ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Štefan Vrana, vnuk starej Cedilkovej, bol syn dosť majetných rodičov, ktorí ho ako chlapca odumreli. Otec skorej, matka pozdejšie.

Bola to voľáka suchotinárska rodina, a či už čo jej bolo. Ani by človek nepomyslel, akých všelijakých i doktorských liekov sa otec Štefanov naužíval, zelín napil a jednak musel v mladom veku s doskami.

Matka ho prežila, ale nie nadlho. Žiaľ, trápenie podlomily nohy aj jej. Vädla, až prišli speváci vzdať nebohej poslednú úctu.

Štefana vychovala stará mati.

Opatrovala ho ako to oko v hlave, a tak žili na jej a na materinskom peknom grunte. Ani nie na celom. Tri kusy lúčiny dávali každoročne do prenájmu a tiež aj ostredky dva pod kapustu a zemiaky prenajímali od nich ľudia chudobnejší. Načo by im aj bolo toľko, trom ľuďom, a keď stará mati už aj tak robiť nevládala a Štefan so Zuzkou nestačili. Tak obrábali iba toľko, čo sa dorobilo strovy na celý rok a vydržaly dve kravy a dvanásť oviec, aby bolo mlieko v dome, a za syr, za maslo dostal sa groš na denné výdaje a nemuselo sa brať z hotového. Lebo mati Štefanova doniesla bola do gazdovstva deväť stovák a tie bez jednej, ktorá sa bola minula na lieky a potom na pohreb, boly ešte všetky v sporiteľni a keď nie viac, aspoň árenda sa k nim každý rok priložila.

Zuzka už na štvrtý rok slúžila u starej Cedilkovej a viedlo sa jej iba dobre. Cedilková stará mala ju rada už aj ako sirotu, aj už preto, že dievča hľadelo si statku a poľa, ako svojho vlastného. Robila od rána do noci, len aby ju gazdiná pochválila a na sviatky dala čo-to do daru.

Veď aj nebolo sa jej čo zhŕdať. Otec, aj kým bol nažive, nemal jej čo dať a keď zomrel, už ozaj sama na seba bola odkázaná a na cudzí svet, ktorý za dobrodenie veru službu čaká. A potom si aj to musela pomyslieť, že ju Cedilková o jednej sukničke, bosú, neumytú, neučesanú vzala do služby a mala veru dosť práce, kým ju k dačomu priučila takú, nenaučenú iba kravy zavracať, lebo deti kolísať a snáď hrniec umyť. A keď sa mala čoho najesť a bola zdravá, nuž čože by aj nerobila? A nielen to. Stará Cedilková jej ani v plate neukrivdila. Ani sa Zuzka nemusela jednať, polepšilo sa jej s roka na rok i na hotovom groši. K tomu novoročné, dva razy do roka jarmočné, nuž toto všetko naplnilo za tie štyri roky Zuzkinu, po materi zbylú truhlu šatstvom tak, že veru cez leto na každú nedeľu si mohla vziať či už do kostola alebo medzi kamarátky inú a inú šatôčku na hlavu, a stužiek do vrkoča bolo už v priečinke v truhle aj tak do sto.

Ale aj takto bolo sa vám veru na koho zahľadieť tak v kostole, na tanci, pri hrabačke, alebo keď niesla batoh trávy bosá, upätá, vrkoč prehodený na prsia, veľké modré oči, usmiata červená tvár, no slovom pekná, že pani notárka, len zato prišla vše z druhej dediny, aby videla to rozkošné „Pastierča“. A žid v kráme nechal všetko tak, keď Zuzka po dačo k nemu prišla a doberal si ju, ako spala, čo sa jej snívalo, či má už záletníka, ak nie, že on príde, či mu otvorí? A chcel štípať Zuzku v líca a omakávať jej prsia. Ba vše mu musela už ozaj nadať, aby ju pustil. A ostatní tiež šomrali, aby sa nezabával, ale dával, čo kto pýta. Vše mu ešte aj žena jeho musela po nemecky voľačo povedať, aby Zuzku pustil. Notárov pisár sníval o Zuzke, že sa to nemôže ani napísať. A v jeseni na tanci Murgašovie gazdiná šepkala susede, že kto by si to len bol pomyslel, že z toho pastierovho ufúľanca taká devčica vyrastie, a vzdychla si do dlane, prečo jej Aničke nedal Pán Boh takú tvár a postavu, ako má to Pastierča.

Do roboty — to som už povedal, ale Zuzka bola aj do spevu, do tanca tiež prvá a povážte, že dievča ešte ani nie sedemnásťročné.

Cedilkovie bývali na vŕšku, a keď Zuzka či seno brala, či po vodu šla, tenkým ako nitka hláskom zaspievala:

a povedomú jej odpoveď:

To len tak mykalo od zlosti susedami, že takú pesničku opováži sa vypovedať, „čo by to ani, ani hocijaká panská slečna si nedovolila“.

Možno, ale Zuzke, jej kráse tá pieseň svedčala!

Ba nebola to pesnička len tak schytená. Nie. Zuzka od sto a sto ľudí: paní, pánov, i takých i takých počula, že je pekná, a ký div, že i sama si to uvedomila?

Vydaj.

Ach, o vydaji nemohlo byť ešte ani reči. Veď Zuzka nemala ešte periny, obliečky, plachty atď., aj už len groš do svadby veru treba, keďže jej nemá kto dať a otec, dávno vieme, nič nezanechal. A ešte, hlavná vec, ju tiež ani nikto nepýtal. Kdežeby? — Na sedemnásty rok a predsa len dievča chudobné, a u nás povedajú, že ani z peknej misky sa nenaješ, keď je prázdna.

No nepomýšľala ešte ani Zuzka na vydaj, ač — povedzme si pravdu — už hodnú chvíľu tajila v duši svoj náhľad, že veru za kohokoľvek, len aby sa vydala, to nie, nepôjde! Áno, keby tak Samko — ale „mastná kapusta pre moje ústa“, na to ani pomyslieť.

No, uvidíme.

O tom, ovšem, mládenci nevedeli a počali, zvlášte mladší, za Zuzkou lipnúť a mysleli si, že z jej ruží každý môže trhať.

Ale pohoreli!

Tancovať, shovárať sa, zasmiať — to prečo nie? Ale do komôrky, kde ona spáva, tam nepriam kto sa dostane.

Ale nieže — a Samko richtárovie?

Hja, to je iné! A ešte ani ten dosiaľ nebol iba predo dvermi — a už aj dostal, čo pes nechce.

Nie, pravda, od Zuzky, veď je to ten istý, o ktorom ona sníva, ale dostal od otca.

Veru o fašiangoch boly tri roky, ale zriedka obsype otec syna takým hrubým „popolcom“, ako v tú stredu obsypal richtár Matúš Hlaváč svojho Samka a bolo mu už dvadsať rokov.

K tomu však ešte vrátime sa…