ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Betka, neskôr Gusto.

BETKA (urovnáva veci na prikrytom stole): Zase bude hostina. Ale či nepripravujem súdnu tabuľu pre nás. Všetci sa vraj sídu… Či nebudú držať súd nad nami.

GUSTO (vopchá hlavu medzi dvere): Pst! Či si sama?

BETKA (ľakne sa): Jáj! Sama.

GUSTO (vstúpi a obzerá sa).

BETKA: Sama som, niet tu nikoho a predsa sa pri každom šuchu ľakám.

GUSTO: A čoho sa bojíš?

BETKA: Sama neviem, vari svojho vlastného svedomia, ktoré ma kára a tresce nepokojom.

GUSTO: Ale prečo sa strachovať?

BETKA: No, neviem, čo bude s nami, až sa to páni dozvedia.

GUSTO: Či to ešte nevedia?

BETKA: Ja myslím, že nie.

GUSTO: No, neverím, žeby to tá stará škatuľa nebola vykrámila, veď bola celá pojašená. A pani ti ešte nedohovárala?

BETKA: Ani slova nevravela o tom, len sa na mňa tak čudno usmieva, ako nikdy predtým a mne ten úsmev srdce preráža, žeby som najradšej padla pred ňou na kolená, vyznala sa zo všetkého a prosila za odpustenie.

GUSTO (lichotive): Betka, čo sa ti robí? Vyznávať sa — odprosovať — z čoho a za čo? Či je zábava dajaký hriech?

BETKA: Zabávať sa nie je hriechom, ale zábavu tú sme nemali dovolenú.

GUSTO: Aké dovolenie tam treba? Zabávali sa páni, zabávali sme sa aj my. Dnes žijeme predsa časy demokratické v demokratickom štáte Republiky. Všetci sme občania s rovným právom žitia. Najhoršie pritom obišiel náš starý.

BETKA: No, ten to, chudák, odniesol. Stará zatočila s ním náležite.

GUSTO: Ráno, keď odchádzal, mal ľavé líce ako pampúch opuchnuté.

BETKA: Iste ho zuby bolely.

GUSTO: Áno, zuby a stará mu prikladala horúce obklady. (Ukazuje zauchá.) Ha-ha-ha.

BETKA: No, tá to vie.

Dovanič. Predošlí.

DOVANIČ (nesie v ruke noviny): No, čo vy dvaja tu hrkútate?

GUSTO: Ja, ja som pomáhal Betke stôl pokryť.

BETKA: Nie tak prikryť, ako upevniť, lebo sa klátil.

DOVANIČ (hrozí im): No-no, vy si akosi radi jedon druhému pomáhate, a zakiaľ som bol preč, neprihodilo sa nič? (Sadne a pozerá noviny.)

GUSTO (pozerá postrašeno na Betku).

BETKA (pozerá zdesene na Gusta a zalomí rukama).

DOVANIČ: No?

GUSTO: Nič prosím, celkom nič.

DOVANIČ: No, tak je dobre. Choď batožinu usporiadať a vybaliť.

GUSTO: Prosím. (Ide k dverám, pozerá na Betku, ktorá robí ustrašenú tvár.) Betka by mi — prosím, mohla ísť pomôcť?

DOVANIČ: Načo? Nespravíš to sám? Nie, Betka ostane tu.

BETKA (zalomí rukama a javí nepokoj, hodí na seba kríž).

GUSTO: Prosím. (Odchádza vľavo, pošle Betke bozk.)

Oľga. Predošlí.

OĽGA (vystúpi zprava): Betka, jestli si už tu hotová, choď do kuchyne pomáhať.

BETKA: Prosím. (Odíde.)

OĽGA (Dovaničovi): A ty tu, Milan môj? Ja som myslela, že si hovieš, že odpočívaš po takej namáhavej práci a po toľkej ceste. (Hladká mu vlasy.)

DOVANIČ: Už som si odpočinul, drahá žienka. Teraz chcem využiť každý voľný okamih a venovať sa tebe úplne, aby som vynahradil — čo som zameškal. (Hladká jej ruku.)

OĽGA: Aký si láskavý! Náhradu mi však poskytlo to povedomie, že pracuješ za národ a vlasť.

DOVANIČ: Skutočne?

OĽGA: Ako vieš, bola som vychovaná u strýka, známeho národovca, ktorý hlavne o to pečoval, aby mi výchovou do pŕs vložený bol plam lásky k národu a vlasti.

DOVANIČ: Výchova taká je neoceniteľný poklad.

OĽGA: Už ako dievča stále som hovorievala, že pánom srdca môjho musí byť muž, ktorý vie v srdci svojom založiť oltár národu a vlasti a popri láske týchto dvoch vznešených a krásnych ideálov bude vedeť i svoju ženu milovať.

DOVANIČ: A volila si mňa.

OĽGA: Áno, lebo práve z tvojich očú vycítila som plam rodolásky, z tvojej reči uzatvárala som, že môžeš byť činný za národ, mužom mojich snov.

DOVANIČ: A či si sa nesklamala?

OĽGA: To musíš ty najlepšie vedieť, ja len toľko viem, že sklamanie toto mohlo by citlivý otras zapríčiniť v našom šťastnom manželstve.

DOVANIČ (smeje sa): Ha-ha-ha! Žienka drahá, akou vieš byť neústupnou, ba prepiatou vo svojich ideáloch. A čo ťa práve dnes pohlo k tomu púšťať sa do takýchto vážnych vecí?

OĽGA: Môj krušný sen, ktorý som mala počas tvojho pobytu v Prahe a ktorý ma stále znepokojuje.

DOVANIČ: Sen? Nebudeš azda na sny veriť. A čo sa ti snívalo?

OĽGA: Dačo hrozného. Snívalo sa mi, že si bol v akejsi samopašnej a pochybnej spoločnosti, spieval, tancoval a hýril si s ostatnými, ja som ťa varovala, volala, prosila, ale všetko bolo marné. Ty si ma zaprel, zavrhol, a oklamaná, zničená bôľom, poberala som sa domov. (Utiera si oči.)

DOVANIČ (je medzi rečou nepokojný, zapaľuje si na cigaretu): Čo sa človekovi všeličo posníva. — Mne sa veru nechcelo zábavy, keď porada trvala dlho do noci, bol som rád, že si môžem ísť ľahnúť.

OĽGA: A že nemajú uznania tí ostatní a držia vás do noci, veď to zmorí človeka.

DOVANIČ: A únavou vysilený, umorený spal som do bieleho dňa.

OĽGA (hladká ho): Úbohý, ako ťa ľutujem.

(Očuť zvoniť.)

OĽGA: Už azda idú. Musím ísť pozrieť, čo je s olovrantom. (Odbehne.)

Jarkovský. Predošlý.

DOVANIČ (pre seba): Čo to všetko má znamenať? Či nie je to narážka na našu zábavu? Je tento sen skutočný alebo vymyslený? Či azda dačo šípi? Nemožno.

JARKOVSKÝ: Servus!

DOVANIČ: Vítaj! (Podá mu ruku.)

JARKOVSKÝ: No čo? (Obzerá sa.) Všetko v poriadku? Všetko ticho?

DOVANIČ: No — ešte to obstojí, ale podozrivé mráčky vznášajú sa na oblohe našej tichej domácnosti.

JARKOVSKÝ: Opravdu? A jaké?

DOVANIČ: Akási všestranná napnutosť panuje u nás. Moja žena práve teraz mi celú morálku držala o láske k národu a vlasti. Rozprávala mi sen, ktorý mala počas môjho pobytu v Prahe, ktorý má neobyčajnú veľkú totožnosť s tým, čo sme tam prežili. Všetko toto robí na mňa taký podivný — skoro by som riekol nemiestny, ba krušný dojem.

JARKOVSKÝ: No vidíš, aj u nás je to tak. Ja neviem, čo sa s mojou ženou porobilo. Ona hneď plače, hneď sa smeje, hneď ma náružive obejme, laská a v tom samom okamihu ma odsotí a plače.

DOVANIČ: A čo hovorí?

JARKOVSKÝ: Ešte čo sme spolu, nebola takou málomluvnou, akou je teraz. Spýtala sa ma len, prečo nás tak náhlo volali, o čom sme tam rokovali a či sme aj večer mali zasadnutie.

DOVANIČ: A ty čo?

JARKOVSKÝ: Ja jej hovorím, že jednalo sa o zamedzení boľševického hnutia, ktoré ohrozuje pokoj nášho štátu.

DOVANIČ: Jaj, to si nemal hovoriť.

JARKOVSKÝ: Prečo?

DOVANIČ: Keď ja som povedal mojej, že sme rokovali o súrnych administratívnych veciach našej republiky. No, jestli Drahúň zase iný predmet udal, nuž sme lapení, to nás už majú v pasci.

JARKOVSKÝ: To sme sa mali vopred dohovoriť.

DOVANIČ: Pravda, že mali sme sa na jednom predmete ustáliť.

Drahúň. Predošlí.

DRAHÚŇ (neisto): Dobrý deň!

DOVANIČ, JARKOVSKÝ: Servus!

DRAHÚŇ (obzerá sa): No, čo je?

DOVANIČ: Dosiaľ ticho.

JARKOVSKÝ: U mňa dusno ako pred búrkou, a u teba?

DRAHÚŇ: Kamaráti moji, u nás je zle!

DOVANIČ: No?

JARKOVSKÝ: Prečo?

DRAHÚŇ: Moja žena sa vari blázni.

DOVANIČ, JARKOVSKÝ: No a?

DRAHÚŇ: Od rána spieva, tancuje, smeje sa mi do očú, hneď ma objíma, hneď ma bije, štípe a čo ja viem, čo robí. Toto jej jednanie mi je akési podozrivé.

DOVANIČ, JARKOVSKÝ (smejú sa): To je dobre!

DOVANIČ: A nepýtala sa, o čom sme v Prahe rokovali?

DRAHÚŇ: Akože by sa nepýtala, to bola jej prvá otázka.

JARKOVSKÝ: A ty si jej čo povedal?

DRAHÚŇ: No, ja som jej povedal, že sa jednalo o delení veľkostatkov.

DOVANIČ: No, to si strelil capa!

JARKOVSKÝ: Už sme tam, kde loj kopú.

DRAHÚŇ: Prečo?

DOVANIČ: Preto, že ja o voze, ten (ukazuje na Jarkovského) o koze a ty o veľkostatkoch.

JARKOVSKÝ: Ha-ha-ha, to je zaujímavé, každý z nás udal inakší predmet rokovania. Jestli to jedna druhej sdelí, hneď prijdú na to, že sme krútili.

DRAHÚŇ: Ale čo, páni, sami si robíme strašidlá. Akože by ony mohly vedieť, čo sme my v Prahe robili. Ani len pochopu nemajú.

DOVANIČ: A keby predsa?

JARKOVSKÝ: Ženy majú jemné nosíčky, tie všetko vyvoňajú… Čo potom?

DRAHÚŇ: Nuž, potom sa budeme držať fiškálskej regule: Si fecisti, negas.

DOVANIČ: Ty furták!

JARKOVSKÝ: Vybíjaný!

Oľga. Predošlí, neskôr Gusto.

OĽGA (ukloní sa): Vítajte, páni!

JARKOVSKÝ, DRAHÚŇ (bozkajú ruku): Ruku ľúbam.

OĽGA: Kdeže ste nechali dámy?

JARKOVSKÝ: Helena dojde neskôr, mala ešte jakúsi prácu.

DRAHÚŇ: A Mája sa už sberala, ale akiste sa stavila pre pani Jarkovskú.

OĽGA: Keby len došly čím skôr, aby sme sa mohly dlhšie pobaviť.

JARKOVSKÝ: No, veď ešte do večera dá sa dosť pobesedovať.

OĽGA: No, máme dnes dlhšiu zaujímavú debatu.

DOVANIČ: Dnes?

JARKOVSKÝ: Tak?

DRAHÚŇ: Na to som veru zvedavý, čo to môže byť. Či by ste nám, milostivá pani, nemohla kúsok tej zaujímavosti sdeliť?

OĽGA: Aj — aj, pane doktore, veď to len dámy sú zvedavé. Pánov tá nectnosť nemorí.

GUSTO (donesie na tácke návštevenku): Prosím od pána ministra.

DOVANIČ (vezme karôtku a číta): „Čakám vás!“ Ááj, ja by som bol už zabudol, že nás volal na krátku rozmluvu. Akiste bude dačo závislého s tou pražskou debatou… (Gustovi.) Povedz šoférovi, že ideme do mesta!

GUSTO: Prosím. (Ukloní sa a odíde.)

OĽGA: Vy idete preč? Ja mám už olovrant hotový.

DOVANIČ: My sa hneď vrátime, drahá, len sa zabavte, my sme hneď doma.

OĽGA: Tak do skorého videnia, páni. Nebavte sa dlho! (Odchádza.)

JARKOVSKÝ, DRAHÚŇ: Ruky bozkávam!

DOVANIČ: Čo chvíľa sme tu! Pá! (Obzerá sa za Oľgou. Tajnostne.) Volá nás na partiu, ja som mu sľúbil, že prijdeme a pozabudol som na to. Poďme teda! Autiak čaká.

JARKOVSKÝ, DRAHÚŇ: Poďme! (Odídu všetci traja.)

Betka, Gusto.

BETKA (nesie cukrovinky na tanieri, položí ich na stôl): Hodina súdu sa blíži. Čo chvíľa sú tu a vynesú ortel nad nami.

GUSTO (vopchá hlavu medzi dvere): Pst! Betka, tu si?

BETKA: Tu. Čo nového?

GUSTO (vojde dnu): Nič sa neboj! My nebudeme tak prísne súdení ako naši páni. No, tým sa ten maškarný ples neoplatil!

BETKA: Nemuseli cigániť, bo svojim ženám povedali, že idú bojovať za národ a vlasť a oni išli na maškarný ples a zabavili sa vraj veselo celú noc. To je pekné!

GUSTO: A panie sa to dozvedely, pobraly sa za nimi do Prahy. (Smeje sa.) Ha-ha-ha!

BETKA: Tam sa za maškary pristrojily a zabávaly sa so svojmi manželmi celú noc, bez toho, že by ich títo boli poznali. (Smeje sa.)

GUSTO: No, to je pekná paráda. Ha-ha-ha!

BETKA: Tak lapily slobodných drozdov do pasce. (Smeje sa.) Ha-ha-ha!

GUSTO: A teraz vynesú nad nimi súd. (Tre si ruky.) To bude zaujímavé. Ha-ha-ha. Trochu im to doprajem.

BETKA: Ešte dobre, že nie je tu tá stará bohyňa, bo keby tá predsedala, vtedy im buď Boh na pomoci.

GUSTO: Nemaľuj čerta na stenu, lebo sa ti zjaví.

Karolina. Predošlí.

KAROLINA (vstúpi vážno, zbadá prítomných): Už sú zasa spolu, stále spolu a večne spolu. Punktum!

BETKA, GUSTO: (chcú ruky bozkať): Ruky ľúbam.

KAROLINA (dvihne ruky do výšky): Nedotýkajte sa ma. Po tom, čo sa stalo, nie ste viac hodní dotknúť sa mojej ruky. (K sebe.) Pakáž!

BETKA: Prosím ponížene…

KAROLINA: Ani muk! Zavolaj paniu. (Ku Gustovi.) A ty choď! (Ukáže dvere.) Marš! Punktum! (Zapína si rukavice.)

GUSTO (za chrbtom Karoliny bozká Betku a medzi dvermi ukáže Karoline dlhý nos).

BETKA (odíde inými dvermi).

Oľga, Karolina.

OĽGA: Vítaj, mamička! (Bozká jej ruku i ústa.) A len sama? Otecko ostal doma?

KAROLINA: No, a čo myslíš, že pôjdem s ním za dňa cez mesto po tom škandáli, ktorý vykonal? Oj, to nie!

OĽGA: Ale, mamička, odpusti mu to, chudákovi.

KAROLINA: Oj nie, dievka moja, on to musí náležite odpykať. Nuž, a vy čo?

OĽGA: Dosiaľ nič. Práve som pozvala všetkých na svačinu a pri tej príležitosti im vyčítame svoje levity a pokoríme ich náležite.

KAROLINA: A to bude všetko?

OĽGA: Dosť toho budú mať, keď dostihnutí pri lži a klamstve, zahanbení budú museť oči klopiť k zemi a uznať svoje priestupky.

KAROLINA: Ha-ha-ha! A to je tá pomsta, ktorú ste im prísahaly?

OĽGA: Hoj, mamička, to je dosť krutá pomsta, ale pomsta šľachetná.

KAROLINA: Ak vôli tomuto ste ich stíhaly? A k vôli tomuto ste išly za nimi do Prahy? No, to sa oplatilo! Ale vidno, že vy mladé ženy neviete si mužov vychovať, neviete ich dresírovať. No, ja tak teraz mať moc nad nimi, ale by tancovali, jako by som im hrala. A to by bola muzika! Ale vy! Punktum!

OĽGA: Mamička, nuž či máme z toho verejný škandál urobiť?

KAROLINA (líčenou láskavosťou): Bože uchovaj! Odpustite im to, vy láskavé holubičky, odpustite, tým nevinným baránkom a odproste ich za vaše previnenie, že ste ich stíhaly. (Zlostne sa smeje.) Ha-ha-ha! Vy blázni! Nuž, či nevidíte, že ich máte teraz v rukách, že ich držíte v opraty a môžete sa na nich voziť? (Uderí sa na čelo.) A neviete príležitosť využitkovať. No, tu už prestáva všetko. Punktum!

OĽGA: Nerozčuľuj sa márne. Nechaj to na nás, my ich potresceme statočne a šľachetne.

KAROLINA (nahnevaná): No, za tú statočnosť a za tu šľachetnosť ti žid veľa dá!

OĽGA: Nuž, konečne, že sa zabavili, nie je takým hriechom, len to je zle, že nás oklamali.

KAROLINA: To je dosť veľký zločin, keď muž ženu oklame. Koľkokrát sa to už stalo! Stále do Prahy behajú a tam sa slobodno zabávajú, za to však vždy na ústach majú povinnosť a prácu za národ a drahú vlasť, sú to falošní rodoľubci. Punktum!

OĽGA: Mama, nerozčuľuj sa tak!

KAROLINA:A tým sluhom ten fašiangový bál tiež odpustíte? No, to sa rozumie, k vôli statočnosti a šľachetnosti.

OĽGA: Na to ešte nedošlo, bo nechcem ešte mužovi vyzradiť, že sme boly preč z domu. Až tak prísno sa to nedá odsúdiť. Vedeli, že sa samy zabávame, zabavili sa aj oni.

KAROLINA: To je do zlosti s tou vašou dobrotou, radšej odídem, aby ma tu ešte neporazilo. Robte si čo chcete. Punktum! (Odíde nahnevaná.)

OĽGA (volá za ňou): Mama! Mamička! Nevie ma porozumieť! Také rozdielne sme povahou i smýšľaním. (Urovnáva veci na stole.)

Helena, Mája. Predošlá.

(Očuť klopať.)

OĽGA: Slobodno!

HELENA, MÁJA (vstúpia): Dobrý deň! Servus!

OĽGA: Vítajte! Už vás tak netrpelive čakám.

HELENA: No, čo? Azda sa tvoj muž prezradil?

OĽGA: Horkýže prezradil. Hovoril mi, že rokovali o súrnych administratívnych veciach dlho do noci.

HELENA: Mne zase môj muž povedal, že pojednávalo sa o zamedzení boľševického hnutia, ktoré ohrozuje pokoj nášho štátu.

MÁJA: To je dobrá vec! A môj zase tvrdil, že sa jednalo o delení veľkostatkov. Tu vidíme, ako vykrúcajú, tu vidno, že zasadnutia ani nevideli a išli direktne len k vôli tomu plesu.

OĽGA, HELENA: Pravda, že nevideli.

MÁJA: Uverte, moje drahé, že toto nie je ich prvý kúsok. Oni musia byť už v takýchto veciach zbehlí.

HELENA: To sa vie, že sa oni v takýchto kúskoch vyznajú.

OĽGA: Tá moja mama má predsa len pravdu, keď tvrdí, že žiadnemu mužovi neslobodno veriť.

HELENA: No, veď ako sa pretvárali, že im toto ťažko padne odísť, nás zanechať.

MÁJA: A všetci s fígľom šli. Na ústach mali povinnosť a prácu za úbohý národ a vlasť a duša im mrela za veselou zábavou.

OĽGA: Luhali, klamali a za to ich musíme potrestať.

HELENA: Ale jako?

MÁJA: Musíme nad nimi prísny súd vyniesť, žeby sa druhýkrát chránili luhať a ženy klamať.

OĽGA, HELENA: Tak je, tak je!

OĽGA: Len teraz treba dačo múdreho vymyslieť.

MÁJA: Ja by som myslela, že trest by mal byť určený v náš prospech. Keď oni svojou sobeckosťou zapríčinili nám ujmu, že sme nemohly svoj čajový večierok vydržiavať, nech by nám kúpili po peknej modernej toalete, alebo dajaký vzácny prsteň, náramok.

HELENA: Alebo zariadili nám k vôli veľkolepú zábavu, alebo v lete výlet do Tatier alebo k moru.

OĽGA: Ja myslím, že týmto by sme im daly len dôkaz, že i my ženy vieme byť sobeckými. Uložme im trest nie vo svoj vlastný, ale vo všeobecný prospech.

HELENA, MÁJA: Akýže to má byť?

OĽGA: Nech dajú dajaký značnejší príspevok v dobro dajakého národného podniku.

HELENA: Dobre, urazili, ženy, nech zaplatia na ženský spolok, Živenu, po pár sto korunách.

MÁJA: Pár sto korún? Najmenej po tisíc korunách. Nech vedia, čo to značí ženy klamať.

OĽGA: Dobre! Teda nech dá každý z nich tisíc korún na Živenu. Pristávate na tom, ctené dámy?

HELENA, MÁJA: Pristávame.

HELENA: Budú tí oči otvárať.

MÁJA (Oľge): Nech ti to však dajú čierno na bielom, bo ja im už nič neverím a najmä tomu môjmu…

HELENA: Ja veru áno, písomne nech sa zaviažu na to.

OĽGA: No možno budú sa hrať na gavalierov a zaplatia hotovými.

MÁJA: Ale skôr, než im túto pokutu nadiktujeme, trochu ich potrápime žiarlivosťou, vzdorom a plačom.

HELENA: Zaslúžia toto v plnej miere. (Očuť vonku hlasy.)

OĽGA: Ticho, už idú.

MÁJA: Teda tak, ako sme sa ushovorily.

OĽGA, HELENA: Tak, tak.

Dovanič, Jarkovský, Drahúň. Predošlé, neskôr Betka.

DOVANIČ, JARKOVSKÝ, DRAHÚŇ: Ruky ľúbam! Moja úcta!

OĽGA: Vítajte u nás!

HELENA: Moja úcta!

MÁJA: Moja poklona, vzácni páni.

DOVANIČ: Ráčte odpustiť, jestli sme vás nechali dlho čakať.

HELENA: Len čo sme prišly.

MÁJA: Museli ste sa dobre baviť?!

DRAHÚŇ: My sme išli z povinnosti.

OĽGA: Povinnosti a samé povinnosti.

MÁJA: Vy mužovia máte ten život divne zariadený! Vy z povinnosti spávate, riadite sa, jiete. Z povinnosti fajčíte, karty hráte, pijete, z povinnosti sa zabávate, dámam dvoríte, z povinnosti sa ženíte a z povinnosti už aj tým úbohým ženám nejakú tú hodinku toho drahého času veľkodušne venujete.

DOVANIČ: Ale, ale milosťpani, nieže, nie tak ostro proti nám mužom.

MÁJA: A či nemám azda pravdu?

OĽGA: Prosím vás, ctené dámy a pánovia, ráčte sa usadiť. (Dáva pokyn k stolu.)

DRAHÚŇ: Máš pravdu, žienka moja, ale nielen mužov, lež i ženy púta život k povinnostiam.

VŠETCI (zasedajú ku stolu).

HELENA: To je pravda, lenže plnenie ženských povinností sa tak vysoko necení, ako plnenie mužských povinností.

JARKOVSKÝ: Prečo? Dnes je predsa právo žien na úrovni práva mužov. Nuž, keď je stejné právo, maly by byť i stejné povinnosti.

OĽGA: Áno, ale to právo žien je ešte dnes len na papieri, to potrvá ešte dlhú dobu, kým sa v živote uplatní a udomácni.

DRAHÚŇ: To je vinou žien, majú na to dbať, žeby vo všetkom požívaly to samé právo, ktoré my mužovia požívame.

MÁJA: No, páni, neviem, ako by sa vám to pozdávalo, keby sme sa my ženy — spoliehajúc sa na rovné právo — išly voľakam tak zabávať bez vás, ako vy chodíte na zábavy bez nás.

DOVANIČ: Čo by sme mohli povedať, máte na to také právo ako my.

JAKOVSKÝ, DRAHÚŇ: To sa rozumie!

HELENA: A keď by sme išly bez vášho vedomia na dajakú zábavu, ako vy bez nášho vedomia chodievate, či by ste boli s tým spokojní?

JARKOVSKÝ: Museli by sme byť spokojní, bo máte na to to samé právo, čo my. Či nie?

DOVANIČ, DRAHÚŇ: Úplne.

OĽGA: Vďaka!

HELENA: Držíme vás za slovo.

DOVANIČ (Máji): Milosťpani, akým právom vy môžete tak určite tvrdiť, že my páni chodíme na zábavy bez vás dám?

JARKOVSKÝ: Ja veru, to nie je pekne od vás, milosťpani, nás takto upodozrievať.

OĽGA, HELENA, MÁJA: Ojojoj! A koľko ráz.

JARKOVSKÝ: No, ráčte odpustiť, moje ctené dámy, tu sa musím aj ja ohlásiť, že brat Drahúň pravdu má.

DOVANIČ: Celé mesto na to dosvedčí, že na ktorej zábave boli sme my, že na tej ste aj vy boly.

OĽGA: Celé mesto? A či vy len tuná chodíte na zábavy?

JARKOVSKÝ, DRAHÚŇ: A kde inde? (Pozerajú kradmo na seba.)

HELENA: Veď ste viac v Prahe, ako doma a Praha, ako každé veľmesto, je povestná na dobré zábavy.

DOVANIČ: A vy, dámy, sa skutočne nazdávate, že my do Prahy chodíme na zábavy?

JARKOVSKÝ (smeje sa): Ha-ha-ha! Krásne zábavy. Človek príde celý zmorený.

DRAHÚŇ: Duševná práca viac umára ako telesná, prial by som vám takej zábavy okúsiť.

MÁJA: Ale — nerobte sa takými svätými. Na príklad teraz ste museli tak náhlo do Prahy odcestovať, tam bolo akiste mnoho fašiangových zábav. Či vás takto veselý zvuk fašiangovej hudby, alebo koketné žmurkajúce očko dajakého roztomilého bobečka nezvábilo na voľajaký ples?

DOVANIČ: Milosťpani, čo chcete vlastne docieliť takýmito otázkami?

MÁJA: Nič iné, len chceme vedieť, či ste sa v Prahe zabávali, či ste akosi užili tých fašiangov.

DOVANIČ: Boly to lahodné fašiangy toho roku.

JARKOVSKÝ: Ani sme bálu nevideli a hudby neočuli.

DRAHÚŇ: Tým menej, že by sme si boli zatancovali.

MÁJA: A môžeme vám, páni, veriť?

DOVANIČ: Úplne.

JARKOVSKÝ: Zcela iste.

DRAHÚŇ: To sa rozumie, že môžete.

OĽGA: Úbohí, mali zlé fašiangy!

HELENA: Veru, veru, keď ani plesu nevideli.

DOVANIČ, JARKOVSKÝ, DRAHÚŇ: Ja veru nie.

MÁJA: To ste solídnejší ľudia ako my.

DOVANIČ: Prečo?

JARKOVSKÝ: Ako to myslíte?

MÁJA: Vy ste nefašiangovali a my sme boly na plesi.

DOVANIČ, JARKOVSKÝ, DRAHÚŇ: Čože???

DRAHÚŇ: A to bez môjho vedomia?

MÁJA: Čuduješ sa? Prečo? Mám čo žena to samé právo ísť na ples, ako aj ty muž.

DOVANIČ: A všetky tri ste boly? Aj ty, Oľga?

JARKOVSKÝ: Aj ty, Helenka?

HELENA: Áno, všetky tri.

DOVANIČ: To sa mi páči! A čo vám to napadlo?

MÁJA: Vedzte, čo sa stalo. Keď ste posledne tak náhlo odcestovali do Prahy, hnaní vraj prácou za národ a vlasť a tým ste nám prekazili náš čajový večierok, rozhodly sme zabaviť sa bez vás.

OĽGA: Vybraly sme sa samé bez vášho vedomia na zábavu.

HELENA: A zabavily sme sa výtečne!

DOVANIČ, JARKOVSKÝ: Kde?

MÁJA: V Prahe, na maškarnom plesi.

DOVANIČ, JARKOVSKÝ, DRAHÚŇ: (pozerajú prekvapeno jeden na druhého): Na maškarnom plesi? (Stranou.) No, už nás majú.

OĽGA: Áno — na maškarnom plesi.

HELENA: Čo masky.

MÁJA: A pomyslite si, našly sme tam troch bláznov, ktorí sa do nás až po uši zamilovali.

OĽGA: Môj zbožňovateľ videl vo mne vyššiu bytosť, anjela a napísal mi na svoju karôtku: „Pomni, že čím viac trápenia človek z lásky znáša, tým väčšia bude radosť jeho víťazstva.“ (Podá karôtku Dovaničovi.) Či poznáš tohoto pána?

DOVANIČ (vezme karôtku a mlčí).

HELENA: Mňa môj zbožňovateľ obdaril na večnú pamiatku svojou podobenkou. (Podá podobenku Jarkovskému.) Či ho náhodou nepoznáš?

JARKOVSKÝ (pozerá na podobenku a na Helenu).

MÁJA: To je všetko nič. Mňa môj miláček mal najradšej. Sťažoval sa chudák na svoju zlú ženu, mňa zveleboval a vynášal do neba, na lone pestoval a za prvý bozk lásky mi tento prsteň daroval. Pozriže Ivan (ukazuje Drahúňovi prsteň), nie je to ten prsteň, ktorý si teraz v Prahe ztratil? (Rozpráva ticho s Oľgou a Helenou.)

DRAHÚŇ: (pozerá na prsteň a škriabe sa za uchom): Páni moji, už je s nami zle. Zrada — čierna zrada sa tu proti nám rozvila, zrada na celej čiare. Čo tu robiť?

DOVANIČ: Použi vlastnú radu: „Si fecisti negas.“

JARKOVSKÝ: Tak je! Jestli si urobil tak!

DRAHÚŇ: Čo tu natajíš, hriešny človeče, keď sú v rukách také pevné dokumenty. Tu nepomôže nič iného, ako kajať, prosiť o preminutie a znášať uložený trest.

DOVANIČ, JARKOVSKÝ: (bijú sa v prsá): Mea culpa! My hriešnici kajame sa a prosíme za odpustenie! (Sopnú ruky.)

DRAHÚŇ: Mája, Májuška, Májovečka moja drahá, zlatá, odpusti mi. Stalo sa to tento raz, nestane sa to nikdy viac.

OĽGA, HELENA, MÁJA: A to je všetko?

OĽGA: Páni, to nie je žart. Jestli máte trošku citu v srdci svojom a jestli duša vaša nie je úplne zkazená, musíte cítiť stud, sebe, že ste nás tak obolhali a hanebne oklamali. (Plače.)

HELENA: Hanbite sa! Či to dôstojno mužovi luhať a klamať? Či môže byť tam súlad lásky a blaženstva, kde muž obolháva ženu? Tam nie je dôvery a úprimnosti. Tam niet lásky. (Plače.)

MÁJA: V pravde je zdar, je svornosť, láska, pokoj a blahobyt. V lži je neporiadok, rôznica, nenávisť a konečne záhuba. Vy, páni, nastúpili ste cestu záhuby pre vás samých aj pre nás. Chcete ňou ďalej kráčať? Chcete nás skutočne nešťastnými urobiť?! Nešťastnejšími ako sme teraz? (Plače.)

DOVANIČ: Prosím, ctené dámy, ako vidím, vy túto malichernosť beriete priseriózne, ako by to bol dáky zločin.

OĽGA: Odpusť, Dušan, bol to naozaj opravdový zločin voči nám spáchaný.

HELENA: Ktorý mohol mať hrozné následky.

MÁJA: A ktorý vám tak ľahko neodpustíme.

JARKOVSKÝ: Ale, ale, neberte to tak vážne, bol to púhy žart fašiangový. Odpustite!

MÁJA: Dobre, povedzme, že to bol žart, ale čo by bolo bývalo, keby sme my neboly za vami došly, boli by ste sa práve tak s druhými bavili, ako ste sa bavili s nami.

HELENA: Ešte lepšie, lebo tie by neboly bývaly také utiahnuté, skromné. Videly sme to pri tej tučnej maske.

OĽGA: Človek pýriť sa musel nad hanebnou drzosťou takých maškár, keď za bozky kupovaly si tance od vás. Škandál! (Poplakáva.)

HELENA: A naši páni manželia sa celkom dobre cítili v takejo vyberanej spoločnosti. (Plače.)

MÁJA: Tam bozkáva takú oplašenú maškaru, nato príde domov a lichotí sa žene. Ó, my nešťastné ženy! (Plače.)

DOVANIČ: No-no-no! Toľké slzy pre nič za nič!

JARKOVSKÝ: No, ba hej, pre takú pletku!

DRAHÚŇ: Neplačte, dámy, škoda tých krásnych slzičiek, veď nás tým neubudlo. A keďby sme my neboli išli na ten maškarný ples, ani vy by ste sa neboly bavily. No, a zabávali sme sa znamenite. A teraz robíte z bálu pohreb, keď toľko nariekate. Či nie?

DOVANIČ, JARKOVSKÝ: Škoda sĺz!

DRAHÚŇ: Čo sa raz stalo, už sa neodstane. Neplačte! Nabudúce už budeme lepší.

MÁJA: Vôbec ty — ty pokušiteľ, ty svodca ku všetkému zlému i s tvojím milým priateľom. Druhý raz buď aspoň opatrnejším a nenechávaj intímne priateľské dopisy verejne na stole ležať. Žeby som sa aspoň nedozvedela o tvojich fígľoch a nemusela sa hnevať a trápiť.

DOVANIČ: Či je to hodno takéto žalmy pre nič a za nič vystrájať?

OĽGA: Nuž, či netrpela tým naša láska, naša vernosť? Či nás to nemá boleť? Páni, vy ste týmto spáchali taký prečin, ktorý sa zabudnúť nedá, a preto sme sa všetky tri rozhodly vás zanechať.

DOVANIČ, JARKOVSKÝ, DRAHÚŇ: Čože? Akože?

OĽGA: Ja idem k rodičom. (Vzdoruje.)

MÁJA: Ja tiež. (Vzdoruje.)

HELENA: Ja nemám rodičov, ale mám svoj diplom, vyživím sa. (Tiež tak.)

DOVANIČ: Ale — ale, Oľga, pamätaj sa!

OĽGA (odvráti sa a ide na stranu).

JARKOVSKÝ: Helenka, čo sa ti stalo, že pre trochu zábavy takú komédiu vyčínaš?

HELENA (ide za Oľgou).

DRAHÚŇ (stranou): Už ide na mňa rad. (ide k Máji.) Májuška, odpusti mi a nehnevaj sa!

MÁJA (premerá ho opovržlive a ide za Oľgou a Helenou, kde spolu šepmo rozprávajú).

JARKOVSKÝ, DOVANIČ, DRAHÚŇ: (idú na druhú stranu) No, už sme to prehrali. Na celej čiare. Už sme tam, kde loj kopú.

DOVANIČ: Čo teraz? Ako ich udobriť?

JARKOVSKÝ: Neviem, veru neviem! (Drahúňovi.) No, kamarát, pohni ty rozumom!

DRAHÚŇ: Ja by som myslel, nechať to bežať. Čas bolí, čas hojí. Ony nesú vinu, maly nás nešpehovať, nebolo by tejto komédie.

DOVANIČ: Ba ty, ty nesieš vinu, nemal si nás volať a svádzať na ten ples.

JARKOVSKÝ: Veru, a mal si list od priateľa skryť alebo spáliť, neboly by nič vedely. Ty si vina celého, teraz si to vyrovnaj.

DRAHÚŇ (škriabe sa za uchom — rozhodne sa): Dámy moje, apelujeme na vaše nežné, útlocité srdiečka a prosíme vás, odpustite nám. Už sa to viac nestane.

DOVANIČ: Odpustite, prosím vás, už sme dosť potrestaní.

JARKOVSKÝ: Tým, že ste nás pri lži a klame dolapily a nás takto upokorily. Odpustite!

OĽGA: Nezasluhujete, ale aby ste videli, že žena víťazí citom nad mužom, odpúšťame vám tentokrát.

PÁNI: Vďaka!

HELENA: Ale len tak, keď sľúbite, že sa to už nikdy viac nestane.

PÁNI: Nikdy viac.

MÁJA: Zaplatíte čo pokutu za urážku pravdy „Živene“ každý po tisíc korunách.

DRAHÚŇ: Oho! To už ide do živého. Ale čo robiť? Zaplatíme.

DOVANIČ, JARKOVSKÝ: To sa rozumie, že zaplatíme, len aby už dobre bolo.

DOVANIČ: A teraz si pripime na lásku a vernosť! (Dvihne pohár.)

JARKOVSKÝ: A na smierenie!

DRAHÚŇ: Sladké smierenie!

(Štrngajú si a každý bozká ruku i ústa svojej žene.)

Bolenský, Marienka, Zaturiansky, Viera, Bachratý, Karolina. Predošlí.

KAROLINA (vedie Bachratého): No, len poď, poď, ty starý hriešnik.

VŠETCI: Ááá, vítajte!

KAROLINA: Dobrý deň! Prepáčte, že vás mýlim, ale musím prísť predsa len načisto s tým fašiangovým bálom, ktorý vaši sluhovia tu vo vašej neprítomnosti odbavili a môjho muža do toho vtiahli.

DOVANIČ: Čože? Čo to bolo?

OĽGA: Dovoľte, ja vám to vysvetlím. Keď sme my za vami do Prahy išly, použili naši sluhovia tú príležitosť a sriadili si vraj u nás bál.

VŠETCI (smejú sa): Bál?

OĽGA: Nie je to síce v poriadku, ale, Bože môj, veď sú aj to ľudia a ešte k tomu ľudia mladí, nuž aj oni sa chceli na posledné fašiangy zabaviť.

HELENA, MÁJA: Ale, pravdaže!

BOLENSKÁ: I našich si vraj pozvali.

VIERA: I našich.

DOVANIČ (smeje sa): Ha-ha-ha! To je znamenité!

KAROLINA: Pán zať, to nie je k smiechu, ani nie to je znamenité, lež ohavné. (Nahnevano behá po izbe.)

OĽGA: Ale, mamička drahá, však keď nič zlého neurobili, dopraj im tej zábavy.

KAROLINA: Tak? Nič zlého? Celý dom obrátili hore nohama, pili, jedli, tancovali a môjho starého vtiahli do toho, že skákal ako medveď s nimi. To je nič zlého???

OĽGA: Mamička, utíš sa. (Zticha.) Vybav si to druhý raz, ale tu pred všetkými…

KAROLINA: Všetko mi je stejné. Ja vec tú vyšetriť musím a keď nedostanem zadosťučinenie, nevkročím sem viackrát. Punktum!

DOVANIČ: Hneď, mama, hneď, len sa utíš… (Zazvoní.)

Gusto. Predošlí.

GUSTO: Prosím.

DOVANIČ: Zavolaj sem Betku i ostatných vašich priateľov!

GUSTO: Prosím. (Odíde.)

JARKOVSKÝ: To je dačo nového.

DRAHÚŇ: A zaujímavého, že ste nám nič o tom nehovorily?

HELENA: Nechcely sme vám skôr vyzradiť, že sme i my boly preč z domu.

MÁJA: Prísno ich, páni, i tak nemôžte súdiť, veď išli len za vaším príkladom.

KAROLINA: Že nie prísne súdi? Von musia z domu, von, ja ich tu netrpím. Punktum!

Gusto, Betka, Jurko, Peter, Cilka. Predošlí.

DOVANIČ: Gusto, ste obžalovaní, že ste počas nášho pobytu v Prahe vystrájali tu bály a starého pána, ktorý tu bol k vôli dozoru, strhli ste do prúdu vášho samopašníctva. Čo je to?

GUSTO: Páni moji, zhrešili sme. Uznávame a prosíme všetci za odpustenie. Nestalo sa však nič zlého, zabavili sme sa veselo, ale nevinne. Sviedla nás k tomu naša mladosť.

KAROLINA: A samopašnosť. Punktum!

DOVANIČ: Prečo ste ale starému pánovi nedali pokoja, prečo z neho blázna robili?

GUSTO: My? Bože uchovaj!

SLUHOVIA: To nie! To sa nestalo.

KAROLINA: Netajte, on mi všetko doslova povedal, ako to bolo. Nasilu ste ho starého človeka medzi seba vtiahli, blázna z neho urobili a prinútili mlčať. Punktum!

GUSTO: To povedal starý pán? Nuž, dobre, on zrušil daný sľub, môžem aj ja voľno rozprávať.

BACHRATÝ (posunkami dáva na javo, aby mlčal): Ja-ja-ja som nič…

KAROLINA: Čit! Ticho! Tak to bolo ako to ja hovorím. Punktum!

GUSTO: Nuž, keď to tak bolo, dovoľte, prosím, žeby som smel i ja svoje povedať. Starý pán prišiel neobyčajne dobrej vôle k nám vtedy, keď sme už mali všetko k zábave prihotovené. Moju snúbenicu, Betku, si akosi neobyčajne obľúbil a choval sa k nej tak láskave, že som za dobré uznal, ostať na stráži a postavil som sa za predstenu.

VŠETCI: Nuž a??

GUSTO: Ztadiaľ som videl, že starý pán Betke skutočne lichotí, dvorí, daroval jej prstienček, pýtal od nej kvet, a keď mu ho pripínala, chcel ju bozkať.

VŠETCI: Čože?

GUSTO: Áno, ako ju bozkal, ona na to utiekla. Či nie, starý pánko?

VŠETCI (smejú sa).

KAROLINA (zúri): To je hrôza, tento škandál. Vy mu veríte? Táto potupa a hanba! Ja zhyniem! (Hodí sa na stolicu, hneď však vyskočí a zlostne beží k Bachratému.) Či čuješ, ty staré rešeto, čo sa nebrániš?

BACHRATÝ: Ale ja som nič zlého nerobil, ja-ja som len…

KAROLINA: Čit! Budeš ticho, ty starý kocúr, bude si ešte (pozre pohrdlive na Betku) mačičky vyhľadávať. Poriadne stvorenie! (K sebe.) Lojda.

BACHRATÝ: Ale Ka-ka-ka, Karolinka, neubližuj jej, ja-ja…

KAROLINA (vytrhne mu klobúk z ruky a uderí ho ním): Ticho, mlč, ty-ty, ty stará mátoha. No, počkaj! (Hrozí mu.)

JARKOVSKÝ: Milostivá, ráčte sa utíšiť, veď sa to len v dome stalo a to na fašiangy, kde sa všetko veselosťou šalie. — Bol to fašiangový žart.

DRAHÚŇ: Uspokojte sa, milostivá, veď i tej najlepšej gazdinej raz z hrnca vykypí.

KAROLINA: Neuspokojím sa skôr, kým hentí (ukazuje na sluhov) náležitú pokutu nedostanú.

OĽGA: Mama, nuž akú pokutu že majú dostať?

KAROLINA: Výpoveď zo služby. Keď ich preč nedáte, nikdy viac neprekročím prah tohoto domu. Punktum!

DOVANIČ: No, Gusto, či čuješ svoj ortel?

GUSTO: Áno, pane, a je veľmi vítaným, bo ráčte pozreť (vytiahne z vrecka listinu a podá Dovaničovi), som vymenovaný za odborného tajomníka našej politickej strany a od 1. mám miesto zaujať.

VŠETCI (okrem Karoliny): Áá, gratulujeme!

GUSTO: Ďakujem! (K Dovaničovi.) My sa možno viackrát stretneme na politickom poli a tu vás uisťujem, pane, že môžete na moje priateľstvo počítať…

DOVANIČ: Ďakujem!

GUSTO: Vám ale, starý pánko, za náhradu všetkého Vášho utrpenia dovoľujem moju Betku pri lúčení vrele pobozkať.

KAROLINA (zdeseno): Toto je impertinencia! (Gustovi.) Takéto veci si raz na vždy vyprosím! Rozumiete! Teda punktum!

VŠETCI (sa smejú).

DOVANIČ: Ctené dámy a páni. Ja myslím, že náš fašiangový rumraj týmto šťastne ukončil ku všeobecnému uspokojeniu a tak môžeme si smelo privolať srdečné „Živili!!“

OĽGA: Prosím, prosím, my dámy máme ešte jednu žiadosť.

PÁNOVIA: Čujme! Čujme!

OĽGA: My ženy si žiadame, žeby mužovia do svojho zákonníka pre život, na samé prvé miesto, vniesli ten najvýznamnejší zákon: Miluj pravdu, národ, vlasť a svoju ženu!

BACHRATÝ: Ale len dobrú!

VŠETCI: Sláva! Sláva! (Pripíjajú si.)

(Opona.)