ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Životopisný a vekový obrázok. Napísal Alexander Lombardini.

Thurzovci z Betlenoviec sú dejepisne veľmi známy vymretý rod. Spener a niektorí iní tento rod podľa obyčaja po romanticisme chmátajúceho z tatárskej krajiny odvodzoval a udáva, že z Poľska do Uhorska prišiel. Udanie toto nemá viac hodnovernosti jako to, že jedna vetva Thurzovcov z Uhorska do Augsburgu a odtiaľ navrátená, do Rakúska — kúpením Grafenecku — prišla. Jaké chybné je udanie Spenerovo, už Matej Bel poznamenal, keď zo Steyererových dejín rakúskeho Albrechta II. uvádza jedného Jána Thurs z Rauhenecku (1363) a jeden náhrobný kameň Ottu Thursa (1320), bárs aj ohľadom poslednieho s tou ľútosťou, že sa mu vzdor všetkému hľadaniu nepošťastilo, ten udanlive vo Viedni vo voľaktorom kláštore sa nachádzajúci pomník vynájsť a sa o istote nápisu presvedčiť. Barón Alojs Medňanský tento náhrobný kameň v kostole kláštora svätokrížskeho (Heiligen-Kreuz) našiel; nápis znie: ANNO. DNI. M. CCC. TRICESIMO. PRIMO. SEXTO. NONAS. MAII OBIIT. OTTO. TVRSO. DE. RAVHENEKK. Bel chybil teda jak ohľadom miesta, tak letočetu. Celkom nové, neočakávané svetlo o najstarších pôvodných miestach Thurzovcov, alebo jako ich v Rakúsku volali Tursov, ďakujeme neunaveným bádaniam zvetlskéko kapitulníka, Jána Frasta, z ktorých vysvitá, že pevnosť Lichtenfels (jako rumy ešte jestvujúca na 2 hodiny od kláštora Zwetl) už v druhej polovici XIII. storočia vlastnosťou Tursov bola. Prvý, čo meno od tejto pevnosti nosil, bol Hugo Turs, jako to jedna darujúca listina dokazuje, ktorú Jutta z Ottensteinu r. 1257. kláštoru Zwetl dala, kde medzi svedkami Hugo Turso de Lichtenfels uvedený je. Ďalej hovorí Frast, či Thurzovci pôvodne Rakúšania boli, alebo kedy a odkiaľ privandrovali, je mu neznáme. Že sa ich rod na viac vetví delil, je isté, jako to jestvujúce listiny dostatočne dokazujú. Iní s viac pravde podobnosťou držia ho za rakúsky pôvod. Mienku túto uznáva aj Wagner, ktorý o rode tomto pojednával.^[2] Isté je, že v Rakúsku už v XII. storočí rod Thurzovcov užíval viac predikátov, jako de Lichtenfels, de Rauhenstein, de Rauhenek, zas druhý de Tursenreit, iný de Tirnstein, iný de Aspern, iný de Sonnberg. Jeho meno aj v podobe Turse a Turso prichádza. Ešte staršia je jedna druhá listina, v ktorej Otto Turso z Rauhensteinu jako svedok prichádza; skrz Herrgotta udaná donácia Leopolda VII. pre kláštor Heiligen-Kreutz z r. 1203. A to Hanthalerom spomenuté nadanie kostola Zwetl skrz Hadmara z Chauenringu r. 1208., v ktorej Otto Turse prichádza medzi svedkami. Najstaršie, za času pekného Fridricha, písané pozemné knihy viedeňského školského kláštora, poukazujú na Tursov z Rauhenecku a Lichtenfelsu, medzi najstaršími viedenskými domovými pánmi. Heleneuthal pri Badene, kde ich zámky dolu do doliny mocne sa hrozily, o nich mnohé romantické povesti roztrúsila.

Tá ratolesť Thurzovského rodu, ktorého potomok stal sa Uhrom a hral historický zástoj, v XIV. storočí pod kráľom Žigmundom preukázal svojich pňových predkov.

R. 1430. Bartolomeja syn I. Martin, kastellán Ujváru a jeho príbuzného Jána z Betlenoviec syn I. Ďuro Turso, ktorí bojovali pri Nikápoli a tam dva jich príbuzní aj padli, ďalej menovaný Martin, ktorý z kráľovského dvora zmiznutého Lajku, syna Mirčeho valašského vajdu chytil a aj chodil k Vladislavovi, poľskému kráľovi vo vyslanstve, pre tieto ich zásluhy od kráľa Žigmunda donáciu dostali. Martinových potomkov neznáme, pravdepodobné je, že mužských potomkov nemali.

I. Ďuro bydlil v meste Levoči, tam zastupoval mestský úrad a jako predný človek bol aj na kraj. snem za vyslanca poslaný, ba r. 1452. aj smluvu s cisárom Fridrichom stravniva Ladislava pohrobka so stránky mesta Levoče podpísal. R. 1457. ale palatínskym rozkazom už jako užívajúci meno Thurzo de Bethlenfalva, so svojimi synmi do svojho zálohoprávneho majetku v obci Pongrácz vo Spiši, štatuovaný bol. Ináčej on, tak aj po ňom veľmi dlho jeho potomci podobného ducha, aj kupectvo sprevádzal, a už ako levočský obyvateľ alebo prv v Krakove a vo Sliezsku obchodné posádky mal. R. 1460. už nežil. Od jeho manželky Kataríny zostali po ňom traja synovia: II. Martin, II. Ján a Theofil.

Syn I. Ďura II. Martin bol veliteľom spišského zámku a ten proti Husitom vzdor všetkým úkladom aj obránil, túto jeho vernosť kráľ I. Matej r. 1465. donáciou obce Vörösvágásu, v šárišskej stolici, odmenil. Zostalo po ňom šesť synov: 1. II. Ďuro; r. 1543. bol opátom. 2. III. Ján; ešte pred r. 1503. zomrel bez potomkov. 3. Žigmund; vstúpil na kňazstvo, r. 1501. sriemsky volený biskup, neskôr belehradský prepošt a kráľ. tajomník, r. 1504. už nitriansky, r. 1505. sedmohradský, r. 1506. už váradský biskup; 4. Peter; x. 1496. kaločským arcibiskupom do Rímu do vyslanstva poslaný, r. 1505. bol vyslancom abaujskej stolice, zomrel okolo r. 1513. zanechajúc po sebe vdovu bez detí Dorotu Rákóczy. 5. III. Martin; žil r. 1503., keď sa staral s jeho bratmi a pokrevnými o vymenenie jednej kúrie v Betlenovcach. 6. Gašpar; bol spišský kanonik. V týchto vymrela ratolesť II. Martina.

II. Ján a jeho brat Theofil založili dve ratolesti; obe kvitly do stredku XVII. storočia.

II. Ján následkom toho svojho obchodného ducha, ktorým jeho rod vládal, položil základ bohatstvu a budúcnosti svojho rodu. Jako krakovský mešťanosta so svojím synom III. Ďurom r. 1490. dňa 9. októbra zaopatril od Jána Corvina tohoto bane a majere v baňských mestách. Majetok tento bol základom neskoršieho bohatstva a moci Thurzovského rodu. Spôsobný Ján Thurzo a ešte spôsobnejší jeho syn nie menej v obrábaní baní, jako v baňsko-bystrických prenajatých baňach a obchode za krátky čas veľmi veľký prospech učinil, zvlášte keď od Vladislava r. 1496. obdržal dovolenie rozpúšťajúce dielne postaviť, ktoré poteraz v krajine nejestvovaly. On takto so synom Ďurom tak veľké poklady nashromaždil, že kráľa II. Vladislava a jeho manželku kráľovnu Annu najviac on vypomohol z častého peňažného zmätku.

Kráľovna Anna a ňou vedený manžel, kráľ, pre tieto služby milosťami obsypali týchto dvoch Thurzovcov. Ale zpomedzi všetkých milostí najužitočnejšia bola ohľadom týchto tá, že ich kráľovna v baňských mestách za komorských grófov vymenovala; a ešte viac tá, že za požičky vždy sa množiace, baňské mestá a zvolenský zámok ím a jich dedičom, do vyplatenia požičaných súhrnov, r. 1505. do zálohu dala. Koľkým prospechom účinkovali Thurzovci okolo baníctva s rodom Fuggerovcov a koľko osožnej šialby spáchali s medeným obchodom v cudzozemsku sprevádzaným, nepatrí sem vypovedať. To stojí nad všetkou pochybnosťou, že velikánsky osoh padal každoročne do ich mešcov. S Fuggerovcami do prenájmu vzaté uhorské bane, obsiahly zvlášte skrz neho tú neskoršiu veľkú významnosť, keď sa jeho synovi Ďurovi s obetovaním svojej osoby a vystavením svobody a života pošťastilo, len výlučne v Benátkach drákovou žiarlivosťou chránené tajomstvo, lúčenie šľachetných kovov vyzkúmať. II. Ján zomrel r. 1508. Mal dve manželky, od prvej, ktorej meno sa nevie, bol IX. Ján a Stanislav, tamten breclavský, tento olomúcky biskup, ktorý zomrel 7. apríla 1540. Od jeho druhej manželky Magdaleny Beckovej sa narodili: III. Ďuro, I. Alex., V. Ján, Katarína († 1535.) manželka Rajmunda Fuggera, Magdalena, manželka Ciriaka Popsta, a Margita manželka Petra Perényiho. Z týchto

III. Ďuro už za času svojho otca v obrábaní baníctva vyučený, a ešte za živobytia jeho pojmúc si za manželku Annu Fuggerovú, sošvagrený do rodu podobného rázu a ducha, po smrti svojho otca stal sa baňským a komorským grófom a rodné majetky podobne množil. Ale včas ochorejúc, utiahnul sa do Augsburgu a tam zomrel 19. marca 1521. Vedel po latinsky, slovensky, poľsky a maďarsky. Od manželky svojej Anny Fuggerovej mal päť detí: I. Bernard, Mikuláš (ktorý zomrel bez potomkov), Veronika, manželka Jána Schaada z Warthausenu, Maria, manželka Jána Gebharda a Krištof. O prvom a poslednom sa nižej zmienime.

I. Alex. kráčajúc v šľapajách svojich predkov bol tiež priateľom obrábania baní, r. 1521. už bol kremnickým komorským grófom a kráľ. hlavným komorníkom, neskôr sa stal kráľ. pokladníkom, r. 1525. už tavernicus, konečne ale judex curiae. Bárs neskôr bane do rúk Jána Ernustha z Csáktornyi prišly právom donácie a zálohu, predsa ich rod Thurzovský s Fuggerovcami v prenájme držali v starom hospodárskom systéme, až kým konečne tomuto sebeckému a osožnému monopolu trošku hlbšie vhliadnutie a energia konec neučinily. Alex (I) Thurzo r. 1523. dostal od kráľovnej Marie zámok Červený Kameň v prešporskej stolici, ktorý ale Fuggerovcom predal. Po moháčskej bitke obíduc kráľa Jána, určite stal ku I. Ferdinandovi, a od tohoto 1527. dostal z majetkov Zápoľovských spišský zámok s viac inými. Zomrel 25. januára 1543. Pochovaný bol v Levoči, od prvej manželky Anny Zathmáryho nemal detí, od druhej Magdaleny Székelyho z Ormosdu zostaly len dve dcéry: Anna, manželka Ondreja Báthoryho, judexa curiae, a Alžbeta, manželka najprv Jaroslava Pernsteina, potom Adama Ungnada, potom grófa Juliusa Salmisa.

V. Ján (syn II. Jána) najviac bydlel v Sliezsku, až ho jeho brat I. Alex zpät povolal, ktorý ho testamentárne na zámky Spiš a Bojnice dedičom spravil, ale sa so ženskými dedičami do zdĺhavého pravotenia popustil, až konečne po 6 rokoch 1549. sa pri novej donácii v majetku mohol potvrdiť; po ktorej Bojnice, pri istých podmienkach, prepustil Frankovi Thurzovi nitrianskemu biskupovi a jeho bratovi IV. Ďurovi; on v spišskom zámku žil. Bol hlavným županom spišskej stolice. Zomrel neženatý 29. marca 1558. v 66. roku veku svojho.

I. Bernard (syn III. Ďura) najviac v cudzozemsku, v Augsburgu, alebo v Rakúsku býval. Od rodiny grófov Hardeggovských kúpiac panstvo Graweneck, aj od tohoto písal svoj predikát. Aj tam zomrel 4. dec. 1556. Od jeho manželky, Kataríny Neydeckovej zostaly deti: VII. Ján, II. Krištof., VIII. Ján, II. Bernard, Bora, Maria, Felicitas a Alžbeta; len Felicitas sa vydala, za Gabriela Dóczyho, ostatnie sa nevydaly. Jediný syn II. Bernard po svojich zomrelých sestrách vonkajšie majetky dostal do rúk, pritom sa ale pravotil aj pre uhorské, a 1588. svojho pokrevného, Stanislava, docitujúc, sa súčastnil aj v Bojniciach. Žil ešte aj 1594. Od jeho manželky Heleny Saurovej zostala jedna dcéra: Benigna, najprv manželka Jána Lembacha, potom Jána Stahremberga, v ktorej ratolesť I. Bernarda vymrela.

I. Krištof (syn III. Ďura) najviac bydlel v Augsburgu, kde mal okrem krásneho domu, ktorý ešte jeho otec zaopatril, druhý veľký majetok; ináč ako chorľavý človek krátko žil. Jeho prvá manželka bola Zuza Erdődyho, druhá Magdalena Rhelingerová z Horgau, po tejto zostalo 6 detí: 1. II. Stanislav, o ktorom nižej; 2. Jarolím, ktorý vládnul Ščiavnikom, písal sa bojnickým barónom; r. 1564. robil testament a 1576. zomrel. 3. II. Alex, o ktorom nižej; 4. Anna, najprv manželka Krištofa Welza, neskôr Ďura Khevenhüllera. 5. Magdalena, manželka Razmana Degera a 6. II. Krištof, ktorý zomrel bez potomkov za mlady. Z týchto

II. Stanislav bol hlavným županom stolice spišskej 1559 — 1583. Pestoval učenie Lutherovo vo Spiši. Neskôr šiel do Augsburgu, tam zomrel 6. júla 1586., v 55. roku veku svojho. Prvá jeho manželka — jak sa Wagner nemýli — bola z ratolesti rimaséčskych Széchyovcov. Druhá — a to je isté — bola Katarína, dcéra Jána Chorona z Devečeru, kaboldského baróna, s ktorou r. 1563. vo Viedni držal veselie. Ale deti nezostaly. Jeho brat

II. Alex bol po jeho bratovi od 1584. hlavným županom stolice spišskej a r. 1788. bol už správcom spišskej komory. On sa už písal dedičným hlavným županom stolice spišskej a spišskej zeme a spišským barónom. Zomrel 5. marca 1594. Pochovaný bol v Levoči. 1569. si pojal za manželku Barboru, dcéru Mikuláša Zrínyiho, sigetvárskeho bohatiera, s ktorou splodiac 11 detí, štvoro za mlady zomrelo, ostatnie sú: 1. III. Stanislav, o ktorom nižej; 2. II. Mikuláš, o ktorom nižej; 3. III. Krištof, o ktorom nižej; 4. III. Alex, ktorý 1597, v 13. roku veku svojho zomrel a pochovaný bol vo Fraštáku. 5. Magdalena, manželka Franka Dersffyho z Nitr. Stredy, šarišského hlav. župana. 6. Maria, najprv manželka Gabriela Dóczyho, potom Jána Rottala. 7. Zuza, od r. 1598. manželka Žigmunda Forgácha, neskôr palatína. Z chlapcov len III. Stanislav rozšíril ďalej svoj rod; viďme teda najprv jeho bezpotomkových bratov a potom jeho.

II. Mikuláš študoval v cudzozemsku. Prijduc domov dostal za podiel bojnické a fraštacké panstvo, v týchto žil do smrti. 1608. na korunovaní II. Mateja niesol zástavu Kumánie. Zomrel 27. dec. 1609. vo Fraštáku, kde 2. febr. nasledujúceho roku pochovaný bol. Manželka jeho bola Anna Maria Zeranová alebo Saurová, po ktorej deti nezostaly, a ktorá sa neskôr vydala za Siegfrida Kolonicha.

III. Krištof dedičný pán spišskej zeme, barón, víťaz zlatej ostrohy a kráľ. komorník, r. 1603. bol hlav. županom stolice spišskej a šarišskej. Privrženec Bocskayho. Z učenia Lutherovho prešiel do katolíckej cirkve, ale konečne zas sa stal veriacim evanj. cirkve aug. vyznania a dal držať synodu v Spišskom Podhradí. Zomrel 7. apríla 1614. v 31. roku veku svojho. Pochovali ho v Levoči. Manželka jeho Zuza Erdődy, vrúcna veriaca a patrónka katolíckej cirkve, za 11 rokov smútila jako vdova svojho manžela, s ktorým deti nesplodila; zomrela 1633.

III. Stanislav narodený v Bojniciach 24. júla 1576. Učil sa v cudzozemsku, vedel — jako skoro každý Thurzo — maďarsky, latinsky, nemecky a česky. V mladšom veku bral účasť aj na vojenskej dráhe. Po smrti svojho brata III. Krištofa r. 1614. sa stal hlav. županom spišskej stolice, neskôr bol hlav. pohárnikom. Proti Bethlenovi aj pri viazaní nikolsburgského mieru hral zástoj. 1622. na kraj. sneme v Soproni bol za palatína vyvolený. Zomrel 1. mája 1625. v 49. roku veku svojho a v Levoči ho pochovali. Dľa niektorých sa tri razy ženil, isté je ale len to, že jeho manželka bola Anna Lisztiová, baronessa z Köpcséna, ktorá sa jako vdova druhý raz za Ďura Pogrányiho, voľakedajšieho úradníka Thurzovského vydala, s ktorou splodil: Pavla Thurzo, Alžbetu a Štefana, ktorí keď za mlady pomreli, len IV. Stanislav, Adam, Michal a Eva († 1627.), manželka Štefana Pogrányiho, zostali.

IV. Stanislav po smrti svojho otca od 1625. hlav. župan stolice spišskej. Zomrel v Bojniciach 14. dec. 1627. Od manželky Anny Czoborovej, zostal jeden syn: V. Stanislav, ktorý prv než otec zomrel.

Adam od 1628. bol tiež hlav. županom stolice spišskej. Poneváč chodieval do dvora palatína Eszterházyho, s bratom Michalom prestúpil do katolíckej cirkve, a stal sa jej horlivým veriacim. Zomrel bez potomkov 16. nov. 1635. — R. 1627. 21. júna si zasnúbil za manželku Barboru, dcéru Ďura Széchyho, s ktorou 17. jan. 1629. držal veselie, s ktorou deti nesplodiac, vdova Bora Széchyho neskôr sa vydala za grófa Adama Forgácha.

Michal, posledný odrostok tejto ratolesti Thurzovskej, od r. 1635. bol hlav. županom stolice spišskej. Chorlavý človek súc a neúfajúc potomkov, počal svoje majetky zakladať a iným prepisovať, ale počiatkom r. 1636. zomrel, svoju lineu pojmúc do hrobu. Vdova jeho Helena Horváthová, z Vegli do 1600. nosila vdovské rúcho, kedy zomrela; v Trnave pochovaná bola.

Druhú ratolesť Thurzovcov, ktorá sa oravskou lineou menuje, založil syn I. Ďura, Theofil.

Theofil sa súčastnil 1479. v tej kráľ. donácii, v ktorej kráľ Matej tohoto rodu niektoré majetky v šarišskej stolici potvrdil. Mal dve manželky; prvá Barbora r. 1489, druhá Anna pred 1493. sa staly jeho manželkami. Z týchto jedna bola dcéra Blažeja Magyara z Košíc, sedmohradského vojvodu. Od tejto poslednej mal dcéru Katarínu, manželku Franka Berthóti. Mal aj jednoho syna

VI. Jána, ktorého krivým volali a ktorý pred 1534. zomrel, lebo vtedy jeho manželku Annu už ako vdovu čítame. Po tejto zostalo 5 detí: 1. Katarína, manželka najprv Franka Farkasa z Besse, potom Uriela Majthényich z Nováku. 2. Anna, manželka najprv Gabriela Cheha z Levíc († 1542.), potom Melichera Balassa. 3. IV. Ďuro, ktorý 1549. na Rychnov vo Spiši niesol donáciu a zomrel bez potomkov. 4. Žofia, manželka Blažeja Nagya. 5. Konečne Franko.

Teraz menovaný Franko najprv nastúpil cirkevnú dráhu a v Taliansku dokončiac štúdia, r. 1534. zvláštnou milosťou Ferdinanda I. zostal nitrianskym biskupom^[3] a pri tom bol predsedom prešporskej komory. Skvelé vlastnosti tohoto mladého muža, ktoré sa hneď pri nastúpení tejto hodnosti v pojednávaniach s Valentínom Törökom ukázaly, pritiahly pozornosť kráľovu na neho. Török v čas nekonečného dohadovania sa o korunu medzi Ferdinandom a Zápoľom, majetky nitrianskeho biskupstva k sebe pritiahnul, a nemohol byť ku vydaniu bohatých majetkov nútený, lebo by bolo nebezpečné bývalo tohoto mocného, len namáhaním od protikráľa odňatého muža uraziť a skrz to jeho odpadok zapríčiniť. Thurzo sa videl byť prinúteným, keď nechcel byť len čistým titulom biskupa spokojný, vyjednávania zaviesť, ktoré taktične vedené, konečne keď aj nie bez obetí, predsa k žiadúcnemu cieľu viedly. Podelený majetok ríše, stále vojenie panovníkov a ich prívržencov, Turkov každodenné zboje a pustošenia, konečne pokrytstvo a nevernosť niektorých úradníkov v správe kráľovských dôchodkov, vohnaly kráľ. komoru do ustavičných rozpakov, ktoré boly tým trápnejšie, čím súrnejšie požiadavky pomery zapríčinily. Kráľ Ferdinand myslel tomuto stavu aspoň čiastočne odpomôcť, keď silného, prísnosť s rozhľadom a statočnosťou sjednocujúceho muža vedenie tejto vážnej administratívnej vetve poverí a postavil r. 1549. Franka Thurzu na čelo svojej uhor. komory. Cez osem rokov zastupoval tento biskup medzi ťažkými, ducha a činnosť ustavične nárokujúcimi okolnosťami, tento vážny úrad, vždy požívajúc lásku svojho kráľa. Ale počnúc jeho linea vymierať, dľa iných ale, aby mohol jeho 12-ročné biskupské dôchodky a poklad sosbieraný z riaditeľstva komorského požívať, r. 1557. zanechal biskupstvo, prestúpil na lut. vieru a pojal si za manželku dcéru Mikuláša Kostku zo Sedlíc, Barboru, ktorá mu nielen krásu ale aj zámky Strečno a Lietavu priniesla a ktorá ale bez potomkov zomrela, zas sa druhý raz oženil, pojmúc si za manželku dcéru bohatiera Mikuláša Zrínyiho, Katarínu. S prvou svojou manželkou sa ešte do majetku lietavského a oravského zámku položil, a neskôr sa stal kráľ. hlavným dvorným majstrom. Zomrel 1576. dľa niektorých následkom rán uštipnutia skrz hada. Vdova jeho sa neskôr vydala za Imricha Forgácha. Z druhého manželstva Franka Thurzu sa narodilo 6 detí, a síce: 1. Agneša, manželka Franka Kis-Szerényiho, 2. V. Ďuro, o ňomž nižej. 3. II Franko, ktorý 1574 sa súčastnil s otcom donácie zámku a panstva hričovského a bytčianskeho v trenčianskej župe a za mlady zomrel. 4. Anna, manželka Ďura Perényiho. 5. Katarína, manželka Gabriela Révaya. 6. Uršula, manželka najprv Štefana Gyulaffyho z Ráthotu, neskôr Franka Ghyczyho z Ablauczkürthu.

V. Duro narodený v Lietave 2. sept. 1567. V mladšom veku získal zásluhy na vojenskej dráhe, z ohľadu týchto 1596. už kráľ. radca, neskôr hlav. pohárnik a neskôr hlav. stolný majster. 1606. na svoj rod dostal dedičné hlavné županstvo stolice oravskej. 1607. dostal rozsiahnutie rodného odznaku. 7. dec. 1609 bol za palatína vyvolený. Zomrel 24. dec. 1616. v 49. roku veku svojho. Za zanímavé držím sem vpísať názov tej pohrabnej reči, ktorú nad ním bojnický ev. kňaz Izák Hrochot Abrahamides držal, a ktorá venovaná jeho synovi Imrichovi sa vytlačila pod týmto názvom: „Oratio Exequialis Illustrissimo p. m. Comiti ac Domino D. Georgio Thurzoni de Bethlenfalva, Comiti de Arva, ejusdemq. Cottus Arven. perpetuo Comiti, Regni Hungariae Palatino, Judici Cumanorum, Sac. Caes. Regiaeq. Mattis intimo Consiliario et per Hung. Locumtenenti etc. In publico luctu, cum mortales mae Cels. exuriae funeratione solenni, undecimo Calend. Martii h. e. 19. febr. Anno 1617. Monumento Maiorum in Templo Bytschensi conderentur, dicta et recitata ab Isaco Abrahamide Hrochotis Ecclae Baymocen. Pastore et Praeposito et earum, quae per Cottum Posonien Nitrien. Barsien. Augustanam Confessionem amplectuntur, Superattendente. Leutschoviae excudebat Daniel Schultz, Anno Dni 1617.“ — Prvá jeho manželka bola Žofia Forgáchová z Ghymešu, ktorá v čas pôrodu zomrela 1590.; od tejto mal dcéry: a) Zuzu, najprv manželku Štefana Perényiho, potom Michala Czobora, potom Štefana Amadea, potom Fridricha Veysku. b) Juditu, od 1607., manželka Ondreja Jakussicha a c) Franka, ktorý včas zomrel; druhá jeho manželka bola Alžbeta Czoborová, ktorú 1592. vzal za manželku, z ktorej mal deti: d) Jána, včas zomrel; e) Barboru, manželku prv Krištofa Erdődyho, potom Jána Draskovicha f) Helenu († 1648.), manželka grófa Gašpara Illésházyho. g) Imricha, o ňomž nižej. h) Mariu od r. 1618., manželka Michala Vizkeletyho zo Szeptencz-Ujfalu. i) Katarínu, od 1620., manželku Štefana Tökölyho. k) Annu, od 1622. druhá manželka baróna Jána Szunyogha; l) Alžbetu a m) Žofiu, v parte zomrely.

Imrich narodený 11. sept. 1689. učil sa vo Vittenbergu, 1617. odobral hlavné županstvo stolice oravskej, 1618. si pojal za manželku Kristinu Nyáryho z Bedeghu, s ktorou 15. nov. i Király Helmeczi držal veselie. 1621. jeho povereník Bethlena bral účasť vo viazaní mieru v Mikulove. Tam zomrel 19. okt. 1621. v 24. roku veku svojho. Pochovaný v oravskom zámku v káplnke. V ňom, lebo syn nezostal, vymrela aj linea oravských Thurzovcov, a tak oravsko-lietavské panstvá nepodelené, ženskými potomkami od neho a jeho sestár pochádzajúcimi, vladárené sú podnes. Od jeho manželky Kristiny Nyáry z Bedeghu (ktorá neskôr 1624 sa za Mikuláša Eszterházyho, neskôr za chýrneho palatína vydala) zostaly dve dcéry; mladšia Kristina (pohrobok), narodená 25. apr. 1622. zomrela 22. marca 1632; staršia Alžbeta, narodená 20. febr. 1621., sa vydala 26. sept. 1638. za grófa Štefana Eszterházyho, ktorý ju 1641. vdovou nechal; ona, Alžbeta, zomrela 4. júla 1642.

Odznak rodu je na štvoro podelený štít, ktorého prostriedok menší štít zaujíma a v zlatom dvore dvojhlavého, korunovaného čierneho orla ukazuje; v 1. a 4. červenom dvore štítu korunovaný lev sa vypína, v 2. a 3. belasom dvore na zadných nohách biely jednoroh sa pozdvihuje. Nad štítom dvojkorunný šišak vidno, z toho s pravej strany korunovaný lev, s ľavej biely jednoroh sa vypína. Zdrapy, s prava zlatočervené, s ľava strieborno-belasé.

*

Z tohoto vysvitá, že Frankom Thurzom s Katarínou Zrínyiho splodený, dňa 2. sept. r. 1567. na zámku Lietave narodený Ďuro, neskorší palatín kráľovstva uhorského, nosil piaty meno, ktoré štyria jeho predkovia nosili a ho chvalitebným spravili, ktoré týmto chlapčokom určené bolo ku najvyššej skvelosti prísť.

Sotva deväťročný, ztratil Ďuro svojho otca, nezostal ale prozreteľnosťou skrz túto boľastnú smrť celkom opustenou sirotou, lebo na svojom otčimovi, Imrichovi Forgáchovi, našiel väčšiu náhradu ztrateného, ako by si to on bol smel úfať. Aj ho vďačná pamiatka, tohoto svojho druhého milujúceho a milovaného otca, nikdy neopustila. Aj v neskorších rokoch, keď mladík už dávno na muža dozrel, keď bol najväčšou hodnosťou ríše, česťou a chýrom ozdobený, často spomínal, ako si Forgách pestovanie jeho ducha a rázu pokladal, ako ho učením a príkladom na ceste statočnosti a práva viedol a mu svietil, tak že on mu to, čo dobrého na duši má, ďakovať musí.

Keď Ďurovo domáce vychovávanie dokončené bolo a pribývanie telesných síl, cvičenie v obracaní zbroja každému mladíkovi jedine potrebnom sa zdalo žiadať, Forgách hľadal miesto, kde by sa to na spôsob pomerom jeho syna zodpovedajúcim stať mohlo. Jeho zrak padol na dvor arcikniežaťa Ernesta z Rakús, ktorý v čas neprítomnosti cisára Rudolfa pri českom sneme vládu rakúskych krajín ako miestodržiteľ svojho brata prevzal a svoje ložisko vo Viedni postavil. Ernest, priateľ všetkých rytierskych cvičieb, držal skvelý dvor, ktorý mladíkmi z najšľachetnejších rodov, ktorí službu u jeho osoby konali, zvelebený bol. Do ich počtu (1584) prijatý a nezadlho k tým najvyznačenejším pripočítaný bol mladý Thurzo, k jeho najväčšej ľútosti za krátky čas prinútený bol túto dobrú školu rytierstva a jemnejších mravov, ktoré by bol darmo vnútri ťahajúcich mostov našich samotných skalných zámkov hľadal zanechať, lebo ešte v tom roku nastatá smrť jeho matky požadovala čím skorší návrat dediča majetku, ktorého súhrnná obsaženosť, štáty niektorého, teraz medzi souverenov Europy vriadeného domu prevyšovala.

Ešte primladý, že by bral účasť vo verejných záležitosťach otčiny, venoval sa Thurzo celkom zamestnaniam, ktoré sú neodlučiteľné od spravovania rozsiahleho majetku, súčasne priateľmi a pokrevnými obliehaný, aby ich straniva ďalej trvania na jeho hlave spojenej mladšej vetvy Thurzovcov uspokojil, sosobášil sa Ďuro r. 1585. so Žofiou Forgáchovou, dcérou, Turkom ako ríšsky kapitáň potisského vidieku dobre známeho Šimona Forgácha, jednoho brata jeho milovaného otčima, ktorý krátko predtým svoj skvelý viacerými korunovanými hlavami poslanstvami vyznačený sňatok s Katarínou, princeznou zo Sasko-Lauenburgu slávil. Nie je nepodobné šľachetnému rázu Thurzovmu, že ho opravdu detinská láska k tomuto jeho druhému otcovi, pri volení svojej manželky viedla; lebo ako mohol tomu svoj vďak mocnejšie a vnútornejšie preukázať, ako keď všetko, čo svojím menoval, ba seba samého tej dal, ktorá najbližšej spojila krv s otcovským priateľom a učiteľom? Keď je život, ako jeden duchaplný spisovateľ vraví, sladkou obyčajou bytnosti, tak menujme vďak sladkou obyčajou ľúbosti. Ona prejíma celkom šľachetného ducha, stane sa s ním jedným a chová sa aj bez jasného vedomia z obyčaje a potreby lásky a jej zjavov proti milovanému predmetu. Je jemná a krotká, krotí aj divé prírody, ktoré sú samy so sebou a so všetkým, čo ich obkľučuje v svade, keď sa jej nebeský hlas ozve, a spôsobuje všetky tie zázraky, ktoré v sprievode všemohúcej lásky ťahajú.

Milé vlastnosti Thurzom vyvolenej nevesty, odmenily ho dostatočne za všetky ohľady, ktoré ho (čomu tak aj bolo) pri vyvolení zpomedzi dcier krajiny viedly. Ale bárs aj tak prajné boly výhľady, pod ktorými tento pekný sväzok uzavretý bol, a aj vo vzájomnej spokojnosti vplňovať sa počaly, krutý osud sa nechcel dať uprosiť vnútorne spojených šťastiu, trvanlivosť povoliť.

Príčinou chytrej a neočakávanej smrti Žofiinej bol prvý rytiersky jazd jej manžela, ktorého výsledok bol najvýš nešťastlivý a by bol smelosť počiatočníka obyčajného spôsobu, keď aj nie navždy, aspoň na dlhý čas zronil. Ďuro totižto r. 1590. vstúpil do 25. roku a myslel, že má teraz ramená svojej vlasti v moci svojho dedičného nepriateľa vzdychajúcej venovať; keď sťa onoho strašného, ale silných mužov plodiaceho času, každý mladík, jaknáhle sa v sedle držať a meč obracať mohol, von ťahal, proti neveriacim potlačiteľom bojovať. Aby ale nebol bláznivo smelý výraz prvého ohňa, sbierali sa mladí bojovníci pod prápor voľaktorého známeho, dobre vyskúseného vodcu, ktorý to krvavé remeslo dobre znal, aby ich viedol na chýrečnej niti česti. Tak aj Thurzo. Ako veliteľ Turkom sa nikdy neskloneného Komárna, si Mikuláš Pálffy, bárs mladý a k tomuto stavu z dvorskej cisárskej služby vyvýšený, meno jednoho šťastlivého a obozretného vojína vydobyl. Jemu boly r. 1585. vážne Nové Zámky sverené, a len divadlo bolo týmto zmenené, na ktorom mal vavríny žať, lebo že ich mal mať, bolo isté jeho duši. K nemu pospiechal Ďuro a dostal rozkaz nad 400 koníkmi, s ktorými ťahal proti Ostrihomu, sprevádzaný Ondrejom a Vavrincom Zayom, Imrichom Jakušičom, Žigmundom Pesthim a inými mladými ľuďmi prvších rodín, ktorí ako on prvý jazd ešte nikto neoprobovali. S hromádkou vyskúsených opovážencov bol Matej Huszár vopred poslaný, aby Turkov z opevneného Párkáňu vyvábil, medzi čím sa Thurzo do pozadia položil. Nepriateľ sa nedal dlho vyvolávať boj prijať, vyšiel ale s tak veľkou mocou a tak chytro rozšírený, že Huszárovi bolo nemožno sa na ushovorené miesto zpät dostať, miesto toho sa ale Thurzo videl zrazu byť obkľúčeným a napadnutým. Bárs nerovnými silami, ale bol boj predsa za čas vedený, až najviac koňov poranených alebo pobitých, svojich rytierov smrti alebo uväzneniu vystavili, tak že Thurzo, aby v daromnom protivení ten istý osud neokúsil, konečne chrbát ukázať musel.

Upovedomenie tohoto zbitia, jak ľahko sa dá mysleť, zväčšeného a strašno vyobrazeného, sa dostalo priskoro do uší Ďurovej manželky, ktorá toť dcéru porodila. Ľak na ňu smrteľne pôsobil, a posol, ktorý ju mal o nešťastí milovaného manžela upokojiť, sa sotva na pol ceste sišiel s tým, ktorý smutné posolstvo o Žofiinej smrti manželovi niesol.

Bárs tento ztratou hlboko zronený a starajúc sa o osud len niekoľko týždňov počitujúcej dcérky, pospiechal Thurzo, jaknáhle proti Žofii ostatniu povinnosť vyplnil, a ohľadom opatery dieťaťa potrebné nariadil, hneď zpät na svoju stanicu. S dovolením Pálffyho ťahal Thurzo na čele 2000 mužov (neskoro v jaseni 1591) zas proti Ostrihomu. Tento raz sa zdalo, že Turci majú menej náchylnosti popustiť, ako predošlého roku. Keď ale Thurzo až celkom ku bránam mesta prišiel a ztadiaľ veľké stádo hoviad odviedol, popustila ich trpelivosť, vyšli kresťanom korisť odobrať. Mladý vodca všetko cieľu primerane usporiadal, s významnou ztratou prinútil nepriateľa k behu a preto požil tú radosť, že sa mohol s jeho chmatom a pri tom s viac prápormi víťazstva do Nových Zámkov navrátiť, kde poteraz v cite nevypomsteného zbitia nesmele sa zdržoval.

Všetky tieto ťaženia boly ešte za času mieru medzi portou a cisárom trvajúceho podujaté k odplateniu zbojníckeho vpádu Hassanom pašom do Horvatska učineného, a zapodievaly len posádky pevných miest, lebo žiadna čiastka nepostavila vojsko na otvorenom poli. Zima a medzi dvormi započaté vyjednávania tejto malej vojne konec urobily a maly aj Thurzu k tomu, aby čas pokoja na svojich majetkoch trávil. Samota na jeho rozsiahlom trojnásobne jeden nad druhým sa vyvyšujúcom zámku Orave, pohľad na nedospelé dieťa, ktoré osamotené stálo a pri tom len dievča bolo a jeho citlivosť za domáce šťastie, o ktorej by sme mohli mnohé dôkazy uviesť, určily ho, aby sa druhý raz oženil. Už vo februári najbližšieho roku (1592) slávil Thurzo veselie s Alžbetou Czoborovou, ktorá mužského ducha — po smrti svojho manžela viedla ako hlavný župan záležitosti oravskej stolice, dokiaľ ich jej syn prevziať mohol; príklad, ktorému jeden druhý ani z prvnejších ani z neskorších časov protipostavený byť nemôže — s útlou ženskosťou v zriedkavom sväzku spojujúc, hodná bola, miesto na strane Ďurovej, tak aj v jeho srdci privčas zomrelej Žofii zaujať.

V ramenách lásky mocne objímajúcich, ktorá je podobná všetko osvetlujúcej zore, nad jeho životom znovu sa zjavila, natrafilo ho pozvanie vojenskej trúby. Mnohý bohatier, ktorého v kriku leženia tichý hlas zobudil, prečul hlas trúby, láska ho držala. Nie je div! Láska je med života, ktorý sladkou chuťou kalich zabudnutia naplňuje. Ten vypiť je najväčšia pochúťka a žiaden smrteľník by sa jej neprotivil, keby v živote nebolo voľačo vyššieho, čo jedine silu a smelosť dodáva — povinnosť. Jej tvár je síce vážna a prísna, neučila sa ani jednať ani očerňovať a často sú bôľ tvrdí vykonávači jej železnej výpovede. Predsa jej stojí u boku jej neodlučiteľná sestra — povedomie — a dvíha zo starších k nej prichádzajúceho nad zem ku hviezdam, predsiene jej lepšej nepredvídanej vlasti.

Sotva prišla zvesť znovu vypuknúť majúcej sa vojny ku Thurzovi, keď sa svojim milým vydrapil a pospiechal k svojmu bohatierovi Pálffymu. Vojo- a koristichtivému veľvezírovi Sinauovi sa konečne po mnohých ustávaniach pošťastilo Amuratha k tomu mať, aby s cisárom uzavretý mier nezadržal a so zástupmi z Perska navrátenými vojnu v Uhrách počal. Všetko umenie už od troch rokov ustavične nútiaceho veľvezíra, a ním prevedené otrávenie vždy mier odporúčajúceho Muftiho, by sa bolo na mäkkom, pokoju všetkým zemským majetkom prednosť dávajúcom duchu sultána zlomilo, keby mu neboly žaloby jeho sestry za syna s Hassanom pašom pri Siseku skrz Tomáša Erdődyho a Eggenberga zabitého, povolenie s Sinauovým návrhom vytrhnuly.

Chytro ako blesk prišiel veľvezír na čele mocného zástupu (1593) ku Belehradu, nie menej sa ponáhľal Vesprím napadnúť, ktorý ako Palota, posádkou zanechaná, do jeho rúk padnul. Nie tak chytro bolo možno vojsko z cisárskej strany sobrať a strávil celé leto, kým sa 40.000 mužov pri Komárne shromaždilo. Pálffy, Zrínyi, Nádasdy a Thurzo sa delili vo velení nad uhorskými zástupmi, a Hardegg velil nemeckých a moravských koníkov. Na návrh, skrz posledného zatvrdlive bránený uzavreli vojínovia, Stolný Belehrad chytro napadnúť, prv než by sa posádka bola mala čas seba k protiobrane chystať. Vonkajšie mesto chytro nastúpili, ale vnútorné bránil Izak paša tak smele, že sa muselo k obleženiu kročiť.

Medzitým Hassan, veliteľ Budína, sa dozvedel o úzkosťach svojich spoluveriacich, a dorazil s 20.000 mužami. Na toto vodcovia zmenili ich plán, nechali malú hromádku pred Stolným Belehradom a sa postavili nepriateľovi do cesty. Pálffy a Thurzo veleli ľavému, Hardeck pravému krýdlu, prostriedok bol Zrínyimu a Nádasdymu sverený. Koníci sa hodili na najbližších janičiarov, smele nasledovala pechota a bitka bola chytro na všetkých bodoch v polmesiaci postaveného tureckého vojska počatá. Bojovalo sa s najväčším napnutím a rozhorčenosťou na oboch stranách, po 5 hodinách konečne sa vydobylo najväčšie víťazstvo. 10.000 neveriacich krylo zem dvaja agovia a viac veliteľov sa utopilo v Šárvizi, sám Hassan ušiel ťažko ranený so ztratou svojho zlomeného meča, všetkého sebou vedeného strelectva a 49 práporov, ktoré boly arcikniežaťu Ernestovi do Viedne poslané. Ale nebola zašanovaná ani kresťanská krv ani život šľachetných vodcov, lebo platilo, slová bitka a víťazstvo k jednomu významu pozdvihnúť. Ukrutný buch na Pálffyho šišak, tohoto bohatiera omráčil na krátky čas a pichnutie pikou zabilo Thurzovho koňa a jeho pod ťarchou padajúceho zvera pochovalo. Rýchla pomoc zachránila viac guľkami cez celkom roztrhané šaty padlého, tak aj Hardecka, ktorý hlbokú ranu na stehne dostal, zo zahynutia, ktoré aj Zrínyiho ohrožovalo. Zo všetkých vodcov teda len Nádasdy zostal neublížený, bez toho, žeby bol mal menej nároku na víťazné meno, jako tí, ktorí by tu skoro konec svojej dráhy boli našli. S touto bitkou bola vojna skončená a šlo sa do zimných hospôd, do ktorých Pálffy a Thurzo v pevných Nových Zámkoch vtiahli.

Najbližšie roky boly bohaté na vojenské udalosti rozličného druhu, lebo obe dohadujúce mocnosti najväčšie namáhanie konaly, aby rozhodné výsledky vyviedly. Nepriateľ mohol byť na otvorenom poli, lebo za zďami ukrytý, trafený, napadnutý lebo odstránený; Mikuláš Pálffy bol medzi najprednejšími bohatiermi. Nerozlučný od neho Ďuro Thurzo, jako najvyšší koníkov, na poli svojmu majstrovi a predstavenému poslušný; ked krvavá práca sa dokončila, jako priateľ a brat celým srdcom sa k rovnosmýšľajúcemu pridružujúci. Nebolo neobyčajnou vecou kedysi v uhorskej vlasti, ten opravdu homersky bratský sväzok medzi mužami, ktorí v rovnakom smýšľaní, sami seba jeden v druhom jako v čas vzretia do zrkadla čistého krištálu, znovu naišli. Srdce proti srdcu, krv proti krvi, život proti životu boly postavené; lebo rovné len môže rovnému vážkovú misku držať a s celou svojou osobnosťou musí platiť ten muž, ktorý chce byť kupcom priateľa. Obkľúčený každodenne sa navracajúcimi nebezpečenstvami, vznikla každodenne príležitosť, drahé nároky robiť alebo splácať; nároky na krv a život, ktorý bol ohrožovaný alebo zachráneniu vystavený. Toto užšie priťahovalo sväzky, jako jich pokrevnosť, služby a spoločenské pomery v neskorších časoch priťahovať mohly, kde sa miera pre velikosť týchto obetí ztratila a blud obsiahol výšinu, všetko, ba aj najšľachetnejšia srdcová krv priateľa, by mohla byť zlatom vážená.

Pálffyho súdruh v najviac šťastlivých ťaženiach bol Thurzo, on bol aj svedkom smrti tohoto, a síce jednoho z najväčších bohatierov, ktorých Uhorsko splodilo, keď on priam arcikniežaťom Matejom (1600) za veliteľa Sedmohradska určený, na túto vážnu stanicu odísť mal. Na Ďura bolo skoro hlavné velenie Nových Zámkov a okolia skrz cisára prenesené, a tak sa našiel na tom istom mieste postavený, na ktorom svojho priateľa a učiteľa našiel a ztratil.

Vojna najbližšieho roku (1606) začala sa napadnutím Stolného Belehradu, bárs trošku neskoro; lebo Turci skrz podujaté vyjednávania mieru v Ostrihome a Pešti, čas k ozbrojeniu vyhrali. Knieža z Mercoeuru prevzal hlavné velenie cisárskych zástupov, ku ktorým sa Uhri pod Thurzom, Forgáchom a Nádasdym pridružili a viedol ich rovno na Stolný Belehrad, ktorý na 11. deň zaujali. Hassan, paša z Budína, nad týmto rozčúlený, prišiel s 50.000 mužmi, aby lebo mesto zas odňal alebo kresťanským zástupcom veľkú škodu narobil. Knieža na počet o mnoho slabší, pristal na potyk, v ktorom sa aj arciknieža Matej súčastnil. Už mali Turci zvíťaziť, keď Thurzovi koníci hlasom ich vodcu a príkladom s krížom sa do prostriedka nepriateľov hodiaceho kapucína Vavrinca osmelení, napredovali a ostatné zástupy sebou zdrapili, tak že sa šťastie zas k cisárskym obrátilo a týchto viac ani nezanechalo. Dva bašovia s 5.000 mužmi, ktorí padli, pri tom veľké množstvo práporov a drahocenných zbrojov, boly udalosti tohoto dňa, ktorý by sviazaným zástupom dráhu k ďalším víťazstvám urovňoval, keby mimoriadna zima sozdvihnutie Kaniže a s týmto konec všetkých operacií nebola zapríčinila.

Najbližšia jar (1602) zas povolala vojínov do poľa, keď sa veľvezír, aby ztratu predošlej vojny pomstil, na čele všetkej dišponujúcej sily do pohybu dal. Neskoro k zachráneniu Stolného Belehradu zradou na Hassana prešlého povstanúc, prišiel Roszwurm, ku ktorému sa Nádasdy a Thurzo pridružili, pred Pešť, zaujal ju a napadol Budín. Pokuď daromne obliehal, zaujal Thurzo Adoň a Földvár a Nádasdy očistil pole od nepriateľa. Hassan starajúci sa o Budín a o posilnenie veliteľom požiadaný, prišiel rýchlo, porazil na Rákoši Roszwurma, hodil 2.000 skúsených janičiarov do pevnosti, učinil niekoľko nápadov na Pešť, a keď ju nemohol zaujať, výsledkom svojej prítomnosti uspokojený, sa navrátil do Srbska. Medzitým turecké posádky stolno-belehradské a szigetské nápad na ležisko ushovorily, ktorý mal súčasne výjazd ich zatvorených spoluveriacich podporiť. Vec bola tak tajomne držaná, že by skoro všetci vodcovia aj arciknieža Matej napadnutí boli bývali. Roszwurm pri hre zapodievaný, mal čas priam len karty odhodiť a meča sa chytiť aby sa už do leženia vtretým janičiarom proti postavil, medzitým sa Nádasdy a Thurzo chytro na kone hodili a Herbersteinom s jeho Illýrčanmi podporovaní, nápad zvonku bránili. Keď bol nepriateľ k vyhnutiu privedený, prenasledovali ho ľahkí koníci ďaleko na viac hodín a sa navrátili až neskoro večer s 200 väzňami.

Verejne ďakoval arciknieža tým trom vodcom za svoje a leženia zachránenie, ktoré sa má len ich duchaprítomnosti, ich smelosti a chytrosti, ktorou nápad bránili, pripísať a ktoré tým vážnejšie bolo, keď už ku konci obleženia bolo. Zúfanlivý odpor Turkov znemožnil všetky nápady a obleženie sa pretiahlo až hlboko do novembra, keď vlhkosť, zima a nemoce za čas zmužile znášané, konečne arciknieža prinútily nevykonane odtiahnuť.

Nezadlho po novom roku (1604) dostihnutá smrť Mohomeda učinila Turkov náchylných k pojednávaniu mieru, ktorý síce uzavrený nebol, predsa ale zbrojný pokoj povolili. Pod týmto arciknieža Matej povolal rády do Prešporku na snem, lebo na horných Uhrách hrozilo kysnutie vypuknúť a bola potrebná rýchla pomoc. Thurzo pravdepodobne v predcite toho, čo sa na to skoro stalo, a obávajúc sa, že ho povinnosť nútiť bude občiansku krv vylievať, složil priam na tomto sneme svoje novozámske veliteľské a generálno-kapitáňske postavenie a odporúčal Siegfrieda Kolonicha za svojho nástupcu, bárs tento nebol rodený, ale len naturalisovaný Uhor a mnohí boli tej mienky, že také vážne miesto nesmie byť nikdy skrz takého nie vnútri zrodeného spravované.

Týmto krokom bola ukončená vojenská dráha Ďura Thurzu, ktorá síce nebola bez veleby, ale by meno jeho tak skvelými papršlekmi osvietené na potomstvo nebola priviedla jako tá, ktorú teraz jako hlavný pohárnik koruny svoje sedenie medzi ríšskymi barónmi zaujmúc, počal. Vymenovanie na túto jednu z tých najvyšších ríšskych hodností už päť rokov prv (1599) ale s obranou na neho sverenej východnej hranice ríše ustavične zaneprázdnený, nezostalo Thurzovi z jeho úradu nič, jako tá česť, že mohol k jeho titulom aj titul ríšskeho pána priložiť. Teraz ale toto aj skutočne nastúpil, zamenil to ale skoro s úradom korunného kuchyňového majstra, ktorý sa uprázdnil skrz pozdvihnutie Tomáša Erdődyho na bána pobočnej ríše.

Tento snem vedený arcikniežaťom Matejom, priniesol do reči množstvo z čiastky základných z čiastky ale nezákladných sťažností protestantov, ktoré arciknieža k cisárovi uviedol. Rudolf odhodil všetky požiadavky a proti ním vydal nariadenie, ktorého prísnosť city do najväčšieho rozčulenia priviedla a dala očakávať vážne následky. A opravdu tomuto nešťastlivému pravidlu bolo pripísať ten chytrý výsledok na to vypuknutej Bocskayovskej vojny; lebo jako osvododiteľ a ochranca všetkých už nastalých a nastať majúcich úzkostí, bol na kniežatstvo Sedmohradska tureckou pomocou vyšvihnutý Bocskay považovaný a otvorenými ramenami prijatý. Nič nepomohly víťazstvá Bastove. Vždy bolo väčšie privrženstvo Sedmohradska, vždy významnejšie jeho podujatie skrz vážnosť tých mužov a vysokých štátnych úradníkov, ktorí do jeho služieb prestúpili. Aj vojenské šťastie sa skoro na jeho dobré obrátilo. Uhorska najvýbornejšie mestá z čiastky mocou nútené z čiastky dobrovoľne otváraly brány svojmu vodcovi a neskoro v jaseni 1605. nezostalo cisárskemu vodcovi skoro nič, jako Prešporok brániť.

Predsa cisár Rudolf nechcel ani krok od toho prísneho nariadenia vyhnúť alebo vypočuť nejaký návrh popustenia. Thurzo svojej viere oddaný preto aj už všetkým nepríjemnosťam jako veliteľ Nových Zámkov (jednoho pevného miesta, ostrihomskému arcibiskupovi náležiaceho) vystavený pri tom svojej vlasti celou dušou oddaný a úzkosti občianskej vojny hlboko a boľastne cítiac, hľadal odpomoc, kde ona k najdeniu bola. Nešťastlivý východ Rudolfa II. je zo všetkých letopisov oných tmavých časov známy, v ktorých Rakúsko mimo tak mnohých iných nehod, ešte aj sprostosťou a takou protiľudskou utiahlosťou svojho panovníka navštívené bolo, že ľud dlhý čas myslel, že ozaj zomrel a milosť požívajúci len utajovali jeho smrť, aby nepokutovaní mohli začas šafáriť. Medzi bratmi Rudolfom a Matejom zakorenená bola nevernosť, posledný bol nemúdre do pozadia daný, navrhnuté bolo Mateja celkom vytvoriť z dedičného práva a trónneho sledovania k dobrému arcikniežaťa Ferdinanda zo Štýrska, bola všeobecná núdza a kým celý protestantský svet ťahal proti Rakúsku s nepriateľskými návrhami panovala chladnosť a rozchodnosť medzi oboma vetvami arcidomu v Madride a vo Viedni, konečne vytisnuté boly sjednocujúce skutky všetkých arcikniežat pri prikročení sv. stolice a kat. kráľa od 25. apríla a 11. novembra 1606., následkom ktorých Rudolf jedno za druhým, Uhorsko, potom Rakúsko, potom Česko Matejovi odstúpil a len neoplakávanou smrťou ušiel tej žalostnej hre, že voliaci kniežaťa, jako návrh znel, druhého a hádam po prvý raz protestantského cisára vyvolili! — Takto potom ďaleko hľadiacemu plánu IV. Heinricha nestálo mnoho viac v ceste, ktorý pod tým známym vývesom europejsko-kresťanskej republiky na nič inšie nehľadel, jako čím skôr obe habsburské vetve z Europy celkom vyhnať. Španielská vetev mala svoj hrozitánsky majetok, za morom, v oboch Indiach s nemeckou vetvou deliť!

Arciknieža Matej poznal Ďura Thurzu v ležení a si ho aj vážil. Thurzo sa mohol viac znakmi zvláštnej milosti tohoto kniežaťa honosiť, jemu bol preto osobne srdcom oddaný, na neho sa obrátila teraz jeho pozornosť. Aby Uhorsko cisárskemu domu udržané bolo, aby pre pokoj a rovnováhu Európy tak potrebná štátna jednota Rakúska do svojich počiatočných tvorivých čiastok nerozpadla, nebolo ani okamženia ztratiť.

Matej mal mocnou rukou vedenie záležitostí nenávideným Talianom vytrhnúť, cirkevným sťažnosťam chytro odpomôcť, skrz to pobúrené city smieriť, skrz to súčasne Bocskayho k mieru náchylnejším spraviť a prívržencov, ktorých len titul ochrancu cirkevnej svobody k Bocskaymu priviedol, zas k sebe pritiahnuť.

Matej sa naľakal tých tmavých neurčitých čŕt veľkej nehody a prostriedkov. Ešte k žiadnemu verejnému kroku neodhodlaný, poveril arciknieža svojho tajného radcu Thurzu, aby šiel k Bocskaymu do Košíc, a aby mu návrhy k mieru robil.

Cesta táto rozhodne účinkovala na uhorské a arcikniežaťove záležitosti: nie preto, že Thurzo niektoré präliminárne články Bocskayovských mierových požiadavôk ku koncu priniesol; ale preto, lebo tu najvýbornejšieho hlas vedúceho Bocskayho, Štefana Illésházyho k svojím dvojnásobným plánom vyzískal. Vyjednávanie mieru v mene cisára bolo vzdorne vedené, medzitým Bocskayho zbroje Turkami podporované vždy väčšie pokroky robily. Konečne namáhaním Thurzovým s jednej a Illésházovým s druhej stránky 9. febr. 1606. sa mier vo Viedni šťastlive uzavrel. Protestantom sa v ňom všelijaké poľahčenia pozvolily; 11. článok vymenoval arciknieža Mateja za gubernátora už jako utrateného Uhorska s úplnou mocou.

Pre túto jemu konanú vážnu službu, vykonal Matej pre Thurzu dedičnú donáciu (7. marca 1606.) veľkého poteraz len záložným právom vládnuceho panstva oravského s titulom dedičného grófa zámku a župy podobného mena; titul, ktorý s hodnosťou pred tým a potom na nechýrovaný spôsob, po smrti Ďura na jeho vdovu prešiel.

Ešte zbývalo jedno, aby bol pokoj v krajine, mier s Turkami. Bocskay Illésházym nadchnutý, urobil prvé kroky k priblíženiu a tak pri Zsitva-Toroku medzi cisárskymi, (Ďuro Thurzo ten najvýbornejší medzi pritiahnutými Uhrami) Bocskayovskými a tureckými plnomocníkmi, zbrojný pokoj na 20 rokov uzavretý bol, ktorý by bol konečne pre ríšu dobročinný býval, keby teraz vždy výbuchu sa blížiace rozopry Mateja s cisárom, všetko neboly pokolomútily a jedno proti druhému naštvaly.

Koncom roka Bocskay v Košiciach zomrel, bez toho, žeby táto udalosť na výkon mieru s ním uzavretého vplyv bola mala. Ďuro Thurzo a Žigo Forgách skrz arciknieža gubernátora za prevezmúcich komissárov krajinskej časti skrz Bocskayho odstúpenej vymenovaní, našli Ondreja Dóczyho v majetku Košíc, ktoré ale hneď v čas ich príchodu oddal. Viac ťažkosti bolo Mikuláša Bocskayho (vnuka kniežaťa) a Valentína Homonnayho k odovzdaniu Satmára a k podloženiu sa pod cisárske rozkazy pohnúť. Keď prehováranie nič neúčinkovalo, povolali komissári hornouhorské zemanstvo k shromaždeniu (marec 1607.), na ktorom výkon ostatných mierových bodov navlečený bol.

Cisár meškal proti tomu so svojej stránky s vyplnením jeho povinovatosti z tejto dvojnásobnej smluvy vyplývajúcich a toto hatilo komissárov v chode jich záležitostí. Thurzo pospiechal preto, kým Forgách zostal v Košiciach, s oznamom statého a so súrnymi prosbami rádov o snem, k cisárovi do Prahy, a bol tam veľmi vľúdne prijatý. Aby jeho služby odmenil a aby pravdepodobne tohoto jednoho z najvážnejších privržencov jeho brata pre seba získal dal mu Rudolf poistenie na 70.000 toliarov, za ktoré mesto, zámok a územie Tokaja ho majú jako pána uznávať, kým sa táto summa nevyplatí. Súčasne obdržal jako odznak veľmi čestné rormnoženie, dvojakým orlom, ktorý mal budúcne sťa srdcový štít v ňom skvieť.

Táto cesta nemala len tento a len pre neho užitočný následok. Pošťastilo sa mu od cisára povolenie od dávna žiadaného snemu uprostred všeobecného zmätku a toto priniesol Thurzo arcikniežaťovi a veľmi natešeným rádom, ktorí sa porád v Prešporku shromažďovali. Cisár ale svoje rozhodnutie na to skoro ožialil. Darmo sa čakalo 5-6-8 týždňov na otvorenie snemu skrz Mateja, najsurnejšie opätne žiadaného, až konečne stavy daromné čakanie zunujúc a zvesťou toho povstania, ktoré sa týkalo Hajdúchov nad nezadržaním viedeňského mieru rozhorčených, sa rozišli. Každý sa ponáhľal svoje brániť a Thurzo konal tým viac, aby proti týmto nezauzdeným hordám se postaviť mohol, keď toť jemu daný Tokaj a súčasne jeho súdruh Žigo Forgách v odobratých Košiciach úzko zatvorený bol. Na čele chytro sobranej hromady hodil sa zas vojakom statý štátnik na Hajdúchov pred Košicami stojacich a zbil ich tak, že boli náchylní 50-dnový zbrojný pokoj učiniť a sa podrobiť.

Stav veci v Uhrách sa konečne viac trpeť nemohol, Matej povolal uhorských radcov do Viedne, aby sa rozhodnul. Illésházy, Thurzo a Istvánffy boli tí, ktorí mali Mateja k tomu, aby sa otvorene vyslovil. Následkom tohoto arciknieža jako gubernátor vypísal snem do Prešporku (január 1608). Jeho výsledkom bolo to uzavretie, že stavy sú odhodlané viedeňský a zsitvatorokský mier udržať a pri tom arciknieža s ozbrojenou rukou podporovať. Na tento prípad bolo hneď nariadené všeobecné krajinské ozbrojenie, ku ktorému Ďuro Thurzo a Peter Révay za hlavných kapitánov preddunajského dištriktu vyvolení boli. Súčasne mal ten prvý s Illésházym Hajdúchov, ktorých zbrojný pokoj zanedlho uplynúť mal, k pokoju priviesť a preto s potrebnými plnomocenstvami skrz arciknieža gubernátora opatrený byť. Priam tak majú byť vyslancom uhodnoverňujúce písma vystavené, ktorí do Viedne k rakúskym a do Slavkova k moravským stavom, aby ich k uzavretiu a prístupu konfoederácie pohli, čim skôr odísť mali. Sotva sa toto uzavrelo a snem sa zakončil, zdráhal sa každý svoje poverenie vykonať.

Illésházy a Thurzo, duše všetkého toho, čo sa stalo, šli do Košíc, dali Hajdúchom amnestiu, a vzali ich do žoldu. Nato šli s Breunerom, Puchheimom a Kolonichom do Nových Zámkov a uzavreli s pašom smluvu, ktorá mier potvrdila a predišla všetkým nepriateľstvám, tak že teraz z vnútra žiadneho mýlenia sa nebolo treba obávať.

Cisár Rudolf skrz všetko toto najvýš rozhnevaný, vyhlásil všetky vyjednávania tohoto snemu, tak aj tento samý, za neplatné a hrozil všetkým tým, ktorí by sa odhodlali vybaviť tam vyrobené výroky, pokutou nevernosti. Aj táto protimluva všetkému tomu, čo sa predtým udalo, táto náhla rozhorčenosť po mnohoročnej nečinnosti a odlúčenosti, bola najlepšou skúškou jeho nešťastlivého duševného stavu. Matej ťahal cez Moravu proti Prahe. Pre vládu Uhorska vymenoval gubernátor senát, na jehož čele stál Illésházy, pre jeho vojsko troch vodcov, Ďura Thurzu, Mikuláša Zrínyiho a Štefana Pálffyho, na jehož čelo seba posadil.

Pochod proti Morave bol nezadlho (15. apríla 1608.) nastúpený a poneváč všetko pristúpilo k sväzku, bez prekážky až po Česko pokračovaný. Rudolf síce niekoľko zástupov stiahnul, ako keby bol chcel k najkrajnejšiemu priviesť, ukázal sa ale aj náchylným k vyjednávaniu, a bol konečne prostredkovanim pápežského nunciusa ta privedený, že Uhorsko, Moravu a Rakúsko formálne Matejovi odstúpil a ho za designovaného kráľa českého uznal. Poneváč s touto smluvou aj prinavrátenie uhorskej ríšskej koruny spojené bolo, poslal arciknieža, Ďura Thurzu, s 300 koníkmi, najkrásnejšie ošatených do Prahy, kde mu tento národu svätý klenot skrz kardinála Dietrichsteina odovzdaný, a potom medzi opísať nemožnou radosťou do leženia arcikniežaťa prenesený bol.

Keď tento všetko, čo žiadal, dosiahnul, navrátil sa do Viedne a vypísal korunujúci snem do Prešporku na 29. septembra 1608. Illésházy a Thurzo, ako slovovedúci protestantov, upotrebili teraz túto príležitosť, ovocie svojho mnohonásobného namáhania pre pozdvihnutie arcikniežaťa, požívať. Doniesli to ta, že Matejovi ešte pred korunovaním zvláštne články k podpisu predostreli, ktoré vyslovovaly úplnú cirkevnú svobodu a že ich on, naľakaný hroziacim postavením v Horne shromaždených rakúskych protestantov, ešte ale viac zpäť stiahnutím abdikácie cisára, podpísal, keď aj nie bez hlbokého bôľu, čo má vlastne pod takzvanou cirkevnou svobodou ukryté ležať a jakou cenou on korunu vydobyl? Teraz prejal Thurzo vyslanstvo ku arcikniežaťu Maximilianovi do Viedne a k evanjelickým stavom Rakúska, aby medzi nimi pokonanie uskutočnil, a nebol v jeho namáhaní celkom nešťastný.

Ešte pred korunovaním bolo prikročeno k voleniu palatína zpomedzi kandidátov Matejom predostretých: Erdődy a Forgách z katolíckej, Illésházy a Thurzo z evanjelickej strany. S veľkou väčšinou hlasov dali poznať stavy svoju závislosť na oboch priateľoch, z ktorých prvý obdržal hodnosť palatína medzi ohromnou radosťou. Po korunovaní nasledovalo vymenovanie ostatných ríšskych pánov, pri čom mal Thurzo za korunného pokladníka povýšený byť, ale sa to zdráhal prijať, spokojný vysledkom svojho čiahania.

S Illésházym rakúsko-evanjelickými stavmi požiadaní, aby sa u kráľa o rozšírenie im prisľúbených milostí zaujali, ponáhľali oba do Viedne, a mali nemalú účasť na kapitulačnej resolúcii Matejom (19. marca 1609.) vystavenej, následkom nejž rakúske stavy kráľovi sa sklonily.

Krátko na to zomrel Illésházy vo Viedni a Matej, ktorému na tom veľmi mnoho záležalo, takého palatína udržať, na jehož mocnú podporu on, pri tajných ale nie dosť utajených zámysloch cisárových, ho z Rakúska vypudiť, počítať mohol; vypísal ku voleniu potrebný snem, a mal tú radosť, že osobne jemu celkom oddaný Ďuro Thurro (7. dec. 1609.) za palatína vyvolený bol. Tento hneď prevzal vedenie pojednávať majúcich sa záležitostí. Keď tieto zakončené boly, šiel do rakúskeho subsidálneho snemu, a pojednával prostredkovanie medzi arcikniežaťom, ktorý sa držal kapitulačnej resolúcie, a evanjelickými stavmi, ktoré sa s ňou nechceli uspokojiť. Jak múdre a všetky záujmy spojujúcou obozretnosťou Thurzo (ktorý bol už prv ako krajinský stav v Rakúsku prijatý) sa medzi týmito zlosťou, vzdorom a zátvrdlivosťou obťaženými, pre neho, ako horlivého protestanta, pomysleť majúcimi okolnosťami držal, vidno z toho, že evanjelické stavy sa jeho sľubami uspokojily a len písomné poistenie prijatia ich požiadavôk a na to nasledujúceho rozhodnutia arcikniežaťovho požadovaly, ktoré im palatín aj skutočne vystavil. S týmto východom bolo obom stránkam pomoženo.

Uhorskými protestantmi vyzvaný, aby im dobročinnosť zákona, ktorý slobodné volenie ich duchovných predstavených vyslovil, obsiahli, Ďuro Thurzo, r. 1609 na deň 15. júla svolal do Žiliny synodu, povolal mnohých z nižších kňazov. Thurzo bol ale do Viedne povolaný, kam 9. júla prišiel a 26. odišiel a tak pri schôdzke prítomný byť nemohol; sišlo sa ich vtedy málo; cez Trenčín prešiel len bánovský farár s rektorom a žabokrekský farár, ktorí sa domov 18. júla navrátili; preto Thurzo shromaždil 10 preddunajských s Rakúskom, Moravou a Poľskom hraničiacich žúp r. 1660. k synode do Žiliny, ktorá sa dňa 28., 29. a 30. marca pod jeho predsedníctvom vo farskom kostole vydržiavala. Z príležitosti tejto z Bytče dňa 13. marca 1610. prešporskému magistrátu písaný list Ďura Thurzu znie:^[4]

„Generosi, Prudentes ac circumspecti Domini, amici observandi. Salutem cum nostri commendatione. Recenti tenent memoria, Generosae, Prudentes ac Circumspectae Dominationes vestrae, qualiter hisce superioribus temporibus, per Dominos regnicolas Confessioni Augustanae addictos, laboratum effectumque, et publicis regni constitutionibus, per suam Regiam Maiestatem, Dominum nostrum Clementissimum, solemniter confirmatis, signatum, sancitum et stabilitum sit, ut videlicet, ad praecavenda inter Status et Ordines regni aliqua odia et dissensiones, quaelibet religio, suae proffessionis Superiores et Superintendentes habeat. Quem articulum tamquam suum necessarium, cum ex officio et authoritate Palatinali, ad effectum deducere, et manuducere velimus, generalem synodum, Reverendis Dominis Ministris, in vicinis hisce decem Comitatibus cis danubianis commorantibus, in oppido Solna, ubi nimirum et nos ipsi commode praesentes esse possimus, ad 28. huius mensis Martii diem, ante nostrum videlicet in superiores huius regni partes, quem iam apparamus, discessum, iudicandam et promulgandam esse duximus. Quocirca Generosas, Prudentes et Circumspectas Dominationes Vestras amice rogamus et requirimus, velint ad eundem diem, unum ex D. Contionatoribus, et alterum ex concivibus suis, si eisdem placuerit, in praedictum oppidum Solna emittere, qui ibidem una nobiscum de eligendis et creandis huiusmodi Superintendentibus, Deo auspice, tractare, ac certi aliquid, quod pro firmo et rato habeatur ab omnibusque, eandem confessionem August, amplectentibus, observetur, finaliter concludere possint et sciant. Facturae Generosae, prudentes ac circumspectae Dominationes Vestrae rem piam, Domino Deo et nobis gratissimam, perpetuaque memoria celebrandam. In reliquo easdem felicissime valere optamus. Datum in Arce nostra Bitscha, 13. Martii. Anno 1610.

Generos. Prudent. ac Circumspectarum Dominationum Vestrarum

Amicus benevolentissimus

Comes Georgius Thurzo.“

Urodzení, múdri a obozretní Páni, ctení priatelia. Pozdravenie s naším odporúčaním. Len nedávno urodzení, múdri a obozretní Páni, jako za predošlých časov, skrz pánov krajinských vyslancov, augsburgského vyznania sa pridŕžajúcich učinené a uskutočnené a verejnými ustanovizňami krajiny, skrz jeho Jasnosť kráľovskú, naším najmilostivejším Pánom, slávne potvrdenými označené, nariadené a ustanovené je, aby straniva odstránenia niektorej nenávisti a rôzneho smýšľania medzi Stavmi a Rádami každé náboženstvo malo predstavených a superintendentov svojho vyznania. Ktorý článok, veľmi potrebný, úradne a palatínskou vážnosťou ku skutku priviesť a viesť chcejúc, sme všeobecnú synodu s veľactenými pánmi služobníkmi, byvšími tu v súsedných desať stoliciach preddunajských do mesta Žiliny, kde aspoň pohodlne prítomní byť môžeme, na 28. deň tohoto mesiaca marca, predtým nežli by sme sa do horných čiastok tejto krajiny vzdialili, vypovedali a vyhlásili. Preto Vaše urodzené, múdre a obozretné Panstvo priateľsky prosíme a žiadame, aby na ten deň jednoho z p. kazateľov a druhého zpomedzi svojich mešťanov, jak sa ím bude ľúbiť, do predmenovaného mesta Žiliny vyslať chceli, ktorí by tam s nami o vyvoliť a takto utvoriť majúcich superintendentoch, pod božskou ochranou, pojednávali a istí, aby niečo pevné a odhodlané, od každého, tejže augsburgskej viery sa pridržiavajúceho zadržať majúce, konečne previesť mohli a vedeli. Učinia urodzené, múdre a obozretné Panstvá Vaše vec pobožnú, Pánu Bohu a nám najmilejšiu, večnou pamiatkou sláviť sa majúcu. Ostatne žiadame, aby šťastlivé boly. Dano v našom zámku Bytči, 13. marca roku 1610.

Vašich urodzených, múdrych a obozretných Panstiev dobreprajúci priateľ

Gróf Ďuro Thurzo.

Bolo na nej prítomných 6 kňazov z Briegu, 5 z Vittenbergu, jeden kazateľ z Viedne a 26 z Uhorska, ktorí rozličné cirkevné ustanovizne vyniesli a troch superintendentov: Eliáša Lányho, bytčianskeho kňaza pre župu oravskú, liptovskú a trenčiansku; Samuela Melikia, breznianskeho kňaza pre župu turčiansku, novohradskú, zvolenskú a hontiansku a Izáka Abrahamidesa, bojnického prepošta pre župu tekovskú, nitriansku a prešporskú vyvolili.

Poneváč títo traja superintendenti boli Slováci, synoda za dobré uznala nemeckým cirkvám, ktoré boly v okrese Abrahamidesovom, Simona Heuchelina, prešporského, a maďarským, Štefana Kürtiho, streďanského kňaza za predstaveného dať, pri ktorej príležitosti baňské mestá odovzdané boly starosti Pavla Lentziusa, štiavnického kňaza a títo traja seniori oným superintendentom podriadení boli. Žilinské články boly tlačené v Žiline v 4° r. 1708. Viliamom Kanderom. Články tejto synody znejú:

Acta et Conclusiones Conventus seu Synodi Certorum Inclyti Hungariae Regni Baronum, Magnatum et Nobilium, nec non Legatorum et Ministrorum Augustanae Confessionis et Decem Cis-Danubianis Comitatibus Solnae congregatorum Anno Domini 1610 diebus 28, 29 et 30 Martii:

Deje a ustanovizne schôdzky čili synody istých slávnej uhorskej krajiny barónov, veľmožov a zemanov, tak tiež vyslancov a služobníkov augsburgského vyznania a desať preddunajských stolíc v Žiline shromaždených roku Pána 1610. v dňoch 28., 29. a 30. marca. I. Kor. XIV.: V cirkvi nech sa všetko deje obyčajne a slušne. Žalm 68, 29.: Posilni to, Bože, čo si v nás učinil.

Nos Comes Georgius Thurzó de Bethlenfalva, Regni Hungariae Palatinus, Judex Cumanorum, nec non de Arva, eiusdemque Comitatus Supremus et perpetuus Comes, Sacrae Regiae Maiestatis Consiliarius et per Hungariam Locumtenens etc. Petrus de Reva, Comes Comitatus Thurociensis, Magister Curiae et Consiliarius Sacrae Regiae Majestatis, ac Sacrae Regni Hungariae Coronae Conservator; Andreas Ostrosith de Ghiletincz et in Illava; Moyses Szuniogh de Jeszenicze, et in Budethin; Andreas Jakusith de Orbova, et in Oroszlánkő; Benedictus Pogrányi, Martinus Beniczky Vice-Palatinus Regni Hungariae, Theodosius Sirmiensis de Zulio, Tabulae Sacrae Regiae Maiestatis Assessor et Georgius Lehotzky Trenchiniensis, Hieroslaus Zmesskal, de Domanovvecz, et Caspar Ocskay Nitriensis, Joannes Maythenyi, et Martinus Bossányi Barsiensis, Joannes Rutkay, et Nicolaus Tarnovszky, Thurociensis, Benedictus Gyurki, et Nicolaus Benkovith Zoliensis, Benedictus Pongrácz, et Michael Okolicsányi Liptoviensis, ac Joannes David de Sz. Péter Arvensis, Comitatuum; Item Rudolphus Maurach, et Martinus Keszlerus Posoniensis, ac Joannes Sturmius Modrensis, Liberarum Civitatum Regiarum Legati; Nec non M. Simon Heuchelin, Evangelicae Posoniensis Ecclesiae Pastor, Florianus Duchon, Spect. ac Magnifica Dominae Catharinae Pálffy Relictae Illustrissimi olim Domini Stephani Illiesházy Regni Hungariae Palatini etc. etc. Aulicus Concionator, ex Posoniensi Dominorum Ministrorum Submontanorum, Joannes Fabricius, Sz. Mihályi Galgocziensis, et Martinus Szkacsányi Pistiniensis, Balthazar Vetero-Zoliensis, Semptensis, Joannes Zubenitius Zelensis, Joannes Ponicenus Chaitensis, Berenesiensis quoque Contubernii, et Praepositi Ujhelyiensis, nominibus, et in personis, et Zacharias Casparides Leszeten; similiter ex Nittriensi Alexander Sozouinus Prividiensis, et Michael Petri Chrenouiensis, itidem ex Nittriensi Jonas Csernák Szolcsanensis; Caspar Fabricius Oszlanensis ex Barsiensi; Elias Lány Bitschensis, ac superioris Districtus Trenchiniensis, Samuel Paulinus Beszterczensis, et Stephanus Kruspier Ujhelyiensis, Joannes Lacitius inferioris Districtus Trenchiniensis, Joannes Artopaeus Cassensis, Isaakus Hodiczkius Turnensis, Georgius Piscator Gradnensis, Paulus Saladinus Banoviensis, ex Trenchiniensi, Samuel Melikius Breznensis, et Elias Tornarius Lipschensis, ex Zoliensi; Andreas Carbonarius S. Martini et Georgius Smidelius S. Halenae ex Thurociensi, Christophorus Masurkius Tevto-Lipschensis, et Martinus Mokosinus Teplensis ex Liptoviensi, Nicolaus Baticius Weliczanensis ex Arvensi Comitatibus, Ecclesiarum Seniores, ac Ministri, plena cum informatione, et tractandi, ac concludendi authoritate, exmissi etc. damus pro memoria significantes tenore praesentium, quibus expedit, Universis: Quod cum Nos ad instantiam, et Commissionem eiusdem Illustrissimi Domini Palatini, in negotiis subnotatis, ex parte videlicet Superiorum seu Superintendentium, Legibus et Constitutionibus Regni id admittentibus, in decem hisce Comitatibus Cis-Danubianis in Ecclesiis Augustanam Confessionem amplectentibus, constituendorum, die vigesima nona mensis Martii, Ai. praesentis Millesimi Sexcentesimi Decimi, hic in oppido Zolna congregati, et constituti fuissemus; Eo tum post multas propositiones et allegationes, pie, fraterne, ultro citroque inter nos factas, considerantes id et altius expendentes, ad praecavenda, et evitanda publica dissidia, quantopere opus sit, ut nostra quoque religio suos Superiores, seu Superintendentes, habeat, in hanc concordiae, et Transactionis mutuae devenimus unionem:

Ac primo quidem: Cum decem istorum Comitatuum tanta sit amplitudo, ut unus Superintendens commode ipsis minime possit praeesse: statuimus, ut iidem Decem Comitatus in tres dividantur partes, ac totidem suos habeant Superintendentes, hoc, ut sequitur ordine: Liptoviensis, Arvensis et Trenchiniensis, Rever. Dn. Eliam Lány, Thurociensis, Neogradensis, Zoliensis et Hontensis, similiter Reverendum Dominum Samuelem Melikium; Barsiensis, Nitriensis et Posoniensis tertium, Reverendum utpote Dn. Isaacum Abrahamidem Praepositum Baymociensem.

Cumq. in Regno hoc, non saltem Hungaricae, et Slavonicae, verum et Germanicae nationis Ecclesiae habeantur: statuimus, ut et natio Germanica, similiter et Hungarica, suos habeant Inspectores, qui mutuam cum antelatis Dominis Superintendentibus habebunt correspondentiam, et ab illis dependentiam: et quidem pro tali Inspectore Ecclesiarum Germanicarum, in Comitatu Posoniensi, Nittriensi, Barsiensi, M. Simon Heuchelin Posoniensis, Pro Montanis Civitatibus Dn. M. Paulus Lentzius Schemniciensis, Pro Hungaris in Comitatibus Posoniensi, Nittriensi, Barsiensi, Stephanus Kürti, Serediensis Ecclesiarum Ministri dicuntur et eliguntur.

Deinde, ut Seniores etiam et Decani in singulis Districtibus seu Dioecesibus, more antea solito, qui nobiscum in Confessione consentiunt maneant in suo officio: qui vero certis et evidentibus de causis officio tali valedixerint, loco eorum alii eligantur et quidem personae ad id aptae et idoneae, doctrina, pietate, authoritate et vita irreprehensibili valentes.

Quoad punctum illud: si videlicet unus istorum Superintendentium (uti singuli mortales sumus), ex hac vita decederet, sive in alium Comitatum alterius superintendentis inspectioni subiectum commigraret: statuimus et conclusimus, ut reliqui duo Superintendentes, cum praescitu Comitatuum illorum, quibus talis Superintendens defunctus, vel alio avocatus preerat, praefixoque et publicato invicem communi consensu et suffragiis certo termino alium idoneum ad tale officium eligere et constituere possint Superintendentem.

De Stipendiis eorumdem Superintendentium, praeter censum Cathedraticum et Aedituorum contributiones, Contubernia etiam et Comitatus praenotati requirentur, quatenus ipsi ex quoque pio zelo et in Ecclesiam Domini, eiusque Ministros effectu et libertate, aliquid certi determinent, et concludant.

Iam quoad labores et officia aliasque leges, tum ipsis Superintendentibus Inspectoribus, quam Senioribus, et Dominis Ministris latas, eas sic limitavimus.

I. Ipsimet Superintendentes, Inspectores et Seniores omnimode incumbant, quatenus pura et orthodoxa doctrina vitaque ac morum innocentia ad Regulam per divum Paulum Apostolum (I. Timoth. 3.) Episcopis praescriptam, quam proxime accedere, sicque reliquis Ministris, et gregi lampadis instar praelucere possint, ne, si secus facerent, religio nostra male audire cogatur, ansaque adversariis calumniandi nos praebeatur.

II. Visitent ecclesias quotannis, tum per se, quando facere poterunt, tum per suos Seniores, quando vel adversa valetudine, vel aliis inevitabilibus malis prohibiti fuerint. Quod si quando singulas ecclesias adire et invisere non potuerint, operam tamen dabunt, ut vel Universarias Dominorum Ministrorum Congregationes in Januario et Februario celebrari solitas ita ordinent et disponant, quo singulis interesse queant. Ita enim fratrum negotia iuvare, casus illis oblatos dijudicare, statum etiam Ecclesiarum cognoscere, disciplinam tueri, et censum suum levare poterunt.

III. In visitatione inquirent, quid, quomodo, vel quam fideliter doceant Ministri. Inculcantne populo preces et Catechesim? Satisne pie, sobrie, caste vivant? Vice versa, quam gratum ac morigerum se erga Pastorem praebeat populus? Penditne ea quae Parochiis sunt deputata? Curatne templorum, parochiarum et scholarum aedificia? Item inquirent, quales habeantur Rectores, quid et quomodo doceant juventutem? Ministros novitios ingenio tardiores examinabunt et urgebunt, ut in doctrina et moribus proficiant et commendabunt ipsos doctoribus. Quae pro sua authoritate et prudentia corrigere et ordinare annitentur, auxiliante cuiusque Comitatus, et Fraternitatis Seniore.

IV. Superintendentis erit, omnes proventus templorum parochiarum, scholarum, videlicet terras, prata, molendina et similes cum vestibus ecclesiasticis et Clenodiis fideliter consignatis, asservare, ac ne quid deperdatur, alieneatur, aut imminuatur, operam dare: ac, si quae tales terrae, prata, molendina possessiones occupatae fuerint, de illis politicum magistratum requirere.

V. Ministros ecclesiarum scholarumque Rectores, ab omnibus injuriis et contumeliis secundum leges defendere. Ideo enim censum ab eis accipient; quam ad rem opus erit judiciis, et legitima cognitione.

VI. Conformitatem rituum et ceremoniarum, una Alba excepta (ad cuius usum, tamquam Adiaphorum Dominos Hungaricos Concionatores, certas et evidentes ob causas compellere, non videretur consultum), in omnibus hisce conjunctis Ecclesiis instituant et conservent, id quod non aliter consequentur, quam unius ejusdemque Agendae publicatione. De Dierum Festorum celebratione, quinam observari debeant, jam antea exstant constitutiones Contuberniorum.

VII. Superintendentis erit, Candidatos S. Theologiae, qui quidem ab aetate, et vitae integritate, ad id idonei et ex eius dioecesi fuerint, aut in eam vocabuntur, adhibitis cum proximo Inspectore, et Seniore aliquot vicinis Ministris examinare, et ubi idonei comperti fuerint, ad Sacrum Ecclesiae Ministerium secundum ritum Ecclesiae Wittenbergensis, ordinare et tandem cum suo, et collegarum testimonio dimittere, quodque est maximum ad doctrinae puritatem est obedientiam legum obligare. Quod si quispiam uberioris eruditionis assequendae, vel regionum videndarum, seu librorum comparandorum gratia, Wittenbergam vel ad aliam quampiam Academiam Augustanae Confessionis in Libro Concordiae declaratae, salutare et pro Sacris ordinibus excurrere voluerint, id quoque liceat ipsis facere, dummodo id sine praejudicio, aut contemptu domesticorum Superintendentium fiat. Quin, ut legitima vocatione examineque praehabito, commendatoriis eorumdem Superintendentium, aut Inspectorum fulti et non sine illis, illuc abire possint. Singuli autem Superintendentes de Ordinandis suum habeant Protocollum, Ordinandi vero omnino Libro Concordiae subscribere teneantur, neque aliter ad Sacros ordines admittantur.

VIII. In causis et casibus, ad revisionem Superintendentium legitime spectantibus, ita exposcente necessitate, adjungantur Politicae Personae Jurisperitae, avocandae per Dominos Superintendentes, non tamen interessatae vel affinitate et consanguinitate junctae.

IX. Causae maioris momenti, utpote haereseos, adulterii et aliorum scelerum contra aliquem Ministrorum, Diaconorum et Rectorum motae ad Superintendentes deferantur; qui convocatis ex qualibet fraternitate ad inspectionem suam pertinente, viris praecipuis, imo etiam juris peritis politicis, causam diligenter cognoscent et convictum sceleris pro qualitate delicti, aut dignitate Pastorali exuent et exauctorabunt beneficioque privabunt et Magistratui politico puniendum committent, reliquae causae minores Inspectoribus et Senioribus proponatur, in Fraternitatibusque dijudicentur, ne et Senioris dignitati, quidquam derogetur, et Superintendens negotiorum multitudine obruatur.

X. Minister ad aliquam Parochiam vocatus, sistat se prius Superintendenti, Inspectori, vel certe Seniori ejusdem Comitatus, si longius dissitus fuerit Superintendens, eam solum ob causam, ut ostendat suum consensum in vita et doctrina, et an legitimam habeat vocationem.

XI. Si quis tamen vel Actor vel in causam attractus judicio et deliberatione Senioris ejusque Decanorum, in ea, ad quam pertinet Fraternitate, contentus esse noluerit, et ad Superintendentem appellaverit, tum Superintendentis erit illius loci paria actorum et deliberationis ab eodem Seniore poscere, et rectene an minus judicatum sit cognoscere: Si recte et juste deliberatum censuerit, confirmet; sin aliquid desiderari viderit, denuo rem revideri, in eadem Fraternitate demandet adhibitis etiam, si opus sit, ex alia Fraternitate, viris judicio pollentibus, et minime suspectis. Ulterius appellare non liceat, et expensas pars convicta refundat.

XII. Ministros ecclesiarum suae inspectioni commissos, non ex privato affectu vel arbitrio, sed secundum, leges regat atque judicet Superintendens; contumaces, si post unam aut alteram admonitionem obedire pertinaciter noluerint, vel recussaverint, communicato prius cum Magistratu loci politico Inspectoribusque, et Senioribus consilio, excommunicet, et si in gradu aliquo honoris fuerint, deponat.

XIII. Si quis Ministrorum citandus erit ad instantiam cuiusquam Actoris, is ipse Actor acceptis a Superintendente Citatoriis, deferet eas ad suum Seniorem, seu Inspectorem, qui medio unius vel alterius Ministri citationem exequetur.

XIV. Quia saepe numero accidit, quod Superintendentes Inspectoresque et ipsi Ministri inique per nonnullos laesi, protectoribus indigeant: statuimus, ut Superintendens vel Inspector, sive Ministri, per quemcunque tandem laesi, in Comitatibus politicum Magistratum, primum domesticum, tandem etiam, si necesse fuerit, Superiores requirant opemque ab ipsis implorent, qui alioquin protectionem suam illis denegare non debent.

XV. Si quae contubernia habent sua privata privilegia, seu quascunque praerogativas et libertates, si eae non pugnant cum vera religione et praesentibus hisce constitutionibus, conservari in eodem usu per Superintendentes debeant.

XVI. Haec omnia praemissa, quo firmius observentur, et in suo permaneant vigore, iidem Domini Superintendentes post solennem sui ad officium hoc inaugurationem, in Ecclesia hac Solnensi publice factam Juramentum deposuerunt in hunc modum, futuris etiam temporibus, necessitate poscente, servandum.

Preklad:

My gróf Ďuro Thurzo z Bethlenfalvy, palatín krajiny uhorskej, sudca Kúnov, taktiež oravský, tejže stolice hlavný a dedičný župan, radca Jeho Jasnosti kráľovskej a miestodržiteľ v Uhorsku atď. Peter z Revy, župan stolice turčianskej, majster kúrie a radca Jasnosti kráľovskej a strážca svätej koruny krajiny uhorskej, Andrej Ostrosith z Giletinca a v Ilave, Mojžiš Szuniogh z Jesenice a v Budatíne, Andrej Jakusith z Orbovej a na Vršatci, Benedikt Pogrányi, Martin Beniczky, podpalatín krajiny uhorskej, Theodos Sirmiensis zo Súľova, prisediaci tabule Jasnosti kráľovskej, a Ďuro Lehotzky trenčianskej, Jaroslav Zmeškal z Domanovca, a Gašpar Ocskay nitrianskej, Ján Maythenyi, a Martin Bossányi tekovskej, Ján Rutkay, a Mikuláš Tarnovszky turčianskej, Benedik Gyurki, a Mikuláš Benkovith zvolenskej, Benedik Pongrácz, a Michal Okolicsányi liptovskej, tiež Ján David zo Sv. Petra oravskej stolice; potom Rudolf Maurach, a Martin Keszlerus prešporského, tiež Ján Sturmius modranského slobodného kráľovského mesta poslanci; tak tiež M. Šimon Heuchelin, evanjelickej cirkve prešporskej kňaz, Florian Duchoň, blahorodej a veľkomožnej panej Katariny Pálffy vdovy niekdy pána osvieteného Štefana Illésházy, palatína krajiny uhorskej atď. atď. dvorný kazateľ z Prešporskej v mene a v osobách pánov služobníkov Podhorských, Ján Fabricius Sz. Mihályi fraštackého, a Martin Szkacsányi piešťanského, Balthazar staro-zvolenský, šintavského, Ján Zubenicius zelenického, Ján Ponicenus čachtického a braneckého braterstva a prepošta novomestského, a Zachariáš Gasparides Leszeten; podobne z Nitrianskej Alexander Sozovinus prievidzský, a Michal Petri chrenovský, potom z Nitrianskej Jonáš Černák solčanský; Gašpar Fabricius, oslanský z Tekovskej; Eliáš Lány bytčiansky a hornieho okresu trenčianskeho, Samuel Paulinus bystrický, a Štefan Kruspier novomestský, Ján Laziczius dolnieho okresu trenčianskeho, Ján Artopaeus košecký, Izák Hodiczkius turňanský, Ďuro Piscator hradňanský, Pavel Saladinus bánovský z Trenčianskej; Samuel Melikius brezňanský, a Eliáš Tornarius, ľupčiansky zo Zvolenskej; Andrej Carbonarius sv. martinský a Ďuro Smidelius sv. helenský z Turčianskej; Christofor Masurkius nemeckoľupčianský, Mart. Mokosinus tepliansky z Liptova, a Mikuláš Baticzius veličňanský z Oravskej stolice cirkevní seniori a služobníci s úplným vyučením a vážnosťou vyjednávania a vyrečenia vyslaní atď. Dávame ku pamäti osnovou tejto listiny každému, ktorého sa týka: že keď sme sa na žiadosť a rozkaz tohože osvieteného pána palatína v záležitosťach doluoznačených, zčiastky predstavených alebožto superintendentov, zákonmi a ustavením krajiny dopustených, v desať stoliciach preddunajských v cirkvách augsburgského vierovyznania sa pridŕžajúcich ustanoviť sa majúcich, dvadsiatehodeviateho dňa mesiaca marca, roku bežiaceho tisíceho šesťstotého desiateho, tu v meste Žiline sišli a utvorili; sme po mnohých prednáškach a návrhoch, nábožne, bratsky, sem-tam medzi nami učinených, rozmysliac a uvážiac to, že k odstráneniu rôznosti verejných, koľko je práce treba, aby naše náboženstvo svojich predstavených; alebožto superintendentov malo, sme sa usniesli v túto jednotu svornosti a vzájomnej smluvy: Po prvé: Poneváč v tých desať stoliciach je taká hojnosť, že im jeden superintendent nemôže predstaveným byť: sme ustanovili, aby tých desať stolíc na tri čiastky rozdelené boly, a aby každá mala svojho superintendenta, a síce týmto poriadkom: Liptovská, Oravská a Trenčianska veľavážneho pána Eliáša Lányho; Turčianska, Novohradská, Zvolenská a Hontianska, podobne veľavážneho pána Samuela Melikia; Tekovská, Nitrianska a Prešporská tretieho veľavážneho a síce pána Izáka Abrahamidesa, prepošta bojnického.

Poneváč sa v tomto kraji cirkve nielen maďarskej a slovenskej, ale aj nemeckej národnosti nachádzajú, ustanovujeme, aby aj nemecká národnosť, podobne aj maďarská mala svojich inšpektorov, ktorí majú mať vzájomné dopisovanie s predmenovanými pánmi superintendentmi, a majú od nich záviseť: a síce sa za takého inšpektora nemeckých cirkví v stolici prešporskej, nitrianskej, tekovskej M. Simon Heuchelin prešporský; pre baňské mestá pán M. Pavel Lentzius štiavnický; pre Maďarov v stoliciach prešporskej, nitrianskej, tekovskej, Štefan Kürti streďanský kňaz vyvolujú a vymenúvajú.

Potom, aby aj seniori a dekani v jednotlivých okresoch, alebožto dioecésach, podľa predošlého obyčaja, ktorí s nami vo vyznaní súmyslia, zostali v svojom úrade, ktorí ale z istých a viditeľných príčin úrad zanechali, na miesto nich majú byť iní vyvolení: a síce osoby k tomu súce, učené, nábožné, vážené a nepoškvrneného života.

Čo sa toho bodu dotýka: keď by jeden z tých superintendentov (lebo sme všetci smrteľní) z tohoto života pošiel alebo do druhej stolice, dozorstvu druhého superintendenta podrobený odišiel: ustanovujeme a vyriekame, aby ostatní dva superintendenti s povedomím tých stolíc, ktorých taký superintendent zomrel, alebo inde povolaný bol ustáleným a oznámeným a všeobecným súmyslom v istom termíne iného superintendenta súceho na taký úrad vyvoliť a ustanoviť mohli.

Straniva štipendií týchže superintendentov, mimo censu kathedratického a dane kostolníkov, braterstvá tak aj predmenované stolice majú byť požiadané, aby oni z nejakej nábožnej horlivosti aj v cirkvi Pána, ohľadom jej služobníkov, snažne a svobodne výrok vyniesli.

Čo sa týka prác, povinností a iných zákonov na tých superintendentov, inšpektorov tak aj seniorov a pánov služobníkov vynesených, sme ich takto obmedzili:

I. Superintendenti, inšpektori a seniori na všetek spôsob majú bedliť, aby čistým a orthodoxným učením, nevinnosťou života a mravov dľa pravidla, skrz sv. Pavla apoštola (I. Timoth 3.) biskupom predpísaného, čím bližšej prispeť, a tak ostatným služobníkom a stádu, sťa lampáš svietiť mohli. Keď by ináč robili, naše náboženstvo by bolo prinútené zle počuť a príčinu by dalo protivníkom k ohováraniu.

II. Nech navštevujú cirkve každoročne, asíce skrz seba, keď to budú môcť urobiť, potom ale skrz svojich seniorov, keď by boli lebo nemocou alebo iným oddialiť nemožným zlým prekazení do jednotlivých cirkví prísť a ich navštíviť nemohli, nech ale účinkujú, aby alebo všeobecné shromaždenia pánov služobníkov v januári a februári vydržiavané tak zariadili, jako to záujem jednotlivých požaduje. Tak tedy záležitosti bratov napomáhať, pády jim prednesené riešiť, stav cirkví znať, kázeň (disciplinu) držať a svoj cens pozdvihnúť môžu.

III. Včas návštevy nech vyšetrujú, čo, jako verne majú učiť služobníci. Natískajú-li ľudu modlitby a catechesis? Žijú-li dosť pobožne, striezlive a panensky? Naproti tomu jak milo a poslušne sa chová ľud ku svojmu kňazovi? Dáva-li to, čo patrí farárom? Stará-li sa o stavania kostolné, farské a školské? Potom nech vyšetrujú, jakých majú rektorov, čo a jako učia mládež? Nových služobníkov, menej rozumných, nech skusujú a nech sú na tom, aby v učení a v mravoch prospievali a nech ich odporúčajú múdrym. Ktorí sa k svojej vážnosti a múdrosti napraviť nechceli, nech sa vezme na pomoc stolica a senior braterstva.

IV. Superintendenta povinnosť bude všetky dôchodky kostolov, fár, škôl, a síce zeme, lúky, mlyny a podobné s cirkevným rúchom a klenotmi verne naznačenými chovať, aby sa niečo nedostrehlo, odcudzilo alebo umenšilo; a keď by také zeme, lúky, mlyny, majetky zaujaté boly, nech požiada politickú vrchnosť.

V. Služobníkov cirkví, a rektorov škôl od všetkých neprávostí podľa zákonov brániť má: preto nech cens od nich dostávajú, ktorá vec bude prácou súdov.

VI. Rovnakosť obradov, vynímajúc jednu albu (jejž upotrebovanie, tak jako vrele ani dobrej ani zlej veci, skrz pánov maďarských kazateľov, z istých a viditeľných príčin, sa nezdá byť radno) vo všetkých takto spojených cirkvách, nech ustanovia a udržia, aby sa nie ináč nasledovalo, jako vyhlásením jednej a tejže Agendy. Majú pozorovať na slávenie sviatkových dňov, dľa už predtým jestvujúcich ustanovizní braterstiev.

VII. Superintendent má kandidátov sv. bohoslovia, ktorí su vekom a celosťou života k tomu súci, aby z jeho dioecesy boli, alebo do nej povolaní boli, vztiahnutím najbližšieho inšpektora a seniora, a niekoľko súsedných služobníkov, skúšať, a ktorí za súcich uznatí by boli, na sväté kňažstvo cirkve podľa obradu vittenberskej cirkve ordinovať a len svojím a svojich súdruhov vysvedčením prepustiť, a čo je najväčšie, zaviazať ku čistote učenia a k poslušnosti zákonov. Keď by chceli z ohľadu hojnejšieho vyučenia v Knihe Svornosti osvedčeného, alebo videnia krajín lebo straniva vyhotovenia kníh, do Vittenbergu alebo na inú ktorúkoľvek akademiu augsburgského vyznania prísť a pre sväté rády odísť chceli, to nech je im slobodno učiniť, to sa má teraz stať predsudkom, lebo pomyslením domácich superintendentov: aby zákonným povolaním a predbežnou skúškou, odporúčaním týchže superintendentov lebo inšpektorov podporovaní a aby bez ních ta odísť nemohli: každý ale superintendent aby mal zápisnicu ordinovať majúcich. Ordinovať majúci ale musia na každý pád Knihu Svornosti podpísať, lebo ináč ku svätým rádom pripustení byť nesmú.

VIII. V záležitosťach a pádoch k prehliadnutiu superintendentov zákonne patriacich, keď sa potreba poskytne, majú byť politické osoby, právo znajúce pripojené, povolané skrz pánov superintendentov; nie ale záujem majúce, alebo priateľstvom lebo pokrevnosťou spojené.

IX. Väčšie záležitosti, a síce kacírstvo, prznenie a iné zločiny proti niektorému služobníkovi, diakonovi a rektorovi pozdvihnuté patria k superintendentom; ktorí so svolanými zvláštnými mužmi, z ktoréhokoľvek braterstva k dohliadaniu svojmu náležiaceho, tak aj politickými právoznajúcimi, majú záležitosť pilne poznať a pre dokázaný zločin, dľa jakosti viny, kňazskej hodnosti pozbaviť, odohnať, majetku pozbaviť a politickej vrchnosti k potrestaniu odovzdať. — Menšie záležitosti majú byť inšpektorom a seniorom predostreté, v braterstvách majú byť súdené, aby ani hodnosti seniora nesvedčalo, ale ani aby superintendenti množstvom záležitostí obsypaní boli.

X. Služobník na niektorú faru povolaný, má prísť najprv k superintendentovi, inšpektorovi, alebo istotne k seniorovi tejže stolice, keď by bol superintendent dlhší čas vzdialený, jedine z tej príčiny, aby ukázal svoje privolenie do života a učenia, a či-li má zákonné povolanie.

XI. Keďby lebo žalobník, alebo posúdený s rozsudkom a výrokom seniora a jeho dekanov, v tom braterstve, ku ktorému prislúchajú, nechcel byť spokojný, aby sa na superintendenta odvolával, má superintendent toho miesta, parie písem a výroku od toho seniora žiadať a uznať, zdáliž správne alebo nie súdeno-li bolo. Keď vidí, že správne a spravodlivé súdeno bolo, nech potvrdí; keď by ale niečo žiadal, má vec znovu dať vyzkúmať v tomže braterstve, pridajúc jak by bolo za potreby, z druhého braterstva mužov v posúdení silných a aspoň ctených. Ďalej sa odvolávať neni voľno a útraty posúdená stránka znáša.

XII. Služobníkov cirkví svojmu dozorstvu podriadených nech superintendent nie zo súkromného citu lebo ľúbosti, ale podľa zákonov spravuje a súdi: zátvrdliví, keď by po jednom lebo druhom napomenutí poslúchať nechceli, alebo sa zdráhali, najprv sdeliac politickej vrchnosti miestnej a inšpektorom, seniorom rádu, nech sú vyobcovaní; a keďby boli na stupni nejakej hodnosti, nech ich zhodí.

XIII. Keď niektorý služobník má byť na prosbu voľaktorého žalobníka predvolaný; žalobník obdržiac od superintendenta predvolanie, toto prinese k svojmu seniorovi alebo inšpektorovi, títo s jedným druhým služobníkom predvolanie previesť majú.

XIV. Poneváč sa často stane, že superintendenti a inšpektori, a tí služobníci skrz niekoho falošne obrazení, aby nemali rektorov, nariaďujeme, aby superintendent, alebo inšpektor lebo služobníci bárs skrz koho obrazení, nech požiadajú v stoliciach politickú vrchnosť najprv domajšiu, potom aj jak je za potreby, vrchnejšie, a týchže pomoc nech vyžiadajú, ktoré svoju ochranu zatajiť nesmejú.

XV. Jak ktoré braterstvá majú svoje súkromné výsady alebo nejaké predpráva a slobody, keď tieto sa neprotivia pravému náboženstvu a týmto prítomným ustanovizňam, môžu si ich v tomže užitku ochraňovať skrz superintendentov.

XVI. Toto všetko prednesené, má byť čím silnejšej zadržané a v svojej sile ponechané, tíže páni superintendenti po slávnej inaugurácii k tomu úradu, v tomto žilinskom kostole verejne učinenej, prísahu zložili na takýto spôsob, ktorá má slúžiť aj na budúce časy, keď to potreba žiadať bude.

Juramentum

Ego N. Dominorum Ministrorum in Comitatibus T. et T. degentium Superintendens juro coram Deo vivo, Patre, Filio et Spiritu Sancto, et promitto, quod ego in vita mea nullam aliam Doctrinam docebo, et promovebo, publice vel privatim, praeter eam, quae scriptis Prophaeticis et Apostolicis continetur: quaeve in Confessione Augustana Carolo V. Imperatori Augustae Vindelicorum, An. 1530. exhibita tum in Formula Concordiae comprehensa habetur. Quam Confessionem, ut et Domini Seniores, et Domini Ministri, curae meae commissi, profiteantur et doceant diligenter ac serio invigilabo et curabo. Dominis Ministris Ecclesiarum et toti gregi a me dependenti, adjuvante me Spiritus Sancti gratia, sic praeesse studebo, uti bonum ac fidelem animarum Pastorem et Divini Verbi Praeconem decet. Leges tam Contuberniorum singulorum Comitatuum, et Districtuum Dominis Ministris, quam mihi in hoc officio Superintendentis praescriptas, observare et per cunctos et singulos, ad meam inspectionem pertinentes, observari facere, easque manutenere annitar. Haec omnia, quod pro mea virili adimplere studebo, ita me Deus adjuvet, Pater, Filius et Spiritus Sanctus, et mea Christiana fides. Amen.

In quorum omnium fidem, et firmitatem perpetuam, praesentes literas nostras, sigillis usualibus, et chirographis nostris roboratas, erigendes dandasque esse duximus et concedendas. Actum et Datum in Oppido praenotato Solna, die trigesima Martii Anno Domini, Millesimo Sexcentessimo Decimo, suprascripto.

Preklad:

Prísaha

Ja N. superintendent pánov služobníkov v stoliciach T. a T. byvších, prisahám Bohu živému, Otcovi, Synovi a Duchu svätému a sľubujem, že ja v mojom živote žiadne iné učenie učiť a vyzdvihovať verejne a súkromne nebudem, mimo to, ktoré je v písmach prorokov a apoštolov obsažené a ktoré v augsburgskom vyznaní skrz Karola V. cisára vo Viedni, r. MDXXX. vydané potom vo Formule Concordiae obsažené sa nachádza. Ktoré vierovyznanie, aby aj páni seniori a páni služobníci, mojej starosti podrobení, vyznávali a pilne učili, budem vážne bedliť a sa starať. Pánom služobníkom cirkví a celému stádu, odo mňa závisiacemu, s pomocou milosti Ducha svätého, takto na čele stať sa budem vynasnažovať, jako sa to svedčí na dobrého a verného pastiera duší a kazateľa slova Božieho. Zákony jak braterstiev, jednotlivých stolíc a okresov, pánom služobníkom a mne v tomto úrade superintendentovi predpísané zadržať a skrz všetkých a jednotlivých k mojmu dozorstvu patriacich, nechať zadržať a také viesť mám. Toto všetko mužne vyplniť chcem, nech mi tak Boh pomáha, Otec, Syn a Duch svätý, a moja kresťanská viera. Amen.

Pre vieru a večnú silu tohoto všetkého, túto našu listinu, obyčajnými pečaťami a našimi rukopodpismi potvrdenú, vydávame a privoľujeme. Dano a diato v meste predmenovanom Žiline, dňa tridsiateho marca roku Pána tisíceho šestodesiateho, hore písaného.

Jaknáhle sa kardinál arcibiskup Forgách o tejto synode dozvedel, rozšíril jednu tlačenú protestáciu proti všetkým uzavretiam tejto synody a nanajvýš rozhorčil tým palatína, ktorý prevzal najvyššie vedenie evanjelických cirkevných záležitostí, poneváč Abrahamides a Henchelin o tomto ho, v Sedmohradsku v kráľovskej veci sa baviaceho, upovedomili a čítajúc Forgáchovu protimluvu, veľmi duševne pohnutý, písal Abrahamidesovi list nasledujúceho obsahu:

Reverendi ac doctissimi Domini Superintendentes, Amici nobis observandi.

Salute et nostri paratissima commendatione praemissa. Et doctas et perpolitas Reverendi Domini Superintendentis, Domini Isaaci Abrahamidis, una cum inclusis Rev. D. Heuchlini Posoniensis Pastoris, et scripto fulmine illo brtito Illustrissimi Domini Cardinalis Strigoniensis, nuper typis mandato, et valvis templorum Posonii adfixo, contra pientissimam nostram congregationem et tractationem Solnensem, accepimus literas, ad quas paucis respondemus. Perprobe Reverendae Dominationes Vestrae monent, quod canis ad latrandum natus: nihil aliud, quam latrare scit, et una quaeque avis cantilenam secundum dispositionem nostri et linguae fingit et narrat, ex qua etiam dignoscitur. Id quod simili modo adversarii nostri, canuum more, uli inquieti, et communis pacis et tranquillitatis turbatores; contra publica statuta regni, et constitutiones diaetae, ante multos retrolapsos annos, modo quoque et in posterum observando, nos allatrare, et arrodere non cessaverunt, nec cessabunt, et si potuissent vel possent fulmine suo bruto et diro pontificiali nos funditus exstirpassent, et ad orcum quoquo modo detruderent. Verum sicut generosus equus non curat latratum canum: ita et nos illorum fulmina et excommunicationes, quibus nos singulis diebus ex communione fidelium Christi excludere solent, flocci facimus, et nihil curamus certa fiducia freti, quemadmodum Deus nos hucusque, contra illorum insolentiam, arrogantiam, tyrannidem, et vafras rechnas et practicas, mirabiliter custodivit et manutenuit, ac consilia omnia illorum annihilavit, eundem clementissimum Deum, in posterum quoque non minus facturum, conatusque et consilia eorum maligna annihilaturum et eversurum, nosque clementer tuiturum esse. Nos quidem huic inopinatae, nobis et omnibus nobiscum in religione consentientibus factae iniuriae et importunitati remederi et obviare facile pro autoritate nostra et sciremus et possemus: verum cum iam in remotis et longinquis superioris Hungariae partibus, in arduis negotiis, suam Maiestatem Regem et Dominum nostrum clementissimum, et totum regnum concernentibus versemur, altiores cogitationes superinde instituendo deliberavimus, operae pretium esse, ut usque ad reditum nostrum negotium hoc differatur, ubi nos Rev. Dominationibus Vestris propius existentes, huic malo medelam quaeremus et inveniemus, et fulmini isti scabioso, bruto et scomniatibus pleno, contra nostram christianam et piam synodum evulgato, ita obviam ibimus, ut Rev. Dominus Cardinalis sentiat et animadvertat, nos nihil aliud in conventione ista quaesivisse, et tractasse, quam illa, quae ad Dei ter optimi maximi gloriam et honorem, animae salutem, et conscientiarum defensionem, ecclesiarumque nostrarum evangelicarum orthodoxae Aug. Conf. unionem, optimam constitutionem, et ordinationem spectant et vergere possunt; ipsum vero Dominum Cardinalem, pro turbatore pacis et communis tranquillitatis, ac violatore statutorum regni ac constitutionum regiarum proclamari, promulgari et haberi posse.

Ea propter Rev. Dominationes Vestrae moram hanc patienti quoque animo ferant, et in silentio nostrum adventum expectent, cupimus. Interim tamen si stet sententia, quod Rev. Dominationes Vestrae aliquid respondere et impium hoc ac iniquum fulmen refutare conantur, poterunt Rev. Superintendentes, adhibitis sibi doctis viris, ex Dominis Senioribus et Inspectoribus, quos noverunt ad hoc opus seu negotium aptissime idoneos, consilium inire, et quae respondenda putaverint, concipere, ac eadem nobis, quantocius fieri poterit, transmittere, ut, si divulganda et typis illa digna censeamus, eadem subito prelo subjici, et isti fulmini opposita, in vulgus emitti curare possimus. Quo autem appareat, omnium nostrum hanc eiusmodi divulgati responsi esse voluntatem et sententiam, sit titulus et inscriptio talis: Nos N. N. Dni Barones et Magnates: Generosi, Egregii, Nobiles, Prudentes ac Circumspecti, Reverendissimi et Reverendi. Comitatuum et partium Regni Hungariae cis-danubianarum tam in personis, quam delegati, et anno 1610 Solnae in congregatione solenni constituti cet.

Haec inter varia et ardua negotia Dnis. Reverendis respondere voluimus, quos de caetero omnes et singulos, cum ovibus suis sibi commissis, divinae protectioni commendantes, quam diutissime feliciter valere optamus. Datum ex arce Regal. Szathmar die 25. Maii anno 1610.

Vestrarum Reverentiarum

Amicus semper benevolus

Georgius Thurzo.

Preklad:

Veľavážni a najučenejší Páni Superintendenti, Priatelia nám poslušní.

Najprv pozdravenie a naše najhotovšie odporúčanie. Jak učený, tak ozdobný list veľavážneho pána superintendenta, pána Izáka Abrahamidesa s príponou veľavážneho pána Heuchelina, prešporského kňaza a s tou písanou bláznivou kliatbou osvieteného pána kardinála ostrihomského, toť vytlačenou a na dvere kostolov v Prešporku pribitou, proti našemu najpobožnejnejšiemu shromaždeniu a vyjednávaniu žilinskému, sme dostali, na ktorý niečo málo odpovedáme. Veľmi múdre upomína Vaše velevážne Panstvo, že pes k štekaniu narodený, nič inšie nevie, jako štekať a jedenkaždý vták spieva podľa riadenia pysku a jazyka, z čoho sa aj pozná. Tak tiež na podobný spôsob naši protivníci, obyčajou psov, jako nespokojní a všeobecného pokoja a tichosti znepokojovatelia, proti verejným ustanovizňam krajinským a ústavom snemu, pred mnohými prebehnutými rokmi, teraz a napotom pozorujúc, nás oštekávať a hrýzť nemeškávali, a meškať nebudú, a keď by mohli svojou bláznivou kliatbou a veľkňazskou ukrutnosťou by nás zo základu vyplienili a na každý spôsob do pekla sotili. Jako urodzený kôň sa nestará o štekanie psa: tak aj my týchže kliatby a vyobcovania, s ktorými nás za jednotlivých dňov zo spoločnosti veriacich Krista vytvoriť zvyknutí sú, nedržme za nič, a nič sa nestarajme o istú ubezpečujúcu dôveru, keď nás Boh poteraz proti jich pýche, rozhadzovaniu, tyranstvu a falošnosti a účinkom zázračne zachránil a viedol, a všetky jejich rady zničil, tenže najmilostivejší Boh, napotom niemenej účinlivý, usilujúc sa aj ich zlostné rady zničiť a odstrániť, milostive chrániť nás bude. My ale tejto neúfanej, nám a všetkým s nami v náboženstve spolu smýšľajúcim páchanej neprávosti a nepríležitosti obrániť a ľahko do oči pozreť s našou vážnosťou by sme vedeli a mohli: keď ale už v ďalekých čiastkach hornieho Uhorska, v súrnych záležitostiach, Jeho Jasnosť kráľa a nášho najmilostivejšieho pána a celej krajiny sa týkajúcich chodiť máme, vyššou myšlienkou sme ustanovili, aby až do nášho návratu záležitosť táto odročená bola, kedy my Vaším Veľavážnym Panstvám bližšej jestvujúci, tomuto zlému liek hľadať budeme a najdeme a tej kliatbe bláznivej, svrablavej a plnej posmechmi, proti našej kresťanskej a nábožnej synode rozchýrenej, tak pôjdeme v ústrety, aby Veľavážny pán kardinál vedel a cítil, že sme my nie iné na tej schôdzke hľadali a pojednávali, jako to, čo sa môže týkať najväčšej slávy a česti Boha tri razy najlepšieho, spasenia duše a ochrany svedomia, jednoty našich cirkví evanjelických orthodoxného augsb. vierovyznania, najlepšieho ústavu a vysvätenia; že ale jeho pána kardinála za znepokojovateľa pokoja a všeobecnej tichosti a za urážateľa krajinských ustanovizní a kráľovských nariadení vyhlásiť, rozchýriť a držať možno.

Preto žiadame, aby Vaše Veľavážne Panstvá toto opozdenie trpelive znášaly a v tichosti náš príchod čakaly. Medzitým predsa, keď by Vaše Veľactené Panstvá niečo odpovedať a túto bezbožnú a nepriateľskú kliatbu zavrátiť sa usilovaly, budú môcť Veľavážni superintendenti s pritiahnutými k sebe učenými mužmi, z pánov seniorov a inšpektorov, ktorých znajú k tejto práci lebo záležitosti za najlepšej súcich, sa poradiť a čo by za zodpovedajúce mienili, osnovať, a to nám, koľkorazy sa stať môže, odoslať, aby sme to, keď by sme za vyhlásiť a vytlačiť hodné držali, pred tlač dať a tej kliatbe protivné, medzi ľud pustiť mohli. Z čoho potom vysvitať má, že takej vyhlásenej odpovede názov a nadpis chceme mať takýto: My N.N. Páni Baróni a Veľmoži, Urodzení, Blahorodí, Šľachetní, Múdri a Obozretní, Najveľavážnejši a Veľavážni stolíc a čiastok preddunajských krajiny uhorskej tak v osobách jak vyslaní a roku 1610. v Žiline na slávnostnom shromaždení utvorení atď.

Toto sme chceli medzi rozličnými a súrnymi záležitosťami Pánom Veľavážnym odpovedať, ďalej žiadajúc, aby všetci a jednotliví, s ovcami sebe podriadenými božskej ochrane odporúčaní, čím dlhšej blažene žili. Dano z kráľovského zámku Satmára dňa 25. mája roku 1610.

Vaších Veľavážností

Priateľ vždy dobre prajúci

Ďuro Thurzo.

Evanjelici skutkom kardinála Forgácha veľmi rozhorčení, ťažko im padlo návrat palatína dočkať a tak obranu proti kardinálovi napísanú, chytro palatínovi zaslali, ktorý sa v liste superintendentovi Eliášovi Lánymu písanom o jeho duchu nasledovne vyslovil:

Literae Reverend. Dominationis Vestrae una cum apologia et refutatione fulmini illi bruto Reverendissimi Cardinalis opposita, recte nobis redditae sunt. Perlecta apologia placent nobis, et approbantes eam volumus, ut quemadmodum priora illa, quae in nostra synodo pia Solnensi fuerunt acta et conclusa, typis exprimi curavimus, simili modo etiam haec apologia Reverentiarum Vestrarum, quam primum prelo committatur, et in vulgus spargetur. Quam etiam ubi fuerit impressa, vel nobiscum apportabimus, vel Reverentiis Vestris prima occasione transmittamus, cum reliquis Dominis fratribus communicandam et inter eos distribuendam, ac eodem modo ubique templorum valvis affigendam, et publicandam, ut D. Cardinalis, et reliqua rasorum faex intelligant et videant, nos nullo modo tacuisse — — sed latranti reclamare, et iustas partes, nostras defendere voluisse. Datum ex Arce nostra Tokajensi die 20. junii an. 1610.

Reverendae Dominationis Vestrae Filius et amicus benevolentissimus

Comes Georgius Thurzo

Regni Hung. Palatinus.

Preklad:

List Vášho Veľavážneho Panstva s obranou a zavrátením postaveným proti tej bláznivej kliatbe najveľavážnejšieho kardinála je nám správne odovzdaný. Keď sme prečítali obranu, sa nám ľúbila a ju potvrdzujúc chceme, že aby sme na spôsob toho, čo sme prv na našej pobožnej synode žilinskej diali a uzavreli, vytlačiť dali, rovným spôsobom aj táto obrana Vašich Veľavážností, čím skôr pod tlač dala a medzi ľud rozdelila. Ktorú tiež keď bude vytlačená, lebo so sebou prineseme alebo Vašim Veľavážnosťam s najprvšou príležitosťou odošleme, aby sa ostatným pánom bratom sdelila a medzi nich rozdala a na ten spôsob všade na dvere kostolov pribila a vyhlásila, aby p. kardinál a ostatní diví podliaci vedeli a rozumeli, že my na žiaden pád nebudeme mlčať, ale sa štekajúcemu zpiatky ohlásime a naše spravodlivé diely brániť chceme. Dano z našeho zámku Tokajského dňa 20. júna r. 1610.

Vašeho Veľavážneho Panstva syn a priateľ najlepšie Vám chtiaci

Gróf Ďuro Thurzo,

palatín krajiny uhorskej.

Obrana táto našla uznanie palatína, tak že ju potvrdil a jak ustanovizne žilinskej synody tak aj tú vytlačiť, s kňazmi sdeliť, medzi ľud rozšíriť a v kostoloch vyvesiť dal, aby kardinál videl, že evanjelici na žiaden spôsob mlčať nechcú, ale seba brániť odhodlaní sú.^[5]

Na to Heuchelin, prešporský kňaz, súhlasom Abrahamidesa spísal zákony cirkví prešporskej stolice, ktoré palatín nasledujúcim diplomom potvrdil:

Nos Georgius Thurzo de Bethlenfalva, regni Hungaria Palatinus et Index Cumanorum, nec non de Arva perpetuus, eiusdem que Comitatus Arvensis supremus et perpetuus Comes et sacratissimi Principis ac Domini, Domini Matthiae, Dei gratia electi Rom. Imperatoris, semper Augusti, et Germaniae, Hungariae, Bohemiae, Dalmatiae, Croatiae, Slavoniae, ect. Regis, Archi-Ducis Austriae, Ducis Burgundiae, Stiriae, Carinthiae, Carnioliae, Comitis Tyrol et Habsburg ect. intimus Consiliarius et per Hungariam Locumtenens, memoriae commendamus, tenore praesentium, significantis, quibus expedit, universis, quod pro partibus et personis, admodum Reverendi, Reverendorum, Clarissimorum doctissimorumque virorum, Isaci Abrahamidis Hrochotii, ecclesiae Bajmocensis Praepositi, nec non ecclesiarum, quae sunt in Nitriensi, Barsiensi, et Posoniensi Comitatibus, Superintendentis, Mag. item Simonis Heuchelini, ecclesiae Posoniensis Evangelicae pastoris, et ecclesiarum Germanicarum in iisdem Comitatibus sitarum inspectoris, totius denique universitatis verbi divini ministrorum, eiusdem districtus Posoniensis Augustanae ac Evangelicae confessioni addictorum, exhibitae sunt coram nobis, et presentatae certae quaedem leges, ab iisdem in libera regiaque civitate Posoniensi, unanimi voto, et communibus suffragiis, certis sub clausulis et conditionibus, infernis, in tenore eorundern legum, clarius contentis atque specificatis sancitae. Quorum nempe vigore a modo in posterum bonus ordo ecclesiasticus observari, scholae pie et utiliter moderari, ministri ecclesiarum, in officio quisque suo, certis quasi cancellis inclusi, contineri possint ac valeant. Supplicatum itaque extitit nobis, pro partibus praedictarum ecclesiarum dominorum ministrorum, debita cum instantia, ut eandem ordinationem et leges, ac omnia et singula, in eis contenta, rata, grata, et accepta habentes, praesentibusque literis nostris de verbo ad verbum inseri et inscribi facientes, eadem plenaria auctoritate nostra Palatinali, qua fungimur, acceptare, probare, et confirmare vellemus. Quarum quidem legum et ordinationis tenor sequitur isto modo:

Leges ministrorum ecclesiae Christi Aug. Confess. addictorum Comitatus Posoniensis.

Lex I. Cum haec sit vita aeterna, ut cognoscamus verum Deum, et quem is misit, Dominum nostrum Jesum Christum, cognitio autem haec non aliunde peti possit, neque debeat, quam ex scriptis Prophetarum et Apostolorum: dabit operam fidus dispensator mysteriorum Dei, ut is totus addictus sit soli atque unico verbo Dei revelato, ut abhorreat ab omnibus doctrinis humanis atque tradicionibus, cum illo ipso verbo Dei pugnantibus. Post scripturam sacram, ex toto corde atque sine sophistica subscribat, sacro sancto concordiae libro, eumque amplectatur, catechesimque Lutheri, et non aliam, quam diligentissime doceat.

II. Quantum ad vitam et mores externos attinet, cum pastor animarum debeat esse exemplar gregis, conversatio ipsius cum doctrina Pauli Apostoli conveniat, ut videlicet sit irreprehensibilis unius uxoris maritus, vigilans, sobrius, compositus, hospitalis, atque ad docendum aptus, modestus, purae conscientiae, amans bonorum, iustus, pius, continens, sanam doctrinam amplectens, qui domui suae bene praesit, liberosque contineat in doctrina atque castitate. Non sit sui ipsius amans, vane gloriae cupidus, ebriosus, percussor, turpis lucri cupidus, pugnax, avarus, inflatus, bilingvis, iracundus, disciplinae contemtor, vaniloquus, seductor.

III. Reverendum Dominum Seniorem, quivis Dominorum fratrum, tamquam patris loco habebit, suspiciet, et venerabitur, Dominis Decanis itidem debitum honorem deseret, cum paribus, tamquam dilectis fratribus, amore, officio, et summa, qua potest, humanitate certabit. Seniori, Decano, atque fratrum cuivis, neque coram, neque clausulum detrahat, sed eorum honori, tamquam proprio, semper et ubique pro viribus subserviat.

IV. Non mittet falcem in alterius messem docendo, sacramenta administrando, vel quiduis muneris ecclesiastici faciendo, nisi rogatus et legitime requisitus, exigente sic probabili aliqua necessitate. Honorarium autem qualecunque in alterius ecclesia oblatum, pastori loci ordinario libenter restituat.

V. Minister ad aliquam parochiam vocatus, sistat se prius Superintendenti. Inspectori vel certe Seniori eiusdem contubernii, si longius dissitus fuerit Superintendens, idque ab eam solam causam, ut ostendat suum consensum in vita et doctrina, et an legitimam habeat vocationem.

VI. Minister, ministrum ecclesiae alterius, sub certissima excommunicationis poena, qualibuscunque improbis artibus, ne supplantato. Si pastorum aliquis, per suos parochianos aliqua iniuria et contumelia affectus, et immerito eiectus fuerit, is rem deferat ad Seniorem, et per hunc, si sit opus, ad ipsum Superintendentem, implorans defensionem, iuxta tenorem articuli sexti Solnensis.

VII. Festa solemnia, utpote apostolica, et anniversariae solemnitates, sine superstitione observentur, pro more passim Eccl. August. Confess. recepto atque usitato.

VIII. Sacrum coniugium inituri, more ecclesiarum bene constitutarum, bis vel etiam ter de suggestu promulgentur, et usu sacrae coenae dominicae coniugium auspicentur. Peregrini cuiusvis ordinis et nationis, praesertim suspectae personae non copulentur, sine luculentissimo alibi actae vitae testimonio atque documento. Privatim non nullus ministrorum de gradibus consanguinitatis et affinitatis decernat, nisi de his et similibus consulto prius et tempestive salutato D. Seniore.

IX. Pro ratione rerum tractandarum duplex videtur esse necessaria convocatio fratrum. Generalis, quae omnium fratrum, specialis, qnae soltim Senioris, Decanorum et Notarii praesentiam requirit. Hanc ex privato sanoque consilio, solus D. Senior convocabit; illam nonisi cum D. Decanis communicato consilio. Genenali congregationi festum Epiph. speciali quodvis tempus terminus esto. Congregationi autem generali, sese sine ratione sufficiente subducens, multam arbitrio iudicum decretam subeat. Specialibus congregationibus occasionem praebentes partes, solvant expensas.

X. Legum anima est exsequutio. Decernimus itaque et concludimus, ut in delinquentes contra has leges, Dominus Senior, cum Decanis, sine respectu personarum, secundum qualitatem delicti, sine tamen privato affectu, graviter et serio animadvestat, neve conniventia intempestina, peccatis alienis communicet, conscientiamque propriam sanciet, cavebit diligentissime.

XI. Ecclesiarum diaconi, quod ad rationem sui muneris, prorsus a praemissis legibus, et auctoritate pastorum suorum dependeant. Pastoribus suis mutuae concordiae fovendae, vitandique scandali causa, libenter subjaceant, competentem exhibeant honorem, eundem vicissim a suis postosibus expectantes.

XII. Rectores scholarnm summam adhibeant industriam in erudienda inventute, atque fidelitatem, ne impingant, in sententiam illius sancti patris: maius est peccatum negligere puerum, quam stuprare virginem. Praeter scitum et voluntatem pastorum ne evagentur longius, neque diutius absint. Sint filiali subiectione pastoribus morem gerentes, illisque debitum honorem exhibentes, iuxta praeceptum quartum. Tabernas, domos suspectas, lusum chartarum et alearum vitent aliasque ineptias. Quodsi non faxint, ab officio removeantur. Plura praescripta vim legum habentia, sunt comprehensa articulis Solnensibus, quo non tantum ludi rectores, diaconi et promiscue omnes ministri, sed et Seniores, ipsi Superintendesque ablegantur.

Articuli proprie Dominum Seniorem spectantes.

I. Ipse Senior omnimode incumbat, quatenus pura et orthodoxa doctrina, vitaeque ac morum innocentia, ad regulam per Apostolum Paullum, Episcopis praescriptam, quam proxime accedat, sitque reliquis ministris lampadis instar, ne si secus faceret, religio nostra mala audire cogatur, causaque adversariis calumniandi praebeatur. Art. I. Soln.

II. Quando Superintendes visitare ecclesias vel valetudine, vel aliis inevitabilibus malis prohibitus fuerit, faciet hoc Senior, visitabitque contubernii ecclesias iuxta Art. Soln. 2. 3. seg.

III. Conformitatem rituum et ceremoniarum diligenter urgebit Art. Soln. 6.

IV. Arcessuus per Superintendentem ad examen et ritum ordinandorum administrandum, lubenter pereat. Art. Soln. 7.

V. Invigilabit, ne quis peregrinorum atque aliunde vocatorum ministrorum, sine ipsius scitu et voluntate ecclesiam in suo contubernio gubernandam suscipiat, sed sese ipsi tamquam Seniori, primum omnium sistat. Art. Soln. 9

VI. Causas proprie ad suum tribunal spectantes, minores videlicet, tractabit in Fraternitate sua, cum suis Assessoribus, more antiquitus solito, ne et suae dignitati desit, et Superintendens negotiorum multitudine gravetur, iuxta Art. Soln. 10.

VII. Ministros ecclesiarum suae directioni commissarum, non ex privato affectu vel arbitrio, sed secundum leges regni atque iudicet Senior, contumaces, si post unam atque alteram admonitionem obedire pertinaciter noluerint, vel recusaverint, communicato prius cummagistratu loci politico, Inspectoibus et Senioribus consilio, excommunicet, et si in aliquo gradu honoris fuerint, deponat. Art. Soln. 12.

Nos itaque praemissa supplicatione annotatorum, Domini Superintendentis, Inspectorum Senioris, et totius universitatis Dominorum ministrorum, Aug. Confessioni et evangelicae doctrinae addictorum, supradicti districtus Posoniensis, modo quo supra, porrecta axaudita, atque admissa, praescriptas leges et ordinationem, ratas, gratas, et acceptas habentes, praesentibus literis nostris de verbo ad verbum inseri et inseribi facientes, auctoritate nostra Palatinali, qua pleno iure fungimur, ratificamus, approbamus et confirmamus, imo ratificavimus, approbavimus et confirmavimus, harum nostrarum vigore et testimonio literarum mediante. Datum in praeattacta libera ac regia civitate Posoniensi die 22. Mensis Nov. anno 1612.

Comes Georgius Thurzó.

Joannes Krausz.

Preklad:

My Ďuro Thurzo z Bethlemfalvy, palatín krajiny uhorskej a sudca Kúnov, taktiež z Oravy dedičný a tejže stolice oravskej hlavný a dedičný župan a najjasnejšieho kniežaťa a pána, pána Mateja, z Božej milosti vyvoleného rímskeho cisára, vždy jasného a kráľa Nemecka, Uhorska, Česka, Dalmatska, Horvatska, Slavonska atď. Arcikniežaťa rakúskeho, kniežaťa burgundského štýrského, karintského, karniolskeho, grófa tyrolského a Habsburgského atď. vnútorný radca a v Uhorsku miestodržiteľ, pamäti odporúčame osnovou tejto listiny všetkým tým, ktorých sa týka, vôbec že pre čiastky a osoby veľavážnych, osvietených a najučenejších mužov, Izáka Abrahamidesa hrochoťského, cirkvi bojnickej prepošta, tak tiež cirkví, ktoré sú v stolici nitrianskej, tekovskej a prešporskej superintendenta, potom Mag. Šimona Heuchelina, cirkve Prešporskej evanjelickej kňaza a nemeckých cirkví v týchže stoliciach ležiacich inšpektora, konečne celej všeobecnosti služobníkov slova Božieho, tohože okresu prešporského augšburskej a evanjelickej viery sa pridržujúceho, sú nám vydané a prednesené isté zákony, skrz nich v svobodnom a kráľovskom meste Prešporku, jednohlasne a všeobecnou vôľou pod istými závierkami a podmienkami, nižej, v smysle týchže zákonov, zreteľnejšie obsažených alebožto vypočítaných potvrdené. Ktoré mocou odteraz, napotom dobrý poriadok cirkevný sa má zadržať, školy sa majú zbožne a užitočne viesť, služobníci cirkví, každý v svojom úrade, obmedzení, môžu a majú obsahovať. Prosba nám je prednesená teda taká, aby sme pre čiastky predmenovaných cirkví pánov služobníkov poníženou prosbou, tieže nariadenia a zákony, vôbec a jednotlivé v nich obsažené, premilé a prijaté, s touto vašou listinou od slova do slova vriadili a zapísali a tie úplnou našou palatínskou vážnosťou, ktorou vládneme, prijali, odobrili a potvrdili. Kterýchžto zákonov a nariadení osnova nasleduje týmto poriadkom:

Zákony služobníkov cirkve Kristovej, augsb. vierovyznania sa pridŕžajúcich stolice prešporskej.

Zákon I. Keď je tento život večný, aby sme poznali opravdivého Boha, a ktorého on poslal, Pána našeho Ježiša Krista, toto poznanie ale od nikde inde pochodiť nemôže a nesmie, jako z písem prorokov a apoštolov: verný prozreteľník božských tajemství dá za potrebné, aby ozaj bol celým privržencom samého a jediného slova Božieho osvedčeného, aby sa odstrašil od všetkého učenia ľudského alebo tradícií, tomuže slovu božskému sa protiviacich. Po písme svätom, z celého srdca a bez mudrovania nech podpíše svätú Knihu Svornosti, túže nech obejme, a katechesismus Lutherov, a nie iný čím pilnejšie nech učí.

II. Čo sa dotýka života a vonkajších mravov, poneváč má byť kňaz príkladom stáda, nech číta učenie Pavla apoštola, aby bol nevinný, manžel jednej manželky, bedlivý, striedmy, vážny, pohostinský a k učeniu súci, mierny, čistého svedomia, milovník dobrého, spravodlivý, pobožný, spokojný, zdravé učenie milujúci, ktorý svoj dom dobre spravuje a deti nech udržuje v učení a v čistote. Nemá sám seba milovať, nemá byť žiadostivý marnej slávy, pijan, výstupník, žiadostivý špatného osohu, bijúci, skúpy, pyšný, dvojjazyčný, hnevlivý, kázňou spokojný, lhavý, lstivý.

III. Veľavážneho pána seniora každý pán služobník má mať na miesto otca; má ho obdivovať a ctiť, pánom dekanom ale podlžnú česť nech dá, so svojimi drahými spolubratmi v láske, úrade a najvyššej ľudskosti jako môže, nech žije, seniorovi, dekanovi a ktorému koľvek z bratov, ani do očú ani potajomne nech neohovára, ale nech slúži ku ich a k svojej cti, vždy a všade, jako sa to na muža sluší.

IV. Nech neposiela kosu do žatvy druhého učiac, sviatosti udeľujúc, alebo jakúkoľvek prácu cirkevnú činiac, alebo prosený a zákonne požiadaný, keď by sa tak nejaká potreba znikla. Mzdu ale jakúkoľvek v cirkvi drahého udelení, riadnemu kňazovi miestnemu rád nech prinavráti.

V. Služobník na volaktorú faru povolaný, nech príde najprv k superintendentovi, inšpektorovi alebo istotne k seniorovi tohože braterstva; keď by superintendent dlhšie vzdialený bol, a to len z tej jedinej príčiny, aby ukázal svoj úmysel do života a učenia, a má-li zákonné povolanie.

VI. Služobník služobníka druhej cirkvi, pod najistejšou pokutou vyobcovania, jakýmkoľvek neumelým spôsobom, nech neuškoďuje. Keď by niektorý kňaz bol skrz svojich farníkov nejakými neprávosťami a jedovaním podknutý a nezaslúžene odohnatý, nech vec prednese seniorovi, a skrz tohoto, jak je treba samému superintendentovi, prosiac ochranu, v smysle osnovy článku šiesteho žilinského.

VII. Slávne sviatky menovite apoštolské, a výročité slávnosti nech sa bez povery zadržujú, pre obyčaj cirkve augsb. vyznania prijatej čili užívanej.

VIII. Ktorí nastupujú sväté manželstvo, dľa obyčaje cirkvi dobre utvorených, nech sú dva alebo tri razy ohlásení a nech manželstvo s užitím svätej večere Pána ošťastia. Príchodci ktoréhokoľvek stavu, rádu a národnosti, napozatým podozrivé osoby nemajú byť sobášené, bez najsvetlejšieho svedectva lebo vysvedčenie inde tráveného života. Súkromne nech žiaden služobník o stupňoch pokrevnosti a rodiny výroky nevynáša, prv než by sa o nich lebo podobných s p. seniorom v príhodnom čase pozdravenom neporadil.

IX. Z príčiny pojednávať sa majúcich vecí zdá sa byť dvojnásobne za potreby, aby boli bratia svolaní. Valné svolanie, ktoré požaduje prítomnosť všetkých bratov, a zvláštne, ktoré zas len seniora, dekanov a zápisníka. Toto zo súkromnej a zdravej žiadosti, sám p. senior svolá; tamto len na radu p. dekanom sdelenú. Termín valného shromaždenia je sviatok Fpiphanie, zvláštneho ale ktorýkoľvek čas. Valnému shromaždeniu, seba bez dostatočnej príčiny podrobujúci, ľúbosťou sudcov vyneseným výrokom sa pokladá. Zvláštnym shromaždeniam príležitosť dávajúce stránky, nech zaplatia útraty.

X. Duša zákonov je výkon. Tak nariaďujeme a uzavierame, aby priestupníkov týchto zákonov pán senior s dekanmi bez ohľadu na osoby, dľa jakosti viny, ale bez súkromného citu, ťažko a vážne trestali, aby nepríležitým dovolením cudzie hriechy sdeliť, a svoje svedomie obťažiť, pilne vyhýbal.

XI. Diakoni cirkví aby z príčiny svojej povinnosti úplne od prednesených zákonov a vážnosti svojich kňazov záviseli. Svojím kňazom, z ohľadu zachránenia vzájomnej svornosti a odstránenia škandálu, nech sa radi podrobia, nech jim vzdávajú patriacu úctu, túže očakávajúc zas aj od svojich kňazov.

XII. Rektori škôl nech vynaložia najvyššiu usilovnosť vo vychovávaní mládeže a vernosť; nech sa nezastavujú na prípovedi toho svätého otca: je väčší hriech zanedbať chlapca jako zanečistiť pannu. Bez vedomia a vôle kňazov nech dlhšie neblúdia a ani nech sú nie dlhšie vzdialení. Nech sú v synovskom podriadení kňazom nad mravy dozerajúcim a im preukazujú povinnú česť dľa štvrtého prikázania. Krčmám, podozrivým domom, kartárskym a od šťastia závisiacim hrám nech vyhybujú a iným nepríležitosťam. Čo keby nerobili, nech sú úradu pozbavení. Viac predpisov, moc zákonov majúcich, sú obsažené v článkoch žilinských, kam sa nielen rektori hudby, diakoni a všetci služobníci, ale aj seniori a sami superintendenti upravujú.

Články predovšetkým pána seniora sa týkajúce.

I. Sám senior na každý spôsob nech pozoruje, nakoľko čisté a orthodoxné učenie, nevinnosť života a mravov, dľa pravidla skrz apoštola Pavla, biskupom predpísaného, čím najbližšej prispieva, slúži-li ostatným služobníkom sťa lampáš, keďby ináč učinil, aby naše náboženstvo zle počuté nebolo a aby sa vyhlo príčine ohovárania protivníkov. Čl. 1. žil.

II. Keďby bol superintendent prekazený lebo zdravím iným nevzdialeným zlým cirkve navštevovať, nech to učiní senior, a nech navštevuje cirkve braterstva dľa čl. žil. 2. 3. nasl.

III. Nech je na tom, aby bola rovnakosť obradov. Čl. žil. 6.

IV. Pozvaný skrz superintendenta k zkúške a správe obradov ordinovať majúcich, nech rád poslúcha. Čl. žil. 7.

V. Nech bedlí, aby žiaden prišlý alebo od inakde pozvaný služobník, bez jeho vedomia a vôle, cirkev v svojom braterstve spravovanú neobsiahnul, ale nech sa jemu jako seniorovi predovšetkým dostaví. Čl. žil. 9.

VI. Záležitosti vlastne k svojmu súdu náležiace, totižto menšie, nech pojednáva vo svojom braterstve, a svojimi prísediacimi, dľa obyčaje dávnej, ani by jeho hodnosti neslušilo, aby superintendent množstvom práce obťažený bol, dľa čl. žil. 10.

VII. Služobníkov cirkví svojej správe daných, nie zo súkromného citu lebo ľúbosti, ale podľa zákonov nech riadi a súdi senior; zátvrdlivých, keďby po jednom lebo druhom napomenutí poslúchať stále nechceli lebo sa zdráhali, po sdelení najprv politickej vrchnosti miestnej, inšpektorom a seniorom rady, nech ich vyobcuje a keď by mali nejaký stupeň hodnosti, nech ich zhodí. Čl. žil. 12.

My tedy na základe predloženej prosby označených, pána superintendenta, inšpektorov, seniora a celej všeobecnosti pánov služobníkov augsb. vierovyznania a evanjelického učenia sa pridŕžajúcich, hore spomenutého okresu prešporského, teraz jako hore, odovzdanej, vypočutej a doposlanej, prepísané zákony a nariadenia prekonané, milé a prijaté, touto našou listinou od slova do slova vriadiť a vpísať dané, našou vážnosťou palatínskou, s ktorou úplným právom vládneme, sme odobrili, potvrdili mocou a svedoctvom tejto našej listiny. Dano v predmenovanom svobodnom a kráľovskom meste Prešporku, dňa 22. mesiaca nov. roku 1612.

Gróf Ďuro Thurzo.

Ján Krausz.

V mesiaci januári r. 1614 v Spišskom Podhradí pod predsedníctvom grófa Krištofa Thurzu vydržiavanej synody ustanovizne palatín Ďuro Thurzo r. 1614 v deň sv. Matúša v Bytči nasledovným diplomom udobril a potvrdil:

Nos Comes Georgius Thurzo de Bethlenfalva, Regni Hungariae Palatinus, et Iudex Cumanorum, nec non de Arva perpetuus, eiusdemque Comitatus supremus ac perpetuus Comes cet. memoriae commendamus tenore praesentium significantes, quibus expedit universis et singulis. Quod convenerint nos prudentes ac circumspecti viri, Joh. Lang Cassoviensis, Matheus Kalman Leutschoviensis, et Caspar Scherer Bartphensis, Iurati cives ibidem, nomine quinque liberarum civitatum Regiarum in Superioris Hungariae partibus sitarum, videlicet Cassoviensis, Leutschoviensis, Bartphensis, Eperiesiensis et Cibiniensis, habitis secum plenipotentialibus ab iisdem civitatibus literis, supplicantes apud nos, debita cum instantia: siquidem Domino Deo auspice constitutionibus et legibus Regni huius Hungariae, per regnicolas, in publica diaeta, Posonii anno Domini 1608 in praesentia suae Maiestatis Domini nostri clementissimi celebrata, sancitis, ac per suam Maiestatem solenniter confirmatis, ad praecavenda inter Status et Ordines regni aliqua odia dissensionesque, ut unaquaeque religio, suae proffessionis haberet Superiores seu Superintendentes, admissum et concessum esset. Ipsae quoque praenominatae liberae civitates Regiae, ac oppidum Saaros, pro tuitione et conservatione antiquae suae ea in parte libertatis, asserendaeque purae et orthodoxae Augustanae nimirum religionis gratia, consentientibus nobis, Praesidente spectabili ac magnifico Domino Christophoro Thurzo de Bethlenfalva, Terrae Scepusiensis perpetuo, ac eiusdem, nec non Sarosiensis Comitatuum Supremo Comite, Equite. Aurato, Sacrae Caesaraee Regiaeque Maiestatis cubiculario cet. sacram synodum in oppido Szepes-Varallya, in eodem Comitatu Scepusiensi existente, et habito, anno currenti 1614 mense Januario instituissent et celebrassent, certosque articulos, una cum electioni sui Superintendentis, Reverendi videlicet ac clarissimi viri, Domini M. Petri Zableri, ecclesiae Leutschoviensis pastoris sanxissent, conclusissent, edidissentque: ut nos eosdem Articulos, et eorum contenta, in omnibus punctis et clausulis, autoritate nostra Palatinali, qua in Regno hoc pleno iure fungimur, confirmare et ratificare, diplomaque nostrum superinde ipsis extradare et ratificare dignaremur, perpetuo duratura. Qua quidem praedictarum quinque Civitatum liberarum ac regiarum, nec non oppidi Saaros suplicatione, tanquam legibus constitutionibusque regni huius, termino et loco suprascripto solenniter sancitis, ac per suam Maiestatem Caesaream ac Regiam, Dominum nostrum clementissimum, approbatis et confirmatis, congrua, humaniter accepta, intellecta et perpensa, ex ea, qua pleno iure in regno hoc fungimur, autoritate Palatinali, easdem leges et articulos, in eadem synodo, tempore praerecensito, in oppido Szépes-Varallya, in praesentia eorundem conscriptos et sancitos, in omnibus punctis et clausulis, electionem deniq. ipsam, et inaugurationem memorati Domini Superintendentis, qui iisdem legibus et articulis, in praescripta synodo sancitis subiacere, eosque omnimodo observare debeat, adprobandam confirmandamque esse duximus, perpetuo duratura. Hoc adiecto, ut idem Superintendens quinque Regiarum liberarumque Civitatum antedictarum, cum suo presbyterio, tam in ordinandis et sacris initiandis novis ministris, quam in aliis omnibus, una et eadem, qua duorum vicinorum Comitatuum Szepes et Saaros Superintendens libertate et praerogativa, uti frui et gaudere possit ac valeat. Sed nec hoc omisso, quodsi praenotatum hodierum Superintendentem, M. Petrum Zablerum, uti mortalem, a vivis excedere contigerit: et tum alium, in iisdem quinque Civitatibus, idoneum eisdem Civitatensibus in locum eius eligendi et inautorandi plenariam damus et concedimus potestatis facultatem. Iuribus quoque et libertatibus iuris Patronatus, penes easdem civitates salvis permanentibus. Imo approbamus, confirmamus et ratificamus, harum nostrarum autographi pendentisque et authentici sigilli nostri munimine roboratarum vigore et testimonio literarum. Datum in arce nostra Bitschensi die festo Matthiae Apostoli anno Domini 1614.

Comes Georgius Thurzo.

Georgius Zavodszky.

Preklad:

My Gróf Ďuro Thurzo z Bethlenfalvy, palatín krajiny uhorskej, a sudca Kúnov, taktiež z Oravy dedičný gróf, a tejže stolice hlavný a dedičný župan atď. pamäti odporúčame mocou tejto listiny označujúc tým, ktorých sa týka vôbec a jednotlivým, že prišli k nám múdri a obozretní mužovia, Ján Lang košický, Matúš Kalman levočský a Kašpar Scherer bardejovský, sprísahaní mešťania tamže, v mene piatich svobodných mest kráľovských v čiastkach hornieho Uhorska ležiacich, menovite Košíc, Levoče, Bardejova, Prešova a Sabinova, majúc sebou od týchže mešťanov plnomocenstvo, prosiac nás s patričnou prosbou, aby sme pod ochranou Pána Boha, ustanovizňami a zákonmi tejto krajiny Uhorskej, vyslancami krajinskými na verejnom sneme v Prešporku roku Pána 1608, v prítomnosti jeho Jasnosti Pána našeho najmilostivejšieho vydržiavanom, vynesenými a skrz jeho Jasnosť slávnostne potvrdenými, straniva odstranenia medzi stavmi a rádmi krajinskými niektorých nenávistí a rôzností, aby každé náboženstvo malo predstavených čili superintendentov svojho vyznania, dopustili a dovolili. Tieže predmenované svobodné mestá kráľovské a mestečko Šariš, keď z ohľadu poistenia a udržania svojho starého, v tej čiastke svobody, posilnenia čistej a orthodoxnej augsb. viery duší, s nami súmysliac, pod predsedníctvom blahorodého a veľkomožného pána Kristofora Thurzu z Bethlenoviec spišskej zeme dedičného grófa, a tejže taktiež šarišskej stolice hlavného župana, rytiera zlatej ostrohy, cisárskej a kráľovskej jasnosti chyžného atď. svätú synodu v mestečku Spišskom Podhradí, v tejže stolici spišskej bývavšom, roku bežiaceho 1614. v mesiaci januári ustanovili a vydržiavali a isté články spolu aj s voľbou svojho superintendenta veľavážneho a osvieteného muža, pána M. Petra Zablera, cirkve levočskej kňaza previedli, uzavreli a vydali, aby sme tie články a ich obsah večne trvajúci vo všetkých bodoch a závierkach, našou palatínskou vážnosťou, ktorou v tejto krajine úplným právom vládneme, potvrdiť a odobriť a vyše toho našu diplomu im vydať a odobriť ráčili. Na základe tých predmenovaných päť svobodných a kráľovských miest, taktiež mestečka Šariša prosby, jako so zákonmi a ustanovizňami krajinskými, na Lehote a mieste horepísanom slávnostne vynesenými, a jeho jasnosťou cisárskou a kráľovskou, pánom našim najmilostivejším, udobrenými a potvrdenými sa srovnávajúcej, ľudsky prijatej, porozumenej a preskúmanej s tou palatínskou vážnosťou, ktorou v tejto krajine úplným právom vládneme, tieže zákony a články, na tejže synode, v čase predrečenou, v mestečku Spišskom Podhradí, v prítomnosti týchže spísané a vynesené, vo všetkých bodoch a závierkach, potom samú voľbu a inauguráciu spomenutého pána superintendenta, ktorý sa má týmže zákonom a článkom na predpísanej synode vyneseným podrobiť a má tieže na každý spôsob zadržať, udobřujeme a potvrďujeme pre večné trvanie. Pričiniac to, aby ten superintendent päť kráľovských a svobodných miest predmenovaných, so svojím kňažstvom, tak v ordinovaní a v svätom nastúpení nových služobníkov, a vo všetkom inom len tie, jako superintendent dvoch susedných stolíc Spiša a Šariša, svobôd a predpráv užívať a vládnuť môže a má. Ale ani nespustiac s mysle to, keď by predznačený terajší superintendent M. Peter Zabler, jako smrteľný, zpomedzi živých odišiel: potom druhého do týchže päť miest, súceho týmže mešťanom na miesto neho vyvoliť úplnú moc dávame a dovoľujeme. Aby ale práva a svobody práva patronátskeho, pri týchže mestách neurazené zostali. Odobrujeme, potvrdzujeme mocou a svedectvom tejto listiny našej, vlastnoručnými podpismi a visiacou a hodnovernou našou pečaťou opatrenej. Dano v našom zámku bytčianskom dňa sviatku Mateja apoštola roku Pána 1614.

Gróf Ďuro Thurzo.

Ďuro Závodský.

Vážnejšie záležitosti prelomily ináč iste silne vedenú slovnú vojnu a prinútily Thurzu hneď do Košíc pospiechať, kde už vyslanci sedmohradského kniežaťa Gabriela Bethlena boli prišli. S nimi uzavrel priateľský sväzok proti všetkým nepriateľom kráľovým, vynímajúc Turkov, a vykonal od dedičov Homonnayho, vydanie bocskayovskej koruny. V Prešporku očakávalo domov navráteného vyplnenie smutnej povinnosti. Totižto začal otvorenú palatínsku súdnu stolicu, keď Alžbeta Báthoryho, vdova grófa Franka Nádasdyho, vnučka veľkého poľského kráľa, jedna z prvých paní krajiny, vraždou viac než 300 mladých dievčat obžalovaná bola, ktorá tieto, aby sa v krve nevinných k udržaniu svojej krásy kúpať mohla, v pivnici usmrtiť dala. Obžalovaná, najmocnejším rodinám krajiny jak rodom tak manželstvom prináležiaca, mala nepočetné prostriedky, aby trestnej spravedlnosti ušla, keby táto nebola chytro a neočakávane, sťa pomstiaci blesk boží, na ňu padla. Palatín sotva poučený o tomto neslýchanom zločine, dal sa s veľkým sprievodom, totižto s oboma zaťmi tej tyranky, Mikulášom Zrínyim a Ďurom Drugethom z Homonny na cestu, napadnul vrahyňu v jej pevnom zámku čachtickom nepredvidene a prv než by bola mohla dúfať, že jej zločin odkrytý bude. Jedno pod najtrápnejším súžením, ktoré tej ukrutníci k paše očiam slúžilo, dušu priam vypúšťajúce dievča, hovorilo hlasnejšie než tisíc svedkov za pravdu nesmierneho obvinenia. Palatín hneď dal uväzniť tú ukrutnicu a jej pomáhačov a odsúdená bola k večnému väzeniu v Čachticiach a títo na smrť skrz spálenie alebo mečom. Tri roky na to (1614) pozval večný sudca krvou zašpinenú Alžbetu k ukrutnému súdu, keď sklonená pýcha, vnútorný bôľ nad tými mukami, ktoré jej každý deň priniesol, a postrádanie všetkých zvyklých pohodlností, jej vekom a náruživosťou zhnitú niť života celkom prekúsaly.

Medzi tým, keď palatín konal povinnosti svojho úradu a na politickom horizonte tmavé oblaky sa nasbieraly, cisár Rudolf dal arcikniežaťu Leopoldovi s jeho passavským ľudom do Rakús a Čiech vraziť a aj hlavného mesta Prahy zmocniť sa. Matej, aby naraz konec učinil, sobral najviac uhorské vojsko, zanechal pod časom svojej neprítomnosti vládne záležitosti svojmu vernému Thurzovi a tiahol pred Prahu, ktorú arciknieža Leopold bez obrany zanechal. Po druhý raz videl sa Rudolf prinúteným, vôli svojho víťazného brata popustiť. Teraz mu odstúpil (apríl 1611) aj Česko, a Matej bol aj korunovaný tam.

Skrz palatína navedený, ale keď už bol počatý, najúčinlivejšie podporovaný projekt, Sedmohradsko do kráľovej moci priniesť, bol na odpore kniežaťa Gabriela Báthoryho Turkami a Tatarmi silne podporovaného a na nevernosti Hajdúchov celkom zlomený; krásne vojsko bolo zničené, samo Uhorsko ohrožované, z čiastky spustošené.

Matej uznal, že je potrebné dobre snášať sa so Sedmohradskom. Svojho pri všetkých svojich vážnych záležitostiach upotrebeného Thurzu poveril aj teraz, mier s Báthorym skoro a najlepšie uzavreť. V Tokaji prijal palatín sedmohradských vyslancov, a vyjednával s nimi o zbrojný pokoj, ktorý sotva že bol kniežaťom potvrdený, keď už zvesť o smrti Rudolfovej v Prahe (20. jan. 1612) prišla, a nové záležitosti i nové pomery zapríčinila. Matej priniesol všetko do pohybu, aby mohol s nemeckou cisárskou korunou, s jedinou, ktorú ešte mohol obsiahnuť, svoju hlavu ozdobiť a videl túto žiadosť v júni toho istého roku vyplnenú. Nový cisár úfajúc podporu nemeckej ríše, zas sa chytil predošlého plánu pre Sedmohradsko; musel ho ale pre turecké hrozby skoro zanechať. Thurzo neradiac každé znepokojovanie tejto súsednej krajiny, konečne prerazil na sneme 1614. K hlavnému kongressu do Lincu vyslaní uhorskí vyslanci, obdržali ten najurčitejší návod, aby na tom stáli, aby Bethlen (ktorý mal po zavraždení Báthoryho kniežatský prestol Sedmohradska nastúpiť) nebol znepokojovaný, aby každé zapríčinenie k vojne s ním a s Turkami jeho chrániacimi obídené bolo. Tento tými najhlbšími dôvodmi podporovaný náhľad, ku ktorému aj Španielsko a sám pápežský dvor pristúpil, rozhodnul, a nevyjednávalo sa viac so sedmohradskými vyslancami v Trnave (máj 1615) a s tureckými vo Viedni. Ale aj rozhodnul odchýlenie sa Mateja proti svojmu najstaršiemu a najlepšiemu priateľovi, palatínovi, ktorý tú milú ideu cisára, Sedmohradsko zpät zaujať, vždy križoval a výlučne len dobrobyt krajiny ohliadajúc, radil obete prv než by rýchly meč mal byť ťahaný. Už od dávna proti nemu jako hlave uhorských protestantov, verejne a tajne účinkovali kardináli Franko Forgách a Melchior Klesel. Ale bars aj ich vplyv u cisára skoro obmedzený bol, nemohli predsa Thurzu, ktorému Matej toľko ďakovať mal, dlho celkom z jeho srdca vypudiť. Konečne vyhrali to pole, keď sa cisár osobne cítil byť urazeným; a čo neslýchané bolo, ba sa neuveriteľným zdalo, nebol palatín ani ku sedmohradským ani k tureckým vyjednávaniam pritiahnutý, ale vedenie prvšieho Forgáchovi a predsedníctvo posledného Kleselovi preneseno.

Pridlho žil Thurzo pri dvore, nežli by nebol snáď zbadal, že nový systém nastal, ku ktorému on nepatrí. Bol veľký, než by sa bol do malých intríg pustil alebo vplyv chcel mať, ktorý mu sám od seba v dňoch nebezpečenstva, keď ho potrebovali, v ústrety prišiel; utiahnul sa od všetkých záležitostí, ktoré neboly s jeho úradom spojené a prežil skoro dva roky na jeho početných zámkoch, medzi ktorými bytčiansky (ktorý dal jeho otec Franko, na mieste starého, z radosti narodenia Ďurovho postaviť a ktorý teda nie sám Ďuro vystavil jako to chybne b. Alojz Medňanský udáva; o mojom udaní svedčí nápis nad hlavnou bránou zámku^[6] bol jeho miestom, kde sa rád zdržoval.

Teraz sa Gabriel Bethlen zas hniezdil v Sedmohradsku; a dedičný sled v štátoch bezdetného Mateja prišiel do reči; počaly sa strany utvorovať; a zpamätalo sa, že žije ešte jeden muž, ktorého zmužilosť a múdrosť už nejeden víchor vyriekol, aby nevypuknul a pri niektorom vypuknutom, sa sťa dobrý lodník preukázal; a že sa muž ten Thurzo menuje: a bárs bol hrdý a žiarlivý na slávu svojho mena, predsa šľachetnejší než by sa kedy na útraty svojej vlasti pomstiť mal. Na neho boly teda hodené zraky, keď bol plán dozretý, arcikniežaťu Ferdinandovi z Hradca dedičný sled zaopatriť; dobre vediac, že bez účinlivosti palatína ťažko, a keby bol proti tomu, podarenie toho v Uhorsku sa ani mysleť nedá. Thurzo dostal povolanie do Viedne, vyhováral sa ale chorlavosťou. Teraz prišiel (5. dec. 1616) novovymenovaný ostrihomský arcibiskup Peter Pázmán (kardinál Forgách v okt. 1615. zomrel) s Petrom Balassom, Žigom Forgáchom a Žigom Rákóczym do Bytče, sa s palatínom poradiť, ako sa má táto vážna záležitosť zaviesť? Našli Thurzu veľmi nemocného a v cite blízkej smrti. Predsa jim nezatajil svoju radu, rozložil sa svetlým zrakom a starou silou nad položením ríše, radil silné spojenie a končil, prorocký hlas mocne pozdvihnúc, s predpovedaním všetkých tých nehôd, ktoré by po niekoľkých rokoch, najzúrivejšia občianska vojna v svojom sprievode viedla. Tri týždne sa protivilo jeho mocné telo ešte zničeniu, konečne zomrel 24. decembra 1616 v Bytči k nevýslovnému bôľu svojej početnej rodiny ale aj k veľkej, nenahraditeľnej škode ríše. Jednoho syna a osem dcér zanechal v 49. roku zomrelý a vdovu, ktorá nielen slzami, ale skutkami dokázala, že bola hodná najvyššej lásky a úcty takého muža.

Keď nasledujeme obrazy od Sadelera a Kiliana, zvlášte ale v archíve oravského zámku chovanú súčasnú podobizeň, ktorá palatína na parádnej posteli vystretého vyobrazuje, vidíme, že mal asi 6 strevíc v dĺžke, bol viac chudý než tlstý, mal velké výrečné oči, ktoré v ohni reči zápalisté blesky hádzaly a hustú, po prse visiacu bradu, ktorá nemálo prispievala k jeho vážnosti a ktorú asi pred sto rokmi celkom neporušenú našli, bárs všetko mimo kostí a kovu (aj vlasy z hlavy) zhnilo.

Čo bol Thurzo vo verejnom živote, sme videli. O jeho súkromnom ráze mnohé listiny rodinného archívu oravského zanímavé vývody dávajú. Na svojej viere visel silne a staral sa o jej udržanie skrz školy a kostoly, ktoré on z čiastky znovu založil, z čiastky lepšie nadelil a zvláštnou láskou chránil. V svojom závete^[7] nariadil, že keby niektoré zpomedzi jeho detí evanjelické učenie zanechalo, bude z dedictva vytvorené a pri tom otcom prekliate. Na vychovanie svojho jediného syna Imricha, ktorý neskôr v prvej bethlenovskej vojne veľký zástoj hral, vynaložil tú najväčšiu starosť poslal ho na universitu do Vittenbergu a odporúčal ho kurfirštovi Jánovi Ďurovi zo Saska, ktorý sľúbil sa starať o nádejeplného mladíka. Zanímavejší ale než to písmo, ktoré tento sľub obsahuje a všetky myšlienky toho šľachetného muža vyobrazuje, je ten list, ktorý Ďuro svojmu synovi do Vittenbergu o upotrebení času písal, ktorý nám vďačná starosť posledného zachovala. „Zemanská mládež našich časov (tak znie jedno miesto tohoto plamennými písmenami do duše každého mladíka vpísať sa majúceho napomenutia) nezvykla, lebo je zemanská a zámožná, žiadnej duševnej výchovy potrebovať, aby drahý čas sberania v prázdnych, ducha a telo zabíjajúcich zábavách tratila, lebo žiaden nemá od nej čo žiadať a ona žiadnemu nie je ničím povinná. Nie tak ty, môj syn. Veď, že čo si priam zemanom a to bohatým, vlasť má na tebe mnohé požiadavky, ty, ktorý si človečenstvu veľkým dlhom zaviazaný, ten len s primeraným činom odmeniť môžeš.“

Najútlejšia láska spojovala Ďura s jeho milou manželkou tak, že uprostred najvážnejších štátnych záležitostí našiel vždy čas, aby dôkazy jej milej pamiatky a najútlejšej pozornosti vzdával. Úplné, celkom dôverné odsluhovanie našiel u Alžbety, ktorá bárs aj dľa obyčaje času, svojho manžela i ako pána ctila, nedal jej to, čo by tento pomer bol obťažoval cítiť. Sotva je možné, útlejšie výrazy vymysleť a mieru medzi útlosťou a česťou správnejšie uhádnuť, jako sú tie sprievodné slová, s ktorými milujúca manželka jednu v marci v drsnej nehospodárskej Orave jako veľkú zriedkavosť najdenú a vlastnoručne trhanú fialkovú kytku, v Prešporku na sneme (1613) prítomnému manželovi poslala. Nie len dôkaz jeho lásky, ale aj jeho dôvery, obsahuje v sebe závet Thurzu, ktorým svojej manželke ponecháva celý svoj zadovážený a zdedený majetok a aj svojho jediného syna a udržovateľa rodu, odkázal na milosť matky. Dobroprajúci, milý pán svojich poddaných, Thurzo vysluhoval prísne a nestranne právo a spravedlnosť a bol ctený aj od tých, ktorí ho nemali radi.

Hotovenie sa k pohrabu potrebovalo viac týždňov, tak že on až 17. februára 1617 v Bytči kráľovskou pompou v prítomnosti cisárskeho kráľovsko-poľského námestníka a nepočetného sprievodu vydržiavaný byť mohol. Pochovaný bol v bytčianskom kostole, ktorý on vystaviť dal. Po štyroch rokoch prenesená jeho mrtvola do zámockého kostola oravského, kde skvelý pamätník z bieleho mramora potomstvu pamiatku Ďura chová. Postavila mu ho smútiaca manželka; on sám sebe druhý v srdciach svojich spoluobčanov, ktoré nad každou nehodou časov a prvkov pozdvihnuté, v pôvodnej kráse a sláve ďalej skvieť sa bude, keď tamten už dávno v rumy ľahne; dobre vediac, že kto sa skutkami nestaral, aby jeho meno nezapomenuté bolo, od kovu a mramoru darmo bude čakať ochranu z toku zapomenutia.

Tento životný obrázok by nebol úplný, keby som tie slávnosti, ktoré Ďuro Thurzo z príležitostí sňatkov svojich dcér v Bytči vydržiaval a tú slávnosť, ktorá včas jeho pohrabu vybavená bola, dopodrobna neopísal.

Pred veselím najstaršej dcéry Zuzanny zakúpilo sa vystrojenie v Prahe a vo Viedni. V prvšom meste najviac šperku kúpili: jednu 101 dukátov vážiacu zlatú reťaz, ktorej vyhotovenie 6 dukátov stálo, jednu drahokamovú malú nákrčnicu, na jeden kožušok 20 kunových podšívok, dva páry zaušníc, jednu nákrčnicu, jednu reťaz a 20 prsteňov, dohromady za 2413 zlatých a 45 denárov. Vo Viedni jednu perlovú korunu s drahokamami za 225 zlatých, striebornú šnúru (rýf po 8 zl.), belasý, zlatistej barvy, čierny a zelenokvetnatý zamat (rýf po 5 zlatých), dohromady 60 rýfov, čierny, zlato-čierny, višňovej barvy, zlato-červený, modrý a zelený atlas (rýf po 2 zl. 50 d.), červenú kamuku, striebornej barvy tafatu, červenú tafatu, dva konce bagazie, jeden konec telovej barvy bagazie (rýf po 2 zl. 50 d.), ťahané zlato (rýf 8 zl.), dvojnásobnú tafatu, jeden konec miadofu (t. j. veľmi jemnej bavlny, za 16 zl.), dva funty španielskeho a toľko „špring“ hodbábu (48 zl.), dva konce gallovej bavlny atď. v cene 858 zl.; 60 zlatých agraf (240 zl.), dva zlaté pásy (320 zl.), ťahané zlato, čierny priem, tri verdigale, kvastle na superlát, červený tabit, 100 zajačích kožiek, 40 rýfov belasého zamatového priemu, čipky, črievice, 9 koncov krútikov na vlasy, 3 zrkadlá (7 zl. 50 d.), jednu „vyťahujúcu truhlu“ (16 zl.), 383 olovených misí, 150 tanierov, 25 misiek za 300 zlatých, pozlátené police, zátvoristé pracky, 24 medených svietnikov (12 zl.), 32 zlatých prsteňov, 40 granátkových agraf (120 zl.), rozličné klobúky, medzi nimi jeden zimný (tento za 100 zl.), 12 strieborných tanierov (169 zl.), 3 poháre (47 zl.), jednu pozlátenú konvicu, 12 lyžíc, vidličiek, 2 solničky (97 zl.), striebornú reťaz atď. Dohromady viac než 2800 zlatých. Tu zakúpili poživnosti a sladkosti: 100 funtov korenia, 50 funtov ďumbieru, 25 funtov hrebíčkov, 4 funty muríňových orechov, 80 funtov morských hrozien, 1000 citrónov, 6 tonien fíkov, jeden cent malužových hrozien, toľko rýže, 80 funtov gaštanov, poldruha centa cukru (99 zl.), 500 pomarančov (20 zl.), kyslých kaperlín, medovníky, mandle, habarnicu, bobkový list, 10 funtov mechúru, 4 funty šafranu, cukerkandel, piškoty, parmazánsky syr, ranifolt, maložu, všetko toto vo veľkej miere: krištálové sklo (25 zl.), fakle 26 kusov a 48 funtov sviec, dohromady v cene asi 800 zlatých; tak že viedeňská kúpa 4837 zlatých a oba (viedeňská a pražská) 7220 zlatých obnášaly. Vo Viedni najali hudcov a týmto platili 70 zlatých.

Toto ale len jednu čiastku vena obnášalo, lebo o veľa viac bolo toho, čo z domovej pokladnice stačilo: jedna nákrčnica s 20 ružiami a s 5 veľkými diamantami, 3 páry zaušníc, z ktorých v jednej je história sťatie sv. Jána, v druhých biely holub, v tretích anjel preháňa šiarkana, 4 zlaté reťaze, 2 náramnice, 1 záponu na vlasy, 7 drahých prsteňov a jeden zlatý pás: zo striebra: strieborný retiazkový pás, pozlátené umývadlá, misy, taniere atď: 17 zamatových a atlasových sukieň, desať pozlátených pasomáňových zamatových lebo atlasových šúb, 8 zlatých, diamantami, perlami a agrafami vykladaných čepcov, 5 korún, 3 party so zlatými očkami, perlami a agrafami vykladané, 6 priam tak drahých klobúkov. V pomere s týmto stál počet bielizne: medzi touto zlatom, striebrom a hodbábom vyšívaných 6 párov závojov, 8 čepcov, turecky šité taclíky na ruky, atlasové vlasové pletenie, falty na hrdlo, nepočítajúc sem 40 plachiet, 8 spodných košieľ, 10 sovkov, 33 kusov šiat, 45 kusov bielych šiat, 5 ručníkov na utieranie hlavy, 4 nočné čepce, 2 nočné košele, 14 ručníkov na hrdlo, 4 pletenia vlasov, 40 obrusov, 100 stolových ručníkov.

Taktiež v cudzozemsku nakúpené poživnosti a mlsaniny zaokryly len jednu čiastku hostiny veselia: najviac a hlavné dodalo sa z panstiev, ktoré počnúc od divočiny a rýb, až po ostatné vajce prinášaly potrebu, a síce v peniazoch 804 zlaté na kuchyňské útrovy, potom 36 volov, 118 teliec, 103 starých baranov, 58 mladých baranov, 119 prasiec, 33 sŕn, 185 zajacov, 516 kusov cisárskych vtákov, 381 kapúňov, 785 sliepok, 420 husí, 130 drobných vtákov, 5333 vajec, 70 hlavatiek, 1600 pstruhov, 240 drobných rýb, 200 mieňov, 238 kýl ovsa, 38 dobrých vozov sena. Počet veselníckeho ľudu a hosťov možno posúdiť z poznamenania stroveného. Strovilo sa: 18 funtov konfreitu, 125 kusov drobného marcipánu, 9 a pol funta muríňskeho kvetu, 4 tonny fíkov, 32 funtov tortového medu, 35 funtov morských hrozien, 29 funtov rýže, 39 funtov gaštanov, 40 funtov korenia, 20 funtov ďumbieru, 10 funtov hrebíčkov, 3 funty škorice, 400 kusov pomarančov, 27 kusov suchých citrónov (Lemonia), 120 kusov medovníkov, 3 funty 12 lotov viedeňského šefranu, 1 funt 28 lotov muríňskych orechov, 3 funty červeného vosku, 5 a pol funta zeleného vosku, 6 funtov bieleho vosku, 24 funtov loja, 350 kusov drobných citrónov, 1 funt 12 lotov uhorského šefranu. Hostinu v Bytči odbavovali v prítomnosti početných cudzích a domácich hosťov a priateľov, uhorských, nemeckých, českých a poľských veľmožov a na druhý deň, 21. apríla, celé veno sa oddalo Štefanovi Perényimu v prítomnosti kancellára a biskupa Fraňa Forgácha, Mikuláša Zrínyiho Žigmunda Balassu, Žigmunda Forgácha, a Sebastiana Tökölyiho, ktorí oddanie svojimi podpismi a pečaťami dokazovali.

Veselie druhej dcéry Jura Thurzu, Judity, čo do skvosu a pompy rovnalo sa predošlému. Sám palatín ustanovil poriadok ku slávnosti sňatku, skrz sluhov nasledovať majúci. Podľa toho na prvých dverách stojaci s 12 bytčianskymi pešími, na dverách pred palotou stojaci (oravský „porkoláb“) s 12 pešími prijímal hosťov; pri pohárovej kasni a pri prikrývaní stolov posluhovalo 7, pri naplňovaní vína 5, pri pousedaní pánov 5, pred jedlami 2, v dome pánov, dvorského rychtára a mladíkov 8, štyria naplňovači vína pre pánov, a 4 víno donášajúci drabanti, kolo paneniek traja dvorskí mistrovia; v kuchyni 7; misonosičia 13, hospodu deliaci 3, seno a ovos deliacich 6 gazdov. Proti hosťom išlo ku Hliníku 16 koníkov, ku Predmieru 26, mimo toho 300 peších a 100 koníkov na miesta v zámku a toľko v meste; „porkoláb“ a „barki gazda“ vždy bol ustavený pri bráne stáť. K veseliu dali bytčianski, lietavskí a oravskí poddaní 732 zl., potom 35 volov, 117 teliec, 156 baranov, 116 prasiec, 27 sŕn, 188 zajacov, 526 prepelíc a cisárskych vtákov, 414 kapúňov, 784 sliepok, 419 husí, 5365 vajec, 86 hlavatiek, 2300 pstruhov, 200 kýl ovsa, 36 vozov sena. Hovorí sa, že veselie dotiaľ trvalo, kým sa dedič narodil, a teraz nasledovalo jeden rok trvajúce krštenie.

R. 1612. Thurzo vo Viedni dokončil ku tretiemu veseliu, Barborinmu, všetky potrebné kúpy; za šperk, tkaniny, šaty a šatné náradie vydali 8721 zlatých, a na poživnosti 485 zlatých. Potom doma na panstvá vyhodili veselnícke útrovy. Mimo menších čiastočných majetkov mal tri veľké panstvá: oravské, lietavské a bytčianske, na ktoré spolu aj s allodiatúrou vyhodili 60 kráv, 40 volov, 140 teliec, 350 baranov, 200 svíň, 16 slanín, 1000 sliepok, 400 kapúňov, 400 husí, 6000 vajec, 600 prepelíc a cisárskych vtákov, 400 zajacov, 30 sŕn, jeleňov a „divé svine“ — hovorí zápisnica — „dá Pán Boh“. 2500 pstruhov, 100 hlavatiek, 400 mieňov, 1000 bielych rýb, 15 hromád potiek, 60 väčších a 120 menších šťúk, 15 moriek, 20 anglických sliepok, 30 byvolov; na oravské panstvo: 20 pávov, 100 kýl žita, 400 kýl ovsa a 100 vozov sena; maslo, syr, med, 20 okovov octu, 460 kýl ovsa, 20 kúr anglických sliepok, 6 pávov, 234 kýl múky, 650 okovov vína, 295 okovov piva, 50 kýl čistého žita stačilo z vnútorného hospodárstva. Vyše tohoto vyhodené bolo na panstvá povinovatých 1500 zlatých na veselnícke útrovy kuchynské a potravné. Hotovením jedál bolo 20 kuchárov zamestnano a na kuchyňu 9 gazdov pozorovalo.

Potom začali hosťov povolávať. Len do cudzozemska bolo vyše pol sta listov rozposlané. Ku kráľovi Matejovi, arcikniežaťu Ferdinandovi, poľskému kráľovi a jeho synovi, saskému kniežaťu-volencovi, brandenburskému markgrófovi, Jánovi Christianovi sliezskemu a Karlovi, münsterskému kniežaťu, Dietrichsteinovi, Khleslovi, kardinálom, nižno- a vyšnorakúskym rádom, viedeňskému a krakovskému magistrátu, gnezďanskému a krakovskému palatínovi, českým rádom, Žerotínom, Mollardovi, poľskému pokladníkovi, a viac iným veľmožom, od ktorých všetkých prišla odpoveď a z čiastky sľúbili poslanie vyslancov: Matej kráľ Fraňa Fogácha, kardinála; poľský král Jána Plaza, jeho syn Veľpolského; arciknieža Ferdinand Keglevicha; Maximilian Zrínyiho; saský knieža-volenec Petra Révaya; brandenburský markgróf Jána Dóczyho; sliezske knieža Žigmunda Balassu; münsterburský markgróf Schellendorfa atď. vyslali.

V deň veselia opravdive celý kŕdel hosťov sa sišlo. Z Rakús 4, z Moravy 7, z Poľska 4, zo Sliezska 4, zo Sedmohradska vyslanec kniežaťa a iní kniežatskí vyslanci, ostrihomský a kaločský arcibiskup, Ondrej Ostrosith, Michal Czobor, Ondrej Jakusith, Stanislav Thurzo, Ján Pálfy, Peter Révay, Tomáš a Pavel Nádašdy, Víťazoslav Kollonich, Keglevich s manželkou, dva Balassovci, traja Dóczovci (jeden s manželkou), dva Forgáchovci, Benedik Pográni, Zay, Prínyi, Szunyogh a 4 vdovy; z veľkomožných: Gašpar Illésházy, Štefan Vesselínyi, Štefan Nyáry, Michal Lorántffy, Gašpar Horváth, a mimo tých ešte 81 domácich veľmožov, tito z čiastky skrz svojich vyslancov, a 9 ženských notabilít; 8 kapitul a konventov, 36 stolíc, 17 miest, 13 obcí, koncov, zámkov a jejich kapitáňov vyslancovia, tak aj miest Briegu a Liegnitzu vyslancovia, súhrnom so 4324 koňmi a 2621 sluhmi a čeliadkou. Títo všetci boli v meste uhospodení, a len prední hostia a týchto hlavní navštevovatelia dostali v zámku príbytok.

Možno si pomysleť, že ubytovanie a udržanie toľko ľudu, jako aj obsluha mnoho práce dala. A skutočne na všetko boli osobitní dozorcovia vymenovaní. Prvý bol hlavný stôl; tu s dozeraním bolo 6 panákov povereno, ktorí seďačky, a 8 iných, ktorí stojačky gazdovali: okrem týchto ešte 13 gazdov bolo k nim vymenovano z panákov (Pogrányi, Apponyi, Madochány) a 4 ku dievčaťom. Boli 4 dozorcovia na kuchyňu, 5 deličov hospody, 10 gazdov pre ubytovanie v meste, 6 sluhov ku škryni pohárovej, 10 ku meraniu vína, 3 vrátnici pri hornej a 3 pri dolnej palote. Dozeraním delostrelcov poverený bol lietavský temničiar a ku zámockej bráne postaveno bolo 50 peších, všetci v lietavskej rovnošate; belasí peši postavení boli pred zámkom, ku ktorému cieľu ku bytčianskemu vojsku prideleno bolo z Oravy a Lietavy po 200 peších. Krem týchto boli pomáhači kľučiarov, dozorci na misy; u pánov podavači jedál a nosiči vína vyvolení boli z menších zemanov okolia a z panských úradníkov a čeľade v takom počte, aby v pomere stáli s hosťmi.

Takáto veľmi veľká bola aj hostina, ktorú 21 kuchárov vyhotovilo. Dohromady sa strovilo: 234 kýl múky, 649 okovov vína, 295 okovov pálenky, 20 okovov octu, odovzdanej lichvy, drúbeže, rýb a divočiny najväčšia čistka sa spotrebovala, mimo toho spotrebovali: 38 funtov korenia, 12 funtov ďumbieru, 31 a pol funta muriňských orechov, 4 funty škorice, 48 funtov ryže, 48 funtov mandlí, 4 tonny fíkov, pol centa cukru, 8 tuntov malužových hrozien atď., čo nebola maličkosť, keď pomyslíme, že cena jednoho funta korenia bola 70 denárov, jednoho funta ryže 14 den., jednoho funta morských hrozien 14 den., jednoho funta mandlí 50 den., jednoho funta ďumbieru 30 den., jednoho funta cukru 65 den., jednoho funta maluž. hrozien 30 den., jednoho funta hrebíčkov 3 zlaté, jednoho funta mur. orechov 2 zl. 50 den., jednoho funta mandlí 60 den.

Po skončení veselia Ďuro Thurzo v prítomnosti 8 veľmožov: Tomáša Bosňáka, Ondreja Ostrositha, Stanislava Thurzu, Gašpara Horvátha, Benedika Pogrányiho, S. Keglevicha, M. Zerdahelyiho, G. Ocskayho ešte v ten deň doručil veno svojej dcéry podľa jednoho poznamenania, a síce z toho mnohého:

1. Jednu nákrčnicu so 16 ružami, z ktorých v ôsmych po 4 perlových očkách, 1 diamante; v ruke každej 1 veľký diamant, 4 malé diamanty; v ôsmej ruži, na ktorej visí klinka (násfa) 1 veľký diamant, 16 drobných diamantov. Na klinke 5 veľkých diamantov, 16 malých diamantov, a na konci 3 veľké perlové očká.

2. Druhá klinka s Cupidom, 13 diamantami, 41 rubínami, 16 perlovými očkami.

3. Tretia klinka s jedným vtákom, 4 diamantami, 11 rubínami, 4 perlovými očkami.

4. Štvrtá klinka s jedným bielym, emailovaným vtákom, 5 diamantami, 11 rubínami, 3 perlovými očkami.

5. Piata klinka s jedným veľkým safyrom, jedným rodným rubínom, jedným perlovým miestom, a na konci s jedným veľkým safyrom.

6. Jedna zlatá reťaz so 40 krčahmi, v dĺžke po 2 rubíny, po 2 veľkými perlovými očkami; váži 63 dukátov

7. Jedna zlatá reťaz s 32 smaragdami v pižmových krčahoch a s 256 perlovými očkami. Spolu váži 81 dukátov.

8. Jedna zlatá reťaz s krčahami a pižmovými okami; má 6 veľkých krčahov, v každom 3 veľké a 8 malých perlových očiek, 12 menších krčahov, v každom 18 perlových očiek. Spolu váži 69 dukátov.

9. Jedna krčiažková zlatá reťaz, miestami s drobnými retiazkami, v každom krčiažku po 5 perlových očiek. Spolu váži 84 dukátov.

10. Jedna drobno-očková dvanástoraká zlatá reťaz. Váži 70 dukátov.

11. Jedna zlatá šnúrová reťaz v 12 radoch. Váži 50 dukátov.

12. Jedna zlatá reťaz, španielske dielo, bieločierno emailovaná. Váži 21 dukátov.

13. Zlatá reťaz vo dvoje z čistého zlata. Váži 30 dukátov.

14. Jeden zlatý pás, vážiaci 100 dukátov.

15. 7 párov rukavičiek rozličnej formy. Vážia 31 dukátov.

16. 13 prsteňov s rovnými a ostrými diamantami, rubínami, bielym a čiernym emailovaním.

17. 3 strieborné masez-pásy.

18. Strieborný reťazový pás.

19. Jedno pozlátené umyvadlo.

20. 9 pohárov. Jeden „pekne umelecky vyhotovený, ktorý bol Štefana kráľa, taký, v ktorom je solnička, v jedno všetko zhotovené, váži gír uro 6.“

21. Jedna pozlátená vybíjaná konvica.

22. Jedna pozlátená šialka.

23. 10 strieborných mís a 2 chrenové misy.

24. 12 strieborných tanierov.

25. Toľko páskovano-pozlátených nožov a vidlíc.

26. Jedno pozlátené umyvadlo.

27. Pozlátený pohár s vrchnákom.

28. Pozlátená bitá kupa.

29. Pohár podoby hroznového strapca.

30. Jedna zamatová sukňa, hladká, višňovej barvy, s bielym perlovým priemom, spodok s dvoma radami, predok so štyrma priemovaný.

31. Jeden čierny jankel, dlhý, zamatový, kvetnatý; predok a rukáv s kvetnatým ťahaným striebrom podšívaný, s 84 agrafami, v každej agrafe 1 rubín a 2 perlové očká.

32. Jedna žltá sukňa, kvetnatá ťahaným zlatom; dlhé rukávy vo dvoch radoch pasomáňom priemované.

33. Jedna malinová sukňa, kvetnatá ťahaným zlatom; dlhé rukávy so zlatým tkanivom sobraté.

34. Jedna ťahano-strieborná sukňa, so zlatými kvetami, dlhými rukávami, zlatým pasomáňom priemovaná, a jedna koralovej barvy, kvetnatá, zamatová sukňa s dlhými rukávami a striebrom priemovaná.

35. 1 čierna, kvetnatá, zamatová sukňa s dlhými rukávami a zlatým pasomáňom priemovaná.

36. 1 červená, kvetnatá, zamatová sukňa, krátka; spodok atlasový, so zlatým pasomáňom priemovaný, spodok v 5, predok v 8 radoch.

37. Jedna malinová, kvetnatá, zamatová sukňa, so zlatým pasomáňom, spodok v 7, predok v 10 radoch.

38. Jedna krátka, morskej barvy, kvetnatá, zamatová sukňa so zlatým pasomáňom, spodok v 7, predek v 8 radoch.

39. Jedna krátka, telovej barvy, hladká, zamatová sukňa, ihličkovaným priemom zatvorená, priemovaná.

40. Jedna morskej barvy, hladká, ťahano-zlatá sukňa, s dlhými rukávami, so zlatým tkanivom sberaná.

41. Jedna telovej barvy, krájaná, atlasová sukňa, s dlhými rukávami, so strieborným pasomáňom priemovaná.

42. Jedna biela atlasová sukňa s dlhými rukávami, so zlatým pasomáňom priemovaná.

43. Jedna vlasovej barvy krájaná atlasová sukňa, tureckým zlatom šitá a širokým priemom priemovaná.

44. Jedna levandulovej barvy tlačená atlasová sukňa, zlatým pasomáňom priemovaná.

45. Jedna belasá, atlasová, krájaná, krátka sukňa, strieborným pasomáňom priemovaná.

46. Jedna červená, atlasová, krátka sukňa, strieborným pasomáňom priemovaná.

47. Jedna telovej barvy atlasová sukňa, zlatým pasomáňom priemovaná.

48. Jedna čierna kvetnatá taffatová sukňa; v polovičke šerelový bomez.

49. Jeden čierny z dvojnásobnej taffaty šerelový bomez nad sukňu.

50. Jedna višňovej barvy tlačená zamatová spodná sukňa, so zlatým viazaním priemovaná.

51. Jedna spodná morskej barvy kamuková sukňa, s pasomáňom priemovaná.

52. Jeden z ťahaného zlata, jeden čierny zamatový a jeden taffatový čierny zamatový bomez.

53. 7 zimných a 7 letných šúb, 3 štucle, 9 perlových čepcov, 7 diademov, 6 klobúkov, celý sklad bielizne, zlatom šité hodbabné plachty, závoje, 66 hodbabných kamukových obrusov, 190 stolových ručníkov atď.

Po týchto troch veseliach Ďuro Thurzo dal popísať svoju bytčiansku pokladnicu, v ktorej ešte zostalo: 5 nákrčníc so zaušnicami; v najbohatšej bolo 91 rubínov, 62 diamantov a 48 perál; v najchudobnejších 4 diamanty, 4 rubíny, 12 smaragdov a 32 perlových očiek. Osebe ešte 17 zaušníc s 10 — 2 diamantami, 37 — 6 rubínami, 52 — 8 perlovými očkami vyložených; potom 25 zlatých retiazok: medzi nimi jedna na španielsky spôsob zhotovená, agraffami ozdobená, celými radmi perál, — v ktorých bolo 800 — 60 menších-väčších očiek, — diamantami, rubínami, smaragdami vyložená; ďalej, jedna z pohanského peniaza zhotovená; potom 10 prsteňov mladej panej, 41 rubínami, diamantami, safyrami, smaragdami, türkizami, chrisolitom vyložených, dva vyhotovené na podobu obrúč, ,v nich je liek zarobený‘; 13 kusov náramníc, z nich viac párnych, v niektorých liekové kamene, jedna ale z pohanského peniaza vyhotovená; 14 diamantami vyložených agraff, z čiastky emailovaných; 13 bielych a svetlých emailovaných pásov, s obrázkami anjelov, pri spone s baránkom, medzi nimi viac 100 dukátov vážiacich; 14 diademov, kameňami a diamantami vykladaných, 8 klobúkov, diamantami, rubínami, agraffami a zaušnicami vykladaných, 54 dvojnásobných a 4 pol kúp, dohromady 281 gír a 20 lotov striebra váhy; 79 vybíjaných vrchnákových pohárov, 40 na spôsob zvona zhotovených pohárov, 13 na spôsob hrozna, 21 kvetnatých kúp, 12 strieborných koniev, 17 umyvadiel, 21 pozlátených šialok a pohárov, 5 pozlátených fliaš, 1 pivničný futrál, s 8 páskovano-pozlátenými flašami, 10 soľničiek, 18 páskovano-pozlátených a 1 ináč ozdobený svietnik, 93 strieborných z čiastky pozlátených ližíc, 75 z čiastky pozlátených vidlíc, 73 z čiastky pozlátených tanierov, 120 väčších-menších strieborných mís, — čo urobilo dohromady 1415 gír striebra. Mimo toho boly okrasné poháre a kupy, zhotovené na spôsob ryby, slimáka, jeleňa, vola, pelikána, sokola, čápa, ženy, jednorožca; strieborné kalamáre, kadidlá atď. na 195 gír. Potom vojenské nástroje: šable, meče, končité kocprdy, palice, koňské nástroje, šabraky, sedlá, koberce, divánové pokrovce, biele pokrovce, stolové pokrovce, zlaté, hodbabné a sedliacke paplóny, leopardové kože, superláty, olovené nástroje, medené diela. V tejto pokladnici bol bez striebra 2000 mariek (1000 centov) vážiaci poklad. Jednu marku striebra v tom čase po 15 zlatých čítali; vezmúc teda toto za základ, cenu tejto pokladnice môžeme udať najmenej na jeden million.

Táto pokladnica vo väčšej miere v živote palatína, ešte v čas jeho dcéry Heleny a syna Imricha veselia, bola obštípaná, oba razy v podobnom pomere ku predošlým. Jeho dcier každé veno môže sa oceniť na 100 — 150 000 zlatých. Podľa tohoto boly v bytčianskom zámku: bohatá pokladnica, zbrojnica, sbierky, medzi inými knižnica, ktorú r. 1611 Samuel Hamel usporiadal, zahrada, a na stupni zámku rodinné barvy a odznaky nosiaci vojaci.

K veseliu Heleny Thurzovej potrebné kúpy vo Viedni počaly už dňa 3. jan. r. 1614, a 24. ešte nezakončilo sa strojenie. Veselie trvalo do 12. februára a strovilo sa: 31 volov, 80 teliec, 166 baranov, 44 prasiec, 2 divé svine, 6 jeleňov, 30 sŕn, 120 zajacov, 308 jarabíc a cisárskych vtákov, 434 husí, 1165 kapúňov, 97 sliepok, 5840 vajec, 56 potiek, 460 pstruhov, 235 mieňov, 308 bielych, 162 rozličných rýb, 32 pôltov slaniny, 129 kýl múky, 279 okovov vína, 150 okovov piva, 15 okovov vínového octu, 10 okovov pivového octu, 304 kýl ovsa, 86 vozov sena, 27 funtov korenia, 126 funtov ďumbieru, 3 funty a 3 verdunky hrebíčkov, 2 funty škorice, 23 funtov morských hrozien, 35 funtov ryže, 23 funtov mandiel, pol funta muriňských orechov, 1 funt a 1 verdung muriňského kvetu, 1 funt a 25 lotov šefranu, 2 tonny fíkov. Len za drobotiny vydali 4332 zlatých.

Jako som povedal, ešte za živobytia Ďura Thurzu veselie syna Imricha bolo držané, ktoré jeden mesiac trvalo.

Ďuro Thurzo na vonkajšom dvore bytčianskeho zámku z príležitostí veselných slávností dal postaviť palotu, nad jejž vchodom čítať možno čas stavania a cieľ tejto paloty zvečňujúci nápis: „Spectabilis ac Magnificus Dominus Georgius Thurzo de Bethlenfalva Comes Comitatus Arvensis, Pincernarium Regalium in Hungaria Magister ac Sacrae Caesareae Regiaeque Majestatis Consiliarius ex Amore paterna pro solenitate Nuptiarum Charissimarum filiarum suarum Domino Deo sibi donatarum si Dominus Deus tam diveas superstites esse voluerit Palatinus hoc fieri et exstrui Curavit anno Domini 1605.“

Na súkno, potrebné ku pohrabu Ďura Thurzu, dňa 19. febr. r. l617 v Bytči konaného a na iné spotrebovalo sa 5000 zlatých. Jeho bytčiansky pohrab bol imposantný sprievod, na ktorom krajinskí prední mužovia, zástavníci, mestskí a cudzozemskí vyslanci a hodnostári vo veľkom počte sa súčastnili; len cez Trenčín išli: povážsko-novomestský prepošt s viac farármi, Ján Pálffy, vyslanci Modry, Prešporka, Trnavy a Šopronu, ktorí dňa 21. februára sa už domov navrátili. Trenčianske počty o tomto pohrabe takto znejú: „l617 17. febr. poslani byli Pani na pohreb pana Palatinuša, Na 6 osob a 4 kone utroveno 6 fl. d. 86.“ — Listinu, poriadok a spôsob tohoto pohrabu v sebe obsahujúcu, Szerémi (Odescalchy) sdeľuje v „Századok“-u. Podľa tejže po predku išli rajeckí a bytčianski žiaci s praedikatormi, k ním pridelenými, potom 20 do čierneho rúcha oblečených žobrákov, potom bytčianske a rajecké cechy s faklami, za tými 6 uhorských trubačov v čiernom rúchu a s trúbami, zastretými čiernym taffatom, medený bubeník v čiernom a s bubnom čierno zastretým, za tým krajinskú zástavu niesol Ladislav Horvát na koni, oblečenom striebomo-zlatým nástrojom a Illésházym danom; potom šiel konícky zástup (100 jazdcov) v štvorstupe v čiernom rúchu a s práporovou kopiou, čierno zastretou, ktorý, keď ku kostolu prišiel, z dvoch strán do radu stal a vyčkal konec processie. Potom nasledovali s horiacimi faklami: mestskí vyslanci, zemani, kapitáni jazdcov, iní žiaci žilinskí s praedikatormi, veľkomožní páni, stoliční hlavní župani, grófi, zástavníci v maďarskom rúchu a iných národov hodnostári. Za týmito niesol Štefan Sybrik do pokory oblečenú zlatú podkovu, zlatý meč ale istý Herman a palicu Pavel Farkas. Zlatý šišak s pštrosým perom niesol Franko Jani, z dreva vyrezaný, pozlátený, okrúhly odznak Gabriel Eszterházy a Melichar Szentiványi. Za týmito išiel železným bronením odliaty a zlatým nástrojom ozdobený Pavel Balogh, jako jazdec na starom koni, troma perovými chocholmi opatrenom. Palatínovu čiernu zástavu zlatom písanú, niesol Franko Zoltán. Mikuláš Polyani, odiaty v pokore, viedol sivého koňa, prikrytého čiernym zamatom; na tomto koňovi boly štyri zlaté odznaky. Potom z čiernej taffaty zástavu pešo niesol Armpruster, a iného, čiernym súknom prikrytého a štyrmi odznakmi opatreného koňa peši viedol Franko Kis. Teraz niesli v čiernom rúchu oblečenú mrtvolu, štyriadvadsiatí: Musinsky, Illay, Néki, Deseő, Kubínyi, Thediszigethi, Pongrácz, Mariasi, Bácsmegyei, Andrej Szőcs, Pápai, Ikernari, Csepkonith, Verebélyi, Palásthy, Alapy, Szerémy, Ladislav Kewnir, Ján Illovay atď. Po obidvoch stranách rakve kráčala rodina a tejto vyslanci, z ktorých šestoria niesli horiace odznakové fakle. Pred rakvou kráčal palatínov syn, Imrich, s dvoma hlavnými rodinnými údami. Za rakvou viedli manželku Imricha Thurzu dvaja údovia rodiny a síce: Batthyány a Stanislav Thurzo. Potom nasledovali: palatínova vdova, manželka Michala Czobora, Jakusithka, Erdődyčka, Illésházyčka, grófka Maria Thurzová, grófka Katarína Thurzová, grófka Anna Thurzová, Ghyczyčka, a ostatné veľkomožné zemanské panie z rodiny, palatínovi pešiaci v čiernom, s ozbrojenou rukou, po 8 v jednom rade, potom sluhovia pánov a vyslancov a celá obec. Počas celého pohrabu zvonili. V kostole rakev položili na prostred kňažišťa; okolo nej horelo 8 bielych fakiel. Veľký oltár zastretý bol čiernym zamatom, na ktorom boly zlaté odznaky. Stolice a kňažište pokryté boly čiernym súknom, kazateľnica čiernym zamatom. Zbroj, zástavy, odznak, šišak, meč, palicu ostrohu držali okolo rakve dotiaľ, kým dokončili kázeň a modlitbu. Najprv bola oratia, a potom jedna slovenská kázeň v kostole, a druhá, tiež slovenská, v cmiteri okolo kostola; maďarsky kázal z okna školy Diósy. Po kázni rakev umiestnili do jednoho sklepenia. Manželku Imricha Thurzu patriční ľudia odprevadili do zámku.

Predtým, akoby boli mrtvolu zo zámku pohli, tiež dve kázne držali; vo veľkej palote po maďarsky kázal Boldizsár, a pod palotou po slovensky považsko-novomestský prepošt. Po pohrabe gazdovia povolali do paloty pánov a vyslancov.

Pohrabný sprievod usporadovali: Jakusith, Trsztyánszky, Theodosius, Rymay, Csuthy, Ján Sándor; fakle rozdávali: Daniel Eördögh, Juro Abaffy, Martin Zsarnóczay, Martin Lipthay, Kerepács a Lúcsanszky.

Pri jedných dverách kostola stál Csuthy a Fáncsy s jedným desiatnikom a jeho podriadenými, pri druhých stáli Bori a Gašpar Keszy tiež s desiatnikom a tohoto podriadenými, a pri dverách cintorína Štefan Kalmár a Mikuláš Marsovszky.

Gazdovia boli: Zerdahelyi, Trsztyánszky, Ján Sándor, Kőszeghy a Litassy. — Z Oravy a od inokade prinesenú potravu k rukám nosili: Krabetius, Michal Nyizsnyánszky, Gyurcsánszky, Lithvay, rychtár a jeho syn Stanislav. — V kuchyni boli: Gyurcsánszky, Pozsghay, Marsovszky a Burian. — V pivnici: Kreszács, Martin Lypthay, Lúcsanszky, nálevník vína, dva víno nosiaci lokaji so štyrmi hajdúchmi.

Podľa obyčaje predkov aj tento smutný akt dokončila skvelá hostina, na ktorej stroveno: 10 volov, 43 teliec, 144 škopov, 341 husí, 691 sliepok, 12 indiánov, 103 jarabíc, 2 drozdy, 2 jelene, 1 srna, 27 zajacov, 18 prasiec, 55 šťúk, 169 kaprov, 100 pstruhov, 750 bielych rýb, 350 mieňov, 600 sleďov (häringov), 43 karasov, 1600 vajec, 6 centov syra, 1 cent soli, 100 centov najfajnejšej múky, 7 a pol centa tortovej múky, 9 centov paštetovej múky, 8 pôltov slaniny, 54 holbí masti, 29 funtov masla, 28 holbí mädu, za 12 zl. lojových sviec, 103 funty fajnového oleja, 6 a pol okova vínového octu, 2 a pol centa pivového octu, 235 okovov vína, 114 okovov piva, 566 kýl ovsa, 61 vozov sena, 100 vozov slamy.