ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sotva popísalo sa viac o ktoromkoľvek ľudskom nápoji, ako o pálenke a obzvlášte o jej škodlivosti. Takmer v každej reči tvoria spisy o tomto predmete celé väčšie-menšie písomníctvo. Že rozmnožujem spisbu o pálenke ešte i ja prítomným článkom, to robím preto, aby som predstavil čítajúcemu obecenstvu na základe spoľahlivých prameňov, kedy naši predkovia započali páliť pálenku vo väčších rozmeroch a ako vrchnosti i z akých príčin oproti tomu vystupovaly a brojiť sa snažily, i dúfam, že snáď i táto ináče suchoparnou byť zdajúca sa rozprava nebude celkom neužitočnou, poneváč tiež prispeje ku objasneniu počiatkov jednoho z terajších väčších priemyselných odvetví a prispeje tiež ku osvetleniu dávno zašlých časov.

Naši predkovia znali okrem vody sťa nápoj iba víno a pivo za dlhé, veľmi dlhé veky, totiž až takmer do konca šestnásteho storočia. Veľmoži, zemania a mešťania požívali najviac a najčastejšie víno, za jehožto najlepší a najvzáctnejší druh platila malvázia. Na ich hostinách malo pivo vždy iba veľmi podriadený zástoj. Tomu nasvedčujú všetky účty z pätnásteho a šestnásteho veku. Obecný ľud naproti tomu kochal sa a napájal pivom, následkom čoho povstaly časom pivováre takmer v každej tretej-štvrtej dedine a im k vôli boly sriadené a pilno opatrované chmelnice i v takých krajoch a stranách, kde teraz už dávno neslýchať o tom, že by tam boli ľudia voľakedy chmel pestovávali, a len tu i tam pozostala a udržala sa v názvoch pojedinných honov pamiatka na túto vetev poľného hospodárstva.

Avšak v prvých desaťročiach zo šestnásteho storočia stretáme sa v účtoch kremnického mesta už s novým a ešte i nad chýrnu malváziu vzáctnejším a drahším nápojom, ale iba vo veľmi zriedkavých prípadoch a len vtedy, keď mala Kremnica obzvláštnych hostí a tých chcela učastovať čo najnápadnejším a najvyberanejším spôsobom. Nový ten nápoj označený je tam názvom „aquavit“ = voda životná a na niektorých málo miestach je názov jeho vysvetlený slovom „pranttwein“ = pálenka. Za čo platila mestská pokladnica kúpnu cenu vždy lekárnikovi, z čoho vídať, že pálenku v tých časoch ešte nepredávali v hostincoch, kde bolo možno kúpiť len víno a pivo, ale v lekárňach, teda užívala sa vtedy nie sťa nápoj, lež sťa liek. A že ju v tých časoch obecný ľud ešte neznal a snáď o jej názve neslýchal, ba ani zámožnejší mešťania a zemania že ju riadne sťa nápoj ešte neužívali, kto že by o tom mohol pochybovať, keďže o tom úplne mlčia onodobné pramene.

No nielen o pití, lež i o dorábaní tohoto nápoja niet v listinách a písemnosťach z tej doby okrem spomenutých pokladničných zápiskov ani najmenšej zprávy alebo zmienky. Len pozdejšie, keď sa kliati Turci i pohraničných slovenských žúp čiastočne zmocnili a v južných stranách z Tekova, Hontu a Novohradu na dlhšiu dobu usalašili, prišiel ľud náš slovenský s nimi i do užšieho styku a naučil sa bezpochyby od Turkov i sám dorábať a páliť zo zbožia pálenku a síce nie tak sebe k vôli, lebo píjaval ešte i potom za dlhé časy pivo, lež k vôli hmotnému zisku, predávajúc Turkom napálenú pálenku, keďže im ich zákon — korán — víno piť zakazuje a v pive nemali nikdy a nemajú zvláštnej úľuby.

Počiatky takéhoto pálenia pálenky vo väčšom množstve možno hľadať asi v tretej štvrtine zo šestnásteho storočia, rozšírilo sa však dorábanie tohoto nápoja vo väčšej miere až v rokoch sedemdesiatych tohože veku. A poneváč kraje, ležiace okolo Kremnice, Štiavnice, Baňskej Bystrice a iných baňských miest neoplývajú ani teraz roľami, tým menej oplývaly nimi pred troma storočiami, a i na tých málo roľach neurodí sa nikdy toľko zbožia, koľko potrebuje ľud tie kraje obývajúci ku svojej živnosti, teda bolo vecou celkom prirodzenou, že sa baňské mestá oproti prerábaniu na chlieb potrebného zbožia v pálenku dosť skoro ozvaly a v odpor postavily, keďže pálenčiari práve prepotrebné zbožie ku svojmu remeslu potrebovali a obracajúc ho v nápoj, nie svojmu ľudu, ale úhlavnému nepriateľovi Turkovi predávali.

Baňské a v ich susedstve ležiace iné slobodné, kráľovské mestá ovšem že netrpely na svojich územiach a u svojich poddaných dorábanie pálenky, no daktorí okolití zemania, bývajúci bližšie ku Turkom, hľadiac iba na hmotný zisk, hľadeli ľahostajne, ako pália a Turkom predávajú ich poddaní pálenku. Prosby a napomínania banských miest pustili tí páni mimo uší.

Avšak banským mestám nebolo a nemohlo byť ľahostajným také šafárenie so zbožím, keďže pre jeho nedostatok panovala v nich a v ich okolí s roka na rok väčšia drahota a bieda, preto hľadaly cesty a prostriedky, ako by mohly zamedziť pálenie pálenky. A poneváč okolití zemania na ich prosby nedbali a baňské mestá patričným zemanom v žiadnom ohľade rozkazovať nemohly a tak ani prerábanie zbožia v pálenku na ich statkoch prekaziť v stave neboly, preto sa usniesly vo svojom shromaždení, odbývanom v Kremnici dňa 27. decembra 1580, že požiadajú samého kráľa alebo krajinský snem, aby vydal zákaz oproti páleniu nápoja pálenčeného.

Ku tomu cieľu vpísaly do úpravy pre svojich snemových vyslancov sťa šiesty bod i toto: „Poneváč v okolitom kraji býva poddaným daktorých zemanov milé zbožie samopašne kazené a z neho pálenka dorábaná, ktorú potom dostávajú Turci, má byť vykonaný ohľadom toho všeobecný rozkaz a zákaz.“

Baňskomestskí vyslanci vykonali verne svoju úlohu. Pálenie pálenky bolo na čas prekazené, aspoň prestaly v tomto ohľade všetky žaloby. Avšak zisk je ziskom a čo taký, mocným lákadlom pre ľudí i pobáda ich hľadať všetky možné ku nemu vedúce cesty. I našich predkov pobádal, aby svoje poľné úrody čím výhodnejšie zpeňažili a keď im zakázali páliť zo zbožia pálenku, začali varievať zo pšenice pivo. Ono malo byť Turkom a bolo za čas i skutočne náhradou za pálenku, ktorej nemohli dostať v dostatočnom množstve. A keď prv dorábali pálenku so zbožia len v dolnom Tekove a v severných čiastkach z Hontu a Novohradu, rozšírilo sa varenie piva s pšenice nielen v tých istých stranách, ale i v hornom Tekove a síce obzvlášte v svätokrížskom, vtedy ostrihomskému arcibiskupstvu patriacom panstve a vo Zvolene nado všetko po dedinách, ležiacich okolo Baňskej Bystrice.

Baňské mestá a ich obyvateľstvo dostaly sa teda z dážďa pod odkvap. Sotvaže jeden rok maly pokoja od pálenčiarov, už zase cítily súrnu potrebu zakročiť oproti pivovarčím, totiž oproti sedliakom pšenicu nie v osobitných pivovaroch, lež každý vo svojom vlastnom dome v pivo prerábajúcim.

O tejto veci pojednávaly baňské mestá vo svojom shromaždení, vydržiavanom v Kremnici dňa 28. mája 1582 a tretí bod v ich tehdajšej zápisnici zneje doslovne takto: „Škodlivé varenie piva po dedinách, z toho najväčšie zdraženie zbožia pochádza, má sa čo najskorej u dvoru oznámiť a žiadať o zastavenie tejto veci.“

Dľa tohoto uzavretia namáhali sa potom ich vyslanci, aby vymohli zákaz, že neslobodno variť pivo z pšenice. Poneváč však pivo bolo už starodávnym a všeobecne rozšíreným a známym nápojom, neišlo im tak snadno a hladko vykonať žiadúci zákaz, ako prv pri pálenke. No neustali v práci, kým konečne taký zákaz predsa nevymohli. Hlavne dve okolnosti im boly pri tom na dobrej pomoci. Jedna z nich bola, že kráľ obdržal prostredkovaním dolnorakúskej komory spoľahlivé zprávy, že pšeničné pivo predáva sa hlavne Turkom, ačpráve ho vidí i obecný ľud radšej, ako pivo z jačmeňa varené, a druhá, že v baňských mestách skutočne panovala už od dlhších čias veľká drahota a núdza, pochodiaca z nedostatku sem dovážaných potravných článkov. Tento nedostatok bol nad to značne rozmnožený i tým, že pojedinní priekupci skupovali rozličné obilné druhy práve i v tých stranách, z ktorých dostávalo tieto veci i baňskomestské obyvateľstvo a vyvážali ich potom k vôli zisku do ďalekých krajov a do cudzozemska. A to isté robievali i s lojom, ktorý bol pre banícke kahance vtedy nezbytne potrebným, tak že keď ho nebolo v dostatočnom množstve na porúdzi, museli sviatkovať banské práce, z čoho cítila i krajinská pokladnica nemalú škodu.

Týmito zprávami presvedčený a okolnosťami nútený vydal konečne kráľ Rudolf vo Viedni dňa 19. mája 1583 i všeobecný zákaz, ktorý je teraz uložený v kremnickom mestskom archíve pod I., 33, 2, 182, znejúci ku všetkým vrchnosťam, mýtnikom a tridsiatnikom, i osobitné nariadenia, upravené ku predstavenstvám tekovskej, hontianskej a zvolenskej stolice, ako i svätokrížskeho panstva, v ktorom zabránil variť pivo zo pšenice, ako i skupovať loj, rozličné druhy obilia a iné potravné články a vyvážať ich do iných krajov sťa obchodné predmety i naložil županom, podžupanon, slúžnovcom, mýtnikom a tridsiatnikom, aby prestupníkov tohoto zákazu čo najprísnejšie trestali a na varenie piva určenú pšenicu, alebo pre vývoz poskupované zbožie, potravné články a loj aby im bez všetkého milosrdenstva habali a odnímali.

Rozumie sa samo sebou, že sa baňské mestá potom už postarali o náležité rozhlásenie takého kráľovského zákazu, kadenáhle ho obdržaly.

Ohľadom toho podáva nám svetlo ich zápisnica so dňa 17. júna 1583, znejúca nasledovne: „Predne ohľadom skupovania loja a prekupovania potravín, podobne ohľadom varenia piva po dedinách okolo Baňskej Bystrice a vo svätokrížskom vidieku bol prečítaný zákaz, donesený nedávno z (kráľovského) dvora i bolo pojednávané, ako by mal byť čo najpríhodnejšie vyhlásený na tých miestach, pre ktoré je vydaný a na to sa uzavrelo, aby bol preukázaný všade v okolitých krajoch tridsiatnikom, mýtnikom, stoliciam, mestám a mestečkám; tí z Baňskej Bystrice, Štiavnice a Novej Bane oddajú ho stoliciam, do ktorých i sami patria, to isté urobia Kremničania i vo svätokrížskom vidieku a potom i u tridsiatnikov v Trenčíne a v Žiline podobne i v mestečkách Prievidzi, Bojniciach a v Nemeckom Pravne ako i v turčianskej stolici dľa ich príležitosti.“

V smysle tohoto uzavretia bol teda kráľovský zákaz vyhlásený v piatich stoliciach a poneváč bdely nad jeho vyplnením i patričné vrchnosti i mýtnici i tridsiatnici, dobre vediac, že baňské mestá v tomto ohľade na nich pilný pozor dávajú, teda prestalo i varenie pšeničného piva úplne, i o pálení pálenky zo zbožia nebolo viac za dlhý čas ani chýru ani slychu. A tak sa skončil prvý vrchnostenský boj oproti pálenke úplným víťazstvom a bol korunovaný na celej čiare žiadúcnym zdarom.

No Turci zostali ešte i potom pánmi nad zaujatým územím a tak i susedmi a pokušiteľmi okolitého ľudu.

Začiatkom sedemnásteho storočia spomína sa zase a síce z počiatku iba zriedka, pozdejšie však tým častejšie pálenie ražovej pálenky a následkom toho i obnovené vrchnostenské zákazy a pokuty.

Ale všetky úsilia v tomto ohľade dokázaly sa byť marnými, keďže turecký príklad navykli sa už nasledovať i mnohí kresťania, považujúci „aquavit“ (okovit) tiež za zvláštnu lahôdku. A poneváč sa tomuto požitku radi oddávali i sami zemskí páni, teda pálenčiarov nielen že viac netrestávali, ale ich i ochraňovali pred trestom, kde len znali a ako najlepšie mohli.

I samy baňské mestá boly konečne prinútené poddať sa všeobecnému prúdu a trpeť i v dedinách ich panstvu poddaných pálenie ražovej pálenky, ba konečne osvojili si túto obyčaj i sami mešťania tieto mestá obývajúci i dospely veci tak ďaleko, že nebolo takmer ani domu, v ktorom by nebolo bývalo pálenečného kotlíka.

Zemskí páni mali z toho nový dôchodkový prameň, lebo vyrúbili daň na pálenečné kotlíky a vyberali ju stále až do pamätného roku 1848.

V takýchto okolnosťach už zanemely starodávne dôvody a utíchly hlasy karhajúc to, že sa množstvo zbožia obracia na pálenku miesto toho, aby mohlo slúžiť ku pečeniu chleba; pocítilo to však samé obyvateľstvo, keď zastihla podaktoré kraje neúroda a dostavil sa hlad, poneváč bolo treba dovážať obilie z ďaleka a zlé, začasto i neschodné cesty ho nielen v náramnej miere zdražovaly, ale často jeho dovoz i celkom nemožným robievaly. Preto začali ľudia pomaly hľadať iné látky ku dorábaniu pálenky a našli miesto raže viacktoré surrogáty.

Tým však odzvonili kotlíkom a miesto tých vidíme dnes hotoviť pálenčené nápoje vo veľkých páleniciach a boj oproti pálenke, započatý pred troma storočiami, je ešte ani za našej doby nie dobojovaný.

Pavel Križko.