Od Šumavy k Tatrám

Nám treba silných, strastných potrasení, bo mĺkvosť v nás a netrebnosť a lieň, bo môžme zaspať v apatickom snení a v pokon smrtný pozastre nás tieň a prišlec spupný krbom naším zvládne, i stopa zmizne po nás v dejinách — Nám potrebná je strasť i rany pádne i bôle žravé v duší hlbinách. To prehlbokým naším presvedčením a stále pevne trvať chceme v ňom — Sme palmou — ó jak vysoko ju cením! — tú obťažovať treba bremenom: tak neskrpatie — mohutnejšie rastie… Nám nebezpeč len kynie z pokoja, no postrádame ho na svoje šťastie, sme v smesi strastí, rán a rozbroja. Len z bojov, bôľov, silných potrasení sa rodí život, sláva, veleba, len z ohňa múk sa národ prečistený vzniesť môže stezkou slávy do neba. A potrasenia tu sú — Bohu chvála —: dážď rán a príval strastí, nerestí, bôľ gigantický v dušiach, trýzeň stála, ó, mnoho, — tuším viac sa nesmestí! I mučenníkov treba… Bohu chvála: sú tu… Z nás bez nich nič by nebolo, nám k úteche ich ruka Božia dala i k posilneniu slabých okolo. Jas žertvy ich nás mocne zo sna budí a plam jej skrahlé srdcia sohrieva i stápa kôru ľadu s ľudských hrudí a zmizlý zo žíl život dolieva. Žiť chceme! — Koho dosiaľ nevzkriesila už drievnej slávy hviezda jasavá a prorokov hlas, v ktorom prelesť, sila i žiara rodolásky žeravá i nádej pevná vo víťazstvo práva: — nuž, nechže krivda, trýzeň kriesi ich, — i vzkriesi iste — stáva sa to, stáva, a jestli nie… či škoda — červivých? Ó krivditelia spupní! Bite, tnite; my aspoň v zradný nepadneme sen — Sme palmou, čujte! azda neveríte? Sme palmou, palmou: tlačte, tlačte len! Veď známo nám, že čím nás väčšmi tnete, tým väčší strach váš — pravdy teskný cit? My hodní boja — nepochybujete: — to dôvod, že nám súdeno je žiť. Hej, treba je nám silných potrasení, a treba tlaku k zrastu strojných palm… No veríme, že strasť sa v slávu zmení a v triumf zvučný kvilebný náš žalm, že Tatrou zjagá časom spása, sláva, zvznie svetom naším slávospevov hlas — A čašu blenu, ktorú vrah nám dáva, vyprázdni on sám v príležitý čas. Martin Sládkovičov.