ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Poviedka. Od Ľudmily Podjavorinskej.

I

„Palko, poď sem!“ netrpezlive zavznelo z pitvora.

„Keď ja nemám chvíľky pokojnej!“ zašomral Palko, pomaly dvíhajúc sa s násypa, kde sa bol pred chvíľou usadil, aby si — ako v nedeľu — trochu odpočinul. Po hlase poznal, že ho to gazdiná volá a preto ani nespechá veľmi. Keby gazda — to skočil by ako oparený. „Čo tá zase chcú?“ myslí si, pomaly a vážne, ako to už jeho zvykom, kráčajúc po násype. „Zaiste chcú, aby som išiel pozreť na kapustu, či dosť vodou podišla. Keby som čakal na ich rozkaz!“ On bol tam skoro ráno, ešte v dome všetci spali. Ale nepriznal sa s tým. Vie, že gazdiná začala by ho chváliť do omrzenia — no a tá jašterica, Eva, potom posmeškovala by celý deň.

„Však som tam už bol,“ vraví akoby namrzeno, stanúc si do pitvorných dverí a oprúc sa o vereje: „kapusta podišla všetka, ba i do repy natieklo. Jak stihneme napustiť ju tak ešte so dva razy, budeme mať kapusty až dosť!“

Z vedľajšej komory zavznel rozpustilý smiech. Hneď na to vbehlo do pitvora mladé, sviatočne vyobliekané dievča s voňačkou v ruke a ešte vždy sa smejúc, zastala pred Palkom.

„Veď som ťa ja za to nevolala, aby si mi rozkladal o kapuste, ale aby si sa pozrel na mňa, či som pekná?!“

„Keby si ty už raz mala rozum!“ odsekol Palko nahnevaný, že ho Eva tak pekne previedla. Napodobnila hlas gazdinej, aby ho privábila. Dobre vie, že ináče nešiel by, ani čo by bola v samom zlate.

„No, už sa len nehnevaj, Paluško,“ vraví Eva, pozerajúc naňho tak šelmovsky, že keby bol iba trochu menej vážny, usmial by sa na ňu. Stojí pred ním usmiata s dvoma jamočkama na ružových lícach a jej biele, trochu riedke zúbky belejú sa pri tom. Jej veľké modré oči zdajú sa ešte väčšie a v každom sťaby sa jagala hviezda: toľko v nich lesku — tak zvláštneho, tak zvláštneho!

Ale Palko neusmeje sa. Díva sa prísne, ako sudca na dajakého previnilca, a nie ako šuhaj päťadvadsaťročný na devu mladú, polodecko temer, s ňouž asi rok žije pod jednou strechou. Od vtedy, čo Eva prišla ku Rázvorovom za slúžku. A od vtedy je Palko usužovaný: Eva prekáža mu na každom kroku, robí daromnice a smiechoty, že mu je neraz naozaj do hnevu.

„Nehnevaj sa!“ odvráva i teraz. Vidno na ňom, že násilne chce zdať sa hodne nadureným, ale nedarí sa mu to. „Ty vždy iba nazlostiť a potom: ,nehnevaj sa!‘ Ja viem, tebe je nič, ale mne nechce sa žartov. Mám ja iné starosti! A ty iba blázna robiť zo mňa. No ale veď mi už len Pán Boh pomôže, od Všechsvätých rob si tu čo chceš!“

Vo dverách na pravo, do izby vedúcich, zastala gazdiná Rázvorová, patrne privolaná hlučným rozhovorom. Je ešte dosť čerstvá, ač nenie už práve mladá. Rázvorovci žijú samotní, bez detí, a preto Palka a Evu majú sťa svojich schovancov. Palko je u nich už na siedmy rok, preto aj gazdiná viacej lahodí jemu ako Eve. Tá prišla iba na Všechsvätých.

„Keby ste sa len vždy nedohovárali!“ vraví, prívetive usmievajúc sa na oboch. „Hľa! vlani Palo ako dobre vychádzal s Annou a ty vždy máš akési pletky a daromnice. Radšej by ste sa pomerili a po Všechsvätých spravíme svatbu.“

Eva už-už mala na jazyku akúsi poznámku, no pozrúc na Palka a vidiac kyslý výraz jeho tváre rozosmiala sa. To ho už naozaj dohnevalo.

„Ale by ma Pán Boh riedkou plachtou priodel!“ vraví, ani nepozrúc na ňu. „Ja by som takú nechcel, čo iba smiechy a daromnice…

„A ja i tak už mám ,svojho‘,“ prerušila ho, a postaviac sa pred zrkadlo, visiace na priečnej stene, počala shliadať sa v ňom, koketne uchyľujúc hlavu so strany na stranu. Ružová šatka veľmi dobre pristane k jej slnkom osmahlej tvári a sňahobielym rukávcom. Palko dobre vie, že iba preto nastrojila sa tak, keďže ,na muzike‘ bude i Jano Kulichovie — a predsa zvŕta sa tu pred ním, aby videl, ako sa k vôli inému vyfintila…

„Jašterica!“ vyletelo mu z úst temer nenáročky a mrzute poberá sa ďalej do dvora, sprevádzaný zase tým rozpustilým smiechom, ktorý ho vie tak dohnevať. I Eva vyšla a zamierila ku bráne. Palkove oči — snáď náhodou — zablúdily práve v tú stranu a utkvely na jej nízkej, málo štíhlej postave. Jej malé kordovánky sotva dotýkajú sa zeme a biele, naškrobené, v nesčíselné záhyby poskladané sukničky šustiac rozhŕňajú sa pri každom jej pohybe. Celý jej zjav dýcha zdravou sviežosťou, je milý a vábny, robiac dojem decka roztomilého, ktoré pri prvom pohľade naň zachcelo by sa sovreť do náručia…

Eva obrátila sa — a Palko rýchle sklopil oči k zemi. Mrzí sa, že ho Eva pristihla, ako díval sa po nej.

„Keď to človeka tak dohnevá!“ myslí si, sadajúc na násyp a berúc do ruky knihu, z ktorej pred chvíľou čítal. Je to kalendár asi trojročný ktorý kúpil už na konci roku za tretinu krámskej ceny. Takýchto kalendárov mal celú hŕbu, všetko staré, dávne, poskupované u knihárov za pár krajciarov. Kupoval ich k vôli rozprávkam a bavil sa nimi vždy keď mal chvíľu svobodného času. Vrstovníci vysmievali ho síce preto, ale bola to už jeho záľuba. A túto svoju primitívnu knižnicu chránil si na zvláštnej k tomu cieľu zhotovenej poličke v stajni.

Ale teraz čítanie nechutilo mu tak ako inokedy. Bola to rozprávka o bohatom skupáňovi a jeho dcére, ktorá — ako to už v takých pádoch býva — proti vôli otcovej ľúbila chudobného šuhaja. Práve dospel ku sentimentálnemu opisu schôdzky zaľúbencov, ktorý znal už temer zpamäti. „Mesiačik jasne svietil, hviezdičky sa utešene ligotaly a celý svet zdál sa jakoby striebrom poliaty. Z hája ozýval sa k láske povzbudzujúci spev slávička, zo zahrádky zaváňalo ružami. Anička, vyvábená túhou a krásou večera, vyšla si do zahrádky — hneď na to kýsi stín kradol sa ku plotu tejže zahrady. Mesiačik svietil ešte krajšie, hviezdičky ligotaly sa ešte skvelejšie, spev slávika znel ešte sladšie ako pred chvíľou a od zahrádky niesol sa tichý šepot dvoch zaľúbencov…“

Palko mrzute zaklopil knihu. „To priam ako naša Eva!“ blyslo mu hlavou a on akosi polomrzute, polozlostne usmial sa. On vždy hnevával sa na Evu, že večer postáva s Janom Kulichovie. Divné mu bolo, čo tí dvaja vedia rozprávať, keďže často i hodinu stáli spolu na dvore. Nebolo ho síce nič po nich, ale ich tlumený smiech a šepot dráždil ho a on ani raz nemohol zaspať, ako domnieval sa, preto, že brána do dvora stála nezapretá…“

Zdvihol sa a zanesúc knihu do stajne, po záhumní zamieril na vyšný konec dediny. V nedeľu popoludní vždy zašiel si do Strnádkov na posedky. Strnádka bol mu ujcom v druhom kolene a súc sirotným otcom, i tútorom. K tomu bol Strnádka človek vážny a prísny a takmer prvý biblista v dedine, nuž preto Palko rád posedel si s ním. No i ta chodieval po záhumní preto, že tade nikoho nestretol a že ulicou bol by musel ísť popred krčmu, kde vtedy obyčajne dievčatá postávaly, čakajúc, až ich daktorú pozvú dnu do tancu. On odjakživa medzi mládež nechodil, považujúc ich zábavy za Bohu nemilé mrhanie času a peňazí.

„Keby každý radšej doma sedel a vzal knihu do ruky!“ rozvažuje i teraz, počujúc hudbu, smiech a výskot mládencov. Nechtiac spomína si Evu a jasne predstavuje si, ako zvŕta sa v tom hluku, šustiac bielymi sukničkami a s uzardelou tvárou a svieťacima očima pri tanci, poddáva sa objatiu rozjareného šuhaja…

„Hej, Palo, Palko!“ započul volať svoje meno. Pozrel stranou a videl hŕbu šuhajov, hrajúcich sa za dvorom krčmy v kolky. Zbadali ho a povolávajú naňho posmešne. Nerozumel síce, čo vravia, ale vedel, že on je terčom ich vtipu a vtiahnuc hlavu medzi plecia, takmer ubiehal ďalej.

Nezastavil sa až na Strnádkovie dvore. V celom dome bolo ticho — len z izby až von počuť bolo hlas Strnádkov, monotónne predčitujúceho z biblie. Palko ešte v pitvore sňal klobúk, vošiel dnu a tichým hlasom zaželal dobrý deň. Strnádka položil prst na miesto, kde práve čítal, obzrel sa kto to prišiel, odkašľal a nerieknuc ani slova, počal čítať ďalej. Palko znal, že v čítaní nedá sa vyrušovať, preto bez ponuku sadol na lavicu. V chyži panovala ozaj nedeľnia nálada. Steny a lavice okolo stola skvely sa belosťou, stôl pokrytý bol plachtou s červenou partou v prostriedku a na rohu stola položený bol chlieb, zakrytý ,podchlebákom‘, šatkou to s dlhými strapci. A za stolom sedel Strnádka s obnaženou hlavou, s okuliarmi na očiach, s tvárou prísnou a zachmúrenou, že v takúto chvíľu vždy vzbudzoval u Palka úctu — k čomu nemálo prispievala i rozsiahla lysina na jeho hlave, ktorú ani nepokúsil sa zakryť zbytkom šedivých vlasov, visiacich mu v tyle, až na golier starosvetskeho kabáta.

Ale dnes Palko neznal vmysleť sa do nálady, do akej ho čítanie Strnádkovo obyčajne priviedlo. Inokedy naslúchal pozorne a vnímave a odchádzal spokojený sám so sebou i s celým svetom — dnes roztržite počúval kapitolu o Sodome a Gomore, ale jeho myseľ blúdila cele inými cestami a proti jeho vôli točila sa okolo vecí cele svetských. „Čo len má na tom Janovi?“ dumá, mysliac na Evu a upreno pozorujúc muchu, ktorá narážajúc hlavou do skla na obloku, bručaním sprevádza jednotvárny tón Strnádkovho hlasu a tak ruší tu panujúcu chrámovú náladu. „Fajčí ani Turek — a na muzike vždy pobije sa s dakým… taký vetroplach! Ale veď aj Eva je taká… i všetky ženy sú také… Iba moja mamička — tá nie! A keď sa kedysi ožením, nuž moja žena tiež nesmie byť ako Eva, ale ako mamička. I ona bude taká tichá a dobrá…“

A v duchu predstavuje si vyziablu a pritom shrbenú postavu svojej už dávno zomrelej matky, s jej ustaranou, vráskavou tvárou a v nej s týma očima svetlej, nebeskej barvy, ktoré hľadievali naňho tak láskyplne ale spolu tak smutne, že vždy bôľ stisne mu srdce, keď spomene si na ten pohľad.

„Chudera mamička! Čo nastarávali sa o mňa, jako žiadali od Boha, aby som bol kedysi šťastný…“ — „Ale ak budeš taký, ako tvoj otec, v tom hrobe nebudem mať pokoja!“ riekli mu, súc už na smrteľnej posteli. A tá výstraha vplývala na celý doterajší život. „Nie, ja nikdy nebudem taký…“ dumá ďalej a sťa jasná protiva pošmúrnych obrazov z minulosti, z rodinného života blysne mu mysľou jeho budúcnosť tak, ako si ju v duchu predstavuje. A predstavuje si svoj malý, za groše vlastnými mozoľmi vyrobené kúpený domčok, s nízkou, slamenou strechou, vybielený, čisťunký. I tam vypadať to bude tak ako tu: na stole biela plachta a na nej chlieb a biblia. I kalendár nový kúpi si a zavesí na „fogaš“ a tie staré uloží pekne za „rošt“. A v nedeľu odpoludnia čítať bude z knihy alebo z biblie, kým jeho žena — tichá, nežná a dobrá — sedeť bude pri ňom, pozorne naslúchajúc… Bola to zamilovaná myšlienka Palkova v tomto obrázku, sosústrednené spatrovať šťastie, ktoré ho očakáva pri boku tej tichej a dobrej bytnosti, o nejž však chybovala mu ešte určitá predstava.

„Prečo je len tá Eva taká posmešná?!“ napadlo mu zrazu a táto spomienka prerušila spletiívo jeho milých snov. „Keby sa len vždy nešialila, ešte by ona bola obstojné dievča… ale i takto škoda jej bude tomu Janovi, veď má také pekné svetlé oči!“

Palko začerveňal sa a vstal. Sám pred sebou zastydel sa, že pristihnul sa pri takýchto myšlienkach, miesto toho, aby poslúchal slovo Božie. I Strnádka prestal v čítaní; opatrne založil sponku biblie a pošinúc okuliare na čelo, pozrel na Palka.

„A čo ty — už domov?“ spýtal sa ho.

„Idem ,na Sklady‘ pozreť či sa dá orať,“ odvetil Palko, „gazda dovolili mi, že si môžem strnisko poorať, keďže už roľu nedám do árendy. Ale nebodaj to bude mäkko…“

„Hľa, jaký si ty už gazda!“ usmial sa Strnádka, „len pred nedávnom sobral si koľkú árendu a teraz už i sám chceš hospodáriť. Lenže takto by ti to ťažko šlo. Keby si už mal s tou vojenčinou pokoj, že by si sa mohol oženiť… Však chalupu máš ako patrí.“

„Čože ani bez toho nebude,“ riekol Palko, spokojene sa usmievajúc. Spomienka o jeho „majetku“, ktorý shŕňal a chránil si ako úžerník svoje poklady, vždy vylúdila úsmev spokojnosti na jeho tvár. A zvlášte rád bol, keď Strnádka, ktorého najviac vážil si, ocenil jeho pilnosť a snahu, založiť si svoje vlastné hniezdo. — „S tou vojenčinou je to dosť zle,“ pokračuje, tváriac sa už cele vážne, „teraz čo by som si mal doslúžiť a začať dačo iné, musím ísť na dva mesiace a ešte i strovím vari do päť zlatých… No ale však potom sa už len dajako zariadim. Hofier nezašanuje, najlepšie keď ochrániš si sám. A i tak: dosť som sa už cudzích ľudí naposlúchal.“

„Len sa už obzri po dajakej gazdinej,“ vraví Strnádka, s úsmevom dívajúc sa mu do sčervenelej tváre, „keď vrátiš sa nazpät, do fašiangov môžeš naposledy aj u nás byť, keďže už nemieniš slúžiť, ale potom už aby si sa oženil.“

„Na to mám ešte dosť času. Však viete, že nikde nechodím… No ale, ak sa mi dajaké dievča zapáči, poviem jej slovo a — bude. To dlhé zachádzanie i tak za nič nestojí…“

Nevdojak spomenul si Evu tak, ako videl ju dnes, vyfintenú, roztomilú, smejúcu sa vesele, bezstarostne svojím klokotavým smiechom, ktorý vždy dve malé jamočky vytvorí na jej lícach. Kýsi príjemný nepokoj zmocnil sa ho — ale hneď zachmúril sa a na dôraz svojej poslednej vety hlasne dokladá:

„Však ver, mám pravdu?“

„Veru tak, veru tak!“ prisviedča Strnádka a začal o inom.

Palko sobral sa — ale z násypa vrátil sa ešte a spechá do komory. Má tam složené zbožie — výplatok od árendátorov, majúcich jeho role v užitku. Sú to síce iba štyri nie práve najlepšej roľky, ale predsa má tu složené desať vriec čistej raži. Tú predá a peniaze požičia na mastné úroky. Hja! musí gazdovať!

Pozerá veľmi pozorne, či daktoré vreco nenie prežraté myšiami, ba — ač presvedčený je, že Strnádkovci nesiahnu mu ani za jedným zrnkom, i na uzle pozerá, či vrecia neboly hýbané. No sú v poriadku. Jedno zdvíha pred sebou oboma rukama a poťažkáva ho. „No, dá Pán Boh, bude mať šesťaštyridsať!“ myslí si uspokojený a veselou mysľou berie sa z komory a poberá sa do poľa. Nie po záhumní, ale rovno, dedinou. Už nevyhybuje ľuďom. Plány do budúcnosti, starosti o ich prevedenie a nado všetko povedomie, že i on má svoje povinnosti, dodávajú mu samodôvery a robia ho hrdým a smelým.

Vyšiel do poľa, už dosť pustého, ktoré však predsa ešte nepostrádalo pôvabov jasene. Strniská boly síce už pusté, bez obilia i kvetov, z čiastky i pozorávané, ale pomedzi ne kde-tu zelenal sa pruh repy na krm alebo inej sadeniny. Okolité, bučinou porastené vŕšky neboly síce už tej sviežozelenej barvy ako na počiatku leta, ale vyzeraly ešte dosť pekne. Temä Javoriny zdálo sa na belasom úzadí neba sťa zabarvené do modrava. Palko uspokojene rozhliada sa dookola a pocit okamžitého šťastia a či skorej predtucha budúceho šťastia vkráda sa mu do duše. Predstavuje si, ako bude to, až sám bude ,gazdom‘ a bude chodiť do poľa z vlastnej vôle a nie za rozkazom iných. Zo svojho síce predbežne nevyžije, ale veď jemu nebude sa leniť ani do cudzej práce. Čo zarobí, to iste bude im dosť i so ženou, a čo urodí sa mu na jeho, to odloží si. Časom prikúpi sa roľa, potom druhá, tretia — a potom kúpia sa volky pekné, sivé…

„Alebo aspoň kravička,“ zháčkoval sa, zrazu zpamätajúc sa, že príliš ďaleko zašiel v svojich predstavách. „I tak bude lepšie: kravka v dome — polovic živobytia…“

„Nebojte sa, mamičko!“ povráva si mäkko a nežne, sťa vravel by ku živej bytnosti a nie ku pamiatke drahej zosnulej, „dá Pán Boh, že ešte aj mne dobre bude!“

A kráčajúc sám poľom, tým chrámom prírody, ktorý citom prístupnú dušu robí ešte nežnejšou, pripomína si svoje detské roky, ktoré neboly síce bezúhonne radostné, v nichž však predsa bdela nad ním láska matkina — ten nevyčerpateľný zdroj obetovavosti.

Boly to smutné, veľmi smutné rozpomienky, sviazané s jeho detstvom — napriek tomu, že nenarodil sa v chudobe, ale čo syn gazdu, rátajúceho sa medzi bohatších v dedine.

Jeho otec, Martin Kresák, zdedil pekný majetok po svojich rodičoch. Starý Kresák mal v dedine chýr, keď aj nie úžerníka, ale iste chýr človeka lakomého za bohatstvom, napriek tomu, že mal iba tohoto jednoho syna, Martina. A práve touto svojou starostlivosťou, ktorou mienil zabezpečiť jeho budúcnosť, najviac previnil sa na synovom blahu. On mýlne domnieval sa, že blaho a šťastie spočíva v statkoch pozemských, a preto ešte zaumienil si, oženiť ho bohate. Martin, otec Palkov, už za mladi bol rozpustilej, ľahtikárskej povahy, ale nemal zlé srdce, a že bol pekného, príjemného zovňajšku, každý ho rád videl a nejedna mamička rada by bola dala svoju dcéru za nevestu do Kresákov. No Martinovi páčila se iba jedna: driečna Katka, dcéra po chudobnom želiarovi, ktorý na nešťastie ešte i zlú povesť zanechal po sebe. Katke síce nedalo sa nič vytýkať — iba snáď chudoba — ale rodičia Martinovi rozhodne opreli sa tomu kroku. Bolo to práve tak, ako stáva sa to častejšie: oni vyhľadali mu za nevestu inú, o nejž známo bolo, že donesie hneď i veno. Bola to sirota, len pred nedávnom zdedivšia pár kúskov rolí po svojej tetke. Martin zprvu ani počuť nechcel — pozdejšie ale dal sa nakloniť a vzal si ju bez toho, aby cítil ku nej dačo viac ako ľahostajnosť. Bolo to dievča už staršie, ktoré ani v svojom šesťnástom roku nehonosilo sa pôvabami a teraz, blížiac sa k tridsiatke, u Martina — značne mladšieho — skorej mohla vzbudiť útrpnosť, ako dajaké nežné city. Napriek tomu, že jej zvláštna dobrota a prívetivosť zahladzovala nedostatky krásy a že ľúbila ho vrelou, oddanou ľúbosťou, obapolná láska nedala sa predpokladať medzi nimi. Martin bol o veľa povrchnejší a málo citlivý, aby oceniť znal tieto prednosti u ženy, a jeho ľahostajnosť už v prvé časy zmenila sa v nenávisť. Prísaha, ktorá pojiť mala ich, nepreklenula priepasť medzi nimi — a nepodarilo sa to ani jednostrannej láske. Bol to krušný život… Martin už teraz videl, že chybil; zprvu stal sa z toho zádumčivým a zachmúreným, no pozdejšie, keď i Katka vydala sa a to dosť šťastne, to spravilo ho dokonca hrubcom v oči svojej, v celku nevinnej žene. Počal zanedbávať hospodárstvo, hľadal zábavy a oddával sa pijatike vždy viac a viac. Kým rodičia žili, nebolo to ešte tak zle s ním, ale keď konečne stal sa vlastníkom dosť pekného majetku, už nestál viacej o nič, len aby mohol vesele, bezstarostne žiť. V tom čase predal Šmúľovi prvý kúsok role — a to bol základ lavíny, ktorá potom za pár rokov so sebou strhla takmer celý jeho majetok.

A pri tom najväčšmi trpela jeho žena. Daromná bola jej snaha: napraviť muža na dobrú cestu, keďže jej starostlivosť bola mu iba na ťarchu. A ťarchou bola mu i jej láska, ňouž oplácala jeho nenávisť. Tu dokázala sa pravdivosť a velikosť ženskej lásky, ktorá pri vzniku obvije si svoj ideál gloriolou možného i nemožného, a keď pozdejšie rozpŕchnu sa illúsie a on zjaví sa v svojej pravej podobe — ani vtedy neklesá, neochabuje, ale prehliada, odpúšťa, snaží sa znovu povzniesť si ho do svetla, ktoré si preňho vybájila — a konečne zamiluje si ho i s jeho chybami. A takouto láskou — láskou naskrze ideálnou — milovala i Kresáková svojho muža. Nie v tichu a pokojnom zátiší rodinného života, ale v jeho nelade a rozlade — sťa zlato v ohni — zkúša sa pravosť citu a povahy. Kresáková i po desiatich rokoch, strávených pri boku muža surovca, temer zostala tou tichou, dobrou a oddanou ženou, akou bola vtedy, keď s tými, v pravde najprehnanejšími nádejami a vznešenými úmysly po prvý raz prekročila jeho prah. Všetky jej sny o blahu a tichom rodinnom žití rozpŕchly sa jako odkvet pupavy, avšak zostávala jej práca a blaho materské, v ňomž vždy ešte mohla nájsť úľavu, náhradu a uspokojenie. No i tu ťažko zkúšal ju Hospodin: tri deti zomrely jej vždy náhle po narodzení nemilované a neoplakané vlastným otcom.

Keď narodil sa Palko a keď Boh ponechal jej ho, naň potom preniesla všetku lásku a nežnosť a čiastočne i svoju povahu. On už ako dieťa bol tichý, zádumčivý, straniaci sa hier a kamarátstva iných detí. Matka bála sa oňho a všemožne hľadala umierniť vplyv otcov. Preto pozdejšie Palko sotva cítil k otcovi dačo iné ako bázeň a odpor, počujúc ustavičné napomínanie matkino, že by si život, aký otec viedol, vzal v ošklivosť. Zato ale k matke prilnul s celým srdcom, ona bola mu vzor dokonalosti a dobroty a ešte teraz, po dlhých rokoch, rozpomína sa na ňu s tou istou neobmedzenou láskou, s akou miloval ju čo chlapec dvanásťročný.

No, k čomu ďalej rozpisovať sa o smutnom priebehu udalosti a opisovať konečný úpadok Kresákov?! Bolo to práve tak ako v mnohých prípadoch, s málo odchýlkami, stáva sa to v našich pohorských dedinkách, v nichž moloch nestriedmosti berie svoje obete prostredníctvom istého druhu ľudských pijavíc, vyssávajucich náš dobrý, ale — bohužiaľ! — slabý, samého seba oceniť neznajúci ľud. Kresáková podľahla dlhému utrpeniu a duševnému strádaniu a zomrela, zanechajúc svojho syna, sotva trinásťročného, smutnej budúcnosti. Jej smrť podkopala základ už i tak slabo stojacemu gazdovstvu. Kresák ani vtedy neprezrel — a či už nedostávalo sa mu potrebnej duševnej sily a energie, aby zastal na ceste vedúcej k celkovitému úpadku. Ani dva roky neuplynuly, čo jeho majetok — až na nepatrnú časť — vraj následkom akéhosi podvodu, ktorý však nevedel dokázať, prešiel do rúk Šmúlových. Mladý, sotva štyridsaťpäťročný starec Kresák vyšiel takmer na žobrácku palicu a o pár rokov zomrel v úplnej chudobe.

Palko vtedy už bol v službe u jednoho gazdu v dedine. Jeho samostatnosť počala sa u smrteľného lôžka jeho matky. Súc vekom ešte temer dieťa až na podiv chápal svoje položenie a nemohúc spoliehať sa na otca, sám bral sa do služby. Zprvu pásol dobytok, no pri jeho chápavosti a telesne súc dosť vyvinutý, dostal sa za paholka v tom istom dome — pozdejšie prešiel k Rázvorovcom. Práce urobil za dvoch a čo si Rázvora najviac pri ňom vážil, bola jeho usilovnosť a vernosť. On od jakživa nechodil medzi mládež, nedbajúc, že vysmievaný je za to od svojich vrstovníkov. Predčasne dozrel v mladíka vážneho a prísneho. Daktorí síce potvárali ho z hlúposti, ale v pravde mal on bystrý, vnímavý rozum; zvlášte v gazdovaní dokázal sa byť rozvažitým. V tom, čiastočne, podal sa na svojho deďa, čiastočne ale bolo to následkom ustavičného spomínania na matkín strach pred jeho budúcnosťou, ktorý netajila pred ním, vidiac pred sebou blízku smrť. No a strach ten ani nebol cele neoprávnený, keď povážime, že zostal pod dozorom otca-ľahtikára, ktorý ho i tak nemal rád. Avšak Strnádka bol Palkovi na dobrej pomoci. Tri kúsky rolí — časť matkinho vena — vzal pod svoju opateru a súc sirotným otcom — árendu svedomite ukladal mu až vzrástla na osemdesiat zlatých. Vtedy už i Palko ušetrených mal pár zlatých zo služby a súc už plnoletým, počal pomýšľať na uskutočnenie svojej dávnej túžby: kúpiť si domčok. A príležitosť naskytla sa mu; onedlho kúpil malú chalúpku i s kúskom role za stodvadsať zlatých, dal ju opraviť a usadil do nej hofiera. Ten deň bol mu sviatkom.

Ale že v srdce človeka už od prírody vložená je túžba — ,len výš‘ — sotva dosiahli sme cieľ jeden, už specháme za túžbou novou, i Palko teraz už počal pomýšľať ďalej: oženiť sa a založiť si svoju vlastnú domácnosť tak, aby bol v nej šťastný. Ako už spomenuto povahou podal sa na matku a tak zdedil i jej tiché rojčenie za ideálmi, keď aj nie práve nedostižiteľnými, ale predsa v živote tak zriedka zrealisovanými! Myšlienka o šťastí a spokojnom živote utkvela mu ešte z chlapčenských liet a pozdejšie, v rokoch mládeneckých, stala sa mu vidinou, ideálom, k jehož dosaženiu — predbežne k dosaženiu reálnejšej strany — smerovaly všetky jeho snahy počnúc od toho dňa, čo prvý vyslúžený štvorák, obdržaný od gazdu pri vyháňaní dobytka na pašu, vložil do vrecka. Nosil ho pri sebe až do Všechsvätých, potom pripojil ho k ostatným, vyslúženým peniazom a oddal Strnádkovi k uschovaniu.

No, napriek tomu, že k uskutočneniu ním vysnenej idylly nepochybne potrebno bolo bytnosti dobrej a nežnej, ktorá sdielala by s ním radosti i žalosti žitia a sama utvorila to šťastie, v jehož dosiahnutie tak neomylne veril. Palko len málo staral sa doteraz o dievčatá. Bol natoľko chúlostivý, že ani neodvážil sa k rozhovoru s daktorou so známych diev. A tie, ač Palko nebol práve najchudobnejší, tiež nestály oňho. Telesne síce nebol práve špatný — ale v jeho tvári s vysokým vráskovým čelom a s ostrou črtou pri ústach, ktorá dodávala mu prísneho výzoru, nebolo nič takého, čo dievčatom bolo by sa páčilo a robilo im ho milým a zajímavým. Iba keď pozrel svojimi svetlo-modrými očami, v nichž zračilo sa toľko úprimnosti, mäkkosti a akéhosi nežného kúzla — tu nebolo možno odolať, aby pohľad ten neprekliesnil si cestu k srdcu a nevzbudil sympathiu. Lenže v oči dievčatom Palko nikdy toho pohľadu nepoužil. Nie zato, žeby nimi opovrhoval, ale všetky zdaly sa mu tak nespôsobné do rámca jeho snov! Takto lipnul za grošom, nedoprial si ani najmenšieho vyrazenia — ale v láske bol idealistom. Svojím vnímavým, ustavičným premýšľaním vytríbeným umom pochopoval, že jedine tak očakávať môže splň svojich snov, keď najde srdce cítiace ako jeho, dušu s jeho dušou spriaznenú — devu, ktorá milovala by ho tak vrele, ako ho kedysi mamička milovali…

A takúto neznal ešte dosiaľ. Pred troma rokmi bol sa síce trochu akoby zaľúbil do dievčiny, ktorá vtedy slúžila v susedstve. Vlastne bolo to trochu zásluhou nelenivých tetičiek, že počal pomýšľať na ňu častejšie a nežnejšie. Dievča síce len veľmi málo, alebo dokonca nič spoločného nemalo s ideálom, ktorý si potajomne v mysli vytvoril, ale predsa nezdalo sa mu to tak nemožné, kým nenapadlo mu, že tým krokom vlastne rozhodne nad svojou budúcnosťou. A tu namanula sa otázka: Či bude mu ona tým, čím on myslí? A či nebude mu kedysi vytýkať, že mohlo jej byť lepšie bez neho? Alebo či neobanujú obidvaja? Takéto a podobné otázky zadával si, váhal, mlčal a zase váhal — až dievča zunovalo i váhanie i mlčanie a vo fašiangy vydalo sa za čižmára do susednej dediny. Palkovi bolo, sťa by mu kameň bol spadol so srdca. „Chvalabohu! tá nebola stála! Tá by ma nikdy nebola rada mala tak ako si ja myslím…“

A odtedy pre lásku mohol spávať ani v oleji. Mal už dom i pár zlatých zgazdovaných, mohol sa oženiť bárskedy. Ale on čaká, kým samo nepríde to dajako. Teraz ešte musí dva mesiace slúžiť čo vojak. Október — čas narukovania — je čo chvíľa tu, a na budúci rok si závdavok ešte nevzal. Nevie sa rozhodnúť… Síce, neváhal by ani najmenej a zase vzal bv si závdavok u Rázvorov, ale — keby len tej Evy nebolo! Tá iste zase zostane — a on zaveril sa koľkoráz, že to ďalej trpeť nebude…

Dakedy síce zdá sa mu, že to už ani ináč nemôže byť, ako aby oni obidvaja boli u Rázvorov. Zvykol už na jej žarty. Veď by ona ani taká protivná nebola, keby bola len ako mak vážnejšia a nehnevala ho ustavične. On síce — darmo by sa tváril — hnevať sa na ňu nemôže, ba často, potajomne i usmievať sa musí, ale to iba preto, že považuje ju za decko. Pre nič iné. Od prvu nepomenuje ju v mysli ináč ako ,decko‘ a v poslednú dobu i dôraz kladie na to slovo. A predsa gazdiná nemá milšieho, ako prekárať ich jednoho s druhým. Vraj „čo sa dráždi, to sa ráči“ — ale jeho to vždy dohnevá, keď riekne to v jej, Evinej prítomnosti. Ale keď spomenieme si o samote, že mal by mať Evu rád — to zasmeje sa tomu tak útrpne, že už to vytvára lásku medzi nimi.

Ale predsa nemôže Evu nenávideť, bárs ako by sa pretvaroval. Možno za to, že majú temer jednaký osud: i ona je sirota. Matku vlastne má, ale čože, keď nemajú nič iba tie ruky. Tá chalupa, vystrčená na záhumní, takmer za nič nestojí. Je tak malá, striežka nízka, spráchnivelá, machom pokrytá. Vyzerá smutne a trúchle sťa prináležala by k cintorínu, od nehož delí ju iba potôčik a neveľká vŕbová húštinka. No a Eva predsa nerobí si z ničoho nič: je veselá, sťa prináležalo by jej pol dediny.

„A čo, také decko!“ hodil Palko rukou, na svojej nedeľnej prechádzke dospejúc k tomuto bodu svojich myšlienok, ktoré v posledný čas — ku podivu — vždy končia sa týmto istým bodom — —

Zastal u strniska, ku ktorému sa bol vybral. Je to roľa jeho, ktorú doteraz dával do prenájmu, ale budúcne sám chce si ju obrábať. Gazda dovolil by mu to, keby aj ďalej slúžil. Takto vyniesla by raz toľký užitok.

Obišiel ju celú a že našiel ju v najlepšom oraní, uspokojený vrátil sa do dediny. Chce ešte — ako na hospodára sluší — i dom obzreť, či nachodí sa v poriadku. I tak prijde mu isť okolo, stojí hneď pri ceste. Kedykoľvek pozre naň vždy tak mu je, sťa bol by nesmiernym boháčom. Snáď ani ten vždy neteší sa tak svojim kaštieľom ako Palko tej malej chalupe s nízkou strechou a dvoma malými oblôčkami v prúčelnej stene. Celý dom pozostáva iba z chyže, pitvora a neveľkej komory — ale k tej ľahko dala by sa pristaviť maštalka a on už i plánom zaoberá sa. Predbežne síce bola by zbytočnou, ale pozdejšie…

Vážne kráča pod stenou a pozerá hore na povalu či dakde cez strechu nesvieti sa. No nie — všetko je v poriadku. I vonkajšie steny čisto vybielené, ba i svetlá „obrovnávka“ sťa stuha vinie sa popod ne. Pretiahla ju na jeho výslovnú žiadosť, hofierka, stará Straková. Tak bývalo to i u mamičky…

Dvor je hodne rozsiahly, zarastený sporíčkom a trávou, rozprestiera sa až na cestu. Niet tu ani brány ani ohrady, ale predsa tak milo padne posedeť si na násype a zadumať sa… Palko obzvlášte vtedy rád spechá sem, keď mládež baví sa pri muzike. Kým je u Rázvorov a sedí tak osamelý v pustom dome, pomýšľajúc, že za ten čas iní bavia sa, užívajú mladosť s jej radosťami — tu neraz je mu tak divne, tak clivo a zavše namanie sa mu myšlienka, aby shodil tú vážnosť a pretvárku staroby, ktorá nedovoľuje srdcu zabúchať tak, ako by si želalo a ako mu, dľa večného zákona prírody patrí. Trvá to síce len chvíľu, ale vtedy tak rád vrhol by sa do toho prúdu veseliacich sa a čo hriešny ale slastný pôžitok predstavuje si rozkoš, za zvukov hudby, v príjemnom rozčúlení točiť sa v tom hluku a šumu s dievčinou v náručí…

A tu náhle vzchopí sa a sťa prchal by pred čímsi, ubieha sem na pustý dvor svojej chalúpky. Chvíľku cíti ešte osamelosť celou ťarchou, na duši leží mu akýsi neznámy a neodôvoditeľný žiaľ — ale o chvíľu už upokojí sa a pod večer vracia sa domov uspokojený ba — svojím spôsobom — takmer šťastný.

Z pitvora vyšla Straková — spechá vítať ,gazdu‘. Je to stará chorľavá žena, trpiaca na záduch. Pracovať nemôže, žije iba z toho, čo pošle jej dcéra. Tá chodí i so svojím mužom ,do sveta‘. Predáva riad a výšivky a len zriedka kedy zájde domov. Tu i tu pošle matke pár groší na výživu. Ona za to ošetruje jej dvoje detí, ač dosť jej to ťažko padne. Dvojročnú Aničku ešte opatrila by ako-tak, ale väčší kríž má s päťročným Jankom. Ten malý neposeda často pôsobí jej veľa zlosti, ale predsa rada ho má, sťa kus zlata.

Straková posadila sa na násyp a rozpráva jedno-druhé. Palko oprel sa o vereje a, načúvajúc len z polovice, s úsmevom pozoruje Aničku, batoliacu sa okolo. On rád deti — ač zprvu bolo mu to nemilé, že bude ich mať v dome, v hofierstve. To nič nezašanuje, tu vyrúti kus zo steny alebo doreziká, čo sa len dá…

I teraz zrazu až striasol sa, jeho tvár zamračila sa hrozivo, že Straková až zľakla sa jeho výzoru. Prestrašená sleduje jeho pohľad a — sama zhrozila sa, vediac o Palkovej nedotklivosti. Janko našiel kdesi klinec a, malý kazisvet, už čiara ním po dverách, tešiac sa, že hlboké prúhy zostávajú v mäkkom dreve. Palko priskočil a nie veľmi nežne odtiahol ho odo dverí — no vzpamätal sa hneď a už v nasledujúcom okamihu bráni previnilca pred babičkiným prútom.

„Nechajte ho,“ vraví a už i usmieva sa tomu „je ešte malý, nezná, čo je zlé alebo dobré… A vy sa nehnevajte!“ obrátil sa k Strakovej, ktorú z toho vzchopil prudký kašeľ. „Hnev škodí vám; zase nebudete môcť dýchať.“

„Ach, ja i tak nemôžem,“ posteskla si Straková „sotva chýli sa k jaseni, už vzchopí ma to a nepopustí až k jari. Ani zapracovať si nemôžem: i kúdeľ ma dusí… Ale i tak ďakujem Pánu Bohu, že mám aspoň ten chlebíček a teplú zaodev.“

Palko začerveňal sa do tmava a rýchle sklonil sa k Aničke. Pri spomienke o teplom odeve napadlo mu dačo, pri čom vždy zastydí sa sám pred sebou:

Keď pred troma rokmi dával dom do prenájmu, dlho nemohol sa so Strakovou dohodnúť o nájomné. Palko žiadal 12 zlatých, ona dávala osem, až konečne shodli sa na desať. On bol spokojný, až kým nestretol sa s jedným, čo tiež bol by chcel isť do hofierstva. Ten spýtal sa ho, čo dostane nájomného. „No, vidíš, ja by som bol dal jedenásť!“ Palkovi nebolo viac treba. Takto sa oklamať! Výčitkami svedomia hnaný zrovna bežal ku Strakovej, povedať jej, že smluva nenie platná, že on seba ubiediť nemôže a nemôže ponechať lacnejšie ako za jedenásť zlatých. Straková vyhovárala, prosila — no Palko nič. „Druhý by bol dal jedenásť — ja som tiež chudobný.“ Nato Straková šla ku starej škryni a trasúcou rukou počala prehadzovať háby až vytiahla uzlíčok s peniazmi. „Dobre, Palko, tu máš ten zlatý, keďže ináč nechceš. Dala mi ho dcéra, aby som si kúpila teplú šatku — ale však sa len akosi obídem aj pri starej…“

„Nechajte si, nechajte!“ zvolal Palko, zapálený v tvári, oboma rukama odstrkujúc podávanú zlatku a zmätený vybehol z chalupy.

Ešte v ten večer zašiel si ku čižmárovi, u ktorého mu bol gazda čižmy rozkázal. Rozpačite rozložil mu, aby nešil mu čižmy novomódne, so shŕňanými sárami, ale iba s jednoduchými, rovnými. On i tak nikdy nemal také švihácke — ani teraz nemusí mať. „Čižma ako čižma — nech je len dobre pevná a hodne veliká. Čo tam po cifre!“

Majster vysmial ho síce, ale ušil mu čižmy, aké si žiadal: jednoduché, o zlatku lacnejšie. Gazda síce vyplatil cenu, ako za parádne, ale Palko schoval si zlatku do vrecka, ku tým desiatim, ktoré dostal od Strakovej.

Ale odtedy vždy zapáli sa, keď spomenie si túto, jeho tak dobre charakterisujúcu episodku.

II

Keď Eva podvečer prišla od muziky, Palko už dávno bol doma. V každodennom odeve preoblečený, chodil okolo statku, ticho pospevujúc si ktorúsi večernú pieseň. Bol dobrej vôle a — proti zvyku — ani nehneval sa, že Eva tak pozde prišla k dojeniu. I kravkám pohodil k pôdoju, čo zriedka kedy urobil. Nuž, i tak dlho nebudú s Evou: sotva uplynú tri týždne, jeho privrú do prešporskej kasárne. Asnáď už nikdy nebudú bývať pod jednou strechou ako teraz…

Po večeri Palko hneď sobral sa a vyšiel von. Rázvorová dostala návštevu, tretiu susedu, nuž sadly si v izbe trochu poklebetiť si. A Rázvora zase zašiel kdesi, nuž preto Palko nezdržal sa v izbe. Prešiel dvorom, polaskal sa trochu s Pozorom a potom zašiel zapreť kôlňu, v ktorej býval gazdovský riad. Keď vracal sa nazpät, Eva práve vyšla z pitvora a sadla na násyp. Bol pekný, teplý večer a cele jasno, ač mesiac len čo zdvíhal sa ako ohromná, zarudlá guľa. Mliečna cesta, preklenutá sťaby práve nado dvorom, belela sa na nebi ako stuha, posiata drobulinkými bľadými iskierkami. Palko v nedeľu obyčajne hneď po večeri vytiahne sa na svoje, v stajni uchystané lôžko — ale dnes nechce sa mu spať. Teší sa na zajtrajšiu prácu a rád by si ešte pohovoril. Zamieril k Eve.

„A čo ty — koho čakáš?“ spýtal sa jej, oprúc sa o lipu, vyrastenú neďaleko pitvornych dverí. Svetlo mesiaca padá práve na Evu. Sedí si cele nedbale, složenými rukami objímajúc kolená a díva sa hore na hviezdnaté nebo. Jej veľké modré oči zdajú sa čiernymi a ešte väčšími ako sú. Pri ústach pohráva jej úsmev: iste vytancovala sa hodne, nuž je dobrej vôle.

„Čakám…“ preriekla ťahave, ešte vždy pozerajúc ku hviezdam, ale v tvári už hralo jej to k roztopašnému smiechu. „Čakám Janíčka!“ doložila takou strojenou nežnosťou, že Palko rozosmial sa.

„Darmo čakáš, i tak ti nepríde,“ domŕza ju. „Má ten iné starosti! Sem i tak nemá prečo chodiť.“

„Čo by nemal?! Keď nie pre iné, nuž:

Pre tú našu lásku tuhú…“ zanôtila Eva.

„Veru, pekná láska!“ zase usmial sa Palko, ale jeho smiech už neznel tak pravdive, ako pred chvíľou. „Myslíš, že ťa má ozaj rád? Nikdy ťa ten nevezme! Odoberú ho — a ty čakaj tri roky!“

„Čo bych nečakala?! Aj štyri. Ženská vernosť — tá dotrvá dokiaľ chceš. Priam ako zlato: hrdza nesožerie, moľ nepokazí. — — Ak sa len totiž za ten čas nevydám…

Vraví to cele vážne a pozerá mu do tváre uprene a pokojne — ale jeho, sám nezná prečo, rozrušil ten pohľad. I kýsi žiaľ zašiel ho pri ňom.

„Treba tebe pomýšľať na také veci!“ utieka sa k tútorskému tónu, ktorý tak často používa voči Eve čo zbraň, ňouž odráža jej šelmovské nápady. Katechismus do ruky — katechismus a Nový zákon! Prídeš „na učenie“ — stojíš ako stĺp. Pravda: tanec, smiechoty, to sú iné veci! Aj vydávať by sa vydávalo. Ale nepomyslí, že jej miesto za pecou…“

„Čo chceš? o Michale bude mi sedemnásť rokov,“ bráni sa Eva, ale z jej hlasu poznať, že Palko zaťal do živého. Jej hlas zneje zvlneno a keby pozrel do jej tváre, videl by, že začerveňala sa. „Ja nie som už ,malá‘ a keď chcem, môžem sa vydať bárs aj tejto jasene,“ pokračuje s deckou vzdorovitosťou, čo Palka veľmi baví.

„Čo by nie?!“ dotvŕdza, keby sa len dakto našiel, čo by ťa vzal. Ale sa môže dobre prežehnať, nech je to bárs aj toť Jano. Myslíš, že je to len tak: zo žartu isť a šialiť sa po celý život?! Tam treba naozaj, ale naozaj rád mať — nech ti je dobre alebo zle. Príde súženie, nevieš, kde sa podeť, čo vtedy? Vtedy so smiechom neodbavíš. A ty iba tak…“

„To nenie pravda!“ prerušila ho Eva pevným hlasom. I viacej chcela by preriecť k svojej obrane — no zatíchla, len sopiate ruky položila na lono a dýcha rýchle, sťa po prudkej chôdzi. Celá premenená je akási — ale Palko nepozoruje to. Vyriekol, nad čím neraz veľa rozmýšľal — a teraz zase napáda mu iné, ďaleko zajímavejšie.

„Počkaj len, uvidíš akú si ja vyhľadám!“ vraví s patrnou radosťou v hlase. „Vezmem si dievčatko tiché a dobré — také, ako boli moja mamička. A tá ma bude rada mať!… Lebo ináč by som si ju nevzal. Tá nebude sa šialiť za muzikou ako iné, ale bude pekne doma sedeť. A budem si ju mať ako to vtáča — — a budeme si žiť až nám budú ľudia závideť…“

Palko rozhovoril sa že ani sám nezná ako. S Evou nikdy ešte neprehovoril vážne a hľa! teraz odkrýva jej svoje najtajnejšie sny a nenie mu pri tom nič stydno: sťa bolo by to cele prirodzené, že zdôveruje sa jej s tým, čo ho už v púhej predstave blaží. Ona ticho naslúcha, ale už nepozerá naňho. Zahľadela sa kdesi stranou a díva sa, díva uprene. No aspoň nevadí mu jej pohľad; snáď preto plynú jeho slová tak ľahko! Rozjaril sa cele a ani nezbadal, až sedel pri nej. Sám nevie ako dostal sa ta — ale je mu veselo a milo. Nebeské svetlá tamto hore žiaria tak prelestne, striebristé svetlo mesiaca oboch objíma svetlou, jasavou žiarou a zkadiaľsi znejú zvuky piesne dojemne, sladko a nežne…

„A čo by sme nežili?!“ pokračuje Palko, nevšímajúc si, že Eva sedí tichá, so sklonenou hlavou, sťa pod vplyvom smutného, skrušujúceho dojmu. „Mám dom, rôlky a zdravé ruky: psotu nedám jej trpeť. Dačo vyrobíme, dačo vymodlíme a ostatné už Pán Boh požehná. Keď sa len budeme radi mať, budeme šťastní, šťastní…“

Prekvapený zatíchol: vedľa neho ozval sa — tlumený plač alebo smiech? — sám nezná, čo to bolo. Ustrnutý pozrel na Evu — no tá rýchle vstala a bez slova zmizla v pitvore.

„Čo je to?!“ myslí si zarazený, „čo sa tej stalo? Smiala sa, či čo?!“ Krv vbehla mu pri tej myšlienke do tváre. Kým hovoril bolo mu tak sladko, tak milo… teraz odrazu sťa oblial by ho ktosi chladnou vodou. V mysli ešte raz zopätoval si, čo pohovoril, bolo to všetko tak pravdivé z opravdivého citu vyplývajúce, že uráža ho myšlienka na výsmech. „To nenie možné! — A predsa… čo sa jej stalo?“

No darmo hľadal vývod a odvetu na túto pálčivú otázku. Konečne omrzelo ho to. „Ó, tie ženy! tie ženy!“ vzdychá a pomaly zaberá do stajne, až dobre vie, že spať nedá sa. Z dediny zavznel spev pri sprievode harmoniky. Jasavé tóny piesne, ktoré len pred chvíľou boly mu tak milé, dorážajú mu k sluchu veľmi nepríjemne. Spev blížil sa — až prestal u samej brány. Počuť rozhovor — a zase spev, ale už vzdialujúci sa. Hneď nato vrzly vráta, na dvore objavil sa žeravý bod: horiaca cigara. Pozor zaštekal, ale hned zmlkol a zase radostne zaskučal V tom okamihu malým oblôčkom komory preblesklo svetlo a slabým pruhom padlo na dvor, práve na to miesto, kde pred chvíľou s Evou sedeli…

„Oh, bodaj ma…!“ zaželal si Palko a mrzute vtiahol do stajne.

Potme sobliekol kabát i čižmy a pokľaknúc na zvlhlú zem, počal sa modliť. Spomína si slová obvyklej modlitby vrúcne, no, krem obyčaje, každú chvíľu hlboký vzdych vyroní sa mu zo stiesnenej hrudi a preruší pásmo myšlienok, násilne k modlitbe upiatych. Zrazu prestal sa modliť; kľačiac, pozorne naslúcha… Dvere sú pootvorené a z vonku počuť tlumené hlasy, sťa hádal by sa ktosi vo dvore. Vstal a opatrne ako had plúži sa popri stene. Mesiac už vrhá svetlo na temäno strechy — dvor je v tieni. A skutočne, od pitvora znejú hlasy raz ticho a zase ostrejšie. Palko tuší, že to Jano Kulich rozpráva s Evou, ale nemôže porozumeť, čo asi vravia. Teraz hovorí ona — ticho ale neobyčajne prísne a dôrazne. Už i smysel rozumie:

„Načo sa máš vláčiť?! Ty ma i tak nemáš naozaj rád — ty len zo žartu a na daromnicu — a ja…“

„Dopovedz, dopovedz!“ doráža on zlostne.

„Nuž — ja tiež iba tak!“ vyriekla ona a hlas jej zneje tak pevne a opravdive, že Palko celý zachvel sa akýmsi príjemným teplom. V polotme vidí ju, ako stojí proti Jankovi hrdo vztýčená.

„Hahaha!“ zachechtal sa Jano surovo, „to je tá tvoja verná láska!! Nebodaj, zachcelo sa ti iného…? No, vtieraj sa len, vtieraj sa tomu vydrigrošovi…“

Palkovi zatemnelo pred očima. Sám neznal ako stalo sa — už držal Jana za golier a otriasal ho ako mačku. „Tu máš vydrigroša!“ riekol, pošinúc ho k bráne. Ten jedným skokom zmizol zo dvora a Palko, rozrušený, nie síce nepríjemne, pomaly poberá sa do stajne. Ale odo dverí vrátil sa a prechádza po dvore. Pomaly utíšil sa — len kási radosť rastie a rastie v jeho duši, ač sám nezná prečo a kde jej pôvod. Snáď preto teší sa, že Jano dostal ,výpovedné‘, Eva už nebude s ním postávať a on môže pokojne spať — totiž nemusí báť sa, že je brána nezapretá… „Čo sa tej len stalo?“ dumá, opatrne kradnúc sa okolo komory. Počul, že zaprela na závoru — no okience osvetlené je ako pred chvíľou. Palko sám neznal, prečo zastal pri ňom. „Veď zastreté je bielou záclonkou!“ uspokojuje sa. Tá však odkrytá je napolo a on nechtiac jedným pohľadom prezrel celú chyžu. Srdce prestalo mu biť — a hneď zase prudko zabúchalo.

Pri svojej tulipánmi pomaľovanej truhle kľačí Eva, hlavu položenú majúc na rozpiatych rukách. Do tváre nevidí jej. Modrý kamizolek odhodený je na truhle a sňahobiele rukávce dvíhajú sa a padajú na uvoľnenú hruď. Šatôčka, tá ružová, ktorú viazala si samoľúbe ,aby sa ľúbila‘, požuvatá pohodená je na zemi a jej uvoľnené vlasy vo dvoch krásnych, ťažkých vrkočoch padajú až k zemi. A celá zachvieva sa plačom, kŕčovitým vzlykotom…

Palko díva sa, díva a razom sťa bolo by sa mu rozjasnilo pred očima… Hľadiac na ňu, jeho srdce zrazu stisol akýsi divný cit: útrpnosť? slasť? túžba? žiaľ? Sám neznal, čo to bolo. On cítil iba kúsi divnú nežnosť — nežnosť, pre ktorú neznal mena, ktorá však zaplavovala celé jeho srdce, celú bytnosť…

Ziera na Evu uprene a v tej chvíľke zdá sa mu, akoby nebola to tá, ktorú vídal doteraz: — nenie to už to ,decko‘, nenie — je to bytnosť iná, je to dospelá panna, deva, ktorá mohla by milovať a mohla by byť milovanou…

Eva poševelila sa a on, sťa pristihnutý pri svätokrádeži, začervenalý odskočil od obloka.

III

Krásne je ráno jarnie uprostred prebúdzajúcej sa prírody, s jej sterými krásami, teplými lúčami slnka a spevom škovránčim. No sotva menej pekné je i ráno jasenné, kým ešte príroda stojí v bohatosti plodov, v skvoste kvetov záhradných a kým ešte pablesky slnka teplom žiaria s oblohy. Slniečko síce nevstáva už také čerstvé, ako stávalo z lôžka ružozlatej zory na jar: tichúčko, sťaby ešte v polosne, zdvíha sa nad modrastú hmlu, ktorá halí nebosklon na východe, lúčami strelí na končiare vrchov, pozláti ich tmavozelenavý háv a potom už pomaly dvíha sa na oblohe, aby svojím blahodarným teplom oživilo už-už zamierajúcu prírodu. Jeho mocou hmla pomaly rozplýva sa, biele obláčky plávajúce vysoko pod klenbou neba, zmiznú z obzoru a nebe javí sa v svojej najkrajšej, azúrovej barve. Tichá, poetická nálada, ktorá v bezoblačné jasenné dni vládne poľom, tak blahodarne vplýva na dušu! Kým vesna budí v srdci túžby a žiadosti často pošetilé, vlažná jaseň ukája ich, tíši príboj citov a vkladá v duši tiché uspokojenie.

Pekné septembrové ráno i na Palka urobilo ten istý dojem. Rezko kráča po pluhu, tu i tu rozhliadne sa dookola a pri tom pohvizduje si — čo ostatne nebýva jeho zvykom. Sám nezná prečo, ale je mu tak voľno, tak veselo, ako by ho bolo potkalo dačo veľmi, veľmi radostného. Tak mu je, sťa dakomu, ktorému po dlhom namáhaní podarilo sa rozlúštiť niečo, čo dlhú dobu nepokojilo ho, ujímalo mu na dobrej vôli. Ráno síce nebol v takej dobrej nálade; v noci dlho premetával sa na lôžku, rozčúlený dojmom rôznych citov, ktoré zaujaly ho tam pod obločkom. A vôbec všetky tie divné myšlienky, ktoré striedave preháňaly sa v jeho mysli, točily sa iba okolo nej. Spomínal si ich rozhovor, jej divné chovanie sa, a zase a zase kúzlil si ju v duchu tak, ako videl ju kľačiacu so sopiatyma rukama, s prameňmi vlasov, padajúcich až k zemi a zachvievajúcu sa kŕčovitým fikaním…

Ale teraz spomína si na to ako vo sne a ani nenapadne mu hľadať vo svojich včera zažitých citoch dačo iného, ako prchavé dojmy, vzniknuvšie náhodou, z chviľkového rozpoloženia mysle. Nepridáva im žiadnej váhy. Čo včera tešilo ho, to pripadá mu ľahostejné, rozlad medzi Janom a Evou. Ba skoro ľutuje, že zamiešal sa medzi nich. Boh zná, čo mali medzi sebou — nuž škoda bolo prsty páliť. I v tom pozná Evu, že je len — decko neznajúce, čo je hlbší cit a jednajúce dľa okamžitých vrtochov, rojacich sa v jej prostopašnej mysli.

„Chudák Jano!“ smeje sa a vesele pokrikuje na volky, povzbudzujúc ich k pilnejšej chôdzi. Oranie ide veľmi dobre. Pluh zľahka zarýva sa do mastnej pôdy, prehadzuje ju vlnovitými kruhy a leskne sa medzi nimi sťa zo striebra. Otka pokojne spočíva na hriadli v kramličke založená. Brázdy vinú sa rovno sťa po šnúre — iba na konci každá bočí trochu ,od seba‘. Na konci role počínajúci sa záhon posiaty je zelenou krmou a volky vždy rady by zakärovaly k nemu. Palko vždy priskočiť musí k nim a dôkladným trhnutím napraviť ich k novej brázde.

Ani nenazdal sa, jako prišlo poludnie. Že deň bol už hodne kratší, no a že v tom istom ,stávaní‘ mal orať ešte i gazdovu roľu, nešiel domov. Gazdiná sľúbila mu poslať obed a volkom kúsok sena. A skutočne, sotva odzvonili na poludnie, už videl kráčať Evu s noškou na chrbte.

Zazrúc ju, v prvom okamihu zmocnil sa ho istý nepokoj. Od večera nevideli sa: Eva schválne konala práce svoje tak, že nestretli sa. „Hanbí sa, že som počul ako jej vytýkal…,“ myslí si, a preto zdá sa mu, že najlepšie bude hovoriť s ňou obyčajným, prekáravým a pri tom žartovným tónom.

Složila seno pred volky a už kladie pred Palka dvojité ,nosáčky‘ s jedlom. V jednom je fizolová kyslá polievka, v druhom hrachová kaša — oboje zamilované jedlá Palkove. I lyžicu vykrúca z bielej šatky a podáva mu ju; ale nepozrela naň. Palko ukradomky pozoruje jej tvár: chôdzou zružovela a je nanajvýš rozpačitá. Vyridzuje mu i tak zbytočný odkaz gazdov, aby volky nepreháňal veľmi, no bez toho, aby pozrela, v jeho stranu. „Aká je smutná!“ myslí si Palko, „ľúto jej, že Jana len tak ledabolo odpravila.“ A je mu akosi do smiechu pri tom.

Rozprávajú málo a i to ona odpovedá len tak na pol slova a sotva položil lyžicu, už sberá sa. Dnes po prvý raz rozišli sa bez svady a jeho škrie to akosi. Jej zronenosť baví ho: ona dosť nadomŕzala ho s Janom, teraz bude on ju.

„Banuješ?“ spytuje sa jej s komickou vážnosťou a pozerá jej rovno do tváre svojima svetlýma očima, v nichž dnes po prvý raz mihá sa čosi teplého a nežného a jasá v nich snáď bez jeho vedomia a vôle. No Eva nemôže spozorovať to; hľadí úporne k zemi.

„Čo bych banovala?!“ vraví pokojne a vážne, čo u nej pred tým nikdy nebývalo.

„Ale predsa,“ dopaluje on, „škoda bolo tej vernej, úprimnej lásky. Mohla vám ešte potrvať za čas a takto…“

Ona zbadala jeho posmešný tón a darmo bráni sa, aby sa neusmiala. Vidno, jej vážnosť ešte nezapustila korene.

„Ja som si myslel, že to už na veky — ,do mojej a tvojej smrti‘ — a hľa, jaká si ty? Jako vo všetkom, len dotiaľ, kým neomrzí a i to iba zo žartu. Ba či máš srdce?“ odvážil sa v žarte ku chúlostivej otázke. „Druhá na tvojom mieste plakala by, omdlievala…“

„Jako naša Beta,“ preriekla Eva zádumčive, ako sama pre seba.

„A čo tá?“ spytuje sa Palko zvedave.

„Nuž tá tak ako hovoríš. Mali sa rádi s Martinom Javorovie — sme akosi v rodine, ale oni bývajú v Lučivnej, tam kde aj Beta. Nuž boli už ako ,v oddanství‘, keď tu zrazu prišla naňho horúčka: — do týždňa bol v zemi. No a Beta, chudera, div o rozum neprišla z toho — taký žiaľ ju zašiel! A bárs je už odtedy vari pol roka, vždy len naňho myslí a ani počuť nechce o inom. Tak velice ho ráda mala…“

Eva zatíchla i Palko mlčí. Obidvaja zabudli sa v myšlienkach a oba zostali pod vplyvom akejsi elegickej nálady. Palko znal Betu iba podľa mena a nakoľko pamätal sa na ňu z detstva, ale v posledné roky nevidel ju. Beta od malička bývala v Lučivnej u akejsi príbuznej, krajčírky. Tá mala ju ako svoju, nuž Beta len veľmi zriedka chodila domov a i to iba na chvíľu. On teraz po prvý raz počul túto históriu a, sám nezná prečo, dojala ho.

„Tá ho mala rada opravdive a bola by ho rada mala vždy, až na veky — tak ako si to ja myslím…,“ dumá, skoro zabudnúc na Evu. Zbadal ju až keď poševelila sa. Zpamätal sa, a jakoby mu bolo napadlo dačo veľmi dôležitého, vraví:

„Vidíš, keby si ty bola taká jako tvoja sestra, i medzi nami to mohlo byť inakšie…“ Takto ale radi budeme, keď sa viac nespatríme…“

Evu patrne prekvapil tento divný prechod, z nehož zrejme vyznievala zlosť. Palko skutočne zrazu pocítil hnev proti Eve bez toho, aby znal prečo? Zažiadalo sa mu uraziť ju a len preto iste, že Beta bola taká, jako si on už od dávna v mysli predstavuje. Eva udivene vzhliadla naňho: vidno na nej, že nevie či slová jeho brať vážne a či iba za žart.

„A to len preto, že si ty taká… taká…“

„Ja nemôžem za to, že som ti protivná,“ vyletelo jej z úst a v jej hlase poznať, že iba násilne zadržuje plač. On zbadal to — ale nezdá sa mu ustúpiť. Čosi dráždi ho, Evu hodne poškádliť.

„No to sa už nedá zmeniť,“ pokračuje, neznajúc ako drsne vyznieva to teraz po ich včerajšom rozhovore. „Ešte týždeň-dva to len dajako pretrpíme a potom — pôjdeme každý svojou stranou. Ja ,na vojnu‘ a ty kde chceš…“

Palko medzi rečou zamestnaný bol pri jarme, z nehož pri oraní vytratil sa klinec. Teraz zrazu pozrel na Evu a hneď zamrzel sa za svoje slová. Pozerala naňho tak smutne a v jej modrých očiach bolo toľko nežnej výčitky a ešte čohosi zvláštneho, nikdy nevídaného, že pohľad ten prenikol mu až do duše. Trvalo to iba okamih, čo ich zraky postretly sa. Eva rýchle odvrátila sa a začervenalá rýchlym krokom pošla po brázde. Palka zarazil jej náhly odchod a v prvom okamihu nevie si ho ináče vysvetliť, ako že nahnevala sa. „Predsa som ju nemal dohnevať,“ myslí si a všetka radosť, predpoludňajšia milá nálada vytratila sa z jeho duše. Aby zahnal nepríjemný pocit, mrzute pošiel zapriahať.

Večer podivil sa nemálo, keď do stajne vošla gazdiná so žochtárom v ruke. „Eva nám čosi ochorela,“ oznamovala Palkovi mrzute. Jeho prekvapenie vzrástlo. Už mal na jazyku otázku, čo sa jej stalo, ale neriekol nič, len sohol sa popraviť Stračene retiazku, čo zamotala sa jej na rohy.

„Od rána bola akási premenená,“ pokračuje gazdiná, „nebodaj včera pri tanci vyhriala sa a napila sa vody. A keď prišla podvečer s nošou ďateliny, už bola celá preč…“

Palko snažil sa byť čo najviac ľahostajný, ale predsa spýtal sa, čo jej chybí.

„A iba na hlavu sa žaluje a zima ju drobí. Nebodaj bude mať hodonku. A to teraz, keď je toľko roboty!“

„A, veď to prejde!“ prehovoril Palko a schválne začal o inom.

Ale nepřešlo. Už tretí deň uplynul od toho času a Eva ešte neukazovala sa. Gazdiná lamentovala, že má veľa práce a čo jako usiluje sa, predsa nestačí.

„Mne čosi napadá,“ ohlásil sa pri večeri Rázvora, ktorého tiež mrzelo, že práca neide ako treba, „či by Evina sestra, čo je kdesi v Lučivnej, nemohla prísť zastať ju za čas? Šitie jej neutečie a nám by veru dobre pomohla.“

Palka potešil tento návrh; ač sám neznal, prečo v posledné tri dni zavše zamyslel sa o Bete a jej zomrelom milencovi. Ač nezná ju, tak ľúto mu, že je taká nešťastná v láske. Ako nie zriedka stáva sa, že sympatisujeme s osobami, v nichž tušíme istú duševniu spriaznenosť, tak i Palko, ač neznal o nej viac iba to, čo mu Eva pri oračke o nej rozprávala, súcitil s ňou a zvedavý bol poznať ju.

„Čo myslíš, Palko?“ obrátila sa gazdiná o mienku k nemu, bo ona zavše sa ho radila.

„Ako chcete,“ vraví, sám neznajúc, prečo chce zdať sa hodne ľahostajný, „ale Boh zná, dokiaľ tá choroba potrvá…“

A na druhý deň už Beta bola u Rázvorov.

Keď Palko večer prichádzal z oračky vážny a zachmúrený — taký, akým býval po celý rok — zastal ju vo vrátach s putnami v rukách. Prešla okolo neho, sotva hodiac naňho bežný pohľad, ale jemu okamih ten dostačil, aby vzbudil ten najprajnejší dojem. Poznal ju hneď a bol by ju poznal i medzi desiatimi. Veď bola práve taká, ako si ju predstavoval: vysoká, štihlá, pravá protiva svojej sestry. Iba v tvári bola trochu inakšia. On predstavoval si ju bľadú, so zrejmým výrazom žiaľu na vpadnutých lícach a zčervenalých očiach — a tu prekvapila ho svojím výrazom, ktorý docela nič spoločného nemal s jeho predstavou. Bľadá bola síce, ale nebola to tá chorobná bľadosť, ktorá na prvý pohľad vzbudzuje útrpnosť: bola to bľadosť, akou vyznačuje sa jemná pleť. Ba dokonca spozoroval i ružový nádych rumencu na jej lícach. Trochu ostre nakreslená črta pri jemne krojených, súmerných ústach a fialové známky pod očima dodávaly jej síce výraz strádania, tichého bôľu, melancholie — ale zieralo z tej tváre i duševné uspokojenie, mier, aký zračí sa iba v tvári človeka, jemuž prišlo pretrpeť veľký žiaľ, ktorý však už dospel v kraj nových citov a nachádza sa v blahodarnom štádiume novej viery v život, dobro a šťastie.

Palko síce nečítal toto z tváre Betinej, ale okamih prvého síjdenia sa dostačil, aby dovŕšil prajnú mienku a zachytil milý, trvalý dojem.

IV

Dni míňaly sa rýchle jeden za druhým. Už dva týždne uplynuly od toho času, čo Beta prišla k Rázvorovom na miesto svojej ešte vždy chorej sestry — ale všetkým zdá sa jako by to bolo len dva-tri dni. I jej samej vraj pripadá to tak; už vraj ona cele zvykla u Rázvorov. Tichá, ale nie zachmúrená, koná prácu zručne a dobre, že gazdiná nevie si ju prenachváliť. Sotva ona chopí sa do dačoho, už pribehne Betka a berie jej prácu z ruky. Eva tiež nebola lenivá, ale Betka číta gazdinej s tváre a sotva táto pomyslí si, už je práca vykonaná.

„Hodila by si sa do nášho domu,“ vraví jej, s úľubou pozorujúc ju ako zručne otáča sa so štetkou v ruke. „Eva i tak sotva bude chceť ísť nazpät a za čas bude aj slabá do ťažšej práce. Nuž, mohla by si od Všechsvätých u nás zostať. Potom snáď i Palko zostal by na starom…“

Tvár Betkina začervenala sa a jej pekné zádumčivé oči rýchle pokryly sa dlhými riasami.

„Mne k vôli by iste nezostal!“ vraví tichým hlasom.

„Čoby nie?! Ja viem, že vďačne,“ dotvŕdza gazdiná, s úľubou dívajúc sa na Betku. Pekná je takto, začervenalá, celým svojím zjavom vyrážajúca skromnosť a panenskú stydlivosť. „Dobre ja vidím ako zmenil sa od toho času, čo si u nás. S Evou boli ustavičná svada — s tebou ako med. Nech ťa len zazre, hneď je dobrej vôle a veru stavila by som sa, že ťa má naozaj rád.“

Betka neriekla ani slova, len usmiala sa akýmsi záhadným úsmevom. No videť, že sdelenie gazdinino nenie jej proti vôli.

„A nebolo by to zle!“ s radosťou rozkladá Rázvorová, ktorá len včera to isté vravela Palkovi. Ako temer všetky vydaté ženy, nemala by väčšej radosti ako dvoch zaľúbencov vyprevadiť k oltáru. — „Palko nenie dajaký ,ledakto‘, ani žiaden márnotratník. Má chalupu i kúsky zeme a keď chce, môže sa ženiť i budúce fašiangy. — A ty by si sa práve k nemu hodila. Si tichá, poriadna — nuž a jemu iba taká. Preto aj nemohol Evu vystáť, že bola vždy ako do vetra.“

„Tá je odjakživa taká,“ vraví Betka neprestávajúc v práci, „mne sa tiež iba zato neľúbi. Smeje sa na všetko, no a s mládencami je tiež ako kamarátka…“

„No, to je už ona taká úprimná,“ smeje sa Rázvorová. „Ale dievča nemá byť také, keď sa mu aj dakto páči, nesmie sa naňho usmievať. — To už ty — ty si ako by ste ani sestry neboly. A snáď preto si sa mu zaľúbila…“

„Veď to ešte nepovedal,“ bráni sa Betka a obe pustily sa do smiechu.

Na dvore ozvalo sa vyspevovanie plužných koliesok a Beta rýchle vzchopila sa a vbehla do stajne.

Palko dnes prv ide z poľnej práce ako po iné dni: je sobota, treba poriadiť tu vo dvore, tu v stajni, čo nestihlo sa v týždni. Má ešte aj zaisť na roľu pre kŕm. Zajtra už bude tu druhý: Juro Skalných ponúkol sa gazdovi, že zastane Palka, kým tento bude v kasárni; ba ak by už nemal vôľu slúžiť — i od Všechsvätých by zostal. Nuž Palko dnes naposledy chce ešte všetko usporiadať.

Keď vošiel do stajne, Beta práve núkala teliatka vodou. Sú tri, pekné, tučné — miláčky to Palkove. Červené, s bielou lysinkou, načiahlo sa a chytilo ju za rukáv. Eva iste skríkla by naň, ale Beta kloní sa k nemu, berie jeho hlavu do oboch rúk a mazlí a laská sa s ním ako s deckom.

Palko díva sa, díva — akýsi teplý cit vzniká v jeho srdci a rastie, šíri sa…

„Betka!“ zavolal tichým, priduseným hlasom.

Tá prestrašeno zdvihla strojnú hlávku — patrne až teraz ho spozorovala. Díva sa naňho placho a nevinne — ale jemu preniká ten pohľad až do srdca.

„Aká si dobrá, Betka!“ povzdychol si a vyšiel von, aby prepriahol do drabinovca.

Gazdiná nepreháňala celkom, keď vravela, že Palko celý premenený je od istého času. On sám bol si toho vedomý. Vídal Betu tichú a snivú — práve takú akou predstavoval si tú, čo kedysi mohla by byť jeho ženou — a razom sťa by sa bol dostal do čarovného krážu, z nehož nebolo východu. Čo prv len v neistom tušení driemalo v jeho mysli — jeho túžba po šťastí stála tu zosobnelá, živá a svieža, a snáď dostačilo by ruku vystreť, aby sovrel do náručia blaho, o ňomž blúznieval v tichých chvíľach samoty.

Ale on bál sa čiahnuť po onom blahu. V jej tvári, ktorú neraz zkúmave pozoroval, keď tichá a vážna zabudla sa v myšlienkach, čítal ešte vždy veľký žiaľ za zomrelým milencom a vernú lásku k tomuže. Táto láska vlastne v jeho očiach objímala ju žiarou pôvabu a nedotknuteľnosti a robila mu ju tak drahou, tak zajímavou, že z toho upadal až v akúsi chorobnú beznádejnosť. A čím viac poznával v nej tú, ktorá mohla by ho urobiť šťastným, tým zdála sa mu nedostižiteľnejšou a tým viac poznával márnosť svojej túhy.

Bolo mu päťadvadsať rokov a dosiaľ ešte nebol zamilovaný. Bol vo veku, kde konečne marno vzpierať sa túžbe po láske, ktorá túžba od prírody vložená je v srdce každého, bez výnimky. Dakedy síce napadlo mu, že i pre Evu cítil dačo divného, zvláštneho, čo zradilo sa zvlášte tam pod oblôčkom komôrky, keď po prvý raz videl ju inakšou ako videl ju povšedne. Ale všetky jeho city, počnúc od toho času až poteraz boly tak záhadné, spolu splývajúce, že sám neznal si dať vývod z toho. A zase — hneď potom ráno — uznal tú myšlienku za tak pošetilú, že okamžite zaprel vtedy precítené dojmy. Teraz ale ani nenapadá mu zapierať — ba práve ešte namlúva si a za pravé uznáva city, ktoré v ňom Beta vzbudila.

No táto sotva tuší, čo odohráva sa v jeho srdci. Veď chodí okolo neho taká tichá a pokojná! Jeho pozornosť a nežnosť musela síce zbadať, ale možno nerozumela — a nerozumela ani tomu svitu v jeho očiach, ktorý nesmele síce ale oddane a nežne žiaril jej v ústretí.

A v takéto chvíľky takmer proti vôli zjavila sa mu v mysli tá druhá, s tými zružovelými lícami, šelmovskými očami a pripomnel si ten jej veselý klokotavý smiech, ktorý ho vždy tak vedel dohnevať!…

Už dva týždne, čo sa s Evou nevideli — odtedy ako ochorela — ale Beta každodenne sdelovala mu o nej jedno-druhé. Teraz už zotavovala sa, ale v prvé dni bola dosť ťažko chorá. Palko vždy striasol sa kýmsi divným svierajúcim pocitom, keď pomyslel si, že na cintoríne zdvihla by sa mohyla a tá ukryla by ju na veky! na veky!

V takéto chvíle — obyčajne pozde večer — kradol sa k malej chalupe na záhumní — ač Beta vtedy ešte bola u Rázvorov (tá chodila na noc domov, ošetrovať sestru). Ale sotva spatril malé, osvetlené oblôčky, ktoré sťa dve ohnivé oči žiarily v blízkosti cintorína, tu divnou úzkosťou hnaný, už utekal ztadiaľ a potom prudko vrhal sa na svoje lôžko, na ňomž v poslednej dobe prebdel nejednu hodinu, premetávajúc sa pod tlakom čohosi žiaľneho i sladkého zároveň, čomu tak bál sa dať určitého mena.

A deň 1. októbra — deň jeho odchodu — blížil sa rýchle, tým rýchlejšie, čím väčšmi bál sa ho. Bál sa ho zato, že odísť mal z tohoto kraja, odísť práve teraz! „Už zajtrá!“ napadlo mu, keď videl Betu laskať sa s jeho milými tvory.

Myšlienka, že už nebude ju vídať denne, ale že vzdialený bude od nej ďaleko, ďaleko — urýchlovala process odohrávajúci sa v jeho duši a on rozhodol sa, že neodíde bez toho, aby neodniesol si rozhodujúce slovo…

O chvíľu už ubieral sa so záprahom na neďalekú roľu pre ďatelinu, ktorá podriastla ešte natoľko, že kosili ju na krm. I Beta šla, aby rýchlejšie nabrali toľko, koľko bude na nedeľu treba. Palko inokedy vysadol na voz ale dnes, keď sedela tam ona, pokojne, s rukama na lône sopiatyma, šiel povedľa. Sediac pri nej, bol by musel preriecť slovo-dve a jemu tak divno bolo na srdci, že nebol schopný rozhovoriť sa, ale jedine dumať — dumať o tom, čo vrelo v jeho duši — napriek jeho rozhodnutiu ešte vždy hmliste a neurčite.

Už boli hodnú chvíľu na roli, aj odkosil už kus ďateliny a oni ešte vždy mlčali. Ako sa pozdejšie rozpomínal, pre Palka bola to chvíľa nanajvýš trápna. Jak chce, tak rozhodne teraz musí prehovoriť. Ale ako? Keby aspoň podala príležitosť, čo len slovom… No, veď ona sotva tuší dačo, pokojná, s jemným nádychom rumenca v tvári a zase s tým výrazom melancholie v zraku, shrabuje ďatelinu na hromadu.

Zrazu Palko zastal v práci, oprel sa o kosu a nedívajúc sa na ňu riekol:

„Čo si dnes taká smutná?“

„Ja som vždy taká,“ odvetila ona a slabý vzdych vydrel sa jej z hrudi. „Snáď už nikdy nebudem inakšia…“

„Prečo by si nebola!“ rýchle zahovoril Palko. Sám upadajúc pod dojem žiaľu, nímž v tejto chvíľke dýchal celý jej zjav milý a vábny. „Keby si len chcela — ešte dnes mohla by si sa rozveseliť. Keby si len chcela zabudnúť…“

Beta vzhliadla k nemu a on zarazene zastal v prostred vety. Na jej bielom čele preletelo to ako stín a on zľakol sa, vidiac, že dotýka sa boľavého miesta v jej srdci.

„Na čo zabudnúť?“ spytuje sa, ale jej hlas pripadá Palkovi zvlneným: vidno, že porozumela a že je dojatá. Ale to už nesmie ho odstrašiť.

„Však vieš…“ vraví sotva slyšateľne. „Mrtví k mrtvým a živí so živými. Preto ty nesmieš zahadzovať svoje šťastie. Si ešte mladá a — (chcel rieknuť pekná, ale to slovo primrelo mu na ústach) a ešte len počneš žiť. Príde ti druhý, čo bude ťa práve tak rád mať…“

Záporne zavrtila hlavou a smutne zadívala sa ponad modravé vrchy na biele, drobné obláčky, čo skupily sa na východe a obliate lúčami zapadajúceho slnca, pohrávajú do ružova. Keď obrátila k nemu svoju tvár, zdalo sa mu, že má oči zvlhnuté.

„Tak ma už nikdy nikto nebude rád mať ako Martin,“ vraví zádumčive, ako by sama pre seba. Jeho meno ešte doteraz nebolo vyslovené medzi nimi a Palkovi teraz zdá sa, akoby tým menom preklenula sa medzi nimi priepasť — priepasť široká, hlboká… Tak radí mu čosi zastať, neprehovoriť — ale už nedá sa, rozčúlenie ťahá ho ďalej a ďalej.

„To ty nemôžeš vedeť,“ vraví, rýchle mihajúc ocieľkou po kose. Zvuk brúsením pôsobený rytmicky odráža sa v ozvene. „Ty to nemôžeš vedeť, ale jedine on, ten druhý, že ťa rád, tak naozaj. Zapáčila si sa mu a keby si chcela, mohli by ste byť šťastní… Keby si ho len trošíčku rada mala…“

Konečne vyslovil to, keď aj nie priamo. Akosi ľahšie padne mu hovoriť o sebe ako o tretej osobe. Ale nemožno, aby nebola rozumela… A predsa mlčí — mlčí úporno až triaška prechvieva ním z toho mlčania, ako zimomriavka. Divnou mocou nútený vzhliadol na ňu a — podivil sa. Čo sa tej robí, že tak divne premenila sa?! Ziera naňho uprene — ale pohľadom tak zvláštnym! tak zvláštnym! Nenie to tá nežná Betka s tým snivým, žiaľnym výrazom v tvári, ktorý ho tak okúzlil. Je v tom jej pohľade toľko posmechu, samoľúbostí a triumfálnej hrdosti nad novým úspechom, že i sám jednoduchý, prostý Palko musí spozorovať to a zaraziť sa.

„Myslíš, že to bude pekne?“ zahovorila konečne, so zvláštnym dôrazom v hlase a zase smeje sa, smeje — až Palkovi akosi úzko je pri tom. Zrazu akoby ochladol.

„Čo by nebolo?!“ vraví, ale hlas jeho i jemu samému pripadá takým drsným. „Však snáď len nechceš zostať starou dievkou?!“

„A, to už nie —; ale tvoja rada prišla neskoro: o Všechsvätých budeme mať prvú ohlášku toť s Kostrbom. Je síce vdovec a nenie ani veľmi mladý — ale takto ináč dosť dobrý gazda.“

„Ach!“ zastenal Palko polohlasite. Stud, urazená hrdosť, zavrhnutá láska — to všetko bleskorýchle mihlo sa v jeho duši, preplnenej boľastným úžasom. Stojí proti nej nie súc schopný slova, len rukou siaha k čelu, k očiam, kde mihá a tmí sa mu sťa po ťažkej chorobe. Nenie možno, aby netušila, ako zasiahla do jeho srdca — a predsa hľadí naňho uprene, pohľadom tak nesnesiteľne výsmešným a vesele vraví:

„Ten síce sotva bude ma tak rád mať ako ty hovoríš, ale — z lásky i tak ešte nikto nevyžil, ani nevyžije.“

Palko neverí svojmu sluchu: To hovorí tá, o nejž myslel, že schopná je, aby rada mala verne a opravdive, po celý život — až po hrob?!

„A ty si si to mal prv smysleť,“ pokračuje nemilosrdne, vidiac, že on mlčí a neodvetuje na jej slová. „To si si mal smysleť…“

„Ja som si nič nesmyslel!“ za lkal zvýšeným, ale chvejúcim sa hlasom a silne rozháňajúc sa kosou doložil: „Ja som si nič nesmyslel, ale ty smyslela si si klamať Boha i svet, keď robíš sa ako by si bola svätá…“

Hlas zlyhal mu; rozčúlením nemohol ďalej. A zase zavznel ten smiech ošklivý a diabolský — storáz ošklivější ako ten Evin. Reže sa mu do srdca, sťa britká oceľ a raní, kmáše, ničí všetko, čo bolo v ňom vypučalo nežného a radostného…

Beta nečaká ďalej; sobrala sa a rýchle zaberá dolu brázdou. Len tak mihá sa po ceste a o chvíľu už zmizla na zákrute cesty, vedúcej k dedine.

„Och, Bože môj!“ znovu zalkal Palko. Až teraz, súc o samote, napadá mu, čo všetko ztratil v tejto chvíľke. V prvom okamihu cítil iba stud pre odvrhnutú lásku — teraz sovrel ho žiaľ sklamania. Len pred chvíľou krv prudko prúdila mu — teraz cíti sa, ako keby ho bola so silou duševnou opustila i sila telesná. I slzy — vraj známka slabosti — tisnú sa mu do očí. „Čo som jej urobil? Prečo takto so mnou zachodila?“ Veď vidno bolo na nej, ako tešila sa, že mohla zavrhnúť tú jeho vernú lásku! „Lásku?“ pozastavil sa Palko. Či bola to skutočná láska? „Mal som ju naozaj rád?“ spytuje sa sám seba až ku podivu pokojne. No, nemôže si dať určitú odvetu. Veď, predsa, pripadá si ako človek, ktorý len včera bol boháčom a dnes stojí nad troskami svojho bohatstva. I on tak pochodil. Včera ešte domnieval sa, že jeho šťastie zkvitne, postaví a upevní sa nezvratne — dnes zrútilo sa mu cele a strhlo so sebou i to, čo ho doteraz tešievalo. Čo ho teraz po tej chalupe, na ktorú toľko staral sa a nedoprial si ani toho najlacnajšieho pôžitku?! Načo je — k čomu? Snáď aby zasadol do nej a dívajúc sa na štyri pusté kúty, ešte ťažšie, ešte boľastnejšie pocítil ťarchu osamelosti…?

Slnko už chvíľu spočívalo za vŕškom, nebosklon tamto na západe zardel sa do ružova, Javorina zdala sa ako obrovská roztiahnutá škvrna na zbelasenom obzore a on ešte vždy stál na tom istom mieste kde vypočul jej smiech, pri ňomž krv búri sa mu, keď len spomenie si naň. Zpamätal sa až keď už volky stávaly sa nepokojnými. Rýchle pohádzal nakosenú ďatelinu do voza a odhodlane pustil sa k domovu. Nič iné nežiadal si, ako to, aby dnes nič nedal na sebe znať, zajtrá i tak zajde ďaleko, ďaleko…

Keď prechádzal okolo pitvora, zarazila ho vôňa čerstvých koláčov, to gazdina chystala mu na cestu. V stajni našiel už svojho následníka, Jura. Zase zašiel ho ten istý žiaľ a krušný pocit osamelosti, čo tam na roli. Hľa, ako ho vystrájajú! Všetci radi budú, keď odíde: i gazdiná i Juro i Beta. Nič neurobil ani jednomu z nich a predsa vystrkujú ho do cudziny, sťa dajakého zločinca. Pravda, i druhí idú — ale tým je to cele ináč. Za tými aspoň zasmúti dakto: rodina, mať, sestra alebo milá — — a on nikoho nemá, za ním nikto nepožiali… Jeho nikto nemá rád na tom šírom svete…

„Eva!“ ozvalo sa zrazu v jeho srdci zúfale i radostne. Sám nezná, kde vzalo sa tam to meno teraz, ale sťa by sa kási sladkosť bola rozliala po ňom. Razom pripadá mu tak milá a blízka, sťa sestra a zdá sa mu, že odľahlo by mu okamžite, keby mohol sa jej zdôveriť, vyžalovať. Hľa! o čo pravdivejšia je Eva od tej druhej! Aspoň nepretvaruje sa, nehrá na svätúška, ale zostáva takou, ako ju Boh stvoril. Vzpomíná si ju tak, ako videl ju posledne, keď zachytil ten jej divný pohľad, ktorému nemôže porozumeť. Sám nezná, čo to má značiť, ale chápe sa toho pohľadu, sťa by mu mal byť kotvou, o ktorú pripevnil by svoje už-už tonúce šťastie. Ako zúfalec posledným zásvitom zdravej mysle hľadá čo len bľadú iskierku nádeje, z nejž mohol by si vytvoriť nové svetlo viery v život a dobro — tak hľadá on v tom pohľade obľahčujúce vedomie, že snáď nenie ešte tak ztratený, ako zdá sa — —

Pri večeri ani neodvážil sa hlavy pozdvihnúť, aby dajako nezavadil pohľadom o Betu. No predsa zazrel ju, keď kládla misu na stôl. Jej tvár bola práve tak jemne zbarvená, ako inokedy. Biely ručníčok strojne, ako rámec obopínal jej tvár, v nejž práve tak, ako inokedy spočívalo čosi ako nádych žiaľu a v očiach tá hĺbka hlboká, nad ňouž len včera ešte točila sa mu hlava…

Idúc okolo Jura, ktorý pozerá na ňu nesmele a zbožne, tíško vzdychla.

V

Svitá októbrové ráno. Tma nočnia ustúpila pološeru; ale slniečko ešte hovie si v oblakoch, ako keby lenilo sa mu k dennej púti. Vŕšky zahalené sú riedkou hmlou, ktorá nad plochým temänom Javoriny preháňa sa v dlhých radoch ako stíny lesných duchov. Chladný vietor podúva od východu a ševeliac v zrednutých korunách stromov, striasa zarudlé lístie na vysilenú zem.

Palko zadumený skláňa sa nad potôčkom, plynúcim na záhumní a uprene pozoruje drobné vlnky ako skackajú s kamienka na kamienok, štveračive bublajúc si v svojej tajomnej mluve. Tu i tu sletí polozvädlý zažltlý lístok s daktorej z vŕb, skláňajúcich sa nad potôčkom, zatočí sa v letku, no sotva dopadne na hladinu už bystré vlnky schytia ho a hádžu, zmietajú ním až ztratí sa v prúde veľkého potoka.

Pri silnejšom náraze vetra Palko strhol sa a rozhliada sa dookola. Na pravo, v rannom šere zrie neveľkú planinu, posiatu drobnými kopci nad nimiž kde-tu čnie jednoduchý drevený kríž alebo len stĺp na čierno zabarvený. Medzi nimi ako mátoha učupená je podivná budova s rozcuchanou, rozvláčenou strechou. Nízke, takmer štvorhranné dvere zapreté sú na závoru, ale prúčelnia stena, dopoly svalená, dovoluje zreť do neveľkej miestnosti, kde väčšie-menšie lebky váľajú sa v svornej blízkosti polospráchnivelých koštialov. A lebky tie sú nie bez výrazu: na každej sťa šklebil by sa výsmech — výsmech nad pozemským životom, v ňomž všetko iba: márnosť nad márnosť!

„Čo tu hľadám?“ spytuje sa Palko samého seba, otriasajúc sa ranným chladom. A sťa na odvetu zadíva sa na ľavo, kde v sádku v malej húšťave stromov túli sa malá chalupa, so strieškou málo lepšou ako táto tu na cintoríne.

Na jeho tvári poznať stopy prebdelej noci. On skutočne nespal takmer nič, premetávajúc sa na lôžku a trápený rôznymi, skrušujúcimi myšlienkami. Nad ránom usnul trochu a sen, ač krátky, tak dobre účinkoval na jeho myseľ. Už uspokojil sa trochu. Včerajší Betin vzdych, už na iného nalíčený, bol mu keď aj nie liekom, ale aspoň protijedom na prvé bôle. Ako milujeme kvietok pre jeho vôňu a nežný pel, tak zaľúbil si Betu pre jej domnelú nežnosť a jemnosť citov. Včerajšie pozorovanie presvedčilo ho o klame: pel sotrel sa a zo všetkých tých sladkostí a nežností, čo nakopily sa v jeho srdci, zostala iba stydná upomienka.

A je to už milosťou, nám samým nebom udielanou, že práve v takej chvíľke, v nejž zrútilo sa nám všetko, na čom zakladali sme svoje šťastie, zo zborenia toho vyrastá túžba nová, cieľ nový, k nemuž zase pripútame naše už-už tonúce nádeje. — I Palko zachytil záblesk akejsi nádeje — nádeje, ktorú neznal ešte nazvať menom, ani neznal ako vznikla v jeho duši. No pravdepodobne vytryskla v nej vtedy, keď tak zúfale a spolu radostne privolal si meno Evino.

A teraz stojí tu, neznajúc prečo sem prišiel a čo tu hľadá. Ešte hodinka-dve a on odísť musí ďaleko, za povinnosťou. Nuž aspoň naposledy podíva sa na domčok, ku ktorému viazané sú jeho milé ale i boľastné upomienky…

Z polootvorených dverí chalupy zavznel tichý spev. Po hlase poznal, že spieva to stará Sláviková, matka Evina, a síce obvyklú nedeľniu. „Bože, veľký od večnosti“… Spieva ťahave, hlasom nie veľmi zvučným, ale jemu zneje spev ten milo a dojímavo. Mechanicky spravil krok ku predu a potom vzpamätal sa, až keď stál pri zvalenej ohrade, ktorá prv tvorila plot preddomovej zahrádky. Pred oblokmi, dotýkajúc sa rozvetvenými konárami strechy, bola mohútna hrušeň a snáď ona bola na príčine, že v zahrádke ani v lete nič nenariastlo. Teraz v jednom kúte pestrelo sa zopár nechtíkov. Palko zadíval sa na ne — keď zdvihol zrak, uľaknul sa jako pristihnutý pri zakázanom.

Stála pred ním Eva, bľadnúc a zase sa červeňajúc — patrne prekvapená nenadalým stretnutím. Palkovi srdce prudko zabúchalo. I on zarazil sa — ale zvlášte premenou Evinou, patrnou na prvý pohľad. Nenie to tá Eva, ktorá často ho hnevala svojimi žartami, stojí pred ním dievča ďaleko štíhlejšie a vari aj vyššie. Jej líca pokryté sú chorobnou bľadosťou a oči dopoly okrúžené fialovou známkou, pozerajú vážne a z hlboka.

„Čo tu hľadáš, Palko?“ vraví k nemu tichým, chvejúcim sa hlasom a keby on sám nebol rozrušený, mohol by spozorovať, že celá zachvieva sa akoby zimničnou triaškou. No, Palko nepozoruje to, Evina otázka priviedla ho do rozpakov. Sám nezná, čo tu hľadá, ale teraz napadá mu, že mal by ju poprosiť — poprosiť, aby sa nehnevala. Ako namanula sa mu tá myšlienka, alebo za čo by sa mala hnevať — sám nezná, ale zdá sa mu, že jej odpustením vyrovnalo by sa všetko a on odišiel by uspokojený.

„Ako dobre, že som ťa našiel,“ vraví pritlumene, berúc ju za obe ruky. Zase ovládla ho myšlienka, že ona jediná mohla by porozumeť, keby vyžaloval sa… „Odchádzam ,na vojnu‘ a nemohol som odísť bez toho, aby som ešte raz sem neprišiel. Vidíš, ja som ťa toľko hnevával, kým si bola u Rázvorov, nuž — chcem ťa poprosiť, aby si sa preto nehnevala na mňa.“

Vyriekol to tak nežne a díva sa na ňu tak úprimne, že ona pod vplyvom toho pohľadu prižmúrila oči a jej ruky slabúnko zachvely sa.

„Nemáš si čo vyčítať,“ vraví ticho, nevyslobodzujúc svoje biele, chudé ruky z jeho, „veď som sa ja preto nikdy na teba nehnevala“…

Palko náhodou zachytil jej pohľad a — razom pustil jej ruky zo svojich. Jeho radosť nad nenadalým stretnutím už ustúpila pocitom iným, v Evinom pohľade zbadal veľkú podobnosť s tou druhou a pohľad ten razom vyvolal v jeho duši všetky včera prežité, boľastné dojmy.

„Počuj, Eva, ja som veľmi, ale veľmi nešťastný,“ preriekol zrazu, nedívajúc sa na ňu. Jeho tvár zbľadla a zase zmraštila sa, jako keby zrazu pocítil bol fysickú boľasť, že Eva zľakla sa jeho výzoru.

„Pre Boha, čo sa ti stalo?“ spytuje sa ho, sama smrteľne zbľadnutá. Stojí pred ním strápená — zosobnelá sústrasť a Palkovi dodáva to novej odvahy.

„Keby si vedela!“ povzdychol smutne, „nuž, ved ty iste už o tom vieš; vaša Beta mi veľmi ublížila“…

„A čo ti urobila?“ spytuje sa ona, ale akési túženie prechodí ju jako zimomriavka.

„Vieš, raz bol som ti rozkladal, ako to bude až sa ožením a myslel som si, že to ozaj tak bude, ako si ja myslím… A už je tomu konec naveky, naveky!“ zahovoril zrazu, ale divno, ani z ďaleka necíti pri tom takú ľútosť ako myslel. Zdá sa mu, ako keby rozprával o dačom, čo stalo sa dávno, veľmi dávno. A dosť ľahostajne doložil. „Nuž darmo je, ja som ju mal veľmi rád, ale keď ona“…

Zrazu zastal, doplniac vetu úsmevom, akým uzdravujúci sa vraví o svojej nemoci, ktorú nedávno bolo mu pretrpeť. Pozrel na Evu a zadivil sa, stála pred ním ticho, vzpriamená a pri tom bľadá v tvári, ruky majúc k hrudi pritisnuté — ale zrazu jej hlava naklonila sa, dotkla sa jeho ramena a počala klesať ako podťatý kvet.

Sotva uspel zachytiť ju do náručia, sám súc preľaknutý, polomŕtvy úžasom. Čo sa jej stalo? Čo sa s ňou robí? Bezvládne, celou ťarchou spočíva mu v náručí, bľadá, s očima zavretýma a niet v nej ani znaku po živote. Chcel skríknuť, ale hrdlo sťa svierala by mu kási železná ruka — len oči jeho sťa kúzlom pripiate spočívajú na jej tvári, ktorá ač so sovrenými pernami a s výrazom bôľu, predsa je taká krásna, taká krásna!

A podržujúc ju v náručí a upreno pozerajúc do tej bielej tváre, ktorá skorej podobná je tvári mŕtvoly ako žijúcej bytnosti — v jednom okamihu zvírilo mu dušou všetko to, čo zacítil v posledniu dobu: neisté túžby, nádeje, žiaľ, poryvy posledných hodín — to všetko splynulo v chaos a zo všetkého vyznelo iba jedno vedomie a šialená túha: pomenovať ju svojou!

Z pitvora ozvaly sa hlasy a on v náhlosti neznal iné ako složiť svoje bremä na podstenu a jedným skokom vyleteť zo zahrádky. Počul ešte výkrik, ktorý prenikol mu až k srdcu a hrozná tiaž zavalila sa mu na dušu. „Čo som urobil?! Čo som urobil?!“ spytuje sa, vytrešteným zrakom hľadiac pred seba a siahajúc si k hlave. Nenie schopný súvislej myšlienky, len zdá sa mu, že už teraz rúcajú sa všetky jeho sny a nádeje…

Počul ešte vravu, ženský plač a potom všetko ztíchlo.

Jeho strach a nevysvetliteľná úzkosť dostúpila vrcholu. Ako šialený dal sa do behu a nezastal až na dvore Rázvorovie.

VI

„Lúčenie, lúčenie, veď je to ťažká vec“… zneje dedinkou spev na cestu sa chystajúcich rekrútov. Spievajú si, ale každému tá ťažkosť vyrazená je na tvári. Nenie medzi nimi ani jedného, čo šiel by vďačne. Každého viaže dačo k rodnej dedine: láska k domovu, k matke, sestre — a temer všetkých k milej. Nuž nie div, že im to lúčenie naozaj ťažko padne.

Snáď jediný Palko medzi nimi odchádza vďačne. I tak ide iba na dva mesiace a k tomu nezanecháva nikoho, čo by za ním banoval. Pri takejto veci zdá sa to skoro výhodou — ale iba Palko vie, ako ťažko je odchodiť, čo aj na krátku dobu, keď vie, že nikomu nebude chybovať, že nikto za ním nezaplače…

Už dva razy vzal do ruky batôžik, čo mu gazdiná naviazala a zase len položil ho na lavicu a pozerá do obloka, sťa čakal by dakoho. Gazdiná vybehla kdesi — v celom dome panuje ticho. Gazda sedí za roh stola a britvou preťahuje po remeni. Robí to už hodnú chvíľu, sťa bola by bohvie jaká zatupená, ale to len preto, aby ukryl svoje rozčúlenie. Avšak vidno na ňom, že je dojatý. Palo už sedem rokov čo slúžil u nich, mali ho ako svojho a teraz odchádza a nechce si vziať závdavok na rok budúci. Vie, že takého paholka viacej nedostane; nuž nie div, že ľúto mu za ním. No i Palovi je ľúto. Sedí na lavici so sklonenou hlavou, sostárnutý o päť rokov. Nevraví ani slova, len pozerá do obloka a pri každom šuchnutí strhne sa jako zločinec, očakávajúci, kedy stihne ho zaslúžený trest.

Na podstene ozvaly sa kroky a on vstal a pozerá ku dverám. Nimi vošla dnu Rázvorová, smutná, uplakaná. Na prvý pohľad vidno, že prináša dôležitú a smutnú zvesť.

„Ľudia boží, už sme si Evu dovydávali!“ vraví a slzy zalialy ju pri tých slovách.

„Zomrela?“ zvolal Palo s úžasom.

„Ešte nie, ešte nie, ale sotva tá kedy bude chodiť! Ešte ráno vyšla si von a už potom len čo ju vniesli dnu. Našli ju na zahrádke omdletú, trochu prebrala sa, ale leží neživá-nemŕtva… Ach, dievka moja, nikdy mi ty už viac vody nedonesieš!…“

„Tak s Bohom tu bývajte,“ vraví Palo a poberá sa ku dverám. Celý je premenený, tvár bľadá jako stena a ústa zachvievajú sa mu kŕčovite. Gazda pozerá naň udivene, i gazdiná prestala plakať.

„A čo nám ani ruky nepodáš?“ preriekol gazda, urazený takýmto lúčením. „To už ako naposledy, keď už viacej u nás nebudeš?!“

Palo vrátil sa odo dverí a podajúc ruku obom, vyšiel von. Dedinou spechá ako zlodej — ostatní rekrúti už predišli ho — a ani neide hradskou, ale odrazil sa poľnou cestou. Pôda páli ho pod nohama, v hlave víri a hučí mu a porád znie mu ako výčitka za spáchaný zločin.

Vydýchol si až keď bol v šírom poli. Tá tichosť a veleba zmierajúcej prírody blahodarne účinkovala na jeho myseľ, až chorobne rozrušenú príhodami posledných hodín. Zastal na vŕšku, deliacom chotáre dvoch súsediacich dedín, a rozhliada sa dookola. Celý kraj obliaty je svetlou, slnečnou žiarou, obloha klenie sa jasná, belasá a zelené prúhy oziminy tak pekne vynímajú sa pomedzi oráčinou. A tamto v dolinke rozprestiera sa dedinka; pomedzi koruny stromov v rôznych odstínoch barvy červenkavej, žltej a ešte svieže zelenej, vykukujú bielunké domčoky, malé a skromné i veža vnove zbarvená, s vrcholcom lesklým, ako zo zlata. A nad všetkým tým panuje tichá jasenná nálada — celá krajinka sťa by dýchala súladom pokoja a šťastia…

„A ona umiera!“ zvolal Palko, s úžasom prenikajúcim celú jeho bytnosť. „Pane Bože! ona umiera!“ Až teraz pozná celú ťarchu osamelosti a žiaľu. Kási tiaž zavalila sa mu do srdca, sviera ho, šíri sa až slzy tisnú sa mu do očí.

„A ja ju milujem! Milujem!“ zavolal, slziac i usmievajuc sa zároveň a hodiac sa na zem, zaplakal vrelými slzami.

VII

„Ja ti rozprávam a ty nepočúvaš,“ vraví Marka Beňovie svojej kamarátke vyčítave. „Hovorím už vari pol hodinu, ale stavím sa, že ty nevieš z toho ani slova.“

Táto usmiala sa nútene a nízko skláňa sa nad vyšívanie. Markine slová vyrušily ju z myšlienok a teraz mrzí ju, že táto spozorovala jej zadumenosť.

Padol prvý sniažik, pole pokryl belostnou rúškou a celej dolinke dodal zimného vzozrenia. Na večer vyjasnilo sa, chladný vietor podúva od severa a preto tak milo padne sedeť v teplej chyži a besedovaním krátiť si už hodne dlhý večer.

Na priastkach je už veselo; pri hrčaní kolovratov žartom a veselosťam nieto konca-kraja. Marka spomína si, ako veselo je teraz v iných domoch a takmer ľúto jej je, že ona sedí tu tak sama a keby to nebolo k vôli kamarátke, neudržala by sa tu ani za pol hodinu.

„Vlani to bolo veselšie,“ vraví, keďže jej spoločnica zase len mĺčky bodá ihlou do plátna, ktoré pod jej zručnými prstami pokrýva sa pestrou, hodbabnou výšivkou. „Vieš, vtedy chodily sme na priastku ku Krajíčkom — ty od Rázvorov. Tam bývalo veselo! Chasy vždy plno — a ešte keď prišiel Jano Kulichovie, to bolo nezbedy! Či pamätáš, ako vyrážal ti vreteno z ruky a to len aby si si ho musela vymieňať.“

Deva s výšivkou v ruke usmiala sa — ale iba na okamih. Už zase pozerá vážne a smutne.

„Ó, to je už dávno, veľmi dávno! Bolo to síce iba pred rokom, ale mne zdá sa, že odtedy zostárla som o desať rokov. Vtedy bola som len taký ,jašo‘ a dnes…“

„… Stará panna!“ so smiechom dopĺňa Marka nedokončenú vetu. „Kto by neznal, že ti je sedemnásť rokov, hádal by ti najmenej päťadvadsať. Nuž — nie si ty už tá, čo si bola predtým…“

Marka prestala točiť kolovrátkom a spustiac ruky na lono, zahľadela sa na kamarátku zkúmave i sústrastne. Svetlo malej, olejovej lampky padá na jej tvár žltkavou žiarou a dodáva jej ešte biednejšieho výzoru. A keď zahľadí sa svojima modrýma zádumčivýma očima, v níchž plno akéhosi tajného žiaľu — nenie možno, aby pohľad ten nedojal a nevzbudil tajnú sústrasť.

Nikto nepoznal by v tej bľadej, štíhlej deve nekdajšiu rozmarnú Evu. Nuž, mnoho trpela v poslednej dobe. Vznášala sa medzi životom a smrťou a to pretvorilo ju telesne i duševne. Teraz síce už vraví, že jej nič nechybí, ale duševné strádanie zrejme vidno na jej tvári.

„Ale i Beta zmenila sa,“ vraví Marka po chvíľke. „Každý vraví, že je už celá inkšia ako bola prv. Kým bola slobodná, bola ako muška — odkedy zasľúbili sa s Kostrbom, je práve tak ,do sveta‘ ako iné. Nebodaj rada je, že vydala sa tak dobre… Ale vidíš, to už musí byť na šťastí; je od teba sotva o dva roky staršia a už mohla sa vydať toľko razy. Tá nebodaj nosí pri sebe prútik z vody, že je taká vzácna…“

„Čo je to?“ spytuje sa Eva, urazená domnenkou, že by jej sestra vábila si milencov čarami.

„Nuž, hovoria, že keď dievča nosí pri sebe, na srdci halúzku, ktorú, kým rástla, voda obmývala, nuž musí ju zaľúbiť každý, koho si len zažiada.“

Evine oči zažiarily — ale hneď zase ako stín preletelo to jej pekným bielym čelom a ona tíško vzdychla.

„Keby to bola pravda! To by nebolo na svete tak zle a toľko nešťastných…“

Eva zrazu umĺkla a sklonila hlávku — ale Marka predsa pozoruje, že len násilne zadržuje slzy.

„Nuž, to sú si iba sami na príčine, že sú nešťastní,“ vraví s dôrazom. „Ja neviem pochopiť, ako môže dakto byť nešťastným preto, že ho ten, ktorého si práve zažiadal, nemá rád! Keby si tak Juro čosi smyslel a zanechal ma — ja by som preto ani jednej slzy nevyronila. Chceš ma — dobre. — Nechceš i tak. Ako ty mne, tak ja tebe. — Čo je z toho, mysleť si na dakoho, sužovať sa, keďže on o to nestojí?! Zabudni a a máš pokoj!“

„Keby to bolo tak ľahko!“ zase povzdychla Eva, ktorá tento výklad počula od nej už veľaráz. „Ty si istá, že Juro na inú ani nepomyslí, a preto ľahko ti hovoriť. — Ale to sa nedá zabudnúť! Zabudni, keď máš toho plné srdce, plnú hlavu, keď myslíš na to vo dne, v noci a ani vo sne nedá pokoja!…“

„Ó, to musí byť hrozné!“ tŕpne Marka, ale nemôže sa zdržať, aby sa tomu nezasmiala. „Tak teraz ti už verím, že z toho môže byť naozaj, ale naozaj nešťastný…“

„No, nie celkom!“ vraví Eva a kýsi živý záblesk vzňal sa v jej očiach a zkrášlil jej v tom okamihu zčervenelú tvár. „Nenie to také žalostné, lebo veď všetko to týka sa jeho a už preto je to veselé a milé. Ba skorej šťastím je to…“

„Čo je po takom ,šťastí‘ keďže z toho i tak nikdy nič nenie?! Pováž len sama seba,“ pokračuje, silou-mocou snažiac sa priviesť Evu na iné myšlienky, „čo máš z toho, že sužuješ sa — keďže Palo i tak nestojí o to?! On, možno, ešte vysmeje sa ti; — lebo ako mládenec, tomu všetko iba daromnica…“

Eva začerveňala sa; Markine slová urazily jej panenskú hrdosť. Rada by chcela dačo preriecť na obranu Pala alebo seba, ale práve nenachádza slov ku podvráteniu tejto možnosti.

„Uvidíš, nebude dlho, čo i ty tak budeš hovoriť ako ja,“ vraví Marka, „nech len prijde ti na oči druhý, čo pozdá sa ti ešte lepšie. Potom vysmeješ sa, jako mohla si sa súžiť pre takú pletku…“

„To nenie pletka!“ rázne prerušila ju Eva, vztýčiac strojnú hlávku a dívajúc sa na Marku priamo, s urazenou hrdosťou v zraku. „To nenie pletka, darmo mi ty hovoríš! Nie som už decko — a napremýšľala som sa o tom dosť a dosť. Vieš…,“ pokračuje už tichšie, nežne pritulujúc sa k Marke, zarazenej tou náhlou prudkosťou, „keď ležala som tu tak osamelá, chorá a slabá, celý svet bol mi ničím, všetko, čo ma kedy tešilo, zošklivilo sa mi — a predsa on bol mi vždy jednakým, vždy milým… A bola by som snáď i umrela, keby ma nebola udržovala myšlienka, že ho ešte musím videť — aspoň raz jeden jediný raz…“

Eva sklonila hlavu na plece Markino a zaplakala.

Marka je premožená. Nežne objala ju a hladká jej ubľadlé, slzami zmočené líce. Súc o veľa povrchnejšia, nerozumie úplne tej velikej, nešťastnej láske Evinej, ale tuší, že je to čosi ďaleko hlbšie, ďaleko opravdivejšie, ako to ona pochopuje.

Eva zodvihla hlávku a stiera slzy zásterkou. Plačom uľavila si — teraz už pokojnejšie i veselšie hľadí na kamarátku a vraví:

„Nuž vidíš, aká som ja! Palo je už týždeň doma a mňa nebolí to ani najmenej, že nepríde.“

„Ale predsa nezasluhuje ten, aby si ho tak rada mala. I tak chodí vraj kdesi na vyšný konec a bude sa vraj ženiť.“

Marku bolí to, že musí Evu zarmútiť a tisknúc jej ruku vo svojej, sústrastne pozerá jej do tváre. Pred chvíľou bola začervenalá rozčúlením, teraz obľadla trochu.

„To nenie pravda!“ vraví zvýšeným hlasom, ale poznať v ňom boľastné chvenie.

„Čo by nebola?! Hovorili to tetka Strnádkovie a tá vari len musia vedeť, kedže Palo je u nich.“

Eva neriekla nič. Po chvíli so zbytkom nekdajšej svojej rozmarnosti potriasla hlávkou a vraví:

„Nech, keby mu len Pán Boh dal takú, akú si on žiada — potom už vďačne zabudnem.“

Vyslobodiac sa Marke z náručia a zdanlive pokojná, vzala vyšívanie do ruky. V nastalom tichu počuť iba vrčanie pera na kolovrate Markinom. Slávikova odišla k mladej žene, Bete, a to na celý večer. Sú samotné v celom dome.

Marka bystre točí kolesom a krúti niť v ohebných prstoch. Eva sedí na pohľad pokojná a to uspokojuje i Marku. Súc živej povahy, v myšlienkach prešla už k veselejším predmetom, a keď zase napadly jej reči, ktoré pred chvíľou s Evou viedly, pozerá na vec menej vážne, ba zachcelo sa jej i zažartovať.

„Počuj, keby som tak bola na tvojom mieste, to by som si ľahko pomohla, aby som nemusela mysleť na Pala,“ vraví po chvíli a vesele chechce sa pri tom.

„A jako?“ spytuje sa Eva zvedave.

„Nuž veľmi ľahko! To treba len začreť vody do hrotka, po tri razy dolu vodou, potom tú vodu vyliať a čo zostane v hrotku, tie kvapky vypiť — ale držať hrotok zpak ruky. Sotva to urobíš, zabudneš akoby amen riekol a nikdy ti ten viac na um neprijde.“

Eva zdá sa rozmýšľať. „A bola by to pravda?“ spytuje sa živo.

„Čoby nebola?! Vraveli to tetka Bobulková a tá to sami zkúsili. Ako dievke veľmi sa im bol ktorýsi ,zočil‘ — ale rodičia ich nechceli za neho dať. Ale bárs im aj dosť zakazovali a bárs aj sami chceli, predsa naňho zabudnúť nemohli, boli ako očarovaná. Až potom napili sa vody tak ako ti hovorím a o štyri týždne boli oddánkou…“

„S tým istým?“

„Čoby, so šmatlavým Zemanom!“

Marka vesele chechce sa, jako keby bola riekla dačo vtipného. Ale Eva sedí tichá, zadumená. Výšivku upustila na lono a snive díva sa pred seba. Markín smiech pripomenul jej tú dobu, kde i ona bola taká veselá, bezstarostná a pritom šťastná. A bola ňou až dotiaľ, kým nezačala mysleť si na Pala. Ale od toho času počalo sa jej súženie…

Markina rozprávka vzbudila u nej mnohé myšlienky a spomienky. Spomína si, ako hnevával sa Palo na jej žarty a jako ju to predsa k nemu ťahalo. K vôli nemu rozišla sa s Janom, a ten ju predsa musel rád mať, keďže i potom ešte pokusil sa smieriť sa s ňou. Ale jej nič nebolo po všetkom, keď Palo — ako sa domnievala — nenávidel ju. Čo naplakala sa v tom čase! Celý svet zdál sa jej pustým a neraz žiadala si zapomenutie a večný pokoj. A tak bola by dožičila tomu svojmu vzdornému, neposlušnému srdcu, aby ztíchlo na veky, na veky…! A kým ona trpela — trpela preňho, on nadchádzal si Betu!

Eva začerveňala sa pri tých spomienkach, ale proti vôli spomína si ďalej.

Keď priznal sa jej z lásky k inej, to len-len že nepodkopalo jej život. Z onej mdloby upadla do dlhej choroby. Vznášala sa medzi životom a smrťou — ale i vtedy, v horúčke, iba o ňom blúznila.

A teraz…

Teraz on zachádza ku inej!

Eva vzchopila sa a prudko kráča ku dverám. Bez slova vyšla do pitvora a potme hľadá čosi na polici. Otvorila dvere. Mrazný vietor zavial jej do tváre, ale ona nedbá na to a podstenou spechá ku potôčku. Mesiac je v splne, noc je jasná a krásna. Tamto na nebi samá, samučičká hviezda — tu dolu belostná, sňahová rúška, haliaca kraj v barvu nevinnosti. A všade tak ticho, tak milo. I tamto na cintoríne. Ten taktiež zastretý je sňahom, sťa fáťolom zapomenutia — iba náhrobníky čnejú z neho vážne a smutne. Tam spočinúť bolo by tak dobre, tak milo, tak sladko — všetko bolo by zapomenuté, sťa sotreté jedným ťahom…

Eva zastala nad potôčkom. I ten potiahnutý je ľadom a zaviaty sňahom, ale tu dolu na pár krokov voda plynie si voľno, v nerovnom koryte svojom. Drobné vlnky žblnkotajú si tajomne a vesele jako z jara a hviezdy odbleskujú a trblietajú sa na hladine. V Evinej ruke objavil sa hrotok, doteraz zásterkou ukrytý. Začrela doň vody, dolu prúdom po tri razy, vyliala ju a trasúcou rukou podnáša ho k ústam.

V tom zrak jej padol ku brehu potôčka, kde v striebristom svetle mesiaca, vlnkami znepokojovaný, trepoce sa akýsi malý predmet.

Odhodila hrotok ďaleko od seba a kľaknúc do sňahu, už odlamuje halúzku ako by náhodou tu vyrastajúceho jelšového kra, halúzku, ktorú obmývaly a objímaly vlnky potôčka.

„Pane Ježiši Kriste, pomáhaj mi!“ šepce a náružive pritisnúc ju k ústam, schováva ju na rozbúrené ňadra.

Na cintoríne čosi zapráskalo a ona rýchle vstala. Zrazu zmocnil sa jej pôverčivý strach. Inokedy nebála sa, veď zvyknutá bola v blízkosti cintorína, ale teraz celá je prestrašená. Až teraz napadá jej, že to hriech, domáhať sa dačoho cestou nadprirodzenou. Je to pokúšaním Boha a k takým ľudom vraj majú prístup mocnosti zlé — — —

To prasknutie zase opakovalo sa, ale už kdesi bližšie. Prestrašená ohliada sa dookola. Jej zrak zastavil sa na rozválanej kostnici. S nízkou, rozvláčenou strechou vyzerá ako mátoha a dlhý rad vŕb pri potôčku tiež vyzerá ako šeré stíny duchov. V matnom svetle mesiaca zdá sa, jako keby pohybovalo sa dačo v ich rade, vystupovalo z neho…

Krv zastydla jej hrôzou, skutočne od cintorína pohybovala sa postava a poberá sa rovno k nej, sťa chcela by ju uchvátiť. Chcela skríknuť, dať sa na útek — ale mlčí a stojí ešte vždy na tom istom mieste, ač oná postava blíži sa viac a viac. Už je cele blízko, chápe ju za obe ruky a tiskne ich silne, vrúcne…

„Palko!“ zvolala a slzy vytryskly jej z očí.

On nepozdravil ju, ona nevíta ho. Ani nevysvetluje jej, ako a prečo prišiel — len svíja ruku okolo jej drieku a sladko šepce:

„Evuška, duša moja!“

„Choď, Palo, choď“ — bráni sa ona, nežne odstrkujúc ho od seba.

„Ach, Evka, keby si vedela… keby si vedela…“

*

Vravia, že ideále sú nedostižiteľné.

Keby rozumel tomu, čo len trochu Pavel Kresák, prisvedčil by z hĺbky srdca.

Sedí si v chalupe vybielenej, čisťunkej a útulnej, na ktorú žena každú chvíľu vybabre za päťatridsať krajciarov vápna. Stôl zakrytý je bielou plachtou, s červenou partou v prostriedku — ač nenie ani nedeľa. V chyži panuje zvláštna, sviatočná nálada. Chlieb nenie síce na stole, ale miesto neho vykukuje zpod obrusa ohromná ,baba‘, v svornej blízkosti pokrmu duševného: Tranosciusa. Všetko je tu práve tak — ba skoro krajšie, ako si to vtedajší idealista, Palo, predstavoval a predsa teraz hnevivo rozhadzuje sa:

„Aby ťa i s takým poriadkom! Len predvčerom mal som vo vrecku desiatku a dnes ani krajciara! A k tomu, hľa! práve teraz privlečie mi daňové knižky! Len platiť a zase platiť! Raz porciu, prirážku a štrkovku — a zase za mäso, múku, korenie a čo ja viem čo! Na môj pravdu, na mizinu vyjdeme ak to tak ďalej pôjde!“

„Ale, Palko,“ krotí ho jeho žena, nežne usmievajúc sa naňho, „veď to Pán Boh všetko pomôže!“

„Pomôže, pomôže!“ odvráva on už tichšie, mäknúc pod vplyvom jej láskyplného pohľadu. „Veď ja viem, že pomôže, ale ak sa len sám nepričiním, ani On mi nepomôže.“

„Už zase,“ vyčíta mu ona. Je už zvyklá na takéto reči a zavše musí mierniť jeho prílišnú starostlivosť o živobytie. „Ďakuj Bohu i za to, čo ti dáva!“

„No veď“ — dotvŕdza on rýchle, ale predsa nezdrží sa, aby nedoložil: „Hej! nebolo to len za slobodna…!“

„Tak — mal si sa neženiť,“ vraví ona a po jej hlase poznať, že jej je do plaču. Pavel zbadal to a rýchle pokúsil sa zatočiť do žartu.

„A kto by ťa bol vzal, keď ťa nikto nechcel?!“

„Nech; bola by som starou dievkou, ale aspoň ty bol by si šťastný…“

„Ženo, nehnevaj ma!“

„Mohol si vziať bohatú a teraz nemusel bys’ lamentovať…“

„Ja mam všetkého dosť a tebe tiež nedám psotu trieť.“

„Mohlo ti byť ani v raji…“

„Mne je i takto — keby si mi len vždy nehúdla za ušima. Už si nesmiem ani slovom poľahčiť?! Naposledy vyhlásiš ma za skupáňa a neznaboha — iba zato, že groše nevyhadzujem nemilobohu. Žena nevie, čo sa muž natrápi: — len daj! len daj! I ty si taká: „Treba mi na soľ, na bôbky do koláčov, na cukor do hriateho“ — a zase na stužtičky a čepčok i na kabátik ako pavučina, aby vyzeralo po pansky…“

„Je prvý, Paluško, prvý…“

V izbe ozvalo sa jemné, ale boľastné zaplakanie a oba už spechajú ku kolíske, kde v malej perinke vidno čosi malého, ružového… Je to hlavička, drobná, malá hlavička so sotva znateľnými ústočkami a očkama, ktoré už teraz sú také svetlo-modré ako oči otcove.

Pavel schytil perinku do náručia a točí sa s ňou po izbe. Keby mu žena nezbránila, i do skoku dal by sa s ňou.

„Ale choď, ty jašo,“ vyčíta mu ona, „za slobodna si sa toľko nenašialil ako za tento týždeň.“

„To od toho veľkého šťastia, duša moja!“ odvetil on už cele vážne. Zasadli za stôl pokrytý bielou plachtou. Celá chyža dýcha súladom a šťastím. Je tu práve tak ako si to on kedysi predstavoval.

Teraz spýtajte sa ho, či sú ideále ozaj nedostižiteľné. Viem síce, že vám neporozumie: ale ak mu to dôkladne vysvetlíte, iste nedôverive potrasie hlavou, až jeho dlhé, za uši sčesané vlasy rozletia sa a riekne:

„Ja tomu síce predsa nerozumiem, ale tuším by ani lepšie nemohlo byť ako je.“

„Boh dal nám všetko, čo sme si od Neho žiadali,“ doloží jeho bľadá ale pekná žienka, tisnúc perinku v náručí.