Pastierča

Samka v Lučenci iba obliekli a na tretí deň už sadal.

Splnila sa jeho predtucha — na dúšok pol druhého roka musel vydržať v Bosne.

Ale na Zuzku nezapomínal. Písal jej každé dva-tri týždne a už len tešil, aby ho trpezlive čakala, že keď druhý rok v lete pôjde na manévre do Košíc, že ju iste navštívi. Ona mu tiež písavala a vypísala mu všetko, čo sa v dedine a s ňou deje.

U Cedilkov slúžila ešte, čo Samko odišiel, do Veľkej noci. Bola zjednaná na celý rok, ale nedoslúžila.

Tá hanba a Štefan…

Cedilková stará ju po čase poznala, dohovárala jej, ale Zuzka tajila, až kým od nej neodišla.

Nechcela ju pustiť, aby už len tam, u nej ostala, ale Zuzka nie, nechcela ostať a nie zvlášť od toho času, čo ju gazdiná poriadne vyhrešila, keď našla kadejaké odvarky za kasňou, na polici a kde po kútikoch.

Lebo, ač jej Samko písal aj päť razí, aby dala pozor na zdravie, šanovala sa, nie: Zuzka pre svet, pre tú hanbu jednak odhodlala sa, že sa plodu zbaví a čo sa hned aj sama otrávi. Potajme varila a pila zeliny, korene, a čo náhodou začula.

Ale nepomáhalo. Len ona premenila sa celá. Líčka uvädly, prsia tiež, a namiesto spevu prišly slzy a namiesto radosti žalosť zaujala srdce i myseľ. V hlave hučalo jej ako vo zvone, pomedzi svet keď musela ísť, šla ako slepá a nemá. Ináč vyhýbala aj vlastnej tôni.

Štefan jej celý týždeň slova nedal, ako by sa jej on bol viac hanbil, než ona jeho. Videl už, čo je s ňou a s pravým citom sútrpnosti ľutoval ju ešte viac, ako stará mati.

Zuzka od Cedilkov odišla, ale nemala sa raz kam hnúť.

Samkovi rodičia ani počuť nechceli o nej a tešili sa z jej bôľov a trápení: „Čo chcela, to má, a náš syn si ju nikdy nesmie vziať.“

Samko, ovšem, inak písal, ale čože, keď jej teraz pomôcť nemôže. Mala pár zlatých a tak za tie zmilovala sa dedinská baba.

Dieťa pokrstili Samkom, pekne po otcovi.

Keď sa to otec Samkov dovedel, vzal sekeru a že ju „tam porúbe aj s pankhartom“.

Len na dlhé prehovárania, že príde do žalára, odstúpil od strašného úmyslu.

Mati, richtárka, mala mužom prísne zahrozené, a tak ani čo by len za lyžičku polievky, lebo kvapku mlieka nesmela podať Zuzke, kým ležala, nie, ani raz do úst.

A veru ležala dlho, celý mesiac. A nebola by vstala ani potom, ale musela.

Peniaze, čo mala, dala babe za stravu a na dieťa za šatôčky, a keď baba videla, že už groša nieto, dala jej to pocítiť, že viac u nej miesta nemá.

Zuzka vstala, a odišla aj s drobným Samkom svojím a jednu-dve noci v týždni prenocovala u jedných chudobných ľudí a ostatné u druhých — za šaty, ktoré si horko-ťažko za tie roky narobila.

Živobytie toto oslabilo jej sily.

Dostala žltavku. Oči jej ešte viac vpadly a celá ostala ako tráva. K tomu ešte väčšia rana.

Neskúsená a potom v takom poriadku, akého sa jej dostalo od ľudí, okúpala jedno ráno malého Samka, načo chúďa ochorelo a na tretí deň poručilo dušičku svoju Pánu.

Zavolala i babu a táto povedala, že bolo dieťa oparené.

Zuzka si skoro zúfala. Bála sa svetu ukázať zo strachu, že ju budú z vraždy upodozrievať. Tak aj bolo.

„Ale nech im Boh platí, svedomie moje je čisté,“ pomyslela si, vzala kúsok papiera a napísala Samkovi do Bosny:

„Milý Samko. Už sa stalo rodičom tvojim po vôli. Samíka nášho… Stalo sa to tak a tak… som pochovala a ja som tiež chorá. Hádam sa už ani neuvidíme.“ Atď.