Od Šumavy k Tatrám

Jak slavné boly časy otcov dávne! My vlastným o tom slýchávali sluchom z úst otcov svojich s povzneseným duchom —: Boh činil s nimi činy veleslavné. Ó, hnutia lásky Jeho boly zjavné: pohanov vyhnal; modly padly buchom; a potom vštepil kmen náš jarým ruchom v zem prisúdenú mu od vekov právne. A jako Boh sám dal mu zem tú v láske: i boje bíjal On zaň rukou silnou a víťazil nad vrahom v každej čiastke. A hymnou za to zvučnou, snažnou, pilnou rod zveleboval Boha Spasiteľa: buď zvelebený až na veky! Sélah. — * Lež prítomnosť… ach, smutná, preboľavá! Vrah skrušil nás — Boh na nás pozabudol —, nad hlavou našou víri strastí kúdol až puká srdce, treští biedna hlava. Vrah odberá, čo naše, s prava, s ľava, i posledný kus kradne, čo nám zbudol; nôž jeho krvou oviec — našou — zrudol, a v kvíľbach našich triumf spupných vstáva… Ach, vydal si nás, Bože, v pohanenie… A prečo? Snáď sme smluvu narušily? Veď dúfame len v Teba nezomdlene len k Tebe lneme z celej duší sily. Snáď preto práve súžby plamenisté nás svierajú? — Ó, iste zkúška, iste… * No práve preto pravá naša viera, že spravíš, Bože, prietrž zkúšok dobe, že obtneš rohy plesajúcej zlobe, že krátkou už len mukou srdce zmiera. Keď doplní sa zkúšok krutých miera: tvar zbitú zjasníš v slávy novej zdobe a k našej schráne vystreš ruky obe. V tej viere srdce včelkou techu sbiera. V tej viere lkáme k Tebe, Hospodine: Ó, nespi, nespi, precíť, precíť, Pane! Ston clivý dávno z našich sŕdc sa rinie, lpia duše naše k prachu zbedované. — Ó, povstaň, povstaň, ukonč tažké boje, a vykúp nás pre milosrdie svoje! Martin Sládkovičov