ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O tretej ráno počaly sa dievčatá rozchodiť. Len tak po jednej, po dve, až ich ostalo iba niekoľko.

Mládenci, ktorí si doteraz preberali, vykrúcali už za radom — aká do ruky prišla.

Len Samko Zuzku z rúk nepustil a zvŕtal ju, len jej tak suknice rozvievalo!

Všetci to videli a šepkali si, čo im o tom práve na jazyk prišlo.

Prímista muzikantov hádzal sa na lavici proti Samkovi, ako by práve začínal prvú nôtu zvečera.

Samko nešetril. Skoro každý tanec platil zlatkou.

Krčmár musel naraziť nový súdok a na Samkovo konto ponúkal muzikantov pivom a cigarami, že už ani nestačili ho liať do seba. A každý, kamaráti i krčmár, napil sa do chuti.

Zuzka už bola celá unovaná od tanca a len ešte…! Už tri razy prosila Samka, že musí domov a len „Zuzka, ešte jeden!“

Po štvrtej vyprevadil Samko Zuzku ruka v ruke až po dvere. Chcel i dnu, ale Zuzka nepustila.

„Potom, Samko,“ usmiala sa a privrela dvere.

Samko vrátil sa ešte na krčmu, zaplatil za pivo štyri zlaté aj voľakoľko krajciarov a šiel domov.

„Zuzka, Zuzka, ty musíš mojou byť! A čo ťa mi celý svet bude brániť!“ tušil už Samko blížiacu sa vojnu s otcom i matkou.

Ešte nezavrel, už ho mati vítala: „Nuž ty tak. Fuj, hanba. Pastierča celú noc vykrúcať.“

„Aj celý život, mama, to je dievča! To si vezmem! Už som sa jej zaprisahal!“

Otec ležal na posteli, robil sa, že spí, ale dobre začul posledné slová Samkove. Vyskočil na rovné nohy a do Samka:

„Čo, čo? Komu si sa zaprisahal!?“

Samko sa predesil, ale odhodlane, ba s hrdosťou odpovedal:

„Pastierčaťu, ňanka!“

„Hah, hrmen bohov…! Ty že by si si tú vzal dakedy?!“ trhol otec Samka za plece.

Mati ustrnula. Počala otca chlácholiť a Samka posielala spať.

„To som si umienil! Keď mi Boh pomôže,“ odvrkol Samko.

„Ty? To Pastierča?! Nikdy, kým som ja tu! To sa ti na lačnô zaklínam,“ triaslo otca zlosťou.

„A ja som sa jej zaklial!“ podotknul Samko, ako by chcel povedať, že od prísahy nemôže.

Ale horký nie, koľkí to urobia. U neho v srdci bola prísaha, ústa to iba vypovedaly.

„Tvoja prísaha, ha, ha,“ chcel ho na posmech obrátiť otec.

„Ako vaša! Ba viac!!“

„Že?!“ strhol ho za ruku.

„Áno, že!“

A tak slovo na slovo a richtár sa tak rozpálil, že pochytil zpoza dvier obecný korbáč a párkrát tak opásal ním Samka, že by to bolo i hovädu dosť.

Samko zaťal zuby, bolesť vytisla mu slzy, ale sa nehnul, nebránil.

„Otec ste mi,“ len toľko povedal.

Matka ho v bitke chcela zastávať, dostalo sa i jej. Tak potom plačom prehovárala Samka, že či by sa nehanbil takú potupu na rodinu uvaliť a vziať si takého rodu a stavu dievča on — syn gazdu a richtára. A tu nepekne pripomenula i Zuzkinu matku.

„Nie! Keď sa mi raz páči a uvidíte!“ vzal klobúk a šiel.

„Bože, Bože, či mu porobila, bodaj sa tam…“ a matka s plačom vybehla za ním a chcela ho vrátiť.

Nešiel.

„Biť sa nedám a od úmyslu neodstúpim.“

„No, veď ja už nič, čo sa aj tak stane,“ zvrtla chytro richtárka, „len už domov poď,“ ťahala ho na ceste a myslela si, že lepšie bude dobrotky než vadou so synom. Že veď kým si vojenčinu vyslúži, Pastierča parom voľakam vezme, alebo sa vydá.

„Nie, mati, ja už viem, že pokoja v dome nebude, ak sa vrátim. Netrápte sa, ja sa vyživím,“ a obrátil sa dolu dedinou.

Matka ho držala, prosila, plakala, až kým otec nevyšiel na dvere a neobrykol ju, čo ho nepustí?

„Nech ide, kam chce, domov mi ale nech nechodí!“ hrozil Samkovi päsťou na cestu.

Samko zašiel za dedinu a rozmýšľal, čo si počať? Nie o seba sa strachoval, ale o Zuzku. Vedel dobre, že ani popred ich dom neprejde, aby jej neublížili. A keby len rodina, ale každý jej bude strpčovať chvíľu. A ešte, kým je on doma, ešte len… Jeho sa budú báť. Ale čo, až odíde na vojnu?

Hoj, malo mu prsia roztisnúť, tak to v ňom všetko kypelo: zlosť, obavy o Zuzku a tá vrelá láska k nej.

Veď on rád vídal ju aj predtým, cítil v duši, že Zuzku miluje, milovať musí vzdor hnevu, a bol rád, že jej to včera už prejavil. Ale že dnes už toľké budú hnevy, že musí z domu, na to nepomyslel, keď aj tušil nepriateľstvo v rodine.

Šiel dolu dedinou, premýšľal, čo, kam, až mu náhle postály nohy, oči padly na cestu a srdcom mu zavialo, že tu, asi na tomto mieste, proti tomu domcu, zastali len pred pár hodinami, jasnejšie bolo ako teraz ešte a tu povedal Zuzke ani nie v slove, ale v bozku, čo cíti v duši. Zuzka sa triasla, on nemohol k slovu prísť a tu máš — tri-štyri hodiny a už taká rana.

Ale to iba zaoceľuje.

Čože však myslí? Kam sa hne?

Na krčmu má ísť zpät? Našiel by tam ešte dakoho, ale budú ho dopaľovať… Nie, ta nejde. Mohlo by ešte zle byť. Veď má ku komu ísť — aha, Zuzka. Veď hej, ale čo Cedilková a Štefan? Čokoľvek, už ho len nevyženú. A čo aj, Zuzke predsa musí povedať, čo sa stalo, aby nebanovala, alebo ešte nepochybovala o jeho úprimnej oddanosti.