ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Napísal Miloslav Bohutiensky.

Áno budú! a že neospevujú ich dnes, toho príčinou je nie, žeby ich nebolo, ale že ľud ten je ako dieťa, nerozoznávajúci pravých od nepravých priateľov, zavádzaný, klamaný. — Ten ľud, ktorý odpustil Janošíkovi jeho zbojstvá a pripomína si s povďačnosťou tú jeho zásluhu, že bohatým bral a chudobným dával, pozná si časom tých, ktorí cele sa jemu oddali, zaň pracovali, trpeli. K bohatierstvu pravda potrebné je dľa nášho pochopu bojovanie mečom, zrúbanie mnohých nepriateľov, a potom alebo slavné víťazstvo, alebo hrdinská smrť. Ja myslím, že má pravdu maďarský štátnik a spisovateľ Szemere, keď hovorí: „za vlasť zomreť je nie ťažká vec, lebo veď raz aj tak zomreť treba, ale za vlasť žiť je zo všetkých tou najťažšou vecou“. V okamženiach oduševnenia hodiť sa do húfu nepriateľov s heslom: zbiť alebo mrieť! v časoch všeobecného rozochvenia chopiť sa meča a bojovať v prvých radoch, alebo s inými spoločne trpeť žalárovanie, muky, vyhnanstvo, smrť, túto je nie nič neobyčajného; — ale celý život žiť jednej vznešenej myšlienke, žiť jej cele, neoddialiť sa od vytknutého cieľa ani na piaď, ani na okamženie, vždy a všade byť hotovým vydať svedectvo pravde, trpeť, opustiť výhody svetského pohodlia, vystaviť seba aj rodinu nedostatku, znášať potupu, posmech od nehodných, byť hotovým podstúpiť aj smrť a nikdy ani na okamženie sa neklátiť, nerozmýšľať, nevyjednávať, v ničom nepopustiť — toto je pravé bohatierstvo, hrdinstvo!

Takýmto bohatierom, hrdinom bol Štefan Marko Daxner, ktorého život a pôsobenie chcem podať. Pravda, vopred musím vysloviť to isté, čo pri krátkom nástine životopisu tohoto muža povedal náš básnik Vajanský: „Pri spisovateľovi udáš cenu jeho diel a dostál si úlohe, pri generálovi podotkneš jeho úspechy alebo neúspechy a máš o ňom istý pochop, pri učencovi udáš jeho výzkumy a systémy a znáš to, čo váži, — no, jesto niečo ťažšieho na znázornenie, a to je sila osobnosti a charakter!“ — Jedno postačí pripomenúť: že v Tisovci zachoval sa čistý, národní duch bez nebezpečného klátenia sa, jednania a obzerania sa po osobnom zisku, čo všetko menuje sa opportunismom, to je dielo čistého, pevného, ideálneho ducha a pôsobenia Daxnerovho.

*

Boly to za časy len pred 60 rokmi, nie svetlo, nie cele tma, ale brieždilo sa. Francúzska revolúcia, podobná ostrému blesku v tmavej noci, osvietila bola na čas nesrovnalosti ľudské, ale neukázala jasne všetky biedy ľudskej spoločnosti, oslepila zrak a nasledovaly v mene svobody žaláre, v mene dobrobytu tisíce gillotinou nakopených hláv. Zlo nedá sa odstrániť zlým, z nádejného stromu svobody vyrástlo napoleonské tyranstvo, horšie od Bourbonského panstva, všetko sožierajúci militarismus, horší od Bourbonských dedičných vojen. Po krátkom, opojnom sne svobody nastalo trapné prebudenie nového otroctva, tým hroznejšieho, že ti prebudení zažili boli už aj trochu voľnosti. Ale to trebárs ostré a pomíjajúce svetlo hodilo svoj odblesk na široké strany sveta: vo Francúzsku zrušené bolo poddanstvo, v Uhorsku pred desiatkami liet Mariou Thereziou uvedený urbár — keď ľudomilné snahy Jozefa II. nevydarily sa — uvedený bol do článkov zákona z roku 1790 — 91, sľúbené boly tamže aj rozsiahlejšie reformy, ale napoleonské vojny, potom obava pred každým svobodnejším pohybom, zastavily ďalší rozvoj. Každý cítil, že to dlho tak nemôže ostať, no nikto neopovážil sa začať. V takýchto zdánlive a zovnútorne tichých, v skutočnosti, vnútri pohyblivých časoch narodil sa dňa 23. decembra 1822 Štefan Marko Daxner. Rodičia jeho boli Ján Daxner, matka Maria, rodz. Banková. Rodina Daxnerovská, pôvodne Taxner, pochodila z Brezna; koncom minulého storočia prišla do Tisovca, bola niekdy v príbuzenstve s palatínom Turzom. Štefan dostal do križmy (krstového daru) od materinej tetky, Szontágovej, Slovenský Zabar a ztade meno zemanské Daxner zo Slov. Zabaru. Že Ján Daxner nebol len zeman, t. j. vládateľ zemí a pán svojich poddaných, ale opravdový šľachtic, ktorý poznal nielen práva, ale aj povinnosti svojho stavu, o tom svedčia jeho činy a zásluhy, ktoré si či o mesto Tisovec, či o tamejšiu ev. cirkev vydobyl. Ako stoličný assesor a povereník, dal robiť cesty v tom čase, kde na mnohých miestach chodilo sa riečišťom potokov; ako dozorca a patrón cirkve, staral sa o zveľadenie majetku; krásny, na celom okolí rovne nemajúci chrám je z veľkej čiastky jeho zásluhou. Divíme sa tomu, ako povstávajú, rastú veľkí ľudia, pevné, nezlomné charaktery. Nič sa nedeje náhodou, a keď aj vídavame mnohé výnimky, stálym, večne pravdivým pravidlom býva, že čo deti a vôbec mladí ľudia vidia pri svojich najbližších, to si osvoja. Kde vidia sebaobetovavú lásku, silný cit povinnosti, idú za tým, kde ale vidia sebectvo, podľahnú mu, už či ono potom javí sa v skyvraživosti a či vo voľkaní si. Štefan od malička mohol videť príklad lásky a obetovavosti. Otec jeho nezhŕdal tým ľudom, z ktorého pošiel, práve naopak, on mal už v tom čase národnie povedomie, súcitil so slovenským ľudom, nakladal s ním otcovsky, ako priateľ a ochranca a už viac rokov pred osvobodením poddanstva sám dobrovoľne zrušil robotu a zriekol sa dôchodku, pochádzajúceho z roboty. Matka bola tiež zo zemanského rodu a národne smýšľajúca. Bolo v tom šľachtictve niečo, čo pri ináč dobrom a šľachetnom námere ducha budilo v človeku sebavedomie spojené s prirodzeným citom chrániť slabšieho, nezatvárať srdce pred pomoce potrebujúcim, prispievať radou, kde treba, slovom byť rodeným zákonodarcom, pomocníkom, vodcom. Že všetko toto zrodilo a zpotvorilo sa pri ľudoch sebeckých, lenivých, toho príkladov dosť, z ochrancu stal sa potlačovateľ, z radcu zvoditeľ: tým väčšej chvály zaslúžia tí, ktorí videli pred sebou príklady nadužívania sverenej moci, ale považovali to za zhanobenie zemanskej cti. Zpomedzi 6 detí, 4 synov a 2 dcier, ostali na žive, t. j. dosiahli dospelý vek len dvaja: Juro a Štefan.

Ktože by mohol vypočítať všetky dojmy a vlivy, ktorými naplnené býva srdce mladé a ktoré dávajú smer celému životu?

Bol to následok laskavého, opravdu otcovského pomeru medzi domácim pánom a čeliadkou, že „mladý pán“ nepozeral „s vršku“ na domácich sluhov, ale vďačne shováral sa s nimi, menovite celé hodiny načúval umným slovám starého valacha, Poliaka, ktorý rozprával pekné, zajímavé povesti slovenské; nimi vedená bola mladá duša do bájnych časov starobylosti, nimi zapaľoval sa bystrý duch k zmužilým činom budúcim, nimi naplňovalo sa vnímavé srdce láskou k tej milozvučnej reči, ktorou boly vypravované. Že tieto dojmy neztratily sa, toho sú svedkom nie len pozdejšie časy mladosti, kde mladý, zápalistý junák nepovažoval to za malichernú vec, sbierať slovenské povesti a iné staré pamiatky slovenského ducha, ale sprevádzaly ho ony aj do staroby: sám som ho slyšal, ako vážneho, starosťami života, neprajnosťou sveta, prenasledovaním nepriateľským moreného starca v súkromnom, priateľskom kruhu, v jasnom okamžení prednášať Chalúpkovho „Valibuka“, ako zjemnela tá prísna tvár, ako smialy sa tie bystro-ostré oči, z celého zjavu len kypela láska k tomu slovenskému „Valibukovi“, ktorý hovoriac slovenskou rečou, premohol napadajúcu ho potvoru.

Isté je, že na Štefana Daxnera pôsobilo účinkovanie dra Pavla Jozeffyho, farára a superintendenta potisského. Veď vnímavá duša mladá vidí a počuje viac, akoby sa starším zdalo, ba ako by jim milým bolo. Videl, počul skutky, slová vážnej práce, mohutných činov, zaujímanie sa za všeobecné dobro, podriaďovanie sa všeobecným záujmom i vtedy, keď je to spojené s osobnou škodou, upodozrievaním, nevďakom. Slabé duše utekajú od takéhoto, silné práve priťahované bývajú. Ako chlapec ukazoval smelého, zmužilého ducha: s obloka veže tisovskej pustil sa dolu na hrebeň chrámu, ale nazpät nevedel sa vyškriabať, kým ho zbadali a osvobodili, od dlhého státia celý zdrevenel. Už vtedy v dobre sriadených školách tisovských započal prvé učenie sa pod učiteľom Kováčom, ktorého chýr, ako dobrého učiteľa, žije podnes. Potom navštevoval gymnásia v Ožďanoch, Rožňave a Prešporku. Z rožňavského života vzpomínal tiež už v Pánu zomrelý Ľudevít Gál, vrstovník, spolužiak a až do smrti osobný priateľ Daxnerov jeden výstup, ktorý svedčí o bezuzdnej nenávisti maďarských žiakov proti Slovákom, ale aj o osobnej smelosti Daxnerovej a jeho spolužiakov. Iste počas nejakého cvičenia rečníckeho Daxner vystúpil na kathedru a rečnil Kollárove znelky. Maďari mu to chceli prekaziť a sypali sa na rečnište ako roj, aby ho strhli s kathedry a zbili, ale iní Slováci, menovite Gál a niektorí, postavili sa na obranu, strhla sa ruvačka, Slováci zvíťazili a zatlačili Maďarov do lavíc. Tam jich držali zatisnutých, kým Daxner vyrečnil. Samé ale rečnenie končilo sa takto:

Daxner rečnil: Co z nás Slávů bude o sto roků, co že bude z celé Evropy?

Gál (obrátený k Maďarom): Halljátok-e, pimaszok (či počujete, chlapčiská)?

Daxner:

Gál: Látjátok ti t…k (vidíte, vy s…ci)!

a Maďari museli počúvať až do konca.

Slovenskému mladíkovi aj vtedy bolo treba prejsť trapnú školu duchovného mučenia sa, kým sa prebil k pramienku vedy: latinská, nemecká, maďarská reč stály ako pevné hrádze, cez ktoré bolo treba prebiť sa do hradu umien, a mnohí zavrzli v tých hrádzach, ďalej ani krok, celé ich učenie bolo učením sa rečiam, len u nás mohlo povstať porekadlo: koľko rečí hovoríš, za toľko ľudí platíš! Veď ľudí, ale akých! Takých, ako ich vzpomíná to druhé známe porekadlo: zo všetkého dačo a z celého nič! Museli to byť zvláštne nadaní mladí ľudia, ktorí v stave boli povýšiť sa nad zakrnelosť duchovniu, alebo detinské hračky mluvnično-filologické a vyniesli niečo zo školy pre život.

Tým väčším obdivom vzpomínať si musíme tie bájočno-hrdinské časy velikých myšlienok, vznešených činov v staroslavnej Bretislave. Bola by to odpoveď, hodná velikej odmeny, ktorá by nám rozlúštila tú otázku: či veľkí ľudia tvoria veľké časy? či veľké časy veľkých ľudí? I jedno i druhé má svoju oprávnenosť. Na brehoch dunajských vidíme nový svet, do určitých, už skamenelých foriem vmiestnený duch ľudský už začal prebíjať tieto skameneliny a rozširovať sa v prirodzenom priestore. Junák Štúr so svojou družinou prihlásia sa zrazu — tak by sme povedali — k sebe samým, bola to tá najjednoduchejšia, najprirodzenejšia cesta, že sa nám to zdá divným, ako by sa bolo mohlo ináčej stať, a predsa dnes po 50 rokoch sme zase ďalej odhodení od toho prirodzeného vývinu. Naši synovia sú až podnes vtisnutí do tých najneprirodzenejších foriem a kdeže je výhľad na to, že sa to skoro premení? Každý rozumný, zdravým vkusom obdarený človek odsudzuje sťahovanie tela do takrečených mídrov, ako zdraviu škodlivých, nevkusných, a predsa, koľko čias pomine, kým zbaví sa ľudstvo tejto nekľudnej ozdoby? Tak je to aj s duchovnými mídrami: kedyže sa z ních vysvobodíme?

Koľkú mieru národnieho povedomia Daxner priniesol do Prešporku, nakoľko bolo treba ju tam zveľadovať, to sa nedá určiť, trebárs z domácej výchovy a rožňavského výstupu možno zatvárať, že prišiel do Prešporku čo upovedomelý Slovák. Jedno je isté, že Štúrovská škola nemala mnoho učenníkov, ktorí by jej ideám až do konca tak vernými boli zostali, jako on — trebárs nesúhlasil vo všetkom so Štúrom, menovite v tom nie, že chcel v prvom rade zametať pred vlastnými dvermi, dvíhať a napomáhať svoj slovenský ľud a jako zeman a — pri všetkom svojom demokratickom smýšľaní — prirodzený obhajca starých zákonov vlasteneckých, nakoľko mohly sa srovnať s požiadavkami všeobecného práva, nebol v stave hneď držať rovný krok so smerom novým, dosavádne spoločenské vrstvy boriacim.

Ale ten v Prešporku strávený rok bol pre junáckeho mládenca časom vnútorného preporodenia, čo tušil v tých bájnych povesťach, to dostalo tu svoju pevnú, určitú podobu. Iste dľa svojej mužnej postavy, osobnej neohroženosti, keď iní mladíci pridávali si ku svojim krstným iné, schopnosťam, rázu, náklonnosti primerané mená, on privzal si, alebo od iných dostal meno srbského bájočného hrdinu — Marka.

Ako mladík z rodu zemanského a pravotárov syn, šiel aj on učiť sa za pravotára do Prešova. Prázdniny školské trávieval buďto cestujúc krížom-krážom po Slovensku, alebo doma v Tisovci v spoločnosti priateľov svojich, Aug. H. Škultétyho, kaplána pri boku slávneho Jozeffyho, Ľudovíta Gála, Daniela Lojku, na t. č. učiteľa v Tisovci, a iných, národne prebudených alebo prebúdzajúcich sa mešťanov. S týmito, pri pomoci a rade dra Jozeffyho, pri spoluúčinkovaní brata Jura, založili cirkevnú knižnicu, usporiadali nedeľnú školu pre dospelejšiu mládež; nedeľné školy boly matkou dnešních, nevďačne vedených, nevďačnejšie navštevovaných, na trpelivom papieri sa nachádzajúcich opakovacích škôl, založili pomocnú pokladnicu, matku terajšej kvetúcej „vzájomnej pomocnice“ a spolok miernosti, vtedy ešte vláda nezakazovala podobné spolky. Posledný spolok, bohužiaľ, ako všetky jemu podobné na Slovensku, zanikol v búrlivých časoch r. 1848 — 49 a od tých čias nikto nepokúsil sa vzkriesiť ho. Dnes podobné veci považujú sa za prílišný idealismus, ačpráve len takéto smýšľanie pripraví pôdu nášmu znovuzrodeniu.

V týchto časoch roku 1842 šlo pod vodcovstvom dra P. Jozeffyho vyslanstvo slovenské do Viedne k cisárovi a kráľovi Ferdinandovi, vyžalovať všetky krivdy, ktoré trpeli v tom čase zvlášte ev. Slováci od fanatických maďarských spoluvlastencov, vedených „svobodomyslným“ Kossuthom. Že všetko toto vždy viac a viac oduševňovalo Daxnera, rozumie sa samo sebou.

Po skončených právnických štúdiach nasledovala takrečená patvaria. Mladí čakatelia pravotárstva šli pomocníčiť a pri tom doúčať sa ku starším pravotárom. Meno otcovo otvorilo synovi prístup do domu hlavného fiškusa stoličného v Gemeri, Pavla Csáka, potom 1845 ale cieľom nadobudnutia si ďalších známostí šiel za notára ku kráľovskej tabuli a pozdejšie za koncipistu do slávnej toho času kancellárie Alex Boleslavína Vrchovshého, vrstovníka a niekdajšieho spoludruha Štúrovho, nadaného a zápalistého Slováka a znateľa západných rečí, menovite anglickej a francúzskej, v ktorých niekdy cvičieval slovenskú mládež v Prešporku. Daxner sblížil sa v Pešti so všetkými priateľmi slovenského rodu, musel sa tedy sblížiť aj s Kollárom, ktorému sa zaľúbil mladý, ohnivý šuhaj, čoho dôkazom bolo, že ho dal vyvoliť za notára evanj. cirkve slovenskej. Roku 1846 vyšiel tretí ročník Hurbanom vydávanej „Nitry“ a v nej na konci krátka poviedka: „Statočný valach, obraz z valaskieho života“ od Štefana Daxnera. Dej rozprávočky je jednoduchý, ale spôsob písania tak prostý, zvláštny, že Svetozár Hurban Vajanský vriaďuje Daxnera medzi prvých belletristov slovenských a hovorí: „V tejto krátkej rozprávke je mnoho poesie a originality, je ona pravým klenotom v literatúre slovenskej; keď čítame ,Statočného valacha‘, zarmútime sa, že Daxner viac nepracoval na tomto poli.“

Divné je, že akoby do zapomenutia prichádza obsahom i formou pekná báseň jeho: „Poklad Janošíkov“; bystrý zrak professora Emila Černého vypátral ju a šťastne vniesol do I. gymn. čítanky. Ktože z bývalých žiakov, študujúcich na slov. gymnásiach, nepamätá sa na tie živé, krásne veršíky:

Takto spoločne s naším prostonárodním poviedkárom A. H. Škultétym básnievali a skladali malé, chutné báseňky, ktoré pozdejšie vyšly pod menom „Rečňovanky“; mnohé z ních složil Daxner, ako na príkl. „Mladý pánik“ a iné. Skladali spolu aj hádky, na pr. tú:

složil Daxner a Škultéty dodal:

Ten dodatok ale nepáčil sa Daxnerovi: Nech sa — vraj — trápi, kto chce hádať!

Prišla pravotárska zkúška a po nej skutočné vstúpenie do života. Koľkí mladíci so školskými knihami zahadzujú do kúta aj ideále a úmysly mladosti a pozdejšie usmeškujú sa nad tým, ako výplodom nezralého veku. Daxner, vstúpiac do života, „nezmúdrel“ a nezostarel. Započal svoju pravotársku prax tým, že zastával svojich klientov bezplatne. Vieme, že z ideálov telo sa nenasýti, nepriodeje, ale aj to vieme, že tie rozličné potreby tela rozmnožujeme si sami; nieto tak mnoho, aby sa nestrovilo, a tak málo, aby dosť nebolo! Žalujeme sa, že ľud náš nerozumie nás, nejde za nami, nedôveruje nám: možno, že slovám nie, ale skutkom, tým lepšie porozumie, viac sebazaprenia, menej pohodlia-milovnosti sa od nás vyžaduje.

Tá z časov študentských pozostalá náklonnosť, poznať ľud a jeho priateľov, viedla Daxnera k tomu, aby — kedy len bolo možno — cestoval, pravda nie ako dnes, po železnici, kde človek za niekoľko hodín prebehne aj tri stolice, mnoho vidí, nič nezkúsi, mnoho počuje, nič sa nepoučí. So spomenutým už A. H. Škultétym, a o pol roka starším priateľom, pozdějším spolutrpiteľom, Jankom Franciscim Rimavským, chodievali nielen do okolitých mestečiek, dedín, stolíc, ale kamkoľvek siahaly hranice milovanej Slovače, čo sa nedalo peši, tu pomohol slovenský Váh, na slovenskej plti, medzi slovenskými pltníkmi plavili sa i cez Besnú a Margitu. Tam bol, keď na jednej plti viezlo sa celé Slovensko, t. j. s malými výnimkami všetci priatelia nového ruchu slovenského, s novou spisovnou rečou, so spolkom Tatrínom. Práve tu ukázala sa junácka sila a smelosť Markova: plť už bola „odbitá“, Daxnera ešte nebolo, vzďalovala sa od brehu, priletí ako tatranský orol; „vtedy videli sme — rozprával mi očitý svedok Škultéty — opravdový Horymírov skok. Plť si už plávala po Váhu, tu mimo nadania Daxner rozbehne sa k brehu a jedným nevídaným skokom zaskočil až na plť.“ Takto si zachádzali medzi rovnosmýšľajúcich priateľov, tu vážne sdeľujúc si myšlienky, zkúsenosti svoje, rozpaľujúc sa na spoločnom ohni lásky k svojmu ľudu, tu v nevinných žartoch a zábavách zjavoval sa priateľský duch a bratský pomer druha k druhu. Koľko žartovných piesní povstalo pri schôdzkach takýchto, ale koľko zdravých, života schopných myšlienok skrslo tu! Hasne uhel odervaný ode druha svého!

*

Naši priatelia slovenskí stáli na prahu veľkých dejov. Na mnohých vyplnily sa slová Gogolove v Taras Buľbovi: „Budúcnosť nie je známa a stojí pred človekom, ako jasenná hmla, dvíhajúca sa zo zeme; voslep lietajú v nej, hore i dolu švihajúc krýdlami vtáci, nepoznajúc druh druha, holub nevidiac jastraba, jastrab nevidiac holuba a nikto nezná, ak ďaleko lieta od svojej záhuby.“ V 7. sošite ročník XIV. „Slov. Pohľadov“ uverejnená kronika lipt.-sv.-mikulášska z rokov 1848 — 49 znamenite označuje pestrosť pohybov, dejov týchto večne pamätných dvoch rokov.

Že všetci, rod a ľud svoj úprimne milujúci Slováci so srdečnou radosťou vítali časy nastávajúcej svobody, to môže tajiť len zlostná klebeta. Tribún slovenského ľudu — ako ho dobre pomenoval Hurban — Ľudevít Štúr s celým zápaľom svojej duše žiadal na sneme svobodu pre všetkých, pravda tak, ako to vyslovil sladký Sládkovič: „voľnosť má byť spravedlivá!“ „Či je — vraj — svoboda len na to daná, aby ju ľudia mohli len z ďaleka videť a nie aj požívať?“ hovorí slávny historik Mommsen. Kým Kossuth špekuloval, kde, na ktorej strane dalo by sa vydobyť viac vlivu a moci, kým tento démon modernej, t. j. stranníckej svobody dráždil smysly a mysle ukazovaním moci, založenej na utiskovaní, slávy, založenej na potupovaní, svobody, ktorá priniesla mnohým reťaze, Štúr na základe tej pravdy Božej: „čo chcete, aby vám iní činili, to i vy čiňte jim!“ bránil právo všetkých. Kým Kossuth v stave bol hovoriť o osude, že niektorí musia byť pánmi a druhí poddanými a len keď videl, že je to prospešné osobnej ctižiadosti, strmhlav, bez rozmyslu vynútil zrušenie panštiny: Štúr a jeho priatelia od počiatku do konca vrele a striezlive, bez výhľadu na odmenu, moc a slávu hájili ľudské, prirodzené práva. Že mnohí zemani so svojou škodou odhlasovali zrušenie panštiny, to je úctyhodné, ale nemyslím, žeby dajeden zeman s úprimnejšou radosťou bol chcel mať osvobodenie sedliactva, ako Štefan Marko Daxner. Celé jeho dosavádne účinkovanie ta smerovalo, aby pripravil sa čas osvobodenia.

Pod všeobecnou svobodou a rovnosťou rozumie sa ten stav, kde každý môže spokojne a bezpečne požívať ovocie svobody, tak ako Písmo sväté opisuje ten blažený stav (Izaiáš 2, 4): „Skujú meče svoje v motyky a oštepy svoje v srpy, nepozdvihne národ proti národu meča a nebudú sa viac učiť boju.“ U nás to bolo práve naopak; s vyhlásením svobody začali kovať z kosí a srpov meče, z motýk kopije, zo zvonov delá, že — vraj — na ochranu svobody. A kto ohrožoval tú svobodu? Panovník potvrdil všetky zákony, ktorými zabezpečená bola osobná svoboda jednotlivcov a samospráva krajiny, ale zbúrili sa — vraj — proti svobode Horvati, Srbi, Slováci a Rumuni! Divná svoboda, proti ktorej sa búria celé národy! Neboly to — vraj — národy, ale podkúpení jednotlivci! A v čom bola tá zbura? Horvati si žiadali tú samosprávu, ktorú po 20 rokoch, trebárs nie cele, dostali; Srbi žiadali zabezpečiť svoje, kráľovským slovom im dané a zaručené práva; Rumuni chceli byť svobodní aj v skutku, nielen na papieri, a Slováci chceli žiť ako Slováci, t. j. žiadali, aby každý Slovák mohol Boha oslavovať, učiť sa, vypočutým byť, súdeným byť, brániť sa, vzdelávať sa v svojej materinskej reči. Takto to uzavrené bolo na národnom slovenskom shromaždení v Lipt. Sv. Mikuláši dňa 11. mája 1848, kde v 12. bodoch boly obsažené žiadosti Slovákov, ktoré sa maly predložiť budúcemu snemu. Na tomto shromaždění prítomný bol aj Daxner a bral činnú účasť na poradách. Toto boly tie priestupky, ktoré bolo treba potlačiť aj zbraňou a občianskou válkou, pre toto naplnená bola krajina vojnou, šibenicami, podpalačstvom, pre toto proti Horvatom a Srbom vyhlásená vojna, preto náčelníci a vodcovia slovenského pohybu vyhlásení za zradcov vlasti, vyhlásená odmena na ich hlavy a stavané boly vopred šibenice.

V Tisovci pozdravená bola svoboda s hlučnou radosťou a poneváč bolo naložené sriadiť mestskú gardu, táto sriadila sa a proti vôli stoličných pánov vyvolený bol za kapitáňa Št. Daxner. Toto bolo prvou urážkou, lebo takrečení svobodomyslní páni to menujú svobodou, keď sa všetko deje dľa ich vôle. Prišla prvá voľba vyslanca, organisátorský talent Daxnerov ukázal sa skvele, za vyslanca vyvolený bol kandidát ľudu, Eugen Kubíny, ktorý sľúbil síce všetko možné, ale ako to často býva, potom sa pocigánil. Tu z čista-jasna príde stoličný rozkaz, aby aj garda tisovská tiahla proti Horvatom a Srbom; poneváč garda prislúchala kráľovi a nie stolici, veliteľ Daxner žiadal kráľovský rozkaz a keď ho nedostal, garda odoprela tiahnuť do boja, podobne sprotivilo sa aj viac obcí, medzi inými aj maďarské Jánošovce. Následkom toho podžupan Fáy zbavil Daxnera veliteľstva, proti čomu garda protestovala, za čo mnohí uväznení boli.

Keď Kossuth vynútil na sneme odhlasovanie 200.000 vojakov proti „nepriateľom vlasti“, majór gemerskej gardy, Gedeon, príduc do Tisovca, rozkázal, aby gardisti ťahali si žrebíky, ktorí pôjdu proti Horvatom a Srbom a vlastne proti zákonitému panovníkovi. Gardisti nechceli ťahať, hneď mnohí boli odsúdení na žalár a proti celej garde zavedené bolo vyšetrovanie. Tisovania bránili sa tým, že nie sú povinní poslušní byť zákonom, ktoré panovník nepotvrdil. Táto rozhodnosť účinkovala aj na okolité obce, nikde nechceli ťahať žrebíky. Toto bolo viac, ako mohli zniesť tí noví apoštolovia svobody, poslali tisíc vojakov na exekúciu a súčasne na hlavu udajných vodcov „zbury“, Št. Daxnera, Francisciho a kokavského učiteľa Michala Bakulínyho, vystavená bola odmena 100 zl. Zpomedzi Tisovanov asi 20 boli chytení, uväznení a potom na žalár odsúdení: Ján Hudec na 2 roky; Kováč, Smyk na 1 r., Štefan Čech (kand. theol., potom správca grunt. knihy v Rimavskej Sobote, † 1. marca 1894) preto, že písal Bakulínymu list, Ján Zvára, Lad. Rosjar, Ľud. Slabej, J. Struhár po pol roku; D. Lojko, na tri mesiace, S. Brvot, L. Čipka, J. Dianiška a S. Medzihradský po mesiaci ťažkého žalára v železách a verejnej práci. Vo februári 1849 vypustil ich Schlick, ale po odtiahnutí vojska zase boli väznení, až strach pred Rusmi osvobodil ich z väzenia.

Spolu s Tisovanmi sedeli aj Hnúšťania a Jánošovania, ktorí odohnali slúžneho a majóra gardy a nedali ani chlapa proti Jelačićovi. Aj týchto osvobodil Schlick, ale vo febr. 1850, tedy po revolúcii zasadli páni gemerskí „táblabirovi“, dali si predvolať Jánošovčanov a more patrio odsúdili ich na palicovanie, ale vojenský veliteľ, kapitáň Feldek, pokazil pánom zábavu, súd rozohnal a obžalovaných prepustil.

Daxner s Franciscim na vyzvanie komissára Hudobu napriek tomu, že ich Tisovania nechceli pustiť, v povedomí svojej nevinnosti sami šli do Plešivca, kde, akonáhle ta prišli, chytení a spolu s Michalom Bakulínym pred štatariálny súd postavení boli. Na šťastie všetkých troch, štatariálny súd nedržal sa štatariálnych pravidiel, samé vyšetrovanie trvalo od 27. okt do 2. nov. a sám súd len 7. vynesený bol. Daxnerove odpovede pred súdom a písomná obrana svedčia o mužnej odvahe, ráznej opatrnosti, dospelosti úsudku, ktoré prekvapujú, keď človek vie, že tak hovoril 26-ročný mladý muž v predvečer smrti. Hovorí tu nie nejaký so životom svojím ľahko zahrávajúci mladík, ale muž, ktorý si pevne vyznačil ciele svojho života, od týchto cieľov odstúpiť nemožno a keď je potreba, hotový je za ne aj život položiť. Tento svoj cieľ života vyslovuje ako obranu na tú námietku a obžalobu, že sa spojil s nepriateľmi vlasti: „Od detinstva ustavične cítil som nezavinené utrpenia Slovákov a od toho času vystavil som si za cieľ života dvíhať povedomie hodnosti pri tom biednom, zanedbanom ľude slovenskom, zlepšiť jeho položenie a nebol som nepriateľom Maďarov vtedy, keď som účinkoval v prospech svojich slovenských bratov.“ Ďalej hovorí: „Svoboda vždy bola mojou hlavnou zásadou až do najmenších častí! Chcel som vždy dobre, bol som agitátorom medzi ľudom, ale nie buričom, neobetoval som sa zo sebectva, ale k vôli pozdviženiu záujmov svojich slovenských spoluobčanov.“ Konečne prosí, že ak treba zomreť, aby ho radšej zastrelili.

Svoju obranu započína: „Je to strašné položenie! mladý, na prahu života stojaci muž následkom smutného pádu nútený je prosebne obrátiť sa k sudcom, ktorí majú vyriecť nad životom a smrťou jeho rozhodujúci súd, a toto je terajšie moje položenie, vyznám úprimne, že by som nemal dosť sily zniesť toto všetko pokojným duchom, keby nežilo vo mne to povedomie, že dosavádne moje zásady a úmysly boly v úplnom súhlase so svobodou vlasti a šťastím mojich spoluobčanov“ a končí „staň sa vôľa Tvoja“! — Daxner, Francisci a Bakulíny boli odsúdení na šibenicu. Na druhý deň po vynesení súdu mali byť obesení. Šibenice boly na dvore plešivského väzenia postavené, kat už bol došiel. Naši odsúdenci boli pripravení na to najhoršie. Francisci bol složil ako pohrabné verše báseňku:

Brat Št. Daxnerov Juro hotovil sa k tomu, že ako by mal dopustiť na brata smrť potupnú šibenice, radšej ho sám zastrelí, ale vyzvedelo sa to dáko, odobraná mu bola pištol; sám ale Štefan mal pri sebe skrytý nôž, hotový súc pred vyvedením do seba ho vraziť. Svitlo osudné ráno, tu dozvedeli sa naši odsúdenci, že výrok smrti premenený bol na 3-ročný žalár. Zachránenie života mali čo ďakovať, že v bitke pri Švechate Jelačić zbil maďarské vojská a tak opadly krýdla, Karol Szentiványi, ako komissár bezpečnosti prekazil prevedenie výroku s tým dôvodením, že štatariálny súd má sa vyniesť a previesť pod 24 hodinami; poneváč sa to nestalo, musela sa vec preniesť na cestu riadneho súdu. Že nespravodlivý a ukrutný súd nebol prevedený, zásluhu má v tom šľachetný kňaz kalvínsky Szentpétery, ktorý vedený citom ľudskosti a kresťanskej lásky, orodoval za odsúdencov a vplývaním svojím na sudcov i samého komissára prostredkoval, aby prevedenie výroku bolo odročené a potom aj sám výrok zmenený.

Pozatváraní Tisovania s Francisciho mladším bratom Karolom ostali v Plešivci aj vtedy, keď cisárske vojská shrnuly sa do krajiny so všetkých strán, tam boli aj ostatní národovci gemerskí väznení pre vernosť k svojmu rodu. Daxner, Francisci, Bakulíny ako hlavní „vinníci“ vedení boli cez Rimavskú Sobotu, Lučenec a Vacov do Pešte, kde zatvorení boli v takrečenej „Neu-Gebäude“ budove, do ktorej boli pozdejšie zatváraní rozliční maďarskí náčelníci, medzi inými tu bol zastrelený gróf Ľud. Batthyányi, prvý uhorský ministerpredseda. Naši väzňovia našli tu viac spoluväzňov, medzi inými aj básnika Janka Kráľa, prostredníctvom žalárnika, rodom Rumuna, dozvedovali sa o svete. Až konečne 5. jan. 1849 počuli na dvore budovy neobyčajný pohyb, pomocou k obloku pristaveného stola a stolca, videli na dvore zmätok, vojsko rozličného druhu na úteku. Tu vnišiel žalárnik a oznámil, že maďarské vojsko ustupuje pred cisárskym pod vedením kn. Windischgrätza. Zpráva sa potvrdila. Po zaujatí Pešte vojskom cisárskym, poprezerané boly väzenia, zajatci predvolaní, vypočutí a obete maďarskej hrúzovlády prepustené boly; medzi týmito boli aj naši väzňovia. Kam sa obrátiť? Ísť domov nebolo radno, tam čakal nový žalár alebo šibenice a aj Daxner — napriek svojmu prísnemu, zákonnému smýšľaniu — musel sa presvedčiť, že zákon platí len v riadnych pomeroch aj to len medzi spravodlive smýšľajúcimi ľuďmi a keď predtým nebol cele usrozumený s tým, že Štúr, Hurban a iní náčelníci slovenskí začali obrannú válku proti svevoľným násilníkom, teraz aj sám videl, že jediné bezpečné miesto vo vlasti je vojenský tábor. Ku tým bojovníkom za svobodu, ktorí jemu bojovníkovi za svobodu pripravili šibenice, nemohol ísť, šiel ta, kde boli bojovníci za opravdovú rovnosť a voľnosť, medzi slovenských dobrovoľníkov ku Leopoldovu.

Nemožno tu vypravovať deje povstania slovenského, veď to i tak vypravili iní, očití svedkovia. Tu len toľko pripomenúť nutno, že ak vôbec možno a svobodno riecť o dajednej válke, že bola oprávnená, iste možno to riecť o povstaní slovenskom. Bolo ono výplyvom sebaobrany a bránenie všeobecných záujmov, ktoré boly vyslovené v tom hesle: vernosť k panovníkovi! O tom možno sa hádať, ktorá forma vlády je lepšia, republika, či monarchia, ale to každý uzná, že prechod z jednej formy vládnej do druhej spôsobí viac otrasenia a zkazy, ako tá najhoršia vláda. A práve počnúc od panovania Ferdinanda V., zvlášť, keď monarchia osvobodila sa od tradicionálnych pút zhubnej Metternichovskej politiky, ktorá ale zase bola len výplyvom nadužívania takzvanej svobody, nebolo žiadnej príčiny žiadať si premenu vlády a o všeobecné dobro starajúci sa ľudia vo vernosti k panovníkovi videli záruku vlastnej svobody a dobrobytu. Pre túto vernosť odsúdený bol Daxner a teraz obdržiac svobodu z rúk vojska panovníkovho, tým viac cítil sa byť viazaným; vytriezvel z opojenia maďarskej svobody a splnil slová, ktorými zakončieva obranu svoju pred štatariálnym súdom: „Chybiť je prirodzenosťou ľudskou, ale zmúdreť z vlastných chýb a tie napraviť, je vlastnosťou lepších sŕdc!“

Že tak zmužilý junák bol medzi dobrovoľníkov vďačne prijatý a vyznačovaný, to sa rozumie. Vstúpil ta 25. jan. 1849 a bol tam až do rozpustenia dobrovoľníckeho sboru v Štiavnici dňa 12. nov. 1849, ako kapitáň a pozdejšie veliteľ broja (Battaillons-Commandant). O nedlho mal príležitosť ukázať spôsobnosť svoju na hor i na dol. Počas celej revolúcie Slováci verne stáli pod zástavami cisárskymi a predsa boli upodozrievaní, potlačovaní, odstrkovaní: nielen vojenskí dôstojníci pozerali cez plece na „novopečených — z theologov, právnikov, pravotárov“ na dôstojníkov popremieňaných — kollegov, ale ani viedenskí štátnici nedôverovali Slovákom a obviňovali ich tu z protimonarchistických, tu z kommunistických a kto vie akých úmyslov. Nebolo triezvo smýšľajúceho človeka, ktorý by bol v stave býval pochopiť a použiť známu, vyzkúsenú vernosť a zmužilosť slovenskú, ináč by boly veci stály vtedy, aj dnes. O nedlho po vstúpení Daxnerovom do sboru dobrovoľníckeho bola bitá bitka pri Acsi, kde naši dobrovoľníci vyznačili sa, ale odstrkovaní boli od hl. veliteľa cisárskeho vojska, gen. Šimoniča, vlastne jeho adlátusa, kapitána Adlerberga, ktorý nenávidel slovenských dobrovoľníkov a považoval za „kanónfutter“. Aby pomer dobrovoľníkov k cisárskemu vojsku nejak upravený bol, dôstojnícky sbor dobrovoľnícky vyslal Daxnera do Viedne ku c. kr. ministerstvu vojenskému prosiť, aby za veliteľa dobrovoľníkov vymenovaný bol rázny a obľúbený kapitáň Feldek, ako národne smýšľajúci Čech. Ale práve preto nebol vymenovaný, ale poslaný bol barón Levartovský, ktorý mal byť viac hamovkou, ako ostrohou. Pri tejto príležitosti bol volaný Daxner aj k povestnému ministrovi Bachovi, ktorému podal zprávu o priebehu bitky pri Acsi a ustúpení cisárskeho vojska k Rábu a Prešporku.

Keď poslanie Daxnerovo nezdarilo sa vinou krátkozrakosti viedeňských, klátivých diplomatov, tým zdarilejšie dokázal sa ako udatný bojovník pri Komárne a sriaďujúci duch pri shromaždení, cvičení a vedení nových dobrovoľníkov. V Liptove za dva týždne sosbieral a vycvičil 800 dobrovoľníkov, doviedol ich do Brezna a pripojil k ostatnému sboru. Po príchode Rusov dobrovoľnícky sbor pod vedením b. Levartovského pohol sa zase slovenskými stranami. 30. aug. doviedol Daxner 100 dobrovoľníkov do L. Sv. Mikuláša, ktorí 5. sept. ďalej išli. Konečne prišiel aj do svojho rodiska. Dľa vyššieho rozkazu b. Levartovského s osem stotinami dobrovoľníkov prišiel do Gemera, aby očistil túto stolicu od maďarskej guerilly. Sám Levartovský obsadil so štyrmi R. Sobotu, Daxner ale s ostatnými štyrmi Tisovec, majúc na starosti horný Gemer; ani vtedy ešte neprestávaly intrigy zemanské; títo nahovorili c. kr. kapitána Cecco-Pierského pluku, aby z Tornali šiel do Soboty osvobodiť loyálnych občanov od dobrovoľníkov. Prišiel, ale keď videl, v čom je vec, vrátil sa a následok bol, že Levartovský dal odviesť podžupana do Košíc. Daxner by bol mal príležitosť pomstiť sa nad tými, ktorí ho chceli videť viseť na šibenici; pomstiť sa, ale ako? Jeden z najprednejších ľudí z gemerských zemanov, člen najprednejšej rodiny ako kompromittovaný dostal sa do moci jeho; moc svoju použil k tomu, že vyprostredkoval mu amnestiu! Takto pomstil sa ten, ktorý učil ľudí: dobre čiňte nenávidiacim vás! Mnohí gemerskí páni mali čo ďakovať jemu, že zachránili si svobodu, majetky, život. Ešte len nedávno, ale po smrti Daxnerovej, ďakoval jeden zememerač synovi Daxnerovmu, že jeho otec zachránil 1849. r. svobodu a život jeho otcovi.

Revolúcia bola premožená pomocou ruskou a pri spolupôsobení pod menom svobody potlačených, žalárovaných, mučených. Všeobecne očakávalo sa, že svoju vernosť k trónu dokázavší budú odmenení, ale tu zase tá krátkozraká nedôvera. Čo sa dialo inde, to nemožno pripomínať, lebo nám nutno ostať pri predmete. Prímluvou Št. Daxnera, ktorého slovo mnoho platilo u Levartovského a iných slovenských národovcov, vymenovaní boli za slúžnych v gemersko-malohontskej stolici národovci slovenskí: Juro Daxner, Michal Bakulíny, Peter Kellner, Pavel Lovčáni, za hlavného notára stolice a tajomníka c. kr. komissára Ján Moravčík, ale za c kr. komissára vymenovaný bol Ján Szilárdy predtým Mumhardt napriek tomu, že bol členom toho štatariálneho súdu stoličného, ktorý Daxnera, Francisciho a Bakulínyho a ešte asi 20 súdruhov súdil ako politických previnilcov pre vernosť k trónu Jeho Veličenstva — na toto sa zabudlo pri tej zásluhe, že bol blízkou rodinou rožňavského biskupa. Intrigy a žaloby proti našim mužom maly svobodný priechod, Daxner žalovaný bol grófovi Ant. Forgáchovi, civil-dištr. komissárovi, že je demagog a pansláv. Jemu bolo ľahko podvrátiť lže, keď práve pre vernosť ku panovníkovi súdený bol a krem toho celý rok dobrovoľníčil. Po rozpustení dobrovoľníckeho sboru osadil sa zase vo svojom rodisku ako pravotár. Začiatkom roku 1851 vymenovaný bol za námestného štátneho zástupcu, čo bolo vtedy významné postavenie a znakom dôvery so strany vlády, ale dosť skoro zvrtla sa kocka. Vtedy, keď by vláda bola mala dokazovať pevnosť, ráznosť, všade javila sa nestálosť, klátivosť. Kromerížska ústava zo dňa 4. marca 1849 sľubovala v rámci jednoty ríše svobodomyslné ustanovizne, osobnú a národnú rovnoprávnosť, zrazu počalo sa koketovanie s uhorskými pánmi — starokonservatívcami, ktorí nenávideli síce Kossutha s jeho prílišnými novotami, ale žiadali samosprávu Uhorska, pravda tak, ako to oni rozumeli: Slovákom nič, sebe všetko; a v skutku poprichádzali do vplyvných úradov a prenasledovali roduverných Slovákov o závod. To všetko zase po chvíli premenilo sa; tuzemskí úradníci boli vytískaní, za úradníkov prišli Nemci alebo Česi (Bach-husári), začal sa centralismus spojený s ponemčujúcimi snahami, t. j. s nemeckou správou. Daxner mysliac, že vláda vážne smýšľa so svobodomyslnými úmyslami, vyslovenými v kromerížskej ústave, hľadal spôsob, ako by sa dalo dosť urobiť požiadavkám národnostným, menovite pri správe a súdobníctve. Rozdeliť gemerskú stolicu na dva správne a súdobné okresy a vec bude vybavená, pre vyšný slovenský okres bol už vyzrel sídlo V. Revúcu, ktoré mesto hotové bolo prepustiť svoj mestský dom k cieľom správnym a súdobným. Nový centralisačný smer pretrhol tieto úmysly, ostalo ale jedno pole, kde sa dalo účinkovať pre ľud, a síce osvecováním ho v školách. Minister osvety gr. Thun prajný Slavianstvu a Slovákom zvlášte, čo dokázal aj brošúrou svojou: Über die Stellung der Slovaken in Ungarn, vydal nariadenie ohľadom školstva, kde vyslovené boly aj nasledujúce zásady: ohľadom naukosdelnej reči školy tak majú byť usporiadané, aby vyučovanie dialo sa v materinskej reči žiactva a natískanie rečí musí byť odstránené zo všetkých vzdelávacích ústavov. Daxner chopil sa tohoto, a keď cirkevné vrchnosti nechcely zadosť robiť týmto požiadavkám v školách konfessionálnych aj slovenskými grošmi vydržiavaných a keď prosba, aby v Tisovci utvorená bola štátna reálka slovenská, pre peňažité prekážky vyplnená byť nemohla, obrátil sa k Revúčanom, menovite Matejovi Nandrássymu a Martinovi Štefančokovi, aby — keď zo sídelného mesta správy a súdobníctva nič, — založili v Revúci slov. reálku. Po dlhšom vyjednávaní — zvlášť pričinením vznešeného muža Sam. Reussa, farára a super. administrátora, — mesto Revúca obetovalo základinu 24.000 zl. v str. a cirkev plat jednoho učbára. Celá vec rozbila sa na tom, že konkordátom s pápežom učineným tiesnená vláda žiadala, aby právo vymenovania direktora patrilo rožňavskému biskupovi. Rozbitie sa tejto veci malo ešte aj iný následok: niekto obžaloval, že Daxner priviedol Revúčanov na to, aby nepristali na podmienky vlády, následkom čoho cele neočakávane 12. febr. 1853 preložili ho v „záujme služby“ ku štátnemu zastupiteľstvu do Košíc. Pravda, že ho preložili v sprievode pochvalného prípisu, kde vychvaľovali jeho ráznosť, vedomosť a svedomitosť. Takýchto prípisov dostal koľkokoľvek pri každom presadení a prepustení, ale tým sa mu kaša nepomastila, súcosť uznali, ale vec slovenskej reálky bola tým pochovaná a to tým viacej, že keď r. 1853 vypukla východná válka medzi Ruskom a Tureckom a Rakúsko zamiešalo sa, aby vyplnilo slová min. Schwarzenberga: „Ich werde die Welt durch meinen Undank in Erstaunen setzen“, začalo vojnu proti Rusku, k tomu boly potrebné peniaze, vláda rozhodla sa vyzdvihnúť takzvanú dobrovoľnú pôžičku, a mesto V. Revúca chcej-nechcej muselo požičať 40.000 zl. a tak základina školská šla na také diela, kde vláda mravne aj finančne utŕžila si náležitú porážku.

Koncom marca 1854 poslaný bol Daxner ako dočasný štátny zástupca do Rim. Soboty a v ten istý rok vymenovaný bol za štátneho zástupcu do Šátoralja-Ujhelyu v Zemplíne a nie ako on sa pýtal, do Rim. Soboty. Povedali zase, že v „záujme služby“, lebo že to bola stanica v celom dištrikte správnom najdôležitejšia, ale v skutku stála vláda pod vplyvom ľudí, ktorí krivo hľadeli na jeho národné účinkovanie. Zemplín bol rodisko Kossuthovo a sídlo opposicionálnej šľachty maďarskej: poslali ta Slováka, aby ju krotil a držal na uzde dľa toho porekadla: divide et impera! Ale cieľ bol pochybený. Daxner nebol súci za delátora a maďarskí zemani i mešťania ostali, čím boli, ako ich označuje Genserich: iugi inpatientes, libertatis incapaces! Nového štátneho zástupcu prijali s oprávnenou nedôverou, ale upadovali z divu do divu, keď videli, že mnohým kompromittovaným zaopatril advokatúru, keď dozvedeli sa o jeho dobrovoľníctve, keď poznali jeho bezžistné milovanie svojho ľudu a svojej materinskej reči, nechápali to, lebo nevideli ešte intelligentného, k svojej národnosti smelo a otvorene hlásiaceho sa Slováka, nazvali ho Hurbanom.

Z jeho pobytu v Šátoralja-Ujhelyi poznamenať nutno dve veci: jeho ženbu a poznanie maďarského ľudu. Pri ženbe svojej označil sa ako silný, nezlomný charakter. Vzal si zo slovenského zemanského rodu pochodiacu, ale v maďarsky smýšľajúcom Farkašovskom dome vychovanú Pavlínu Štepánovú, ale svojím vlivom, silou čistého presvedčenia priviedol ju ta, že jej duša splynula v každom ohľade s jeho dušou, naplnil sa tu ten poriadok Boží v manželstve: Tvoj Boh, môj Boh, tvoj ľud, môj ľud. Dľa smutnej zkúsenosti naši národovci dali sa skriatnuť alebo aspoň nakloniť ženou na rozcestie. Koľko žien slov. národovcov staly sa Delilami svojím, predtým zmužilým Samsonom! Pri všetkom lichotení do očí, hľadaní jeho priazne, záštity, Daxner mohol poznať charakter maďarstva, vyšších i nižších, nesdielnosť, nespratnosť, oddialenosť od tej pravdy Spasiteľovej: čo chcete, aby vám ľudia činili, to aj vy čiňte im! A nielen tu zažil trpké zkúsenosti priateľstva a pohostinstva „rytierskeho“ maďarského národa. On, ktorý veľkú čiastku života strávil medzi Maďarmi a svojou mravnou prevahou a vzdelanosťou vydobyl si všeobecnej úcty, musel vyznať, že v svojom živote našiel len dvoch spravodlive smýšľajúcich Maďarov. Boli to jeho kmotrovia: Lörinczy a Papp.

Nevďak rakúskej vlády dožil sa dosť skoro zaslúženého ovocia, pripravila sa o jediného priateľa a postaviac sa za obrancu legálnych práv Turecka, sama pritiahla sa do toho položenia, že jej „spojenci“ hovorili o nej, ako o nelegálnej. Účasťou na krimskej válke vydobylo si malé Sardinsko miesto pri diplomatickom stole kongressu parížskeho a jeho zástupca geniálny Cavour vedel medzi pojednávaním upozorniť na nezákonné obsadenie italských zemí Rakúskom: liberálna Anglia nemala záujem brániť Rakúsko, Napoleonovi záležalo na tom, aby ukázal sa zastupiteľom pokroku a svobody, Prusko krivo hľadelo na zmáhajúci sa vliv a teraz tešilo sa rozpakom svojho súpera v Nemeckej ríši a Rusko v tiesňach nevďačného suseda videlo pomstu Božiu. Nikto ale netešil sa tomu viac, ak z práv svojich vytisnutí Maďari. Emigrácia na čele s Kossuthom pracovala verejne v Sardínsku a Francúzsku na vojne proti Rakúsku a v krajine pozostalí zrejme ukazovali, ako sa tešia z nepriateľstva cudzích vlád proti nenávidenej vláde, pravda dľa toho, ako viac alebo menej množily sa jej rozpaky, aj oni viac alebo menej zjavne hlásali svoje presvedčenie. Vládni úradníci najlepšie pocítili túto premenu nie v smýšľaní ale v prejavovaní jeho. Z jari 1857 preložený bol Daxner do Veľ. Kállóva v sabolčskej stolici za radcu ku stoličnému a za predstatu okresného súdu. Tam mal častú príležitosť pri riadení záležitostí urbariálnych obcovať s vyššou i nižšou šľachtou a poznať jej smýšľania a výhľady do budúcnosti. Ako hľadaný sudca v urbariálnych pravotách, lebo krem neho pri celom súde nikto nevyznal sa v tom, prišiel do styku s tamejšou aristokraciou, menovite s barónmi Vayovcami, ktorým dokazoval, že sú slovenského pôvodu, lebo pochodia od Tomáša Voju alebo vojvodu a s Kállayovcnmi, zvlášte s Edmundom Kállayom, potomným opposicionálnym vyslancom, s týmto viedol časté rozhovory o budúcom sriadení krajiny a z týchto rozhovorov takrečeno povstalo Memorandum sv.-martinské, lebo na základe ich rozmýšľal o budúcom sriadení pomeru medzi Slovákmi a Maďarmi. Kállay bol prvý, ktorý čítal obsah Memoranduma v krátkej punktácii maďarskej a vyslovil sa o ňom, že na tom základe možno pokonávať vec na sneme, ak — vraj — bude dostatočná stránka a hovoril o tom aj s inými prednejšími politikmi maďarskými, raz doniesol chýr z Pešte, že tento programm najde silného podporovateľa v grófovi Lad. Telekimu.

Z časov pobytu Daxnerovho v Kállóve poznamenávame, že keď predseda stoličného súdu, rodom Sikuľ zo Sedmohradska následkom vyššieho rozkazu nariadil, aby súdne výroky boly vydávané stránkam po nemecky, Daxner raisonoval proti tomu a nariadenie bolo vyzdvihnuté, mnohí ďakovali mu za obranu práva. Nech že to preukáže dnes dajeden okresný sudca.

*

Ovocie nevďaku dozrievalo. Boly to bitky bité r. 1859 medzi Viktorom Em., sardinským kráľom a Napoleonom, francúzskym cisárom z jednej a osihoteným Rakúskom z druhej strany. Ztrata Lombardie bolo len menšie nešťastie pre panujúci systém. Horšie bolo to, že väčšia čiastka obyvateľstva tešila sa porážke, takto sa pomstila nevďačná vonkajšia a vnútorná nepravá, úzkostlivá, neúprimná politika. Ale najhoršie bolo to, že tá vláda, ktorá drzo vyvolala nebezpečenstvo, zpätila sa pred ním, a keď bolo zle, ukázala zase slabosť. 11. júla bolo uzavrené prímerie vo Villafranke a už 12. vyšiel cisársky manifest sľubujúci národom reformy v zákonodarstve a administrácii. „A veď Uhorsko malo svoju ústavu, jemu len to treba prinavrátiť, čo malo!“ — odpovedali uhorskí páni, ktorí už boli čakali legie Kossuthovské a mrzeli sa na Napoleona, že napochytre uzavrel pokoj. Nič neosožilo odstúpenie ministra Bacha, rozdráždenosť vždy vzmáhala sa, úradníkom cisárskym vybíjané boly obloky, čoho dostalo sa — napriek obecenstvu preukázaným službám — aj Daxnerovi a aby zmätok bol úplný, v tomto najnepríhodnejšom čase vydaný bol dňa 1. sept. 1859 cisársky patent, vzťahujúci sa na sriadenie ev. cirkve, toto bol olej na oheň náruživostí. Vláda použila prísnosť. Eduard Zsedényi a K. Máday pre svoje vystúpenie proti patentu zatvorení, Tancsics pre politické agitácie na 10 rokov väzby odsúdený, ale táto prísnosť netrvala dlho. Na najvyšší rozkaz Zsedényi a Máday prepustení, prvší vymenovaný bol za vicekancellára a dvorného radcu, druhý vyvolený za superintendenta. Civilný a vojenský guvernér arciknieža Albrecht držal mocne správu v rukách, zamedzil demonštrácie i 6. okt. 1859, i 15. marca 1860, keď ináč nešlo, aj vojenskou mocou, tiekla aj krv, ale takáto prísnosť nehodila sa politiku vedúcim kruhom, bol odvolaný a na jeho miesto prišiel generál Benedek, za vojaka dobrý, ale za správcu krajiny v tak ťažkých pomeroch nespôsobný. Celá jeho missia vyšla na smiech. Akú smiešnu úlohu hral v krajine, o tom vývod podáva Daxner vo svojich rozpomienkach „Po roku 1849“. (Viď Slov. Pohľady z r. 1892 č. 7.) Priatelia starej samosprávy uhorskej, keď videli toto hapkanie vlády, tým smelšie vystupovali so svojimi požiadavkami. Z panského kassína peštianskeho vyšlo heslo: Restitutio in integrum! t. j. prinavrátenie úplnej samosprávy, a vláda vždy ďalej a ďalej ustupovala, keď nevydaril sa ríšsky snem, započala s uvádzaním staromunicipiálnej správy stoličnej. Vymenovaní boli noví župani, sriadené a či novovyvolané stoličné výbory z r. 1848/9, z ktorých ale vylúčení boli priatelia viedeňskej vlády pod heslom „meghalt“! Na 2. apríl 1861 povolaný bol snem kr. do Pešte a v tom istom mesiaci vyšlo panovnícke nariadenie, aby doterajšie c. kr. súdy boly rozpustené a zákonné súdy v život uvedené. Týmto skončilo sa Daxnerovo úradovanie vo V. Kállóve a on vrátil sa počiatkom mája 1861 do Tisovca. Prepustený bol zase s tou najväčšou pochvalou.

Bol to pri jedných z politických dejateľov vážny úmysel, pri druhých dočasná opportunita neupadnúť do predošlej chyby odstrkovaním odcudziť si väčšinu obyvateľstva krajiny tvoriace národnosti. Maďarské noviny boly plné svobody, bratstva a sľubov, hovorily napospol: „Všetky žiadosti nemaďarských národov vlasti našej považujeme za slušné a splniteľné, ktoré nenarušujú celistvosť spoločnej vlasti a nečelia utvoriť štát v štáte.“

Spomenuli sme už rozhovory Kállayove s Daxnerom. Tento rozvinoval svoje myšlienky vzhľadom uspokojenia Slovákov, v „Pešťbudínskych Vedomosťach“ vyslovil všetky zásady vyrovnania a konečne vyzval Jána Jesenského, na t. č. hlavného slúžneho v Turč. Sv. Martine, aby postaral sa o svolanie národného shromaždenia, kde by sa ustálily požiadavky národa slovenského pred krajinský snem. Stalo sa, predstavenstvo mesta Turč. Sv. Martina povolalo na deň 6. júna 1861 všetkých národovcov slovenských k schôdzke, aby tam na základe svornosti všetkých národností a na základe jednoty Uhorska usporiadali žiadosti Slovákov pred krajinský snem k zabezpečeniu a zveľadeniu národnosti slovenskej.

*

Dni 6. a 7. jún 1861 sú zvláštnymi dňami v živote slovenského národa. V politike pravda rozhoduje skvelý výsledok, tomuto sa koria ľudia. Keby sv.-martinské shromaždenie bolo malo okamžitý výsledok, dnes všetci pozerali by naň s úctou. Kdežto pri doterajšom nezdare mnohí i priatelia naši krčia plecia a jeho neuskutočnené uzavretia považujú za zastaralé veci, s ktorými dnes zapodievať sa niet príčiny. Nech kto súdi, ako chce, to je neodškriepiteľná skutočnosť, že až podnes my nemáme iného programmu, ako sú tieto uzavretia, a 30-ročné utrpenia a mnohé trpké zkúšenosti, sklamané nádeje presvedčujú nás o tom, že jedine na základe týchže uzavretí možno zabezpečiť slovenskú národnosť a reč na území spoločnej vlasti, o tom presvedčiť sa môže každý, nielen priateľ slovenskej národnosti a reči, ale aj každý slušne a spravodlive smýšľajúci človek, keď prečíta si toto pod menom „Memorandum národa slovenského“ uh. kraj. snemu podané uzavretie.

Pôvodcom tohoto Memorandumu je Št. M. Daxner, lebo s malými výnimkami a premenami prijaté boly jeho, od rokov pečlive sberané, s politikmi maďarskými popreberané myšlienky. Hlavní účastníci shromaždenia označení boli nasledujúcimi krátkymi slovmi: Francisci (ako predseda) bol srdcom, Hurban (ako rečník) dušou a Daxner rozumom shromaždenia.

Tam prítomní zemani: župani Révay a Szentiványi a kr. vyslanec Just žasli tu nad výrečnosťou, tu nad štátnickou rozumnosťou svojich zaznaných spolurodákov, a keď po vrelej, hlavne na nich upravenej reči Hurbanovej vyznali, že proti takej reči nemožno sa brániť, nie menej premožení boli silou logiky Daxnerovej, a keď aj vyslovili svoje obavy ohľadom „Okolia“, že sa to považovať bude ako trhanie krajiny, pripojili sa predsa k vývodom jeho a Révay prijal tam na seba vodcovstvo vyslanstva slov. na snem, ale či nebolo úprimnosti, či sa zľakol, či ho odhovorili, keď bolo treba ísť, vzdal sa vodcovstva. Je to smutná známka našej slov. šľachty, že bažila vždy za mocou, panstvom a cudzinou, až dosiaľ to cítime, že naši vlastní sú nám najväčšími škodcami, a títo, aby vynikli, dostali úrady, prišli k bohatstvu, k pohodliu, zapredávajú svoju krv, žijú z utrhačstva, udavačstva; celým právom mohol odseknúť prostoreký Hurban po 20 rokoch Szentiványimu v Prešporku, keď tento v oči Hurbanovi tvrdil, že veď oni obidvaja dobre vedia slovensky, čo sa aj neučili vo školách: „Áno, ale ja (Hurban) zachoval som lásku k tej reči a Vy (Szentiványi) ste ju zapredal za judášsky peniaz!“ Naši zemani tak potrebujú slovenskú reč, ako židia, t. j. nakoľko majú z nej uitok, židia pri kupectve a krčmárení, páni pri úradoch a keď sa dajú voliť za vyslancov.

V samom shromaždení povstala otázka: kam predostreť Memorandum? Jedni chceli ho podať len panovníkovi, dajedni, s Palárikom na čele, zvedení priateľskou tvárou maďarských politikov, chceli ísť len na snem s úplným obídením panovníka; túto mienku zastávali aj prítomní zemani. Daxner bol od počiatku tejže mienky, a síce preto, aby krajinský snem vyslovil z ohľadu uznania osobnosti národa slovenského svoje áno alebo nie; i jedno i druhé bolo by prispelo k pomknutí otázky tejto napred. Mnohí vytýkali mu toto ako chybu, ale čo dosiahli Srbi svojimi uzavretiami karlovického kongressu dňa 6. apríla 1861? A predsa títo predložili svoje uzavretia 8. apríla tohože roku Jeho Veličenstvu, a keď slov. vyslanstvo pod vedením biskupa Moyzesa dňa 12. decembra 1861 podalo Memorandum Jeho Veličenstvu, Jeho Veličenstvo prijal tože vyslanstvo tými slovami: „Teší ma, že Vás vidím ako zastupiteľov môjho loyálneho slovenského národa!“ Ale pre samú vec nevykonalo sa nič, a po rozpustení snemu za čas takrečeného provisoriuma, s výnimkou dajedných menších úradov za úradníkov, menovite hlavných županov vymenovaní boli samí nepriatelia slov. národa. Keby viedeňská vláda úprimne bola smýšľala so Slovákmi a bola vymenovala za županov do slov. stolíc Slovákom priaznivých mužov, pri nasledujúcich voľbách do snemu Slováci mohli mať svojich 60 vyslancov a pri vyrovnaní boly by veci naše ináč stály. Ale aj tam hore strašil a straší vždy bobo panslavismu, vlastne zlé svedomie, že akoby vždy odstrkovaný národ mohol vinúť sa vernosťou k svojim odstrkovateľom, ktorí znajú ho len vtedy, keď ich ženie potreba.

Vymenované bolo vyslanstvo pred snem, ktoré 27. júna podalo Memorandum podpredsedovi snemovne, Kolomanovi Tiszovi, pozdejšiemu ministrovi a známemu potlačovateľovi Nemaďarov, so svojím povestným „összetiporom“ (zdrúzgam!). Členovia vyslanstva — keď Révay odskočil — pod vedením Jána Francisciho boli tí istí, ktorí podpísaní sú na Memorandume samom.

Ešte slov. vyslanstvo nedošlo pred snem, už začalo sa robiť proti uzavretiam martinským. Myšlienka vyšla od našich slovenských pomaďarčených zemanov, ktorí v panskom kassíne peštianskom ponúkli sa, že budú sbierať protesty medzi Slovákmi proti slov. Memorandum. Boli to zväčša bývalí zemskí páni, vyslanci, stoliční úradníci, ktorí sbierali protesty. Pamiatka panštiny, derešov a vôbec prisluhovania panskej spravedlnosti bola ešte živá u ľudu, a čo pán prosí, to byť musí! Krem toho nebolo tej lže, toho podvodu, ktorý by páni neboli použili. Slov. ľud je zväčša upriamený a nútený na priemysel a kupectvo, a to sa najlepšie darí na žírnych rovinách dolnej zeme, medzi pohodlnými Maďarmi. Tu navraveli našim Slovákom, že vtedy toto prestane, lebo Maďari dajú sa daskami obiť a nikoho z Okolia zo Slovákov nepripustia medzi seba. Takýmto spôsobom povstaly protesty proti Memorandumu a maďarskí politikovia prijali to s viac-menej utajenou radosťou. Sám Kállay, stretnúc sa s Daxnerom, oslovil ho s tým, že Slováci silne protestujú proti uzavretiam sv.-martinským, a keď mu Daxner povedal: „Darmo protestujú, to je už ukončený historický fakt!“ — odvetil: „Áno, ale historický fakt je i to, že ľud nemáte pri sebe a to mnoho značí.“

Akoby odpoveď na Memorandum a žiadosti iných národností, spolu tiež akoby odpoveď na tú panovnícku proposíciu zo dňa 21. júla 1861: aby právo národností nemaďarských určilo sa i ohľadom objemu i ohľadom reči a národnosti, ako i poťahom na ich pomery ku verejnej správe, bolo uzavretie snemu zo dňa 21. aug 1861, kde na návrh Tiszov uzavrelo sa: „snem medzi prvé a najvážnejšie úlohy počituje uspokojenie všetkých nárokov v krajine bývajúcich národností, ktoré nestoja v protimluve s territoriálnou a politickou celistvosťou vlasti.“ Dobre pomenoval Daxner toto uzavretie „strakou na kole“ nielen preto, že snem bol na druhý deň rozpustený a tak uzavieral, aby preťahoval medové motúzky tým, ktorých „páni“ budú ešte potrebovať k boji proti vláde a potom už teraz vieme, aký to široký pochop: territoriálna a politická celistvosť vlasti, keď každé slovensky povedané alebo napísané slovo považuje sa za nápad proti vlasti. Týmto uzavretím snemu bola otázka Memoranduma na vonok vybavená, ale medzi Slovákmi pôsobilo ono veľké oduševnenie a ružové nádeje. Všetko, čo cítili v ten čas Slováci a jakou vďakou vinuli sa k pôvodcovi Memoranduma, vyslovil osobný priateľ Daxnerov, Samuel Ormis, vo svojom venovaní mu činohry „Mataja“. Venovanie znie takto:

„Štefanovi Daxnerovi, horlivému Slovákovi, venuje spisovateľ.

Milý Priateľ!

Plešivský súd a národnie shromaždenie v Svätom Martine získaly Ti u ľudu meno horlivého Slováka. Odporníci strachom, my, Tvoji priatelia, radostne prijali sme toto pomenovanie. Tebe samému nebude milé, lebo Ty nechceš svoju chválu, len blaho národa. Podobáš sa hrdinovi v slovenských povesťach, čo sa neobzre ani na pravo, ani na ľavo, ale prosto ide k cieľu a odkľaje zakliate zámky. Boh Ti pomáhaj celkom odkliať tisíc rokov spiaceho Slováka!

Prvý pokus, povesti naše obliecť v rúcho divadelné, venujem Tebe, ako zosobnenej povesti národnej. Súď ho so stanoviska národnieho, a keď sa neočakávané veci dejú, ja očakávam aj to, že mladý náš národ si aj divadlo stvorí, na ktorom „Mataj“ dôstojné predstavenie dosiahne. Čítaj ho, a potom sa staraj, že keď ja divadlá píšem, Ty divadlá buduj, na ktorých aj moje hry predstavovať budú. Boh Ti v krásnych činoch pomáhaj!“

*

Bezprostredným ovocím shromaždenia sv.-martinského bolo založenie Slovenskej Matice, na ktorú tam hneď 5000 zl. podpísané bolo; na sbierke súčastnili sa aj bratia Daxnerovci s 500 zl. podpisom, osobný priateľ Daxnerov, Ján Čipkay z Brezna, obetoval 1000 zl. Matica bola 21. marca 1862 potvrdená, vo valnom shromáždění 3. augusta 1863 sriadená. Tam ponúknuté bolo Daxnerovi prvé podpredsedníctvo, čo on neprijal, s tým odôvodnením, že necíti sa byť vnútorne povolaným ku správe spolku literárneho a ponechal si pracovať za blaho národa na inom poli. — Matica vzrastala, požehnane účinkovala, kým „svobodomyslný“ navrhovateľ uzavretia odo dňa 2l. aug. 1861 neuspokojil nároky slov. národnosti rozpustením Matice Slovenskej a shabaním jej majetku pre vládou založený Uh. kr. slov. vzdelávací spolok.

*

Vyrovnanie medzi panovníkom a snemom nevydarilo sa. Snem bol rozpustený, vymenovaná bola dočasná (provisorná) vláda. Prišlo k platnosti Schmerlingovo: „Wir können warten!“ Ale čože, ako sa už pripomenulo, vláda neukázala žiadnej úprimnosti k „loyálnym“ Slovákom. Stalo sa to len výnimečne a kde sa nedalo ináč pomôcť, že prišiel do úradu slovenskému rodu verný syn. Z maďarskej aristokracie vyšlo heslo: neprijať žiaden úrad! Ostali pre vládu len bývalí Bach-husári; tak sa stalo, že Štefan Daxner vymenovaný bol za podžupana gemerskej stolice 24. dec. 1861. Takto by sa bola vyplnila jeho dávnejšia túžba, môcť účinkovať medzi svojimi a pracovať na uskutočnení svojho životného cieľa: dvíhať všemožne slovenský živel. Pokusy na politickom poli nevydarily sa: príčina toho bola z veľkej čiastky neuvedomelosť ľudu a nedostatok vzdelaných, slovensky smýšľajúcich ľudí. Tomuto maly odpomôcť školy. V Memorandume vyslovené bolo, že slov. reč má byť jediným žriedlom vyučovania a vzdelanosti vôbec na území slovenskom. Ale od vyslovenia zásady k jej uskutočneniu ďaleká cesta. Vláda bola síce založila dve školy, udajne pre Slovákov, v B. Bystrici a v Levoči, prvé malo byť viac pre katolíkov, druhé pre evanjelikov. B.-bystrické viac zodpovedalo svojmu cieľu, levočské hneď v počiatkoch bolo ponemčené. Ináč hľadala sa pomoc. Evanjelici mali svoje, jednotlivými cirkevnými sbormi vydržiavané školy, a poneváč evanjelici sú väčšinou Slováci, právom sa mohlo žiadať, aby v týchto školách bral sa ohľad na slovenskú reč, ale toto nestávalo sa, a keď aj, tedy v tak malej miere, akoby ho ani nebolo. Preto Slováci, zvlášte v potisskom dištrikte, čas po čase žiadali si odpomoženie v tomto ohľade; tak roku 1858 cirkev ratkovská, vedená svojím ráznym farárom Šulekom, žiadala, aby dištrikt. konvent potisský naložil, žeby na každom gymnásiume, potom učit. semenisku a theol. ústave vyučovaná bola slov. reč ako riadny predmet a tiež aby aspoň jeden predmet vyučovaný bol po slovensky. Dištrikt nemal vôle do toho zahryznúť, ale medzi tým vyšiel cisársky patent, a maďarskí páni, aby Slovákov od seba neodpúdili, na protipatentálnom konvente kežmarskom 28. septembra 1859 sľúbili všetko, ale len sľúbili a nič nesplnili, a keď naši mužovia súrili túto vec, odpovedali, že je to nepríhodné, aby na tom istom ústave učebnom boly dve vyučovacie reči, ale aby Slováci založili si osobitné gymnásia, že oni to budú podporovať.

Zbytočné je pripomenúť, že Daxner, ktorý už r. 1850 spolupôsobil, aby v Revúci založená bola slovenská reálka, bral veľkú účasť v týchto námahách svojich spolurodákov. Keď videl, že nemožno čakať na tejto ceste vyplnenie spravodlivých požiadavôk slovenských, chytil sa do toho druhého: vymôcť osobitnú slovenskú školu. Ako podžupan mával dosť príležitosti, sísť sa s gemerskými aristokratmi, zvlášť pri kommasacionálnych porovnávaniach. Raz po vybavení povinností dňa, pri spoločnej večeri prešiel rozhovor aj na vtedajší spor, vedený medzi patentálnymi a autonómnymi cirkvami. Prítomní evanjelickí páni z Gemera tešili sa, že podarilo sa im zamedziť prihlásenie sa celého seniorátu k patentu, ba i sriadené už dľa neho cirkve znovu na cestu autonomnú priviesť, a že z ohľadu tohoto u nás pokoj.

„Áno, páni moji, — ozval sa Daxner — lenže v inom ohľade zo dňa na deň vzmáha sa nepokoj v cirkvách slovenských. A síce preto, že slovenské cirkve musia platiť takmer nesnesiteľné dane na vydržiavanie vyšších škôl v tomto dištrikte, kdežto predsa nevyhovieva sa tej ich výslovnej a oprávnenej žiadosti, aby na týchže školách aj slovenská reč prijatá bola za naukosdelnú.“ „Je to na najvýš nepraktické, — znela odpoveď jednoho z prítomných — aby na jednom a tomže ústave viac naukosdelných rečí bolo. Nech by si slovenské cirkve, ktoré to žiadajú, založily osobitnú školu s naukosdelnou rečou slovenskou.“ „To by sa mohlo stať, — odvetil Daxner — ale vám, páni moji, práve toto nebude ľúbiť sa, a nazdávam sa, že založeniu takejto školy na seniorálnom a dištriktuálnom konvente vzpierať sa budete. A predsa v tejto záležitosti musí byť najdený istý expedient, aby rozhorčenosť v cirkvách slovenských z medzí nevystúpila.“

„Nebudeme tomu prekážať,“ — ujišťovali prítomní — „ba práve budeme to napomáhať pod tou výnimkou, že to bude autonomná evanjelická škola.“

„Dobre, páni moji,“ — zakončil Daxner — „beriem vás za slovo. Aj ja žiadam si len autonomnú, na základe 26. čl. zákona z r. 1790 — 91 utvorenú školu. Sme tedy v tomto ohľade jednej mysle.“

Po večeri trval rozhovor po jednotlivých krúžkoch spoločnosti. V jednom takomto krúžku spokojili sa s tým, že je to bláznivosť, zakladať chceť školu s holou dlaňou; dajme im — vraj — pokoj, nechže probujú, nebude z toho nič.

Takáto vypočítavá politika smerodajných kruhov, neustálené politické pomery, v ktorých maďarskí páni potrebovali hládkať Slovákov, veliká obetivosť a zaujatosť slovenských národovcov, hýbaly mocne založenie slovenského gymnásia. Po dlhších poradách dňa 2. marca 1862 uzavrela cirkev ev. veľko-revúcka nasledovne: Cirkev ev. veľko-revúcka otvára s pomocou Božou slov. ev. gymnásium vo V. Revúci, dáva k tomu cieľu jednoho učiteľa a poisťuje mu náležitý plat. Spolu oddáva túto veľadôležitú záležitosť cirkevno-národniu výboru už vymenovanému. Výbor tento sostavený bol z mešťanov v.-revúckych a blízkych priateľov slovenskej osvety. Prespolní boli v ňom: Št. Daxner, S. Tomášik, Št. Homola, Aug. Šulek, S. Ormis, A. H. Škultéty, mesto a cirkev Ratková a obec Kameňany.

Nemožno tu opisovať ďalší vývoj založenia a pôsobenia prvého gymnásia slovenského. Kto chce o tomto viac vedeť, nech si to vyčíta z knihy: „Pamäti slov. ev. a. v. gymnásia vo V. Revúci“, sostavil a vydal A. H. Škultéty, dostať v Ružomberku u Karla Salvu. My tu pripomínať budeme len to, čo sa týka osoby Daxnerovej. Gymnásium bolo otvorené dňa 16. septembra 1862, za hlavného dozorcu vyvolený bol Štefan Daxner, ktorý obetoval naň 500 zl. základinu a po celý čas trvania gymnásia takrečeno srástol s ním: či z blízka, či z ďaleka považoval ho za svojho najbližšieho miláčka, — videl v ňom prvý krok ku kultúrnej a potom politickej svobode Slováka.

V úrade svojom podžupanskom počínal si s nevšednou spravodlivosťou a nestrannosťou; dosiaľ rozpomínajú sa starší, ako prisluhoval pravdu bez ohľadu na osoby: chudobný človek našiel u neho vždy záštitu proti útiskom panským. Jeden dosiaľ žijúci majetný roľník, ktorý zbohatol z árendy panskej a tak držal vždy s pánmi, ako nestranný rozprával mi, ako páni chceli zakázať jednu cestu; prišla vec pred Daxnera, tento ochránil staré právo; teraz po 30 rokoch znovu zakázali páni cestu, darmo sa ľudia sťažovali: však — reku — už je Daxner nie vicišpánom! — Vyhlasovali a žalovali na neho, že je demagog. O tomto dozvedel som sa peknú zprávu od jeho kmotra, rodeného Maďara: V čas zrušenia poddanstva a desiatkov nebola zrušená aj dežma viníc, ale ľudia si to tak predstavovali a navedení lživými zprávami, zopreli sa dávať dežmy pánom: tak sa stalo aj v Putnoku. Daxner ako podžupan šiel ta, aby vyrovnal nejako tú vec. Na dvor grófa Serényiho, hlavného vládateľa, shromaždilo sa vyše 400 putnockých sedliakov s hrozivými tvárami, výkriky nevole rozliehaly sa, shromaždení páni tŕpli, tu Daxner ide rovno medzi rozbúrených a privolá jim: „Neúfajte sa tomu, že vás je tu mnoho a nás len málo, ak sa nám tu len vlas na hlave zkrívi, zajtra tu máte vojsko a vtedy vám beda bude!“ Ľud ustrnul a zatíchol, iste prekvapený toľkou neohroženosťou a Daxner dal rozkaz svojim štyrom žandárom, aby tam na mieste pochytali hlavných vodcov zbury a potom v noci dal jich odviesť do Rimavskej Soboty. Zbura bola utíšená osobnou smelosťou „demagogického“ podžupana.

Nebolo tej potreby, toho bôľu, tej krivdy, ktoré by Daxner nebol cítil so svojimi spolurodákmi. V časoch týchto vyvolení ev. superintendenti dostali ako úpravu od dištriktuálnych konventov, vlastne konventy tieto opanujúcich svetských pánov, aby pracovali na spojení evanjelikov s kalvínmi a tíže superintendenti neskladali kresťanskú prísahu na meno svätej Trojice. Všetko toto boľastne cítili ev. Slováci a ozývali sa proti tomu; krem toho v potisskom dištrikte urážalo ich to, že nový superintendent Máday vyvolený bol proti takrečenej Dobšinskej smluve, v smysle ktorej mali byť volení superintendenti raz zpomedzi nemeckých a raz zpomedzi slov.-maď. slova B. kazateľov. Proti týmto krivdám ozvali sa ev. Slováci v takrečenom Memorandume cirkve ratkovskej, kde toho času bol dozorcom cirkve Daxner. Následkom tohoto vystúpenia cirkve ratkovskej superintendent Máday znovu složil prísahu na sv. Trojicu. Daxner bol žalovaný pri námestnej rade, táto odpovedala, že Daxner, ak sa previnil, neprevinil sa ako podžupan, ale ako dozorca cirkve a tak námestná rada, ako politická vrchnosť, necíti potrebu toho zakročiť. Ale toto bola voda na mlyn neprajníkom slovenským, ktorí zase tým smelšie vystrkovali hlavy, čím slabšou ukazovala sa viedenská vláda. Táto bola si dôslednou jedine v klátivosti a nedôvere proti všetkým, veď neverila ani tým, ktorí boli u nej ako „gut gesinnt“ zaznačení. — Toto dosvedčilo sa aj pri Daxnerovi. Koncom roku 1863 vyzvaný bol dôvernou cestou od vlády, aby podal svoju mienku o budúcom spravovaní Uhorska, menovite o uspokojení nemaďarských národností. V porozumení s Franciscim, Dobrzanskym a iste aj inými prednejšími Slovákmi sostavil Memorandum, t. j. pamätný spis pred vládu, pripojil ako prílohu aj ethnografickú čiaru jednotlivých národností; rozumie sa, že prízvukoval tam žiadosti Slovákov, zvlášte prevedenie sv.-martinského Memoranduma. Sám šiel do Viedne, bavil sa tam dlhší čas, radil sa s vysokopostavenými, k panovníkovi blízko stojacimi osobami, ktoré schvaľovaly jeho myšlienky, bol vypracovaný plán, akoby sa daly uviesť do života a aby sa vec táto postupne pripravovala, z prednejších mužov slovenských mali byť vymenovaní za županov Francisci, Daxner a Ján Moravčík; tento posledný, rodák z Klenovca, v tom čase podžupan šarišský, znamenitý znateľ práv, po svojom pensionovaní (r. 1864) žil na Klenovci z pravotárstva. Zomrel r. 1878, ale dosiaľ žije vo vďačnej pamäti svojich rodákov klenovských. Vymenovacie listiny boly — vraj — už vyhotovené, ale zase vtisli sa medzi to drom Hurbanom vzpomínaní „Metternichovi kočišia“, t. j. maďarskí aristokrati, prekazili vyplnenie žiadostí slovenských a vymenovanie slovenských županov, výjmuc Jána Francisciho, ktorý vymenovaný bol za župana do Liptova. Daxner ako „nebezpečný“ človek bol teraz tým väčšmi strežený a hľadaná bola príležitosť, urobiť ho neškodným. Táto prišla, lebo v stoličnej správe v Gemeri stala sa veľká premena. Na miesto dosávadneho stoličného kommissára, naskrze „schwarzgelba“, Jozefa Koresku, rodáka zo Skalice, prímluvou prímasa Scitovského vymenovaný bol za župana gemerského gemerský aristokrat, Rudolf Kubínyi, človek vzdelaný — jeho knižnica bola povestná — ale zarytý nepriateľ Slovákov. Tento po porade so svojimi priateľmi prijal úrad, ale s tou tajnou úpravou priateľov, aby Štefan Daxner, ako rozhodný odporca maďarónskych snáh a zástupca slovenských záujmov, bol odstránený z úradu podžupanského a aby slovenské gymnásium vo V. Revúci bolo zrušené.

To prvšie skoro sa podarilo. Už 24. februára 1864 vymohol Kubínyi presadenie Daxnerovo z podžupanstva za sudcu ku zmenkovému súdu do Debrecína. Vymenovanie toto bolo síce čiastočným vyznačením, lebo uznaním skvelých darov presadeného, keď z úradníka, ktorý dosiaľ zaoberal sa viac s trestno-občianskymi vecmi, chceli mať hotového zmenkového sudcu, potom, že na jeho osobu dali mu vyše 200-zlatovú prirážku, ale námer bol jasný, zase po tretí raz presadiť ho z jeho prirodzeného kruhu účinkovania ta, kde bol úplne neškodný. Daxner vykonal všemožné, aby prekazil svoje presadenie, prosily za neho aj mnohé obce gemerskej stolice; v skutku presadenie umĺklo. Tu zase prišla nenadalá udalosť, ktorá pri zdánlivom víťazstve zapríčinila vláde citlivú porážku. Bola to takzvaná šleswig-holštajnská válka proti malému Dánsku roku 1864, z ktorej Rakúsko ako odplatu za svoje víťazstvá prinieslo si nové dlžoby a zápletky, Prusku nové provincie a príčinu k vytisnutiu z Nemecka a ktorá oslabila moc celému všerakúskemu vládnemu systému. Vláda začala zase voľkať Maďarom, po štyrročnom „čakaní“ Schmerlingovskom (wir können warten) vypísané boly nové voľby do krajinského snemu. — Slovenskí národovci a prebudený ľud malohontský chceli voliť Daxnera za vyslanca na snem. Tomuto sa muselo rýchlo odpomôcť, na súrenie župana Kubínyiho zastavené presadenie Daxnerovo do Debrecína bolo znovu obnovené, on sám ale na opätovné naliehanie županovo musel ta na náhle odísť (25. sept. 1864). Spomenutia zasluhuje, že volenie Daxnerovo za vyslanca napomáhali nielen osvedčení národovci slovenskí, ale aj ľudia odchodného smýšľania, ktorí poznali ho ako vysokovzdelaného, rázneho a spravodlive smýšľajúceho človeka a sami mešťania sobotskí boli mu naklonení; bolo treba postaviť kandidáta zo Soboty, aby udržali si Sobotu, krem toho ale pre vidiek vystúpili dvaja kandidáti veľkého vplyvu a širokého vrecka. Takto robilo sa násilím, vplyvom, peniazom a predsa pri samej voľbe jeden protikandidát, bývalý potomný septemvir, rodák Soboťan, chcel sa zaviazať slávnostnou prísahou, že bude sa držať Daxnerovho programu. Odstránením Daxnerovým z Rimavskej Soboty dosiahnuté bolo troje: prekazené bolo jeho vyvolenie za vyslanca, lebo nebolo jeho osoby, ktorá by bola svojím vplyvom zamedzila hnusné zakupovanie duší; vytrhnutý bol zase z kruhu svojich a gymnásium veľko-revúcke ztratilo svoju hlavnú oporu; darmo primlúvala sa správa gymnasiálna u Jeho Veličenstva, aby preloženie odvolané bolo: časy sa zmenily v neprospech náš, obranca musel ísť a o 10 rokov padol aj sám hrad slovenskej osvety.

*

Ako Ján apoštol na ostrove Patmos nezabudol na svoje povolanie, ktoré mal od Pána, tak ani posvätenec národa nášho, Daxner, vo svojom vyhnanstve — tak možno menovať jeho v Debrecíne strávený čas — nežil nečinne. Orlím zrakom hľadel na veci, ktoré sa dialy. Na poliach českých, menovite dňa 3. júla 1866 pri Kráľovom Hradci zaplatilo Rakúsko svoju nedôveru k priateľom a dôveru k nepriateľom. Aby nestalo sa dejiskom vnútornej války, k čomu légia Klapkovská hotová bola a mnohí to túžobne čakali — uzavrelo napochytre pokoj so svojím vonkajším nepriateľom a chcelo si zabezpečiť pokoj aj vnútri. Daxner v tom domnení, že každý, keď nie z cudzej, tedy z vlastnej škody zmúdrie, očakával skoré riešenie všetkých spravodlivých požiadavôk číchkoľvek, vo svojom dňa 8. aug. 1866 na gemerských priateľov poslanom príhlase, ktorým súril uskutočnenie Memoranduma, shrnul všetky požiadavky Slovákov do tých troch krátkych bodov: národnia cirkev, národnia škola, národnia samospráva! Tieto tri krátke body zahrňovaly a zahrňujú všetky požiadavky naše: národnia cirkev osvobodila by z cudzieho otroctva ducha, národnia škola rozum a národnia samospráva celého človeka s jeho majetkom. Až dodnes cítime, aké tri ťažké bremená väzia na nás: ubíjajú nás v cirkvi vytískaním našej reči a násilným nanucovaním takých predstavených, ktorí sú zjavní naši nepriatelia; v škole násilným vtískaním cudzieho jazyka; v správe, kde obrana majetku, osobnej cti, ba života je obťažená cudzími, ktorí nerozumejú obžalovaného a odsúdia často nevinného z nedorozumenia, alebo koľkú škodu má z toho Slovák, že dostáva úradné písma v reči jemu cudzej. Kto odpomôže týmto trom biedam našim, ten stane sa vysvoboditeľom národa nášho, takto to cítili priatelia aj nepriatelia. City priateľov vyslovil Miloslav Dumný, kým sa ešte nebolo naplnilo na ňom:

V básničke svojej, nadpísanej „K brati mojej“ hovorí:

Aj nepriatelia sa ozvali, pravda tak, ako vystalo z nich — nepriateľsky. Ešte trvalo provisorium, ešte vždy rozkazy vychádzaly z Viedne, len že skutočná moc bola v rukách maďarských pánov a títo svobodomyslní, sladkí, usmievaví, dokiaľ sami boli v ponížení, naťahovali iné struny, keď tušili, že oni prijdu k moci. Na body Daxnerove odpovedali inkvisíciou, inkvirovali nielen jeho, ale aj gemerských priateľov, menovite farárov, Andreja Krnu a Pavla Markoviča, ale toto vyšetrovanie stálo v spojení s voľbou Daxnerovou za vyslanca, kde boli potýčení aj sobotskí páni, ako sme to už vypravovali, a preto záležalo patričným na tom, aby boli umlčané a zatreté. V spojení s týmto bola aj takrečená inkvisícia Létássovská. Létássy bol štátnym zástupcom v R. Sobote a chcel si za každú cenu vydobyť zásluhy. Zádrapka k tomuto našla sa tak, keď učbár veľko-revúcky, dr. Zoch s Karlom Štefančokom, na t. č. notárom mestským a gymn. pokladníkom a Gustávom Nandrássym šli 1. jan. 1867 do Jelšavy sankovať sa a tam medzi pohármi pohádali sa s dajednými Jelšavanmi, a iste medzi pohármi boly vypustené nejaké ľahkomyslné slová. O mesiac na to slúžny Lovcsányi na rozkaz Létássyho prekutával byt Zochov a Štefančokov — u oboch hľadal ruské ruble — a dal oboch týchto odviesť do Jelšavy, kde pri neslušnom nakladaní vyšetroval ich Létássy, ktorý domnieval sa, že odokryl nejaké sprisahanie, súčasne dal chytiť aj slúžneho Bakulínyho, ktorý ale na druhý deň bol prepustený a Gallaya, notára v Ratkovej, u ktorého prekutával dom od 8 a 1/2 hodiny večera do 6. hodiny ráno. Hľadal tam Daxnerov príhlas a iné „k zbúreniu Slovákov“ smerujúce listiny. Oboch vypytoval sa o Daxnerovi, ako účinkuje na ľud; vidno bolo, že tohoto chceli zapliesť do nejakej vlastizradnej pravoty Zocha vyšetroval: aby zradil všetky pohyby, ktoré čelia k osamostatneniu Slovenska pod ruskou vládou; Štefančoka sa spytoval, že koho drží za vodcu gemerských Slovákov, na čo tento odvetil, že gemerskí Slováci nepotrebujú vodcu, keďd by ale potrebu toho cítili, ohľadom na rozum a zásluhy za najsúcejšieho z gemerských národovcov drží Štefana Daxnera. Ďalej: že ku ktorej národnosti prislúcha Štefančok? odpovedal, že jeho nebohý otec bol Slovák, žijúca matka že je Slovenka, on teda ako statočný syn statočných rodičov nemôže náležať inde, než k slovenskému národu.

Prostredníctvom super. Mádayho a dištr. dozorcu Zsedényiho hlavný štátny fiškus Kossalko vydal telegraficky rozkaz, aby všetky aktá boly jemu poslané. Stalo sa tak. Z nich presvedčil sa o ničote obžaloby a Zoch so Štefančokom a Gallayom boli prepustení 7. marca po vyše mesačnom väznení. Počas inkvisície Létássy hľadajúc široko rozvetrené panslavistické spiknutie proti krajine a korune, požiadal debrecínsky súd, aby Št. Daxnera uväznil, byt jeho prekutal, všetky jeho písma shabal a Létássymu odoslal, taktiež i po pošte prichodiace mu listy pristavil a jemu doposielal. Súdna stolica debrecínska odoprela uväznenie Daxnera z tej príčiny, poneváč on ako sudca krajinského zmenkového súdu len na základe riadneho sudcovského výroku mohol byť pozbavený svojej osobnej svobody, v ostatných otázkach ale zadosť urobil požiadavke Létássyho. Daxner hned vtedy zadal prosbu k riadnemu súdu stolice gemerskej, žiadajúc vyšetrovanie proti sebe a v páde tom, že by obžaloby Létássyho falošné boly, potrestanie osočovateľov, ale na prosbu svoju dostal záporný výrok, poneváč vraj celé vyšetrovanie bolo pristavené a tak stalo sa bezpredmetným. Zhabané listiny dostal zpät len na opätovné súrenie pri vláde, menovite u samého ministrapredsedu gr. Juliusa Andrássyho.

Létássovská inkvisícia bola namerená rovnak proti Daxnerovi, ako proti v.-revúckemu gymnásiumu, prebehla síce bez škody, ale pobúrila mysle, rozdelila ešte väčšmi tú prepasť, ktorá vznikala medzi synmi jednej vlasti nasiatim vzájomnej nedôvery. Jeden, trebárs nie bezprostredný následok toho bol, že 4. febr. 1867 Daxner poďakoval sa z úradu hlavného dozorcu gymnásia, že vzdialenému nebolo možno tak, ako by chcel vplývať do záležitostí ústavu.

Jedna z najhorších a najškodnejších vlastností Slovákových je, že všade príjme sa ako vŕba, t. j. vie prispôsobniť sa pomerom a ľudom; z toho povstává to, že opúšťa svoju reč, zvyky, ba aj meno, k čomu dopomáha veľká schopnosť učiť sa cudzím rečiam. Škoda, že nemáme tej tvrdej zatupelosti toho Maďara, ktorý sa divil, že už 20 rokov býva medzi Slovákmi a tí sprostáci ešte nenaučili sa od neho po maďarsky. My Slováci sme samá ústupčivosť, desiati Slováci vďačne hovoria maďarsky k vôli jednomu Maďarovi, ktorý aj rozumie slovensky. Daxner bol zriedkavou výnimkou; 7-ročný jeho pobyt v Debrecíne nepremenil ho, ale čo je viac a zriedkavejšie, nezanechal stopy na jeho rodine. Konečne byť Slovákom medzi Slovákmi, nehovoriť len po slovensky v dome v čistoslovenskom meste, nehovoriť cudzou rečou preto, že tá druhá nejde hladko, k tomu je nie potrebná veľká tvrdosť a stálosť v presvedčení, ale byť Slovákom, kde každé slovenské slovo budí nemilý obdiv, shovárať sa doma slovensky, kde cudzota tisne sa ti dnu oblokmi a dvermi. Hovor svojou rečou, kde ti to všetci považujú za tvrdohlavosť, lebo vedia, že si aj v iných dokonale zbehlý, k tomuto je potrebný hrdinský, zmužilý duch; koľkých presvedčenie, láska k rodu roztroskotaly sa na tomto úskalí. Daxner vyšiel z tejto zkúšky čistý, pevný, ako vybrúsený diamant. Práve pre túto svoju pevnosť nehľadal príliš priateľstvo vo svojom vyhnanstve debrecínskom. Krem úradných stykov málo s kým sa schádzal, krem finančného úradníka Szütza, s ktorým bol známy z Rim. Soboty a statkára Hunyadyho. Ináč žil svojej rodine a svojmu vzdialenému rodisku.

V týchto časoch staly sa v politike veliké zmeny, nešťastná politika vonkajšia aj vnútorná dožila sa svojho smutného konca. Keď absolutistický s klátivým lichotením spojený systém padol, po prepustení hlavných radcov sám panovník vyslovil heslo: uspokojenie národov! Začaly sa vyjednávačky, prvé bolo prinavrátiť Uhorsku staré práva, jeho samosprávu, pravda za cenu prevzatia dlžôb ríšskych. To by bolo sem tam, ale ani noví ľudia, povolaní k veslu vlády, nevedeli sa naučiť tomu, že „voľnosť má byť spravodlivá“! Zo saského ministra na ríšskeho kancellára povýšený barón Beust oddal v zemiach Uhorskej koruny vládu maďarským pánom, aby v takrečených dedičných zemiach mohli panovať Nemci; na Slovanov, ktorí tvoria väčšinu obyvateľstva a Rumunov zabudlo sa, ba nie, nezabudlo, tí mali byť dľa Beustovej výpovede pritisnutí o stenu. Bez nás, o nás vyrovnávalo sa, Slovákov neopýtal sa nikto, či aj oni dačo potrebujú, tak ako keď macocha vyberá sa do jarmoku, povypytuje sa svojich miláčkov: či a čoby chceli mať za jarmočné a úbohé pastorčatá musia mlčať, ale veď nemuseli mlčať, boly voľby do snemu, mohli sa ozvať, voliť si zástupcov! Mohli-nemohli, čo sa stalo pri voľbe Daxnerovej, to sme videli, a inde práve tak, alebo horšie, vyšlo heslo: minden áron megbuktatni! (každým možným spôsobom dať prepadnúť), a čo znamená v Uhorsku: každý možný spôsob, o tom daly by sa písať celé kapitole, každá voľba, nová krivda, alebo vierolomstvo! Predsa nezabudli ani na Slovákov: vyhlásili, že všetci občania vlasti sú rovnoprávni a tvoria spolu jeden nerozlučiteľný maďarský a či uhorský národ, práve tak o 10 rokov turecký vezír, Mithad baša dal svolať turecký snem, vyhlásil rovnoprávnosť bez rozdielu reči a náboženstva a nazval všetkých obyvateľov Turecka — Ottomanmi. Celý svet smial sa tomu a on sám v kúte najväčšmi, ale tam komedia neostala dlho komediou, vážny, zasmužilý Turek nerád má komedie: „parlament“ bol rozpustený a stará vláda, ani za Muhameda II., ostríha staré výsady mahomedánske. U nás započala sa ústavná komedia so svobodnými voľbami, snemom, ministeriumom, novými zákonmi, financmi a slúžnovcami. Na úrady a trafiky miesto orlíkov prišla uhorská koruna, v úradoch miesto handrkovania mondokuje sa, miesto štajeramtov máme adóhivataly a ostatnie? načo hovoriť? lepšie mlčať.

Naši páni nenadarmo prechádzali sa po Anglii, Francúzsku, Taliansku, naučili sa metať prach do očú, napísali svobodomyslné zákony, papier je trpelivý, ale nikto, nikde, nemyslel vážne na to, že by ten zákon mal sa aj plniť a čo by sa bol aj plnil: svobody nebude pre nás bez národnej cirkve, národnej školy, národnej samosprávy!

Niet sa tomu čo diviť, že Slováci po toľkých trpkých zkúsenosťach neoduševňovali sa veľmi za samostatnosť krajiny, za osobitné uhorské ministerium: či Schmerling, či Andrássy, pre nich všetko jedno, ba nie jedno, Schmerling aspoň dakedy ukázal usmievavú tvár, Andrássy s Deákom ukázali straku na kole v podobe národnostného zákona, ale nech ukáže niekto: kedy, ako a ktorý paragraf zákona tohoto by sa bol aj previedol? Vyjmúc toho jednoho, že maďarská reč ustanovená za štátnu, nuž a to veru nebolo urobené k vôli Slovákom. Nová svoboda priniesla aj iné ovocie, ešte boli kde-tu národovci slovenskí v úradoch, maďarská vláda postarala sa o to, aby očistila úradnícky sbor od tohto pozostatku „nemeckého absolutismu“; dajedni odstránení boli hneď, dajedni neškodní, ktorí sa vedeli akkomodovať, alebo takí, čo vynikali svojimi duševnými schopnosťami, nechaní naďalej čo len do času. K posledným patril aj Daxner, bol príliš potrebný a vynikajúci, než aby bol mohol byť hneď nahradený iným a potom sudcovstvo pri zmenkovom súde v maďarsko-kalvínskom Ríme nemohlo škodiť ani novému systému vládnemu.

Prišlo nové sriadenie súdov. Zmenkový súd debrecínsky bol vyzdvihnutý; predseda súdu oznamujúc to Daxnerovi, nepremeškal tým najlichotivejším spôsobom vysloviť svoju pochvalu a vďaku. Všetci z dosavádnych úradov prepustení úradníci zadali znovu prosby o úrady, rozumie sa každý čakal povýšenie. Sotva dajeden mal k tomu väčšie právo, ako Daxner, ktorý mal za sebou 20-ročnú, verne vykonanú štátnu službu, ako bývalý predseda stoličného súdu, lebo druhé podžupanstvo bolo s tým spojené, pýtal sudcovstvo pri kráľovskej tabuli, — nedali mu ho, potom predsedníctvo súdu v R. Sobote — nedostal, keď darmo sa uchádzal do Štiavnice k vôli tomu, aby mohol byť v Gemeri, žiadal s ponechaním dosavádneho platu a hodnosti úrad okresného sudcu vo Veľkej Revúci — odopreli aj to a vymenovali ho za sudcu pri súdnej stolici v Debrecíne, jeho, bývalého predsedu takého súdu! Toto neprijal a zadal za pensiu, keď mu ani toto nechceli dať a nútili ho ďalej slúžiť, 2. mája 1872 odišiel z Debrecína a prišiel nazpäť do svojho rodiska — Tisovca. Po siedmych mesiacoch povolená mu bola 750-zlatová pensia, keď mnohoráz obrátil sa na ministerium, dokázal lekárskymi svedoctvami svoju čiastočnú neschopnosť ku službe.

Takto rozlúčil sa so štátnou službou tento muž, ktorému ani najzaťatejší protivníci nemohli odškriepiť, že bol príkladom svedomitého úradníka. Bol prenasledovaný, preháňaný, preto že pomáhal zachrániť trôn, miloval svoj ľud a svojím spravodlivým, priateľským konaním svojich povinností upokojoval mysle a kliesnil cestu smiereniu sa panovníka s národom.

Protivníkom Daxnerovým bola taká hodina s ním, ako Oedipovi s orakulumom, čím väčšmi sa mu vyhýbali a chceli ho urobiť neškodným, tým viac dávali mu zbraň do ruky, bojovať na pozdvižení svojho ľudu, čo mu oni prekážať chceli. Složiac úrad, šiel bývať zpäť do Tisovca, vzdialenosťou prekážaný kruh účinkovania obnovil sa. Dosavádny hlavný dozorca gymnásia v.-revúckeho, Ján Francisci, odsťahoval sa z V. Revúce a poďakoval zo svojho úradu; znovu vyvolený bol 2. sept. 1872 Daxner, práve v tom čase bola najvyššia potreba na blízkeho, rozhodného obrancu, ochrancu, podporovateľa. Čo ďalej, to viac dorážali nepriatelia na tento slovenský vzdelávací ústav, ale s utrpením rástla aj odhodlanosť priateľov. Začali stavať novú budovu gymnasiálnu takmer bez groša, tak ako povestný Franke v Halle sirotinec so 7 nem. toliarmi počal a do 200.000 vbudoval. Vo Veľkej Revúci započalo sa stavať so 120 zl. a vydalo sa na budovu 20.000 zl. Nový dozorca obetoval 100 zl., ale to bola obeť verejná na povzbudenie iných, čo dialo sa súkromne, o tom zná len Hospodin. Jedno pripomenúť musíme: na návrh učbára dra Zocha zariadená bola bazárová lutria v prospech gymnasiálnej budovy, vo výbore gymnasiálnom, kde sa pojednávalo o tejto veci, predseda výboru Daxner odopne zlatú retiazku, vytiahne zlaté hodinky svoje, položí všetko na stôl s tými slovami: „Tu máte odo mňa tento skromný dar k lutrii!“ Ani jedno oko neostalo suché.

Bolo treba aj brániť. Noví svobodomyslní, rytiersky smýšľajúci vlastníci štátnej moci dali si záležať na tom, aby — ako náš básnik Botto vyslovil — zdroj za zdrojom zatlkli. Použili všetko, čo použiť mohli. Daxner dobre vedel, že tie prípravy: vyvolenie Czékusovo za superintendenta, odoprenie 700 zl. ročnej podpory zo strany mesta V. Revúce, ktorá už raz na podhuckávanie R. Kubínyiho odopretá ale rozhodnutím Sennyeyho gymnásiumu prisúdená bola, teraz pod ústavnou vládou i stolicou i ministeriumom dané bolo najatej a nahuckanej väčšine výboru mesta V. Revúce za pravdu, ustavičné upodozrievanie, vysielanie seniorálnych povereníctví, nedovolenie krajinskej sbierky v prospech gymn. budovy, naloženie, aby svedoctvá gymn. boly vydávané aj po maďarsky, sú všetko ohnivá tej istej reťaze: spútať, osihotiť a akokoľvek znivočiť. Svoje obavy a nádeje, vyslovil pred ustavične napádanými učbármi nasledovne: „To vidíte, páni moji, že bezohľadný národný intollerantismus maďarský je pánom situácie a že má všetku legálnu moc vo svojich rukách, môžete byť istí v tom, že nastávajú nám ťažké doby, lebo to znáte, že pre naše cirkevno-národnie záujmy niet milosti u fanatismu. Budeme tedy trpeť za vec našu, k čomu pokojnou mysľou musíme byť odhodlaní! V jednej okolnosti mám malú nádeju a to je: že najvyššie cirkevné a svetské právomocnosti v konkrétnych pádoch prenasledovania nášho nespustia sa celkom pôdy zákonitej, nie snáď z osobných, šľachetných motívov, ktoré v politike nemajú rozhodujúci zástoj, ale z vyšších záujmov vlasteneckých a národních a z opatrnosti, ktorá to radí. Maďarstvo len tým získalo si sympatie vzdelaných národov, že vedelo zdánlive identifikovať sa so snahami ľudskej a občianskej svobody, len pri pomoci prajných, hotových udalostí podarilo sa mu vydobyť uznanie svojmu historickému právu a konštitucionalismu, ono aj teraz vypočítave vystatuje sa programmom právneho štátu, nasledovne neprichodí mu tieto vyššie a velikú cenu majúce záujmy kompromittovať k vôli podvráteniu jedného slovenského gymnásia. Či snáď jeden z prvých štátnikov maďarských, barón Sennyey, z lásky k nám, ktorých ani nezná, kassíroval výrok Rudolfa Kubínyiho, zrušujúci gymnasiálnu fundáciu. Doista nie, ale kassíroval ho, ako muž spravodlivý a štátnik ďalej hľadiaci k vôli spomenutým vyšším záujmom vlasteneckým a maďarským. A preto nezriekneme sa nádeje, že na základe positívneho zákona budeme sa môcť brániť proti útokom na nás a ústav náš robeným. Prosím vás, držte čím prísnejšiu disciplínu medzi vami a žiactvom, aby sme nič takého nezavinili, čo by nepriatelia naši vykoristiť mohli ku škode gymnásia nášho“.

Mohla by časom povstať otázka: kto bol hlavným vinníkom pri nivočení slov. vzdelávacích ústavov? Od počiatku počuť mená Grünwald, Czékus, Trefort. Ale toto je práve taká otázka, ako keby sa kto opytoval, kto bol hlavným vinníkom ukrižovania Spasiteľa? Kaifáš, Annáš, Pilát? Ak vôbec možno odpovedať na túto otázku, odpovedať možno po ľudsky: duch času! Dľa zákona Božieho: zatvrdilá nevera ľudu izraelského. Pri ústavoch našich tiež povieme, duch času, t. j. naša slabosť a maďarská nespratnosť. Vypovedali to tí čo úprimnejší hneď pri zakladaní v.-revúckeho gymnásia: Magyarországon tót iskola! hiszen az agyrém! (V Uhorsku slovenská škola je nesmysel!) A dľa toho sa aj konalo. Mohli bezpečne vykonať tak, ako vypovedal jeden z nich cele otvorene, že on považoval celé vyšetrovanie za zbytočné, gymnásium je slovenské, treba ho zatvoriť. Proti takejto mienke slabá bola nádeja, ktorú vyslovil Daxner, že Maďari k vôli opatrnosti nebudú chceť spáchať nezákonitosť, ale už boli príliš mocní, než aby boli potrebovali masku, preto pustili sa dôsledne za vyznačeným cieľom a nástroje našly sa vždy.

Inkvisícia bola prevedená. Opätujem ešte raz: tu nemožno vyprávať obšírne tie deje, ktoré sú už aj tak vypísané inde. Pripomeneme len to, čo sa týka osoby Daxnerovej. K inkvisícii prišlého biskupa Czékusa privítal tými slovami: máme nádeju, že Vaša Dôstojnosť prichádza k nám nielen ako vyslanec vysokého ministerstva, ale i ako hlava a predstavený evanj. autonomného dištriktu ku autonomnému evanj. ústavu! — Pravda na takéto „fajnové“ rozdiele Czékus mal príliš hrubú kožu. Pred celou vyšetrujúcou komissiou vyslovil Daxner ľútosť a zhrozenie nad tým, že minister vo svojom prípise odsudzuje gymnásium pred vyšetrením a žiadal, aby pri vyšetrovaní aj údovia patronátu prítomní byť mohli, čo ale nebolo dovolené. Keď inkvisícia bola prevedená a podžupan Szontagh ozval sa, odporúčajúc, aby nad mládežou držaná bola prísna disciplína, Daxner ohradil sa proti tomuto ozvaniu sa, lebo disciplína patrí medzi práva autonomné. Keď dištriktuálne povereníctvo rozposlalo svoj návrh na zrušenie gymnásia na senioráty potisského dištriktu, Daxner vo svojom menom cirkve tisovskej malohontskému seniorátu podanom spise podvrátil lživé tvrdenia škôldozorcov. Dňa 30. júla 1874 na potisskom dištr. konvente v Miškovci napriek kriku a hulákaniu miškovskej luzy mužne bránil gymnásium i v appelláte i živým slovom. Všetko darmo; na dištrikte vyslovené bolo uzavretie, že gymnásium v.-revúcke neuznáva sa za školu dištriktu a odoberá mu právo jestvovania. Sišiel sa posledný patronátsky konvent, tento poveril Daxnera s vypracovaním appelláty na gen. konvent. Daxner prijal túto úlohu, ale videl, že všetko darmo, rozlúčil sa teda s údami patronátu s týmito slovami: „Pánovia moji, sme extra legem (mimo zákona), keď protivníci dopustili sa toľkej nezákonitosti a nespravodlivosti naproti cirkevnému ústavu nášmu, môžete si domysleť, že dopustia sa aj iných neprávostí, dľa toho, ako ich cieľ sebou donesie; pri tom všetkom ustanovme sa na gener. konvente a konajme povinnosť našu bez ohľadu na výsledok, ktorý bez tak nie je v moci našej.“

Tak sa aj stalo. Protivníci gymnásia nečakali ani na generálny konvent. Na predostrenie ministra Treforta Jeho Veličenstvo rozpustil v.-revúcke gymnásium najvyšším nariadením vydaným v Mníchove dňa 20. aug. 1874. Daromná tedy bola appelláta, daromná mužná obrana slovenských národovcov. Daxner započal svoju obrannú reč tým vyznaním, že ako vidí, všetko hovorenie je marné, lebo nebude mať vplyvu na osud ústavu — a končí: „My osvedčujeme sa raz navždy, že neštítime sa žiadneho právneho a spravodlivého vyšetrenia. Ale keď dôvody nič neplatia, načo tu hovoriť? Ja odkazujem našu vec na súd čistého svedomia a spravodlivého Boha!“ Ale hlas svedomia mlčal pri tých, kde by bol mal volať, veď náruživosť a nenávisť sú zlí radcovia.

Gymnásium bolo rozpustené, ale tu bol majetok, budovy, základiny, knihovne, učebné prostriedky atď. Kráľovské nariadenie ponechalo právo naloženia s majetkom zakladateľom, minister Trefort ale zabránil sísť sa patronátu, aby tenže mohol naložiť dľa vôle so svojím majetkom a oddal všetku správu majetku do rúk stolice gemerskej.

Na základe 26 čl. z. 1791 § 10.: základiny evanj. nesmejú byť odobraté, alebo vyňaté z ich správy, jednotliví patróni poverili Daxnera vymáhať majetok gymnasiálny z rúk nezákonitých. Súd odmrštil požiadavku, lebo — vraj — patronátu už niet, na čo Daxner dôvodil, že patronát je vyzdvihnutý len ako školská vrchnosť, ale nie ako vlastník majetku a to dokázal výťahom gruntovnej knihy, kde patronát bol zapísaný ako majiteľ gymnasiálnych nepohnuteľností; ani tento každému spravodlivému človeku jasný, právny dôkaz nič neplatil. Majetok nevydali, ale doberali cestou administratívnych vrchností požiadavky gymnásia, vyplácali dlžoby, previedli bazárovú lutriu, — či správne, to sa nedalo ukázať; predali za 7000 gymnasiálnu budovu, shabali knižnice, rozdali rozličným školám učebné prostriedky a na radosť urobili si v dvorane gymnasiálnej budovy tanečnú zábavu.

Najkrikľavejšie ale pri celej tej veci bolo, že Daxner bol na zodpovednosť ťahaný, ako smel menom takého telesa, ktoré bolo rozpustené, pozdvihnúť pravotu! Ba zahrozené mu bolo odňatím pensie, jestli ju nezastaví? „Nech si ju majú!“ riekol v svätom rozochvení a pravotil ďalej; vtedy bol otcom štyroch neodchovaných dietok a majetok otcovský nestačil aj na živnosť aj na výchovu dvoch synov a dvoch dcér. Toto bola tá najväčšia obeť, ktorú priniesol právu a pravde a že hrozba nepriateľov nenaplnila sa, toho príčinou nebola snáď nejaká, čo aj okamžitá dobroprajnosť, vo výbore gemerskej stolice cele vážne pojednávaná bola nárada Mariássyho, vykonať pri vláde, aby Daxnerovi odňatá bola pensia, ale iste nahliadly rozhodujúce kruhy hnusobu tejto pomsty nad smelým obrancom ubitej pravdy a preto pensia ostala.

*

Po toľkých bezvýsledných bojoch, trpkých zkúsenosťach nebolo by divu, keby Daxner bol cele odtiahol sa od verejného života, ale s ním bolo tak, ako s prorokmi Hospodinovými, nebolo možno odstúpiť od poznatej pravdy a dívať sa na prznenie dedictva Božieho. Čím ťažšie rany padaly na ten úbohý, pomoce, svetla zbavený ľud, tým väčšmi rozpalovala sa láska šľachetného srdca k nemu. On sám skormútený, krivdou zbitý, nad zlobou rozžalostený musel sa premáhať, aby tešil, pomáhal tým, ktorí stali sa zrazu vyhnancami prostred svojej vlasti. Boli to chleba zbavení učbári, tu pomáhal, kde sa dalo, menovite jeho osobný priateľ Aug. H. Škultéty našiel u neho otvorené srdce, dokiaľ r. 1875. nebol vyvolený za farára na Kraskovo, a tak aspoň — čo aj chudobne — opatrený. Musel mysleť aj na seba a na svojich, vzdialenosťou z Tisovca majetok a dôchodok z neho nerozmáhaly sa; ako v úrade postavený nenahromaždil za príkladom mnohých bohatstva, to mu bránily jeho česť a svedomie; často zriekol sa aj tých výhod, ktoré by bol mohol použiť. Ako sme na počiatku spomenuli, od tetky matkinej a spolu krstnej matky dostal do križmy zemanský majetok Slovenský Zabar; otcovský majetok mali spoločný s bratom, ale on neosoboval si ani tento, jemu patriaci, ale bratsky rozdelili sa s celým. Bolo treba vychovávať dietky, čo väčšie, to väčšia starosť. Pri tom ale nezapomínal na veci, ktorým posvätil sa od mladi. Po smrti brata svojho Jura vyvolený bol za dozorcu cirkve, videl, že mnohí nepovažujú si za vec svedomia ničím neprispievať na cirkev a bolo treba na všetky strany; veža chrámu chýlila sa bokom ku chrámu, bolo treba povolať tretieho učiteľa. Celým svojím vlivom staral sa o to, aby spravodlivým rozvrhnutím cirkevnej dane bolo možno udržiavať cirkev so všetkým, ale najmilší cieľ jeho bol — bezplatná výchova! Čo on započal, to pod jeho vedením dokonali iní, ako dedičia ducha, iba ten posledný cieľ, ako dôkaz lásky k maličkým, dosiaľ neuskutočnil sa, vinou tých, ktorí by mali takéto ciele všemožne napomáhať, lebo chcú sa menovať nasledovníkmi toho, ktorý volal dietky k sebe. Vypovedzme doprosta farár tisovský so svojimi náhončími v porozumení s predstavenstvom seniorálnym malohontským, tedy cirkevnou vrchnosťou, robia prekážky tomu, aby v tisovských evanj. školách mohla byť zavedená bezplatná výučba. Prečo? Lebo tak by sa umenšil počet žiakov v štátnej maďarskej a zväčšil v evanj. slovenskej škole. Takto sa plní u nás príkaz Boží: Učte všetky národy!

Nepriatelia nášho slovenského žitia starali sa všemožne o to, aby Daxner mal čo brániť a ochraňovať. Na blízkej dedine Píle bol vyše 50 rokov farárom učený priateľ Jozeffyho Emerich Lauček, tohoto túžbou bolo, aby jeho syn Daniel bol jeho nástupcom v úrade, ten aj dokončil theologické štúdia, složil zkúšku, ale pri posviackovej zkúške nepáčilo sa superintendentovi Czékusovi jeho kázanie a nevysvätil ho; mladý Lauček šiel zatým študovať ešte do Nemecka na universitu roztockú a ako sa ztade vrátil, povolaný bol za kaplána ku boku dra Hurbana do Hlbokého a na základe predbežnej zkúšky vtedajší superintendent preddunajský, Ludvik Geduly, vysvätil ho za kňaza. Tu superintendent Czékus vydal obežník, v ktorom vyhlásil posviacku svojho spolusuperintendenta za neplatnú pre potisský dištrikt, trebárs dľa učenia cirkve evanj. posviacka kňaza je platná po celom okršleku zemskom. Potisský dištriktuálny a potom aj generálny konvent daly za pravdu Czékusovi, ale Daniel Lauček medzi tým časom prišiel k svojmu otcovi za kaplána a prostred bezvýsledných námah Czékusových odstrániť ho ztade, vypomáhal ho až do tohože smrti. Tu po smrti otca Laučeka žiadala si cirkev pílanská jednomyslne syna za svojho farára, po darobnom srážaní a odrádzaní cirkve, keď za predstavených malohontského seniorátu vyvolené boly verné nástroje Czékusove, poslané bolo na Pílu vojsko, ktoré vyviedlo Laučeka z fary. Tento ostal bez prístrešia, bez domu, bez výživy. V takýto čas ľudia zvykli ľutovať ukrivdeného a nadávať krivditeľovi, ale ukrivdenému tým nepomôže sa a krivditeľovi aspoň na čas neuškodí, lebo Božie hodiny trebárs iste, ale pomaly bijú! Daxner neľutoval slovom, ale nenadával. Čo vykonal, to vypravuje sám Lauček vo venovaní svojej málo známej a bohužiaľ menej čítanej knihy: „Ľudské povedomie“ takto:

„Posvätenej pamäti Veľkomožného Pána Pána Štefana M. Daxnera, svojho dobrodincu a ochrancu.

Jeho posvätenej pamäti venujem tieto riadky; boly ony i tak Jeho. Až na maličkosti pri vypracovaní napísané sú pod Jeho krovom v Tisovci a v Suchých doloch. On to tiež bol, ktorý ma oslovil, aby som výsledky dlholetého bádania na týchto poliach života ľudského napísal i pre druhých. A v aký čas On ma o to oslovil? V ten čas, kde som úradu a živnosti bol cele zbavený — od leta 1851 do 1885 — pokiaľ som von z národa a vlasti nenašiel postavenie. Opätujem v čas, kde On mi bol všetko, On to oslovenie na mňa upravil, k tomu smeru On mňa nielen svojím imaním od hladovej smrti zachránil a svojho vysokocteného domu cťou odial, ale bol tiež tešiteľom v mojom bezvýhľadnom položení, do ktorého som bol prišiel: ôsmymi rokmi najťažšej a najvernejšej bohosloveckej služby. Od r. 1881 do r. 1885 On a Jeho šľachetnoduchý dom vynahradil posvätným priateľstvom a pohostinstvom nielen môj ztratený, ale i najskvelejší úrad. Ja som Jemu nebol hoden ani remienky na obuvi rozviazať: a On — muž toľkej vernosti k panovníkovi, národu a vlasti — muž toľkej slávy — On mi za to, že som nevinne zbavenie úradu trpel, dal viac, než som utratil: Svoje a svojho domu priateľstvo v posvätnom pohostinstve. Veľká časť Jeho útechy záležala v tej slávnej rade: „preč žiaľ nad utrpenými krivdami; zažeňte ho dielom: píšte, čo bude národu i ľudstvu osožiť: crescit sub pondere palma! (palma rastie pod bremenom.)

Z vyhnanstva roku 1892. Dan. Zab Lauček.“

Tieto z vďačného srdca prýštiace sa slová sú najskvelejším svedectvom smýšľania kresťanského, lásky plného dľa toho slova apoštolského: Jedni druhých bremená neste a tak plňte zákon Kristov!

Počas svojho nepokojného odpočinku Daxner bystrým pozorom sprevádzal všetky pohyby nášho života, aká myšlienka zkrsla, tam bol svojím duchom, umom, kde potreba telom. Zakladala sa peňažná banka „Tatra“, vláda stavala podmienky. Daxner stál na svojom starom stanovisku nepopustiť a vážnym svojím vystúpením postavil sa proti tým opatrným ľudkom, ktorí tým chceli zabezpečiť založenie a trvanie slovenskej banky, že v shromaždení účastinárov, slovenských národovcov začali rečniť po maďarsky, privolal im: „Nemýľte sa, neklamte seba a iných, spolok, v ktorom je Mudroň a Daxner, už je tým samým označený!“ Nuž pravda, Daxner ostal Daxnerom, ale národnia opatrnosť doviedla ku vysokovlasteneckým osvedčeniam v čas odhalovania honvédskeho pomníku v jednom čistoslovenskom mestečku: či my na takéto veci nemáme ani poznámky? Inde to menujú zradou.

Kto len raz shováral sa s Daxnerom alebo bol v jeho dome, iste nezapomene na to nikdy; bol on duch, ktorý priťahuje. Shromažďoval vôkol seba všetkých so Slovákmi úprimne smýšľajúcich ľudí z celého okolia, vôkol neho vyrástlo mladé odhodlané pokolenie krem jeho synov, Ivana a Štefana, bratových synov: všeobecne známeho dra Sama Daxnera a nedávno nešťastným koncom zo sveta zišlého Jána, pripomeneme len obetovavého, v tichosti požehnane účinkovavšieho, privčas pre nás zosnulého Jána Zvaru, rázneho Emericha Manicu a zápalistého Jána Zajaca. Ale krom týchto chvalabohu ich je mnoho, ktorých spolu so staršími priťahoval tu kúzlom svojho presvedčenia a čistého rázu, tu nevyrovnaným spôsobom obcovania so staršími, mladšími, vyššími, nižšími. V jeho spoločnosti necítil sa nikto byť stiesneným. Sám v spôsoboch, obyčajoch, šľachtic v každom pohybe, posunku, slove, vďačne prispôsobňoval sa a snižoval k nižším: on náčelník, vodca dľa rodu i vlastností ochotne vypočúval mienku iných, ba často v súkromných poradách vyzýval každého z prítomných k predneseniu mienky. Svoju mienku nikdy nenatískal nikomu, pravda, obyčajne prijatá bola jeho, nie že bola jeho, ale že bola najlepšia. Radosť bola s ním obcovať, rozkoš baviť sa v jeho pohostinnom dome, rozhovor v jeho prítomnosti, i keď — čo často bolo — bol žartovný, nikdy neprekročil medze najprísnejšej slušnosti, v jeho blízkosti každý by sa bol ostýchal vypustiť z úst, čo ak málo ľahkomyslné slovo.

Keď v mladom veku vynikal ako spisovateľ menších belletristických prác, pozdejšie ako prísne logický pisateľ politických listín, v posledných časoch žijúc rozpomienkam pozostavil nám dôkazy svojho živého, ostrovtipného talentu spisovateľského. Jeho obrany seba i iných vynikajú nepremožiteľnou silou jasných dôvodov a budú na dlhé časy užívané pramene u terajších i budúcich cirkevno-politických sporov. D. vniesol do nich odvolávanie sa na vierovyznanské knihy cirkve evanjelickej, neuprositeľnou logikou postavil hrádzu moci a vláde cirkevnej, ktorú prekročiť znamená pritiahnuť si nebezpečie zamiešania sa štátnej moci do samosprávy cirkve. Iste už najbližší vek dá mu smutné zadosťučinenie. Hotovily sa „Pamäti v.-revúckeho gymnasia“, on dozeral celú prácu a pod skrovným názvom „Poznámky“ objasnil v krátkosti celú politiku maďarských pánov. Jesto sa z toho čo učiť! Ako bystrý pozorovateľ a spolučiniteľ politického života poznačil a potom obšírnejšie vypísal politické deje v Uhorsku od revolúcie do vyrovnania, ostrým svetlom posvietil na politiku viedeňskej vlády, a objasnil mnohé záhady. Škoda, že nedokončil. Veľký poklad známostí historicko-politických nechal nám vo svojom vypravovaní „Po roku 1849“ v Slov. Pohľadoch z r. 1892 č. 5 — 8. Prosili sme ho, aby pokračoval v započatom diele, ale prišly nenadále udalosti, ktoré pripravily ho o čas, dobrú vôľu, zdravie, život.

*

Prichodíme k poslednému odseku života Daxnerovho. Slovákovi nemožno dnes umierať prirodzenou smrťou, nevešajú, nestrieľajú, nestínajú ho, ale srdce musí znášať muky, ktoré vyrovnajú sa zdeseniu pred šibenicou, guľkou, mečom. Naši najprednejší mužovia umierajú v mladom veku, a keď v staršom, vtedy ako vysilení, zmorení, uštvaní; čo ich živí, teší, obživuje, je nádeja lepšej budúcnosti. Psi neodvážia sa zaraz do šľachetného, bystronohého jeleňa, ale plašia ho štekotom, množstvom svojím, naháňajú, umoreného prenasledujú, čím viac ubýva sily, tým sú smelší, vždy bližšie dobehujú, dohrýzajú, až podľahne nie ich zmužilosti, ale únave, smädu a oni potom besom vrhnú sa na neho, zvlášte keď čujú za sebou dupot koní, ktoré nesú jazdcov, poľovníkov so smrtonosnou zbraňou. O veľkých, strašných morských mäkýšoch hovoria prírodozpytci, že majú tri srdcia, zišly by sa veru aspoň po dve každému, svoj rod verne milujúcemu Slovákovi: jedno, aby napomáhalo život telesný snadným prepúšťaním krve, druhé, aby vpíjalo do seba všetky tie krivdy a bôle, ktoré musí prežiť, precítiť, pretrpeť každý, kto je schopný po slovensky cítiť, žiť, trpeť.

Daxner na oko zdravý, silný umieral za celé štyri roky. Ťažkým srdcom píšem riadky tieto a cítim pravdu slov Salustových: arduum est res gestas scribere (obťažná vec je vypisovať deje, ktoré sa staly). Napriek všetkým osočovaniam, klebetám, v podobe lží nahádzaného blata, napriek hrozbám, strašeniu a odpudzovaniu náš ľud pozná a uctí si svojich ľudí, priateľov, dobrodincov. Cirkev klenovská po dva razy vyvolila Daxnera za dozorcu cirkve. Prišla raz voľba učiteľa, za učiteľa vyvolený bol výborný učiteľ a spisovateľ Karol Salva. Ešte ani tam nebol, už robily sa prípravy k jeho odstráneniu a to tým viac, keď protivníci videli jeho veľký vplyv na ľud klenovský. Kto sa chce biť aj na prielohu najde palicu. Záperka sa našla. Na rok 1887 Salvom vydaný „Domový Kalendár“ poštípal gemerských pánov do živého, nastal hurhaj, potom porady, konečne suspendovanie Salvovo z učiteľstva a postavenie pred cirkevný súd, napriek tomu, že ak bol priestupok, bol to tlačový a krajinský súd nestíhal Salvu. Cirkev zaujala sa za svojho učiteľa, Daxner, ako prirodzený obhajca práv cirkve a ochranca učiteľov, prispieval pomocou a radou, aby sa krivda nestala. Nič neosožilo, všetky tri cirkevné súdy odsúdily Salvu na ztratu úradu. Vyzývavé ťarbáctvo bývalého seniorálneho dozorcu Ruthényiho pri čítaní výroku rozhorčilo ľud, výtržnosť sa síce nestala, ale celé prítomné vyslanstvo vďačne odišlo, akoby nič nevykonalo, aby potom mohlo žalovať na násilie. Kúsok sa vydaril, deviati zpomedzi najprednejších občanov klenovských boli žalovaní ako pôvodcovia zbury a odsúdení na žalár; ale dávna nenávisť pochytila toto za záminku vypomstiť sa na Daxnerovi, ktorý vôbec tam nebol prítomný. Najprv mu vytýkali, že mal tam byť ako dozorca cirkve, keď ich s týmto odbyl, postavili falošných svedkov, že búril; zo seniorálneho konventu malohontského Ruthényi zutekal, aby nemusel počuť súd nad svojím zbabelým počínaním, ale na dištriktuálnom našiel otvorené uši, následkom rozličného lhárstva vymohol telegrafičné suspendovanie Daxnerovo z úradu cirkevného dozorcu a vymenované bolo vyšetrujúce povereníctvo, údovia jeho boli najväčší zúrivci: Szentiványi Árpád, Terray a Kubínyi Géza. Skrivodlivé svedoctvo z krivej prísahy obvinenej smilnice prijaté bolo za právoplatný dôkaz a odôvodnenie neslýchaného výroku: bezúhonný, všeobecne ctený, aj u protivníkov úctu vzbudzujúci muž zbavený bol úradu cirkevného dozorcu na Klenovci a Pondelku, lebo aj tam bol dozorcom cirkve, a vyhlásený za neschopného k akémukoľek cirkevnému úradu! a tento do neba volajúci výrok potvrdený bol aj súdami vyšších cirkevných vrchností. Ako sú vôbec takéto výroky možné? ako možno odsúdiť človeka nevinného k mravnej smrti? na jednej strane neskrotiteľná nenávisť vynáša a na druhej strane zloprajná nevedomosť potvrdzuje ich pod nátlakom takrečenej verejnej mienky, ktorá je ničím inším ako surovým násilím niekoľkých dobrodruhov prevedeným na ľahkovernej mienke celého množstva.

Čo nepreviedol plešivský súd štatariálny roku 1848, to vykonaly po 40 rokoch cirkevné, pod heslom náboženstva lásky súdiace súdy, — tam zasiahlo to prostriedkom ľudí riadenie Božie, tu daný bol voľný prúd zlosti, aby doplnená bola neprávosť. Dokonať časný život je vecou prirodzenou každému človeku, to je ale isté, že smrť Daxnerovu priskorila krivda a potupa, ktorú mu urobili. Viac ráz mal nával krve na mozok a srdce, nemoc tela premáhal silou ducha, až šľachetné srdce vypovedalo službu a za svobodu dietok Božích zaujatý duch rozlúčil sa so schránkou tela 11. apríla 1892. Boli sme všetci na to pripravení a predsa prišlo nenazdajky ako žravý bôľ, nekonečný smútok prítomného množstva a neprítomných tisícov vyjadrili slovmi v chráme oba kazatelia Ján Vansa, pílanský a Michal Bodický, pondelský, nad hrobom v mene národa Pavel Mudroň, v mene obyvateľstva tisovského Emerich Manica, množstvo vencov na rakvi bol slabý dôkaz neskonalej vďaky, tri výstrely pri kladení do hrobu označovaly lúčenie sa s mužom, ktorý i uprostred hrmotu diel, hurhaju nepriateľov z oči v oči smrti nezaprel ani jedno jota zo svojho presvedčenia — muž, bohatier.

Jeho život a smrť privádza nám na pamäť slová nemeckého básnika Uhlanda:

„To je kliatba tejto nešťastnej zeme, kde svoboda a zákon Boží ležia povalené, že najlepší a najšľachetnejší mužovia označení sú čo vlastizradcovia a tí, čo nedávno zachránili vlasť idú do vyhnanstva. A medzitým, čo takto hynú najlepšie sily, kvitne požehnanie pekelné: násilie, prepych, chabosť a otrocká úslužnosť.“