ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

2.0

2419 digitalizovaných literárnych diel

Zlatý fond > Diela > Pastierča

Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV

RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)

Jozef Gregor Tajovský:
Pastierča

Dielo digitalizoval(i) Jozef Rácz, Viera Studeničová, Peter Kašper, Janka Danihlíková, Dorota Feketeová. Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo

281

čitateľov

. . .
I.
II.
III.
IV.
V.
VI.
VII.
VIII.
IX.
X.
XI.
XII.
XIII.
. . . spolu 13 kapitol
Zmenšiť

IV.

Bolo to, ako ste už vyrozumeli, o fašiangoch, čo Števko s boľavým srdcom a plnou hlavou myšlienok s tanca odišiel.

Po polnoci išlo sa to všetko ochladiť, išiel aj on.

Samko, ač sa mu Zuzka už oddávna páčila a bol rád, keď ju mohol i len vidieť, dosiaľ ešte nič takého nebol Zuzke povedal, len čo už od večera s ňou tančil a usmieval sa jej.

Zuzka sa červenala a vše ani za celý tanec nestretly sa im oči. Ale čo si v duši myslí? Nuž — to, ak Samko neuhádne, ponesie si Zuzka do hrobu.

„Ochladiť. Na dlhšie —!“

To mu prišlo vhod. Vzal Zuzku za ruku a šli tiež.

„Zuzka, Zuzka,“ a stískal jej ruku vo svojej, „povedzže ty mne, čo si ty o mne myslíš? Ale neklam,“ začal, keď pomaly vytratili sa zpomedzi ostatných a šli, ani sami nevediac kam — dolu dedinou.

„Nuž, čože by som si myslela, Samko? — Nič,“ zaviazlo jej slovo a srdce sa zachvelo.

Samko podchytil ju pod bôčik a dlhým hlasom zopakoval si jej slovo — „Nič? Zuzka, Zuzka!“ a pritisol ju k sebe.

„Samko, vidia nás, bude zle,“ obzrela sa Zuzka, či im je nie dakto za pätami.

Nevideli nablízko nikoho, ač mesiac a hviezdy len sa tak jagaly, sneh bol posiaty milióny iskričiek a bolo skoro ako vo dne.

„A nechže nás vidia… trebárs aj môj otec! Ak ty mi nie, tak tí mi nezabránia!“ polohlasne vravel Samko, pritom stále držal Zuzku kolo pása a kráčali dolu dedinou.

„A čo ti ja mám brániť? Samko,“ ešte nechcela sa citom svojím priznať Zuzka.

„Čo? Veľa, všetko! Zuzka. Všetko, ak mi len jedno odoprieš. Či mi to urobíš?“

Zuzka sa už na celom tele triasla. Za jedno zimou, za druhé rozochvením, a s trasúcim hlasom odpovedala: „A keby som chcela, tuto nedá —“ a buchla sa rukou do pŕs.

„Tak ty mňa rada máš? Povedz otvorene!“ vydýchol si Samko.

„Ešte si ty nepov—“

Nedopovedala, lebo bozk Samkov pretrhol jej slovo.

Ona sa mu vytrhla, ale vtom bolo počuť aj kýsi hlas, ako by vzdych „hah!“, aj sneh zavržďal, tiež ako by pod pätou.

Ostali ticho stáť a kukali na všetky strany aj do uličiek medzi domy, ale nikde nič nevideli. Mlčky vrátili sa zpät.

Samko cítil, ako by mu sto centov sňal a Zuzka — ako by ich jej naložil. Shŕklo sa jej razom všetko do hlavy: Samkov otec, matka, rodina a celý neprajný svet. Len na Števka nepomyslela. Začala rozvažovať.

„Čo si tak zamĺkla? Zuzka,“ pýtal sa konečne Samko.

„Ach, Samko, ja len teraz vidím, kam sme my zašli. Čože ňaňka, mama tvoja na to? Tým to nebude po vôli.“

Samka hlboko do srdca pichly tie slová. On to i sám cítil, že nie, nebude im po vôli, a nemohol nájsť ani chytro uspokojivé slovo pre Zuzku. Nakoniec sa jej aspoň zaklial, keď na to príde, že čo by mu ju kto na tom svete bránil, nezlomí jeho pevnú vôľu.

Medzitým došli na krčmu, kde sa už hodnú chvíľu veselo tančilo.

Števko už zpät neprišiel.

Od staviska, akonáhle sa Samko so Zuzkou kúštik vzdialili, ako šialený bežal domov k starej materi.

Ten bozk bol nôž do jeho srdca, že sa mu tlmený hlas vydral z pŕs a noha mimovoľne pokĺzla.

Samko a Zuzka to počuli, ale Števka nevideli.

« predcházajúca kapitola | nasledujúca kapitola »