ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zuzka, keď ju Samko odprevadil, vošla do komôrky, oprela si hlavu o truhlu a bolo jej všelijak: do plaču, keď si pomyslela na ľudské jazyky, ale schly slzy, keď jej v tom minutí Samko a jeho slová tisli sa do umu. Či im mohla neveriť? Veď tak úprimne hovoril, ako by si ich sama z jeho srdca bola čítala.

Či ich splní? Toľké sľuby… Akokoľvek… Ona ho miluje a milovať bude a — on splní, znelo jej ozvenou na pochybnosť.

Potom vstala, utrela si slzy, ktoré ani nevie, kedy sa jej vykradly na rozpálené líce, prehodila si všednejšie šaty a v pitvore zažala do lampáša svetlo. Bolo treba ísť k statku. Šla, a kým dala ovciam a kravám sena a poodchraňovala, zapálila i stará gazdiná v izbe lampu.

Štefan už spal, nezobudila ho. Rozložila potichu v sporáku ohňa, stiahla svetlo a šla tiež do maštale.

Zuzka už bola priniesla šochtáre a sadla pod kravu.

Stará Cedilková, keď vstúpila, neprehovorila ani slova.

To nebolo jej obyčajou, a Zuzka to hneď zbadala i bolo jej to akosi divné. Chcela prehovoriť ona, ale nevedela, ako sa do reči pustiť. Jej zdalo sa, že gazdiná o všetkom vie, a zase jej sišlo na um, ako by čo mohla vedieť?

Stará Cedilková sadla pod kravu, kým sa Zuzka domyslela opýtať sa jej: „Akože ste spali, tetka?“

„Neopytuj sa ma, vieš dobre…“ zvýšeným hlasom a určite odpovedala Cedilková.

Zuzke vyhnalo všetku krv do tvári a nevedela, čo chytro ďalej.

„A prečo? Či —?“ počínala pochvíli znovu.

„Aká svätá nevinnosť — a bozkávať sa vie s cudzím mládencom.“

Zuzka už ani nevidela, ani nepočula od prekvapenia. Jazyk sa jej zamotal, keď sa odvážila pýtať ďalej gazdinej: „A, a ktože vám to —?“

„Kto vás videl. Fuj, ale ešte sa bozkávať, a na ceste,“ doložila, lebo nemohla nachytro popadnúť prihodnejšiu výtku.

Keby jej tak v noci bola prišla na jazyk, keď Števko, chudák, zronený došiel, bola by si ju iste inak požičala. Teraz sa jej to už rozľahlo v hlave, nevie, čo vychytiť.

Zuzka už ani nepochybovala, že ju so Samkom v noci voľakto videl. Len to ešte nevedela, kto to mohol byť, že to tak včas k nim doniesol.

„Náš gazda by ti už málo bol býval. No len no… Aj do richtárov ešte ďaleko,“ poznamenala po chvíli gazdiná.

Zuzka nevedela, čo má odpovedať, no počalo sa jej ujasňovať, na čo asi Cedilková mieri, a keď tak, to by jej iba prisvedčiť musela, lebo Števko Samkovi sa nijak nevyrovnal, nemysliac ani vo sne na majetky, ale len tak porovnávajúc toho postavu a toho, toho spôsoby a reči a zas Števkove.

A potom sama nevie, ale Samko jej je milým, a tak nemôže jej byť Štefan.

Podojily a šly do kuchyne spraviť mlieko.

Mladý gazda, keď Cedilková vrzla dverami, prebudil sa a vstal.

Po chvíli vstúpila Zuzka.

Stretly sa im oči, ale k slovu ani jeden sa nemal.

Štefanovi obnovilo sa všetko pred očima, čo v noci videl a Zuzka, trebárs mala umienené nevšímať si jeho osoby a reči, hanbila sa veľmi a nevedela, kam oči obrátiť.

A prečo sa ho hanbila? Veď sa mu ani nevernou nestala, ani nič takého.

On ju nikdy neoslovil v takom dačom, ani sa mu ona ani slovom neponúkala, bárs videla neraz-nedva že Števo nie je k nej ľahostajný.

Ale to ešte nie dosť k zamilovaniu. A ona i tak dávne, dávne časy myslela iba na Samka.

„No, si sa už vytancovala?“ jednako uštipačne pýtal sa po chvíli predsa Štefan.

„Už,“ odpovedala Zuzka skrátka.

„So Samkom richtárovie!“ pridal hlasu poslednému slovu.

Zuzku to bodlo. Tancovala predsa aj s ním, aj s inými, no a že najradšej so Samkom, to je prirodzené, čo by jej to mal a smel kto vytýkať.

„Kto ma volal… a keď ma on, šla som s ním.“

„Len, len nezahováraj. Viem, že ťa zlostilo, keď ťa druhý volal. Páči sa mi, povedz, a je po paráde.“

„Nuž aj páči!“ odsekla mu Zuzka.

„Sa aj musí — koho ja raz bozkám… a ty si ho!“ dodal rýchle a zastal naprostred izby Štefan, ako by jej bol otcom a nie gazdom.

„Nuž keď si chcel vidieť, tak som ho!“ hnevaly už Zuzku tieto reči. „Čože, ti je ľúto?“

Zuzka už ani nepochybovala, že ju so Samkom sám Štefan videl.

Ten to ani nepopieral.

„Bolo mi, ale mi je už nie. Maj si ho, veď ešte aj ja sa ožením,“ skončil Števko, ale len že mu žiaľom neuviazly posledné slová.

Stará Cedilková spravila mlieko a vošla dnu.

Štefan počas celej reči so Zuzkou točil sa po izbe, chcel vše von, ale zas ho slovo vrátilo.

Zuzka si našla prípletu pri sporáku, kládla doň a stavala hrnce naň, hádam aj nepotrebné.

„Tak ešte budeš pani richtárkou dakedy, keď ti je Štefan Vrana málo, ačak, Števko môj?“ vyčítala znova Zuzke stará gazdiná.

Zuzka počala plakať a doprosta povedala, že keď čo s ňou i stará mati i on mienili, mohli jej to povedať. (Ale ona by aj tak nebola šla, myslela si v duši.) Nie teraz, keď sa jej iné šťastie triafa, sa jej ešte posmievať.

„No, veď ja, čože som ja?… Ani ti už nič viac… Nechajte ju, stará mati,“ úprimnejším hlasom doložil a prehováral Štefan.

Pohnul ho plač Zuzkin, a vlastná ich vina, že tak neurobili, kým bol ešte čas, ako im to Zuzka vytýka.

„Nech ti Pán Boh pomáha jednak, ale že ste ďaleko zašli, to je mrzko,“ podotkla k tomu ešte gazdiná.

Vtom vstúpil Samko.

Zuzkou to myklo a nevedela si chytro miesta nájsť, či von, či v izbe zostať. Na to ani nepomyslela, že by Samko prišiel. Líca jej horely, srdce sa jej svieralo od strachu, čo bolo doma a čo bude tu?

Ale tu na nič takého nedošlo.

Števkovi podal Samko ruku, ten prijal, stará Cedilková privítala a len sa divila, čo ho tak zavčasu k nim doviedlo?

„Nuž ja už idem z domu, stará mati. A to s výplatou, aby som sa už ani nikdy nevrátil,“ uboleným hlasom počal Samko a rozpovedal, čo bolo doma.

Ľutovala ho aj stará aj Štefan, bárs nedá sa odtajiť, zpočiatku aj nie veľmi úprimne.

Zuzke vyhŕkly slzy a vyplakala ich celú záponku, kým Samko k nej pristúpil a prehovoril ju, aby sa nebála, čo jej sľúbil, to že splní, ako je Boh na nebi!

„Ale kam sa hneš ty?“ pýtala sa Zuzka.

„O mňa sa netráp. Ja sa prechovám aj z vlastnej práce a zakrátko ma pán cisár vezme do kostu.^[1] Len ťa o to prosím, Števko, aj vás, stará mati,“ a obrátil sa k nim, „nekrivdite jej. Dosiaľ si jej bol dobrým gazdom —“

„Takým budem jej aj napotom,“ dopovedal Štefan a podal ruku Samkovi, ani nie tak z vlastnej vôle, ako viac pohnutý dojímavou prosbou Samkovou.

„A kedy sa ti bude páčiť — už zkade prídeš, ztade bude, ale ak by ťa ozaj otec doma nechceli — prídi k nám,“ počal sa so stavom vecí usmierovať Štefan, čo ho aj na duši ešte čosi hnietlo.

Dobrák, a čo aj mal robiť?

Zuzka sa sama pridala k Samkovi, nuž všetko by už bolo márne, i prosba i hrozba. Na to už ani nepomýšľal.

Samko sa poďakoval, popodával ruky a šiel, že vraj „do mesta“.