Od Šumavy k Tatrám

Dávno slýchám fabulu; zábavná je dosti; porúčam ju presnažno vašej pozornosti: Bol raz jeden slavný kráľ. Fama o ňom letí, preslavná a velebná cez tie naše svety. Raz do jeho kráľovstva prišiel víťaz hrdý s budzogáňom v pravici, udatný a tvrdý. Na komoni spotenom, jako mlieko bielom k hradu kráľa pricválal v cvale chvatnom, smelom. Mal i sprievod jasavý zbrojnošov a verných, množstvo vojska po poliach, sťaby mrákav čiernych. Poslal poslov s odkazom: „Kráľu, poddaj sa nám, darmo by si bojoval proti pekla bránam, proti našej armáde… Hotový som predci pokojne sa pojednať s tebou v tejto veci: Daj mi svoje kráľovstvo — dám ti koňa za to, — je to za kôň: žiadne ho nezaplatí zlato; je to za kôň: padlý sňah, ale oheň číry. — Vale! čakám odpoveď za minuty štyri.“ Prišiel kráľ na poklonu krotký, holohlavý: „Vítam vrelo rytierov svetochýrnej slávy — Podaj mužnú pravicu: kráľovstvo je tvoje, nechaj si i komoňa, — zdar na tvoje boje!“ — Na tom istom komoni — akže dobre vieme — dvesto ľudí vcválalo neskôr do tej zeme. * Dosiaľ žije komoň ten v nesmrteľnej sláve — — Žije, žije v nejednej ľahkovernej hlave. Martin Sládkovičov.