komickými krokmi).

VŠETCI (ostatní tancujú v úzadí).

BUBENČÍK (hrá stále slabšie,razom ustane).

BACHRATÝ (odfukuje): To je oheň, to je oheň, človeka to až do špiku hreje. (Stranou.) Keby ma moja stará videla, tá by sa jedom spaprčila. Ale tak jej treba, načo ma toľko strieži ako cerberus. Dnes ona spí a ja mám luft — luft!

OSTATNÍ (za chrbtom Bachratého sa tajno smejú, jedia a pijú).

GUSTO (núka vínom): Nech sa páči trochu sa občerstviť, starý pán.

BACHRATÝ (nahnevano): Starý pán? Tvoj dedo bol starý, ale ja nie. Rozumieš?

OSTATNÍ: Tak je, tak je!

BACHRATÝ (Gustovi): Ty holomok! On mi nadáva do starých a ja sa dnes tak mlado cítim medzi týmito cicuľkami, ako by som bol dvadsaťpäťročným šuhajom.

VŠETCI: Sláva nášmu vzácnemu hosťovi! (Pripíjajú Bachratému.)

BETKA: Veru si Gustík krivdil nášmu ctenému hosťovi, hoci on na roky starý, ale je ešte voždy jarý a tak ľahunko tancuje ako hociktorý mladík.

BACHRATÝ (nahnevano Gustovi): Vidíš, ty holo — holo — holobrádok. Takto sa opováži človekovi ubližovať.

GUSTO: Ráčte odpustiť, nechcel som vás uraziť. Ja viem, že vzdor vašemu pokročilému veku ste srdcom mladec. (Tajno k Bachratému.) Videl som to zpoza predsteny.

BACHRATÝ: Čit! Mlč, ak chceš aby som ja mlčal.

GUSTO (s poklonou): Ako ryba vo vode.

PETER: Ctená spoločnosť! Ja myslím, žeby nebolo od veci zatancovať ten náš národný poduškový tanec.

VŠETCI: Dobre! Áno, poduškový tanec! (Podajú si ruky a urobia kolo.)

BETKA (hodí do kola malú podušku s pohovky): Tu je poduška. (Stane si do kola.)

GUSTO (vbehne do kola k Bubenčíkovi): Pán muzikant, dajakú dobrú polku!

BUBENČÍK: K službám, pane! (Hrá polku.)

VŠETCI (držiac sa za ruky utvoria kolo a idú tempovým krokom vpravo).

GUSTO (dvihne podušku a vyberá si tanečnicu, hodí podušku pred Betku, ktorá si kľakne na podušku, proti nej si kľakne Gusto, bozkajú sa a tancujú v kole, raz do kola. Ostatní, keď sa bozkajú, čapkajú).

BETKA (vstane v kole a vyvolá Bachratého tým, že hodí pred neho podušku).

BACHRATÝ (kľakne si na podušku proti Betke — bozkajú sa pri čom ostatní čapkajú — a potom tancujú spolu sólo. Týmto spôsobom sa v hre pokračuje. Bachratý vyvolá Cilku, Cilka Bachratého, tento Dorku. Bachratý tancuje komickým spôsobom.)

PETER: Dosť! Dosť! (Hudba ztíchne.) Tu je sprisahanie proti nám. Všetky dievčatá lipnú len za naším pánom hosťom a nás si nevšímajú.

JURKO: Tak je — tak je.

CILKA: A či žiarlite?

DORKA: Akiste žiarlia.

BACHRATÝ: Ale vám je ľúto, čo? Ale mi závidíte, čo? A hentie okaté veveričky sa ešte všetky na mňa usmievajú. (Tacká sa.) Ohó — od samej dobroty sa mi až hlava moce.

GUSTO: Trochu sa zase občerstvíme. (Núka likérom.)

BETKA (núka zákuskami).

BACHRATÝ: Páni a dámy! (Dvíha pohár a tacká sa.)

VŠETCI: Čujme, čujme!

BACHRATÝ: Keďže sme sa tu tak šťastne spolu sišli — — —

PETER: Kamaráti z mokrej štvrti.

BACHRATÝ: Čit, papľuch… Keď sme sa tu tak šťastne spolu sišli a veselo sa zabávame, nesmieme zabudnúť pripiť na zdravie tých, ktorí nie sú tu. Preto dvíham svoj pohár a volám nech žije ten — no? (Pozerá po všetkých.)

JURKO: Ten, kto neumrel.

BACHRATÝ: Čit, ty trubiroh! Nech žije ten, kto sa v národe stal večne nesmrteľným! (Pije.)

VŠETCI: Nech žije! (Pijú.)

BACHRATÝ: Nech žije ten, kto vynašiel poduškový tanec! (Smeje sa.)

VŠETCI: Sláva mu!

GUSTO (nalieva znova): Sláva!

VŠETCI (pijú).

BETKA: Teraz sme sa už občerstvili, môžeme sa zase na nejakú spoločenskú hru zahrať.

VŠETCI: Výborne! Ale na jakú?

BACHRATÝ (so smiechom): Na slepú babu.

VŠETCI (tlieskajú rukami): Dobre — znamenite.

BETKA (vezme servítok a složí ho na obväz): A kto bude slepou babou?

VŠETCI (ukazujú na Bachratého).

BETKA (s koketnou poklonou): Smiem prosiť?

BACHRATÝ (tackajúc sa): Nedbám, budem vás chytať, spanilé veverice, ale jak ktorú lapím, platí bozk pokuty.

DIEVČATÁ: Dobre, pristávame.

BETKA (zaviaže mu oči).

BUBENČÍK (hrá zticha skočnú).

VŠETCI (dľa tempa skackajú a Bachratého poškubávajú, ktorý komickými pohybmi lapá a tacká sa).

Karolina. Predošlí.

KAROLINA (v zimnom plášti, na hlave čiapku, na tvári závoj, v ruke dáždnik. Objaví sa a pozerá, čo sa robí.)

VŠETCI (zdeseno utekajú von s javišťa).

BACHRATÝ (komickými pohybmi blíži sa ku Karoline, lapí ju a radostne obejme). Tu si, ciculienka moja, už ťa mám, už ťa nepustím, zakiaľ tri bozky nedostanem. Či hej?

KAROLINA (strhne mu obväzok s očú, odsotí ho): Čiže blázniš, ty, ty starý kocúr!

BACHRATÝ: Hrom a peklo! (Zbadá Karolinu, predeseno.) Ó-óóó, Ka-ka, kaka Karolinka, ty tu?

KAROLINA: Čo to stváraš, Floriane, skáčeš so zaviazanými očima pri hudbe ako starý medveď. Či si ztratil rozum? (Skríkne a dupne nohou na Bubenčíka.) Ticho! Vy ohavná figúra! (Hrozí mu.) Však ja s vami zatočím. Punktum!

BUBENČÍK (prestane hrať, skryje sa pod klavír, ale tak, že má len časť tela pod klavírom. Úzkostlivo sa obzerá).

BACHRATÝ (stranou): Ó, nebesá, smilujte sa!

KAROLINA: Kde sú tí ostatní? (Zbadá pokrytý stôl). Áa, tu sa fašiangy odbavujú, hostina, bál. Pravdaže, muziku si zavolá tá stará mátoha, muziku. (Uderí za každým Bachratého a potom uderí Bubenčíka dáždnikom, dupne nohou.) Marš von!

BUBENČÍK (skríkne): Jaj! — K službám, prosím!

KAROLINA (zlostne): A ty, starý hriešnik, tak si dával pozor? (Uderí ho.) Tak?

BACHRATÝ: Jaj!

BUBENČÍK: Jaj!

KAROLINA: Na to som ťa sem poslala? (Uderí ho.)

BACHRATÝ, BUBENČÍK: Jaj! Jajajaj!

KAROLINA: Na to, aby si blázna iným robil? (Chce ho uderiť.)

BACHRATÝ: Jaj! Pomoc! (Uchytí fľašu so sódovkou a bráni sa tým, že strieka.)

KAROLINA (otvorí dáždnik): Blázniš? Pomoc!

BUBENČÍK (vylezie, ukloní sa): K službám, prosím. (Utečie.)

(Opona.)