ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Samko odišiel do mesta na pílu a pomáhal kusy váľať. Býval tam s ostatnými v kolibe. A nič mu nechýbalo, len keby Zuzku bol mohol častejšie vidieť. Veď už nemá len pár týždňov do asentírky a potom hneď sa stroji na vojnu, a predsa nemôže byť s ňou ani každý deň.

Iba v nedeľu a vo sviatok čo môže odbehnúť, s ňou sa poshovárať, snovať plány do budúcna. Ale ešte ani vtedy nedajú mu pokoja.

Do Cedilkov, ako ho Štefan volal, prišiel dva razy.

Jáj, už pribehla jeho mati, aby išiel domov, otca prosiť, a keď nechcel ísť, podozrievala celá dedina Zuzku a i Cedilkovú a Štefana, že ho odhovárajú.

A nikto ho nie.

Tí mu predsa rozkazovať ani zabraňovať nemohli a Zuzka ho ešte sama posielala, aby išiel odpýtať.

Ba, ač ťažko veriť, bola by hotová bývala i za cenu tak drahú, ako bola jej láska, kúpiť mier v jeho rodine. Tak mu to aspoň povedala.

Ale Samko ani počuť o tom nechcel a počal Zuzku podozrievať z nelásky. Tak mu to potom už ani radšej nespomínala.

Ale bolo to aj ťažké obvinenie. Veď ani on toľko nepretrpel, čo ona prehrýzla od jeho rodiny aj cudzích.

Mati Samkova ju sprezývala už dva razy tak, že sa to bojím napísať. Nebolo toho mena urážlivého, ktoré by jej nebola bryzgla.

A richtárovi sa vôbec nesmela aj len na oči ukázať, čo sa bála, že kde ju dochytí, tam ju zfliaska.

Keď jej tak richtárka bola nadala, posielali ju ľudia, čo jej ešte priali, aby šla žalovať, ale ona nie.

„Čo zvíťazím —? Drevo na oheň,“ pomyslela si a nechcela sa ani samému Samkovi vyponosovať.

Cudzí mu to povedali, a on takto potom slovo za slovom musel z nej vymáhať.

Nechcela preto, že Samko, aký bol prchký, dosť chytro by sa bol mohol prenáhliť a ešte by bola možno aj krv tiekla v dome. Tak načo žalovať? A keď za Samka ona bola vstave pretrpieť čokoľvek.

Lebo variže ju už aj v službe mali tak radi? Horkýže vaše…

Nekrivdili jej, ale za jedno i pre svetské reči, za druhé už aj pre to pôvodné hľadeli na ňu Štefan, ale zvlášť stará Cedilková, ako na osobu v dome cudziu, slúžku, nie veru tak ako doposiaľ. Nemali už pre ňu — iba rozkazy.

Samko tiež videl, že iba hriech rastie, keď k Števovi kvôli Zuzke príde a že jednak ťažko im je dačo sa shovárať, po tretie už neprišiel dnu, ale za dedinou sa sišli a si pohovorili. Večer šli medzi mládež, ale keď aj tam na Zuzku jej voľakedajšie kamarátky, ktoré by samy boly rady Samka maly, akosi cez plece počaly pozerať, nešli ani tam.

„Len tá jar skorej aby prišla, budeme mať kam vyjsť.“

„Ale ty už potom vojakom budeš. Nie, lepšie takto, aby radšej ani neprišla, lebo ja to neprežijem,“ vyznávala Zuzka a slzy tisly sa jej do očí.

„Oj, prežiješ, a prežijeme, Ja pôjdem za vojaka hneď ako ma odoberú, budeme si písať a tak sa nám to minie,“ potešoval Samko Zuzku.

Večer, kým si Zuzka poriadila, šiel Samko na krčmu a potom sa zase sišli a štebotali za rohom, až ich noc zašla.

Zuzka potom, ač s veľkým strachom, že sa Štefan zobudí, alebo Cedilková ešte nespí, púšťala Samka do komôrky, a ráno ešte nesvitalo, už zase veru aj nevyspaná otvárala zticha Samkovi, aby ušli ľudským rečiam.

Tak to trvalo, až kým Samka neodobrali a i potom.

Samko bol šuhaj driečny, pekne urastený, a i po reči a tvári bolo poznať na ňom, že je z lepšieho domu.

Na odvode nebolo si mu treba iba stať pod mieru, raz sa zvrtnúť a už bol „tauglich!“^[2]

„Ja tauglich!“ a do očí sa mu kási vlha tisla, nohy zdrevenely a v hlave hučalo. Vzal háby pod pazuchu a nevedel, čo s nimi. V duši iba jeden hlas znel plným zvukom: „Sirota moja, akože ťa nechám? Zuzka, už ma ti vezmú, čože budem robiť bez teba v šírom svete?“

Obliekal sa, obliekal, ale mu to neskonale dlho šlo. Gombičku pod hrdlom už po piate zapína, a len sa nedá. Ruky sa trasú, celý je, ani sám nevie, kde.

No, veď ho oni preberú. Pristúpil k nemu kaprál:

„Sem sa — tu sa doobliekaš!“ chytil Samka za plece a chcel vystrčiť do uzavrenej chodby medzi odohraných, ktorí mali cez poludnie prisahať.

„Pusťte ho, stojím zaň,“ a kaprál nechal Samka na slobode.

Samko sa obzrel a videl, že to bol ich notár, ktorý v predsieni sedel s ostatnými notármi a richtármi.

A sedel tam i jeho otec, hlavu majúc podoprenú, hľadel uprene do stola. Bolo vidieť na ňom, ako mu to búri v duši: zlosť a predsa ešte strap otcovskej lásky. Veď ho on chcel vymáhať, keby sa nebol zaplietol s tým prekliatym Pastierčaťom.

Samko chcel pristúpiť a sa poďakovať notárovi za slovo, ale sa zarazil, keď videl tam aj svojho otca. Notár vedel, kedy bude prísaha a len kývnul Samkovi rukou a dodal: „O jednej, Samko, že si tu — prisahať budete.“

„Iste!“ a pošiel dolu schodmi na ulicu.

Kam teraz? Kamaráti odobraní i neodobraní volali ho na pohár vína, ale nie, nešiel. On najradšej by bežal k Zuzke so smutnou novinou. Ale tá prísaha —

Len sa tak túlal po meste.

Štefana, ako už viete, stará mati reklamovala a celá uslzená stála pod bránou stoličného domu^[3] a čo kto známy sa ukázal, plačom vyzvedala sa, čo je s jej Števkom? Ba chcela už aj hore „pred pánov“, ale ju vrátili.

Zbytočné však bolo jej toľko nariekať. Štefana nevzali ani na osem týždňov, že je „švach“ — slabý.

Bolo to radosti, keď vyšiel von!

Stará mati sama ho ťahala do krčmy, rozkázala víno, mäso, že mohol piť a jesť známy i cudzí. Veď nebola by ľutovala o obe kravy prísť radšej, než Števka vo vojenskej šate vidieť.

Medzitým regrúti aj odprisahali aj sa rozišli, každý svojou stranou. Jedni rozišli sa po krčmách, druhí vyspevovali na ulici, len Samko, ako mu dych stačil, zahol do uličky a poď celým behom k Zuzke.

Štefan a ostatní mládenci a regrúti zdržali sa hodne dlho, do večera. A potom v reťazi, držiac sa vôkol hrdiel, spevom, krikom uberali sa domov.

Matere viedly podnapitých otcov, milenky, sestry, natešené i plačom, ktorá ako, kráčaly za šuhajmi.