ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od mayburského kopca Leatherhead je vzdialený asi na päť míľ. Medzi tučnými lúkami za Pitfordom povetrím sálala vôňa sena a medzi plotmi pozdĺž cesty sladly veselosťou množstvá divých ruží. Prudká streľba, ktorá sa začala, keď sme sa spúšťali dolu mayburským vrchom, zatíchla práve tak náhle, ako sa začala. Večer bol zasa pokojný a tichý. Okolo deviatej dorazili sme bez nehody do Leatherheadu a kôň si za hodinu odpočinul, kým som povečeral s príbuznými a odovzdal svoju ženu do ich opatrovania.

Moja žena cestou celý čas divne mlčala, zdalo sa, že ju sužujú zlé predtuchy. Tešil som ju, ukazujúc na to, že Marsania sú pútaní k jame svojou váhou a môžu vyliezť len celkom malý kúsok, ale ona mi dávala stále jednoslabičné odpovedi. Keby nebolo bývalo môjho sľubu, bola by ma iste nútila ostať cez noc v Leatherheade. Bárs by som to bol urobil! Pamätám sa, že pri lúčení bola veľmi bledá.

Ja som bol cez celý deň horúčkove rozčulený. Do krvi mi vniklo niečo, čo sa veľmi podobá vojennej horúčke, ktorá s času na čas preniká i civilizované spoločenstvo a v srdci som ani neľutoval, že sa ešte večer musím vrátiť do Maybury. Ba obával som sa, že tá posledná streľba, ktorú som počul, napokon vykántrila útočných Marsanov. Najlepším výrazom môjho duševného stavu bola skutočnosť, že som ich chcel videť umierať.

Už bolo temer jedenásť, keď som sa vracal zpäť. Noc bola neočakávane tmavá; keďže som vyšiel z osvetlenej chodby bratancovho bytu, zdala sa mi celkom čiernou; bolo práve tak horúco a dusno, ako vo dne. Na oblohe plávaly chytro mraky, hoci vôkol nás ani len nedýchnul vetrík. Sluha môjho bratanca zažal mi obidve lampy. Na šťastie poznal som cestu dokonale. Moja žena stála v svetle otvorených dvier a hľadela na mňa, kým som nevyskočil do koča. Potom sa odrazu obrátila a vošla dnuká, nechajúc mojich príbuzných pospolu, ktorí mi želali šťastlivú cestu.

Zpočiatku mi bolo trochu úzko pre ženine obavy, ale moje myšlienky sa skoro vrátily k Marsanom, Teraz som nevedel nič o večernom boji. Nepoznal som okolnosti, ktoré urýchlily srážku. Keď som hnal cez Ockhamen (lebo som sa vracal tadiaľ a nie cez Send a Starý Woking), zbadal som na západnom nebosklone krvavočervenú žiaru, ktorá, keď som sa priblížil, sa pomaly plazila po nebi. Plávajúce mraky blížiacej sa búrky miešaly sa s masami čierneho a červeného dymu.

V Ripley Streete bolo pusto a vyjmúc niekoľko osvetlených okien, v dedine nebolo znakov života, temer by ma bola pri zákrute hradskej stihla nehoda blízko Pyrfordu, kde stál malý zástup ľudí, obrátený ku mne chrbtom. Nevraveli ničoho, keď som uháňal okolo nich. Neviem, čo vedeli o udalostiach za vŕškom, tiež neviem, či domy, okolo ktorých som išiel, boly pohrúžené do bezpečného sna a či boly opustené a prázdne, alebo zatarasené proti hrôzam noci.

Idúc z Ripley k Pyrfordu cez weyské údolie, nevidel som červenej žiary. Ale keď som za pyrfordským kostolom išiel hore malým kopcom, zjavila sa znova a stromy vôkol mňa sa chvely prvými zvesťami blížiacej sa búrky. Potom som za sebou počul na pyrfordskom kostole odbíjať polnoc a hneď sa vynoril obrys mayburského kopca. Na rudej oblohe vrcholce stromov a strechy odrážaly sa ostrou čierňavou.

Práve keď som na to hľadel, zalial cestu vôkol mňa zelenkavý svit a osvetlil tiež vzdialené lesy pri Eddlestone. Kôň trhnul úzdou. Videl som ako letiace mraky preorala čiara zeleného ohňa, ktorý ich náhle osvetlil a spadol do poľa odo mňa naľavo. To bola tretia padajúca hviezda!

Bezprostredne po tomto úkaze vyšľahol z mrakov prvý blesk, líšiaci sa od tamtoho fialkovou farbou a hrom zapráskal ako raketa. Kôň trhol zubadlom a dal sa do cvalu.

Bežali sme miernym svahom, ktorý vedie k úpätiu mayburského kopca. Keď vyšľahol prvý blesk, nasledoval po ňom hneď rad ďalších bleskov tak rýchlo, ako som to ešte nikdy nevidel. Jeden za druhým nasledujúce údery hromu s divným rachotom znely skôr ako robota ohromného elektrického stroja, než ako obvyklá ozvena dunenia. Mihotavé svetlo oslepovalo a mýlilo a keď som schádzal dolu svahom, drobný dážď šľahal mi šialene do tvári.

Najprv som hľadel len na cestu pred sebou, ale odrazu som zbadal niečo, čo sa chytro pohybovalo dolu protiľahlým svahom mayburského kopca. Najprv som myslel, že je to vlhká strecha nejakého domu, ale v svetle blesku som spozoroval, že sa vec rýchlym pohybom kotúľa. Príšera zmizla — na chvíľu zavládla úžasná tma a potom pri blesku, ktorý premenil noc na deň, vysoko na kopci zažiarily červené múry sirotínca a vrcholce stromov a tajomný predmet sa jasne a ostro ukázal predo mnou.

A čo som videl? Ako by som to mohol opísať? Potvorské trojnohé teleso, vyššie ako dom, kráčajúce cez malé jedle a deptajúce ich svojimi krokmi; chodiaci stroj z ligotného kovu, ktorý teraz kráčal cez vresovište; visely z neho kusy železných povrazov, ich rinčanie sa miešalo s rachotom hromu. Zablesklo sa a stroj bolo zreteľne videť, ako stál na ceste s dvoma nohami v povetrí. Zmizol a zjavil sa temer okamžite, ako sa zdalo, pri nasledujúcom blesku o sto krokov bližšie. Viete si predstaviť, ako sa trojnohý stolec prudko zmieta a kráča po zemi? Taký dojem robilo toto teleso. Ale miesto stolca predstavte si obrovský stroj na trojnohom podstavci.

Potom sa stromy v jedľovej hore predo mnou rozdelily, ako sa rozstupuje krehký šachor, keď ním kráča človek; stromy boly schvatené a hodené stranou a zjavila sa druhá ohromná trojnoha, rútiaca sa zrovna na mňa. A ja som jachal zrovna k nej! Pri pohľade na druhú obludu nervy mi celkom vypovedaly službu. Už som nehľadel na nič, ale trhol som hlavou koňa napravo a v nasledujúcej chvíľke prekotil sa koč na koňa; oje hlasne zapraskotalo a mňa to vyhodilo do povetria; padol som stranou do plytkej mláky vody.

Vyliezol som temer hneď a doplichtil som sa, majúc nohy vždy vo vode, pod hromadu vresu. Kôň ležal bez pohnutia (biedne zviera malo zlámané väzy!) a pri svetle bleskov videl som čierne teleso prekoteného koča a obrys kolesa, ktoré sa ešte pomaly točilo. V nasledujúcej chvíľke valilo sa obrovské teleso vedľa mňa a kráčalo do vrchu k Pyrfordu.

Z blízkosti bolo toto teleso neuveriteľne čudné, lebo to nebol len bezcitný stroj, idúci svojou cestou. Ale bol to stroj, ktorý pri pohybe rinčal kovom a mal dlhé kovové tykadlá (jedným vyrval mladú jedľu), ktorými, rinčiac, oháňal sa okolo divného tela. Robil si cestu v chôdzi a kovový čepec, ktorý mal na vrchu a pohyboval sa sem a ta, robil silný dojem hlavy, hľadiacej vôkol. Za telom bol veľký predmet z bieleho kovu, podobný veľkému rybárskemu košu. Keď sa obluda rútila vedľa mňa, kotúčiky zeleného dymu jej unikaly z kĺbov. V chvíľke zmizla zasa.

Toľko som neurčite videl vtedy pri chvíľkových zábleskoch v jasnom oslepujúcom svetle a hustej tme.

Keď sa obluda rútila vedľa mňa, ohlušujúcim revaním prekričala i hromobitie: „Alú! Alú!“ V nasledujúcej minúte dohonila už svojho druha a vo vzdialenosti pol míle skláňaly sa spolu nad niečím v poli. Nepochybujem, že to bol tretí valec z desiatich, ktoré na nás vystrelili z Marsa.

Niekoľko minút ležal som tam v daždi a pri mihotavom svetle pozoroval som tieto kovové obrovské bytnosti, pohybujúce sa neďaleko nad vrcholcami krovičia. Začínal padať kamenec, pri čom sa ich tvary zahmlily, a potom sa zasa vyjasnilo. Chvíľami prestávalo blýskanie a noc ich celkom pohltila.

Shora som bol umoknutý od krupobitia a sdola vodou mláky. Trvalo chvíľu, kým som sa prebral z tupého úžasu, vyštveral som sa po brehu na suchšie miesto a začal som premýšľať o nebezpečenstve, ktoré práve minulo.

Neďaleko mňa stála malá, drevená chatrč, obkolesená zemiakoviskom. Napokon som s námahou vstal a krčiac sa a využívajúc každý úkryt, bežal som ku chatrči. Búchal som na dvere, ale nik sa mi neozval (ak bol vôbec niekto dnuká); o chvíľu som to nechal a plaziac sa temer celou cestou v jarku, priplúžil som sa, nezbadaný obludami, až k mayburskému borníku.

Pod jeho ochranou utekal som ďalej, premoknutý a trasúc sa, ku svojmu domu. Medzi stromami hľadal som chodník. V hore bola naozaj veľká tma, lebo blýskavica už prestávala a kamenec sa valil v stĺpoch medzi mokrým listím.

Keby som si bol celkom uvedomil význam toho, čo som videl, hneď by som šiel cez Byfleet a Ghobham nazad ku svojej žene do Leatherheadu. Ale nočné udalosti okolo mňa a telesná slabosť, mi to nedovoľovaly, lebo som bol dotlčený, ustatý, premoknutý do kože, ohlušený a oslepený búrkou.

Mal som nejasnú myšlienku dostať sa do svojho domu a to bola moja jediná pohnútka. Potkýňal som sa na kmeny stromov, ktoré padly do jarku a obrazil som si kolená na konáre a konečne som vybŕdnul na cestu, ktorá ide do College Arms. Vravím, vybŕdnul, lebo dažďovka v blatnatých potokoch valila dolu stráňou piesok. Vo tme búšil do mňa nejaký mužský, že som sa zapotácal.

Zakričal úžasne, odskočil na stranu a rútil sa ďalej prv, ako som sa mohol spamätať a prehovoriť slovo. Práve tuná bola búrka natoľko prudká, že som ťažko mohol kráčať do vrchu. Pritisol som sa na ľavej strane ku plotu a razil som si cestu pozdĺž neho.

V blízkosti vrcholu kopnul som do niečoho mäkkého a pri žiare blesku zbadal som pri svojich nohách kopu čierneho súkna a pár čižiem. Prv ako som mohol jasne rozoznať, ako ten mužský leží, blesk zmizol. Stál som nad ním, čakajúc na najbližší blesk. Keď zasvietil, zbadal som, že je to silný mužský v jednoduchom, ale nie ošumelom obleku; hlavu mal pod telom a ležal skrčený pod plotom, ako by ho bol naň niekto prudko šmaril. Premáhajúc odpor, prirodzený človeku, kto sa ešte nikdy nedotkol mŕtvoly, sklonil som sa nad neho a obrátil som ho, chtiac sa presvedčiť, či mu bije srdce. Bol mŕtvy. Zrejme mal zlámané väzy. Zablesklo sa tretí raz a ja videl som jeho tvár. Skočil som na rovné nohy. Bol to hostinský z hostinca „U strakatého psa“, ktorý mi požičal povoz.

Preskočil som ho obozretne a predieral som sa ďalej do kopca. Utekal som okolo policajnej stanice a College Arms k svojmu domu. Na kopci nebolo ohňa, hoci nad lúkou bolo posiaľ videť červenú žiaru a oblaky hnedého dymu, ktorý sa valil proti prúdom ľadovca. Nakoľko som mohol rozoznať pri zábleskoch, boly domy okolo mňa väčšinou nedotknuté. Pri College Arms na ceste ležala tmavá hromada.

Pri mayburskom moste dolu na ceste ozývaly sa hlasy a kroky, ale nemal som smelosti kričať, alebo ísť za nimi. Odomknul som kľúčom dvere, zamknul som za sebou a zastrčil závoru, dovliekol som sa na úpätie schodov a sadol som si na ne. Moja obrazotvornosť bola stále zaujatá tými cválajúcimi kovovými obludami a mŕtvolou, šmarenou ku plotu.

Skrčil som sa na schodoch, oprúc sa chrbtom o stenu a prudko som sa triasol.