ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Celý týždeň pred prvým októbrom sa o inšom v dedine nehovorilo, len kto pôjde toho a kto toho regrúta do mesta na železnicu vyprevadiť.

„Ba či toho pôjde tá — a toho zase tá?“ hádaly a spytovaly sa dievčatá jedna druhej.

Mamičky, kmotrovia a celá rodina už od týždňa sháňajú peniaze, oštiepky, husi pečú, aby mohli syna, vnuka, krstného, a čo ja viem, akú ešte rodinu, vystrojiť čo najlepšie.

Ševkyne iného nerobia, len čo vojenské košele, gate šijú, šatôčky zaobšívajú pre siedmich regrútov.

A milá tajne premýšľa, čo dať na rozlučné svojmu šuhajovi — regrútovi, čím by si ho najistejšie zaviazala.

Rozhodne sa za šatôčku, aby zakaždým, keď si bude tvár utierať, na ňu si spomenul. Pochodí celé mesto, od krámu — do krámu, ale takú ťažko vybrať, ako by mu zo srdca rada dala.

Rodina síde sa každý večer a pri poháriku dávajú rady a naučenia, ako sa nastávajúci vojaci držať majú, čo títo veľmi radi počúvajú, že radšej idú von. —

Predvečer odchodu.

Regrúti sa už od mnohých, ku ktorým už ráno ísť nemienia, poodberali.

Čo sa, Bože, sĺz vyleje v tú dobu.

Samko sedel u Števa. Bol už schystaný a netrpezlive čakal večer, noc, keď ešte raz naposledy, bohvie dokiaľ, zobjíma, zbozkáva Zuzku, aby sa ráno s ňou rozlúčil.

Nejak divno je mu v duši. Húta so Štefanom, kam asi ho pošlú, či do Lučenca (to by ešte bolo!) či do Viedne (aj to ešte), a či do tej Bosny. Táto ho trápila najviac. Vedel, že ztade hotová nemožnosť na pár dní domov sa dostať.

Zuzka už neplakala.

Umienila si, že bude tvrdá, aby mu ešte aj ona väčšiu ťarchu na dušu nevalila. Ale ťažko, ba nemožno zdržať sa sĺz v jej položení.

Stará Cedilková poúčala Samka, ako by mu materou bola. Uľútostilo sa jej ho. Prichystala večeru. Zuzke kázala navariť čaju a tak v žiali a v radosti, že jej Števko doma ostáva, ponúkala oboch.

„A čože myslíš, Samko, či domov len ozaj nepôjdeš? Je ti len predsa otec — mal by si už, čo-ako,“ dobrosrdečne napomínala Cedilková Samka.

„Ešte som sa nerozmyslel, stará mati, uvidím ráno,“ vetil starej a pol svedomia šepkalo mu „pôjdeš“, druhá polovička „nie, načo? Vykopne ťa“. —

Mlčali. Vrzly dvere.

„Nehnevajte sa, Cedilková, nechcem hriech robiť, len som ešte slovo prišla povedať svojmu synovi, kým by odišiel,“ omlúvala sa vstúpivšia richtárka, nezdržiac sa plaču. V ruke doniesla malý uzlík.

Domáci chceli ju posadiť, ale nesadla.

„Tak ideš aj ty naráno?“

„Musím,“ odpovedal Samko.

„Nuž tak choď s Bohom, nech ti otec nebeský pomáha, ja som sa prišla ešte od teba odobrať,“ budilo sa v nej rodičovské svedomie, „a tu máš na cestu, čo som ti mohla ako mati,“ podávala mu uzlík. „S otcom si urob, ako chceš, ale len predsa, ak ho za otca uznávaš, ľaďže, ľudia sme smrteľní, ktovie, či sa kedy ešte uvidíte, a len predsa ťa za dvadsať rokov opatroval,“ sotva mohla od žiaľu a plaču dopovedať richtárka.

„Aj ja som mu, aj ja tak, richtárka naša,“ prikyvovala stará mati a slzy hraly jej v očiach.

Štefana to tiež tak dotklo, že by bol sám prosil Samka, aby išiel k otcovi.

Zuzka si zaumienila, že ho, keď sami budú, uprosí a on na jej prosbu pôjde.

Samko váhave prijal uzlík a „zaplaťpánboh“, viac nepovedal.

„Tak prídeš?“ prosebne pýtala sa matka syna.

„Uvidím naráno — nevravte nič,“ nechcel sa ukázať pohnutým Samko, ale v duši si už myslel, že pôjde už čo ako bude.

„Nuž jednak — s Pánom Bohom a keď nám aj písať nebudeš, aspoň druhým daj znať, že žiješ.“

Samko bozkal materi ruku, vyprevadili ju so svetlom až pred dom a richtárka šla.

Konečne aj domáci dali si „dobrú noc“.

Cedilková so Števom ostali v izbe.

Zdržiavali aj Samka, ale ten sobral sa, že „na seno, aby mu z hlavy vyfúkalo“, a ľahol so Zuzkou v komôrke.

Bola to noc — ťažko popísať.

Zuzka hneď mala otázku, či pôjde k otcovi?

„Už len pôjdem,“ uspokojil ju v tomto Samko.

Ostali ticho. —

„Ty plačeš, Zuzka?“

Neodpovedala, len bôľny vzdych a štkanie dosvedčily otázke.

„Čo ti je, čo ti je?“ tiahol ju k sebe a hľadal jej ústa svojimi.

„Prečo sme sa my len poznali, prečo sme sa sišli, keď ma už máš nechať a…“ boľave vyčítala sebe i jemu.

„Prečo mi to vravíš? Ty tajíš voľačo… To by ma trápilo. Povedz, prosím ťa,“ a tušil, tušil, ale snáď nie…

„Ja, ja… Nie, nič netajím, čože by som,“ ubezpečovala Zuzka Samka, cítiac na srdci a vôkol seba ako žeravý oheň.

Tak to bolo do rána. —

Okolo pol štvrtej Samko vstal, vytrel si oči, zahodil na plecia halienku a šiel, že k otcovi, lebo o trištvrte na siedmu ráno mal už sadať na železnicu.

Otec o ničom nevedel, robil čosi na dvore, a keď Samko k nemu pristúpil so slovami: „Ňanka, ja ochodím, odobrať som sa prišiel,“ a chcel ho vziať za ruku, len toľko mu povedal:

„Nie si hoden, aby sa ja od teba odoberal! A choď mi s očí, aby ťa už ani nevidel.“

Samko sa zvrtol a šiel.

Mati vyšla von, plakala, ale keď jej muž zahrozil, musela čušať, aby ľudia, čo už šli dedinou, nestávali pred domom.

Zuzka za ten čas na kúsku papiera načiarkala v pitvore pri mdlom svetle tesárskou tužkou pár slov, priložila štyri zlaté, zaviazala do šatôčky, a keď Samko sa vrátil, rozpovedal, aká bola rozlúčka s otcom, poďakoval sa a odobral od Cedilkovej a Štefana, Zuzka ho na kúsok vyprevadila, podala mu ruku a v nej šatôčku a s vrúcnym: „Sbohom a píš, a čo som ti dala, pamätaj, pamätaj,“

Zalialy ju slzy a ako podstrelená srna behom vrátila sa zpät.

Sišiel sa s inými a tak iba na železnici vykrútil uzlík, čo mu mati dala a našiel v ňom tri piatky. Ľutoval, že to prijal, veď ak sa to otec dovie, zahluší mater, myslel si. Ale snáď požičala, potešil sa, veď sám veľa nemal. Ako najchudobnejší.

Rozkrútil i druhý uzlík, šatôčku, čo mu Zuzka dala a našiel v ňom tiež peniaze a vedľa kartičku, na nej čítal: „Nemohla som ti to povedať, že cítim sa matkou.“