ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I Na doskách kamenných, čo Mojžiš, Boží sluha bol sniesol so Sinai, kým blýskalo sa ztuha, hrom strašne dunel, svet jak lístoček sa triasol a zunel ozon trúb až chvel sa, tŕpnul, žasol pod horou Izrael, — na doskách to tých — reku — kde vrytú literou Boh vôľu praodvekú nám zjavil presvätú — sľub kliatby, požehnania: — tam síce doslovne niet tohto prikázania, — no tam je, nevidí zrak ho len slabší, krátky však oko ostrejšie ho číta medzi riadky. A spásonosné, dobro to ver’ prikázanie a národom vždy nosí hojne požehnanie. A ono znelo, zneje, bude zneť i za tým z úst verných prorokov, sohriatych plamom svätým, z úst učiteľov ľudstva, vznetných apoštolov, z úst strážcov Siona i rodných krbov, stolov, z úst žrecov národov, z úst priamych ľudomilov, oj, znelo, znie, zneť bude nezomdlenou silou, bo požehnanie v ňom, v ňom sila, nerozbornosť, oj, znelo, znie, zneť bude: svornosť, svornosť, svornosť! II Bol veľký, slavný kráľ za dávna. Kde domov náš: po lúčinách, kde hukot vôd; kde — báj čo slavná — znie borov šum po skalinách; kde Nitra, Váh i Hron sa pení; kde Kriváň svojím končiarom čnie v modro nebies zadumení; kde Dunaj dumá s Devínom; kde sestra sestre: Moravienka šle vrúci pozdrav Vltave; kde sladký spev čuť z devíc vienka; kde báje žijú dumavé; kde mnohý hrad sa zrakom núka na chrbtoch pravekových skál: — tam jeho mocná vládla ruka, tam králil onen slavný kráľ. A národ vďačný berlu kráľa vždy s úctou, láskou ľúbaval. Keď vôľa kráľa v boje zvala, vždy národ chrabro v boji stál. S modlitbou svätou pluky svoje kráľ vodil boj za domov biť. — svet diaľny bál sa jeho zbroje — a bola sláva, dobrobyt. Kráľ slavný v mnohých bojoch, trudoch i vekom sošiel napokon. Vlas zbelel, oko haslo, — v údoch už starých slabosť cítil on. I vedel, že, čo pošlo z prachu, raz navrátiť sa musí v prach, i čakal pokojne, bez strachu skon žitia časov vo vlnách. Vo skvostnom kresle, kmeť už pravý, vo svojej sieni sedel kráľ. Korunu sňal so šedej hlavy, ju nosiť snáď už poustal, na stole ona nepohnutou, lúč slnka ihrá v skvostoch jej, — a miesto berly — sväzok prútov kráľ drží v ruke sostárlej. A pred ním králevičia traja mladiství stáli v tenže čas, a v ťahoch otca obličaja plál lásky nežnoprísnej jas. I vravel kráľ: „Sem, synia moji, sem bližšie, mám k vám vážnu reč, mňa starosť veľká nepokojí: koruna, berla, vlasť i meč.“ „Čo teraz po tom: odkiaľ-pokiaľ budete ktorý kraľovať, keď dopijem ja žitia pokál a k cieľu dospie moja trať — Ja inšie chcem: toť, sväzok prútov — tu máš ho, synak, šarvanec, a mladou, silnou, vyvinutou ho rukou zlom, ak možná vec.“ Vzal, trápi sa, až zrudlo líce i zperlil znoj mu na čele, — no darmo; poprehýnal síce, no zlomiť — nie: sťa z ocele — „No, nechaj, synku; vidím: omyl! daj bratu, predsa starší on.“ — Vzal druhý: lámal — nerozlomil, — a tretí takže napokon. A s dumným úsmevom na líci — po márnej synov snahe — kráľ tri vyňal prúty z viazanici a synom z nich po jednom dal — „No zlomte“ — rečie. Rozlomili, — v tvár otca hľadia s úsmevom — „Nuž, viďte, synáčkovia milí: žart — ale veľká pravda v ňom.“ „V ňom pravda veľká, poučenie: Jak prúty tieto, tak i vy. V pojedinných vás sily nenie, ste slabí, krehkí, zlomiví, a prvý väčší nápad vrahov vás porozmetá zaiste, no svornou mysľou, svornou snahou nezmožiteľní, silní ste.“ „A preto svornosť, svornosť, svornosť! To závetný hlas otca k vám: v nej sila, zdar a nerozbornosť a stezka k slávy výšinám. Nuž jeden cieľ a jedna snaha a plece k plecu v každý čas! — a prekvitať vlasť bude drahá a Hospod žehnať bude vás.“ — — Kráľ slavný zomrel, — závet jeho na púšti odznel, bohužiaľ… Nezkvitlo požehnanie z neho a sláva prchla v diaľnu diaľ… No závet, príkaz kráľa vážne k nám volá z jeho mohyly: Ó, napravme si, detvo, snažne, čo bratia dávni zkazili!… III Vec ovšem nenová, a predsa stále platná, bo pravda väzí v nej vždy nová, nepodvratná, či prikázanie spásonosné v každom diele, a bohužiaľ! vždy ešte nesplnené cele. „Len silou spojenou!“ — tak ešte hromu hlasom vždy volať treba našim rozorvaným časom. — Plemeno Slovanov! buď viazanicou kráľa — a žiadna svetu moc ťa neztne, nerozváľa… Veď koľko, koľko nás! Čo hviezd na nebosklone, čo piesku v prehlbokom okeánu lone — Čo po tom: odkiaľ — pokiaľ —, tu, tam, všade, všade: kde slnko vychodí, kde schodí na západe, od juhu k severu — toť silná viazanica! — Nuž preč, ty sváru zhubná šiarkanica! — Prút ja, prút ty, prút on: ach, snadno vrah ich zláme, — no viazanicu — nikdy: všetko pretrváme… Zni, prikázanie veľké! — Viazanica prútov nám heslom, symbolom, zárukou nepohnutou — Hor! plece k plecu s hora, s dola, s prava, s ľava —: prút zpučí Áronov — a drievna zkvitne sláva!… Martin Sládkovičov.