Pastierča

Dva roky minuly.

Je zima.

Samko navštívil v lete Zuzku, ale skoro ju nepoznal.

Bola už len kosť a koža a z bývalej krásy ostaly jej iba vlasy. Za štyriadvadsať hodín nemohli sa dosť naplakať a nashovárať. Veď sa, Bože, mali o čom.

Sľúbili si vernú lásku „až do hrobu“ a Samko odišiel zpät do Bosny.

Píše jej každý týždeň a kedy len môže.

Doma ani nebol a vraj ani nepôjde.

V dedine už zabudli na Zuzku a len keď ju dáka známa žena vidí, donesie chýr, že ešte žije. —

Že žije? Nuž veď sľúbili si na jeseň pobrať sa, a mala by vari, či ozaj…?

„Hja, suchoty sú také.“

Pani posiela ju do nemocnice, ale Zuzka ani počuť. Ju drží ešte viera v Samkovu lásku, lebo jej aj predvčerom písal:

„V sľube svojom ti danom trvám, a čo sa celý svet na nás shŕkne. Tvoj vždy verný Samko.“

Ale, ja hovorím, že nebude to ani celý svet, čo sa na nich shŕkne a ich už čoskoro rozlúči. Hruda zeme už vyše roka visí nad Zuzkou, a mne sa všetko tak zdá, že smutný to bude sobáš, sobáš nie v kostole, ale na posvätnom poli, na ktorom nebude Samko tuším ani prítomný.

„Hja, suchoty sú také.“

A keď sa tak stane, bude pokoj i v dome richtárovom.

Keď nebolo možné smierenie otca so synom a jeho láskou — Samko je odhodlaný. Opatruje už od leta, ako Zuzku navštívil, dva „ostré“,^[7] z nichž jeden lebo druhý iste trafí, keď dôjde zvesť, že Zuzka zomrela…