ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď stará Cedilková hneď ráno odišla so Štefanom do mesta, Zuzka ostala sama doma.

Od rána už tisíc razí pozrela von oknom: „Či ešte nejde,“ a bola už aj na dedine sa opýtať: „Koho vzali?“

Plakala, modlila sa, spievala, aby len Samka nevzali, ale všetko márne.

Samko sotva premohol slzy, vrazil do izby.

Zuzka kročila mu už naproti.

Pritisol ju na svoje prsia: „Som vojak,“ viac nepovedal.

„Predsa,“ — a boľavý ston vydral sa jej z pŕs.

Veď jej to už boli povedali na dedine, ale ťažko veriť, čo si človek nežiada.

Dlho tak stáli v objatí a plači bez slova. A iba keď ktosi popod oblok prešiel, pustili sa a sadli.

Sedeli, sedeli, ale tá reč len akosi viazla. Samko chcel začať, ako mu bolo, keď počul to osudné „tauglich!“, ako potom, keď prisahal, ako sa ponáhľal, ale ťažko sa mu bolo od veľkého žiaľu rozhovoriť. Nevedel Zuzke viac povedať, ako sa dá slzou a vrelým stisnutím ruky.

A Zuzka?

Akože bolo tej? Sama by vám to vedela určite povedať. Verila Samkovi, každému jeho slovu, ale tri roky — všetko sa môže premeniť.

Prečo aj dievčatá neberú na vojnu, šla, oj, rada by šla teraz so Samkom, aspoň by ho mala pod očima.

Hej, keby tak vedela, ku komu ísť prosiť, aby jej ho pustili…!

Povedala by, že je sirota opustená, nikto ju nemá rád na tom svete, len jediný Samko a toho že jej už berú.

V myšlienkach vše aj naopak odpovedala Samkovi, že ju musel upamätúvať. A tie slzy, tie sa jej, ako Samkovi, stále tisly do očí.

Sušil jej ich pekným slovom, verným sľubom, svieral ju v rozbolenom náručí, ale ťažko ju bolo rozveseliť i len uspokojiť.

„Čo ti je? Zuzka. Ty si chorá…“

„Zdravá, Samko — aj chorá,“ vzdychla Zuzka.

„Čo ti je? Povedz, netráp ma.“

„Nič, a či vari… Hej, srdce bolí, bolí,“ a v plači oprela si hlávku na jeho plece.

Samko dlho musel sa ešte opytovať a potom zariekať, kým mu povedala, že len predsa oň sa bojí, že ak si druhú…

„No, tak mi je už nič, ty regrút môj,“ zavesila si mu ruky na plece a nútila sa do smiechu. —

„Dobrý večer,“ a nečakane vstúpila do izby Samkova mať.

Ľudia videli ho ísť dedinou, doniesli jej to a ona vedela, že inde nemôže byť, ako u Zuzky.

Zuzka vstala, ale nevedela, či privítať tú, ktorá jej tak naubližovala, či ísť von, či čo?

Samko tiež ostal bez slova.

V materi vzkypela žlč a bola by Zuzku vari preklala, ako ju vidieť vytrhnúť sa z náručia jej syna. Odmerala ju od päty do hlavy a obrátila sa k Samkovi.

„Tak, ty tu?“ prežrela žlč a počala dosť mierne. „Že ťa vzali —“ a dala sa do plaču.

„Čože vy máte zato plakať? Bude vám to iba po vôli, keď nebudete o mne ani chyrovať,“ tvrdo odpovedal Samko.

„Akože by bolo — veď — som — ti — predsa — mati,“ rozplakala sa richtárka a počala volať, prosiť Samka, aby sa uponížil a prišiel otca odprosiť, že veď je už nie taký nahnevaný.

„A čím ďalej budeš odkladať, tým bude horšie. Odpadneš mu celkom od srdca, a len predsa ti je otec a ty si len dieťa,“ dotýkala sa už tých citlivých strún Samkova mati.

„Nie, nejdem. Keď vy nemáte tuto pre Zuzku ani poriadneho slova, to aj mňa bolí…“

„Ktože jej čo robí? Nikto nič,“ pretrhla ho v reči.

„Nezastávaj sa ma, Samko, choď, keď ťa mama volajú,“ odvážila sa povedať Zuzka.

„A ktože sa ťa zastane, keď sa ťa ja nie?“ pýtal sa Samko.

„Máš sa vera aj koho — je pekná,“ nemohla sa zdržať špatne mienenej poznámky richtárka.

Hah, Samko videl, koľká v tom slove neúprimnosť a len to richtárku zachránilo, že si Samko zachoval ešte toľko detinskej lásky k nej, že ju z cudzieho domu nevyhodil. Zaťal sa však ešte raz, že domov nepôjde.

Mať volala ho ešte, aby si prišiel aspoň po dáku šatu, že či sa nehanbí, richtárov syn a taký neopraný, zaváľaný.

„Nech sa hanbí ten, kto je tomu príčina. A ešte so mňa strapy nevisia, ani nebudú — kým som zdravý.“

Lebo Samko si veru aj oprať len sám musel, a nemal sa do čoho preobliekať, a vrchné šaty, ač sviatočné boly, sa už veru tiež pri dreve a kolibe začiernily. „Však na vojne mi dajú.“

„Škoda slov, to by ste aj vy museli byť inakšia a otec sa celý premeniť. Nejdem! Posledné moje slovo.“

„No nech ti tak Pán Boh pomáha aj s ňou, ako nás ty zarmucuješ už osem týždňov,“ zakliala richtárka a odišla.

„Len si predsa mohol ísť, Samko, už by si videl, ako by bolo,“ ohlásila sa Zuzka.

„Ako by bolo? Nuž hriech ešte väčší a možno že aj horšie.“

„A to všetko pre mňa,“ vzdychla Zuzka.

„Pre teba, potešenie moje!“ a chytil Zuzku za ruku. „Ba cez oheň, krv si ťa vymôžem od zlostného, neprajného sveta a tej rodiny mojej,“ a zbozkával s oboch líčok Zuzku.

K večeru šla Zuzka k statku, aby aspoň ten našli gazdovia oriadený. Lebo Zuzka mala obšívať plachtičky na trávu, ale od poludnia, čo je Samko u nej, nevyšila ani toľkú nitku, čo by im bol mohol ruky sviazať. Nič nerobila.

Samko zašiel chodníčkom podľa vody. Po snehu už nebolo ani chýru.

Zuzka len že kravy, ovce nakŕmila, napojila, prišli gazdovia: Štefan s Cedilkovou.

„Vidíš,“ počala stará, „náš Števko sa už hneď môže oženiť.“

„Prosím vás, netrápte ma, nuž dobre nechže sa,“ a dve-tri takéto odpovede umlčaly starú gazdinú.

Štefan fajčil cigaru, nepovedal ani slova, lebo víno… No, chudák, nebol naučený a ponúkali veľa.

Samko zdržal sa tam von, kým si Zuzka neporiadila, nepodojila.

Potom sa prešli za dedinu, potme vrátili sa na roh domu a o polnoci šli do komôrky spať…

Ale aby Samko nezaspal, shovárali sa, kým sa nepočalo brieždiť a potom: „Sbohom, navečer zase pribehnem na hodinku, na dve, čakaj ma.“

„Prídi, Samko, prídi“ — tíško zatvárala Zuzka dvere a iba teraz zaspala.