E-mail (povinné):

Jozef Gregor Tajovský:
Pastierča

Dielo digitalizoval(i) Jozef Rácz, Viera Studeničová, Peter Kašper, Janka Danihlíková, Dorota Feketeová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 293 čitateľov


 

III.

A čože Štefan a jeho stará mati?

Ťažko odpovedať, ale možno, že by dnes bola Zuzka Štefanovou ženou, keby…

Aspoň svet si zpočiatku tak povrával, že patrne zato stará Cedilková dbá a stará sa tak o Zuzku, že chce mať z nej nevestu pre svojho vnuka.

A bolo v tom aj kus pravdy. Lebo čo by ste sa jej koľko ráz boli opýtali, či dobre spala, zakaždým vám tú odpoveď dala:

„Ach, horký vaše dobre… Trápenie nedá. Ja si už ďaleko netrúfam, a tú svoju sirotu i jednu (Števka) aj už len aj tú druhú ešte nepriam budem môcť zaopatriť. — Ešte iba dvadsať rokov.“

„Oj, jej, od vojenčiny ho ľahko oslobodíte, no a potom ho môžete hneď oženiť. Nevestu už aj tak máte.“

„Vravia, vravia aj pán notár, aj nevesta by sa už len našla…“ odpovedala stará mati, ako by nechcela rozumieť reči, že suseda tým Zuzku mieni.

Starej bolo už aj tak, že veď gruntu by aj takto bolo dosť, ale len predsa, keby nevesta ešte dačo doniesla, bolo by lepšie. A nemohla sa nijak určite rozhodnúť. Videla okolo seba tú živú, pracovitú mladú stvoru, Zuzku, ako si vo všetkom múdre vedie, opatruje, ako by to jej vlastné bolo, ale keby aspoň päť—šesť stovák predsa mala… hútala.

A keď Števko nič nevravel dačo takého, že by si Zuzku vzal — nuž mu ju ani ona nepripomínala. Ako gazdiná pochváliť ju vše pochválila aj pred ním, a on zase rád prisvedčil ako gazda.

Ako gazda?

Nuž v duši pocítil zakaždým akúsi sladkosť, keď stará mati Zuzku chválila, ale — ale čože to bola tá jedna chvála proti sto hanám, ktorými mamičky Zuzku pred starou i Štefanom obsýpaly, ako by mu chcely povedať: — neber si tú, vezmi si našu. A kde len čo čuly, už si nestačily kľučku podávať s klebetami, že ju tam a tam — a tam videly s jedným, druhým mládencom, že jej ruku podával, zaliečal sa jej, „ba sa mi vidí, že ju chcel aj v líce štipnúť a ani sa neohlásila, len sa mu tak naoko z ruky vytrhla“.

„Bude ako jej mati,“ dokladaly zlostne.

Stará Cedilková viac verila ako nie, a Zuzku počala vystríhať pred pádom. Ale zároveň jej počala aj od srdca odpadať.

A nebolo nikomu viac treba, ako vidieť Zuzku vše postáť s richtárovie Samkom!

Štefan to vídal tiež, a vtedy líca mu horely, srdce ho zabolelo a zlostil sa. Bol by vstave býval Zuzku ubiť! A zvlášť keď ho o fašiangoch štuchla Murgašovie gazdiná: „Vidíš, Števko, či klamem? Nie. Taká poriadnica, o domáceho mládenca sa ani neobzrie. Nože, moju Aničku vyzvŕtaj.“

Ale ten nie.

Do polnoci presedel, potom pochytil halenu a klobúk a nikomu ani slova, vytratil sa s ostatnými.

Stará mati sa zobudila, a keď jej rozpovedal, čo pred chvíľou na vlastné oči videl a čo vôbec Zuzka od večera robí, nemohla už viac usnúť. Ale vyhovárala mu to na všetky strany, že veď dievčat dosť, keď je tak, a inakších ešte!

„Veď hej, aj ja si tak myslím, nič to zato —.“

Akosi sa hanbil prezradiť sa starej materi s citom a chcel si vec naľahko brať, ale to ho ešte viac hrýzlo a dlho nemohol zaspať.

Chcel i sám seba presvedčiť, že si dievča nájde, ale stále mu bolo na mysli, že také nie, ako je Zuzka.

Hneval sa na ňu, a bol by ju zdriapal, keď si pomyslel, aká je pekná, milá, aká mu bola prívetivá a tá práca ako jej od ruky ide, ani keby umýval, a dosiaľ nič takého, ani najmenšieho nezbadal, nepočul o nej, prečo by bol mal a mohol na ňu zanevrieť. Čo počul, boly hlúpe klebety, myslel si sám.

A teraz tá Zuzka, tá milá, dobrá Zuzka má byť iného ženou! Storaké myšlienky sišly mu na um.

„Keby ošpatnela, nikto, ani ten by ju nechcel… a ja? Ja bych si ju? Špatnú?… Nie, nechcel by ju, a ešte to, čo som videl…“ zaškripel zubami a pchal hlavu do vankúša.

„Pomstiť sa mám? Tým si jej nezískam a ten ma zabije. Nie, nech si ju má! — Hej, či ozaj? — Či by ma, keby som jej, že ju rád?… Nie, nerád ťa, som videl sám… Načo som šiel za nimi? Aspoň by sa nemusel mučiť… Či keby ho poprosil, že ja už dávno ju rád… Rád! Ach, nie, neodstúpi. — A takú, čo sa bozkávala — by si, Štefan, chcel? Nuž… ale nie, nie, nie! Či vari?… Mohol si jej už dávno povedať… Sám si si na vine. Stará mati sú mi viac! Prečo mi nenadškrtli, prečo sa jej sami neopýtali…? Tí sú mi vina… Nie. Ba sám som si… Odkladal, odkladal som, až je neskoro… Oj, Samo…!“ držala ho horúčka a bolo mu do plaču.

Zaspal až k ránu.

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »



Jozef Gregor Tajovský

— slovenský prozaik, dramatik a básnik Viac o autorovi.

Pridajte svoj názor »



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.