ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už som povedal, že moje búrlivé vzrušenia sa vyčerpávajú. Po nejakom čase som zbadal, že mi je zima a som natoľko premoknutý, že sa okolo mňa na koberci tvoria malé mláky vody. Vstal som temer mechanicky, vstúpil som do jedálne, napil som sa whisky a potom som sa išiel preobliecť.

Keď som to urobil, išiel som hore do svojej pracovne, ale neviem po čo. Oblok mojej pracovne ziera ponad stromy a trať na horsellskú obecnú lúku. Pri našom náhlom odchode tento oblok ostal otvorený. Chodba bola tmavá a proti obrazu, ktorý bolo vidieť v rámci obloka, zdalo sa, že aj svetlica je nepreniknuteľne tmavá. Zastal som na chvíľku v dverách.

Búrka už prešla. Veže Orientálneho kolegia a borovice vôkol nich zmizly a vo veľkej diaľke na lúke pri pieskových jamách bolo videť živú červenú žiaru. Cez toto svetlo pohybovaly sa rýchlo sem a ta groteskné a čudné, ohromné a čierne postavy.

Zdalo sa ako by v tom smere naozaj horel celý kraj, — na širokom horskom svahu kmitaly plamenné jazýčky, točiac a svíjajúc sa vo vanutí hasnúcej búrky a vrhajúc červené svetlo na mraky oblohy. Z niektorého bližšieho požiaru každú chvíľu preletel mojím oblokom kotúč dymu a zastrel tvary Marsanov. Nemohol som rozoznať, čo robia, ani ich jasnú formu, ani videť tmavé predmety, ktorými sa zapodievajú. Nevidel ani blízkeho požiaru, hoci jeho žiara tancovala na stenách a povale pracovne. Povetrím sálal ostrý, smolnatý zápach pohoreniska.

Tichúčko som zavrel dvere a plúžil som sa k obloku. Tým sa môj výhľad rozšíril tak, že som na jednej strane videl domy okolo wokingskej stanice a na druhej strane čierňavu byfleetských borníkov. Dolu pod vŕškom, pri trati, blízko viaduktu bolo svetlo a niekoľko domov pozdĺž mayburskej hradskej a ulice blízko trati, tvorily hŕbu žeravých rumov. Chvíľku ma miatlo svetlo na železničnej stanici; bola tam čierna hŕba a živá žiara a napravo rad žltých obdĺžnikov. Potom som zbadal, že je to zničený vlak, ktorého predná čiastka bola vyšinutá a stála v plameňoch a zadné vozy stály ešte vždy na koľajniciach.

Medzi týmito tromi stredobodmi svetla, medzi domami, železnicou a horiacim krajom pri Chobhame, stlaly sa nepravidelné pásma tmavého kraja, kde-tu popretínaného hmliste planúcimi a dymiacimi úsekmi pôdy. Bol to divný pohľad na tento tmavý, ohňom posiaty priestor. Pripomínalo mi toto divadlo ohne hrnčiarní v noci. Najprv som nevidel nijakých ľudí, hoci som po nich napnute pátral. Neskôr som zazrel proti svetlu wokingskej stanice rad čiernych postáv, ktoré sa ponáhľaly jedna za druhou krížom cez koľajnice.

Tento ohnivý chaos bol ten malý svet, v ktorom som bezpečne žil roky! Posiaľ som nevedel, čo sa stalo v posledných siedmich hodinách a hoci som už začal tušiť ako súvisia tieto ohromné stroje s tými nemotornými tvormi, ktoré som videl vyliezať z valca, jednako som o tom nemal jasnej vedomosti. S čudným pocitom neosobného záujmu pritiahol som stolicu k obloku, sadol som si a hľadel som uprene na zuhoľnatený kraj, najmä na tri obrovské čierne stroje, ktoré sa sem a ta pohybovaly pri pieskových jamách.

Zdalo sa, že sú veľmi zaujaté. Začal som premýšľať, čím sú vlastne. Sú to rozumné mechanizmy? Cítil som, že je to vec nemožná. Alebo sedí v každom jeden Marsan a riadi a vedie a upotrebuje ho, ako ľudský rozum sídli v tele a riadi ho? Začal som veci porovnávať s ľudskými strojmi a prvý raz mi prišlo na um v živote, čím by sa zdala pancierová loď, alebo parostroj nižším rozumným bytnostiam.

Po búrke nebo bolo jasné a nad dymom horiaceho kraja zjavil sa Mars ako malá špendlíková hlávka, miznúca na západe, keď vojak prišiel do mojej záhrady. Začul som slabý šum pri plote a vytrhnúc sa z letargie, ktorá na mňa doľahla, vyzrel som oblokom a videl som hmliste, ako prelieza plot. Hľadiac na inú ľudskú bytnosť, moje strnutie zmizlo a dychtivo nahnul som sa z obloka.

„Pst!“ šepnul som.

Ostal váhavo stáť rozkročený na plote. Potom soskočil a išiel cez trávnik k rohu domu. Schýlil sa a šiel ticho.

„Kto je tam,“ riekol tiež šeptom a zastanúc pod oblokom, hľadel dohora.

„Kam idete?“ opýtal som sa ho.

„Boh vie.“

„Chcete sa ukryť.“

„Áno.“

„Poďte dnuká,“ riekol som.

Išiel som dolu, odomknul som dvere, pustil som ho dnuká a zasa som zamknul. Nevidel som mu do tvári. Bol bezvlasý a mal rozopätý kabát.

„Bože môj!“ riekol, keď som ho vtiahol dnuká.

„Čo sa stalo?“ opýtal som sa. V šere som ho videl urobiť zúfalý posunok. „Smietli nás — jednoducho nás smietli,“ opakoval znova a znova.

Išiel za mnou temer mechanicky do jedálne.

„Napite sa trošku whisky,“ riekol som, nalievajúc mu hodne nápoja.

Vypil ho. Potom si odrazu sadol ku stolu, položil si hlavu do dlaní a v návale dojatosti začal fikať a plakať ako malý chlapec a ja, zabudnúc celkom na svoju nedávnu zúfalosť, stál som pri ňom začudovaný.

Trvalo dlho, kým sa jeho nervy natoľko upokojily, že mohol odpovedať na moje otázky a aj potom ešte dával zmätené a lámané odpovedi. Bol jazdcom pri delostrelectve a prišiel do boja až okolo siedmej. Vtedy už strieľali cez obecnú lúku a vravelo sa, že prvý oddiel Marsanov pod ochranou kovového štítu leze pomaly k druhému valcu.

Neskôr vyhupnul tento štít na trojnohu a stal sa prvým z vojenných strojov, ktoré som videl. Z dela, ktoré viezol, vystrelili pri Horselle, malo zaujať pieskové jamy a jeho príchod urýchlil útok. Keď delostrelci šli do zadného voja, jeho kôň stúpil do králičej diery, padol a hodil ho do nejakej hlbiny. V tej chvíľke vypálilo za ním delo, náboj vyletel do povetria, vôkol neho všade bol oheň a on sám ležal pod kopou spálených ľudských a konských mŕtvol.

„Ležal som ticho,“ riekol, „smrteľne zdesený a čiastkou svojej váhy ležal na mne nejaký kôň. Pobili nás. A ten puch — dobrý Bože! Ako spálené mäso. Keď som padol s koňa, poranil som sa na chrbte a musel som tam ležať, kým som sa lepšie cítil. Pred niekoľkými minútami boli sme ako na paráde — potom nás premohli, rozprášili, zdeptali!“

„Ugniavili,“ riekol.

Pod mŕtvolou koňa čušal dlhý čas, hľadiac opatrne na obecnú lúku. Mužstvo cardiganského pluku pokúsilo sa v neporiadku útočiť na pieskovú jamu, ale bolo jednoducho smetené. Potom sa obluda zdvihla a pomaly začala chodiť po obecnej lúke medzi niekoľkými ubehlíkmi. Jej horná čiastka, podobná hlave, krútila sa ako ľudská hlava v mníšskej kukli. Nejaké rameno nieslo komplikovanú kovovú skrinku, vôkol nej iskrily zelenkavé záblesky, a z jej lievikového otvoru vyžiaroval žeravý papršlek.

Za niekoľko minút neostalo na obecnej lúke, kam len dozrel vojakov pohľad, jediného živého tvora, a každý krík a každý strom, ktorý posiaľ nebol zmenený na čiernu kostru, horel. Husári boli za kopcom, nebolo ich videť. Počul, ako maximové delá strieľaly ešte chvíľu a potom zamĺkly. Wokingskú stanicu a domy okolo nej nechal si obor na koniec; žeravý lúč potom odrazu začal účinkovať a mesto sa premenilo na kopu rumov. Obor potom zastavil žeravý lúč, delostrelcom ukázal chrbát a kolísvavým krokom odišiel k horiacemu lesu, v ktorom bol ukrytý druhý valec. V tej chvíli vyhupnul z jamy druhý blýskavý titan.

Druhá obluda kráčala za prvou, a potom delostrelec začal sa veľmi opatrne plaziť po horúcom popole rašeliny k Horsellu. Podarilo sa mu, živému, dostať sa do húšťavy pri ceste a tak ušiel do Wokingu. Potom rozprával už trhane. Nemohol ísť ďalej. Bolo tam vraj niekoľko živých ľudí, ktorí boli väčšinou pološialení a mnohí z nich oparení a popálení. Musel vyhnúť ohňu a keď sa jeden z Marsanov vracal, ukryl sa v žeravých rumoch zrúcaných múrov. Videl, ako obluda prenasleduje nejakého človeka, ako ho chytila kovovým klepetom a odrazila mu hlavu na pni borovice. Keď sa stmilo, rozbehol sa konečne delostrelec k železničnému násypu a preliezol ho.

Potom sa plúžil pozdĺž násypu k Maybury, úfajúc, že vyhne nebezpečenstvu, smerom k Londýnu. Ľudia sa skrývali v jarkoch a pivniciach a mnohí z tých, čo ostali živí, utekali k Wokingu a Sendu. Trápil ho smäd, kým našiel pri viadukte rozbitý vodovod, z ktorého, ako z prameňa, vyvierala voda na ceste.

To bola historia, ktorú som sa od neho po kúskoch dozvedel. Pri rozprávaní sa trošku upokojil a vynasnažoval sa opísať všetky ním videné veci. Od obeda nejedol ničoho, ako mi povedal na začiatku svojej rozprávky. Našiel som kus baraniny a chleba v komore a doniesol som to do svetlice. Nezažali sme svetla, bojac sa upozorniť na seba Marsanov a chvíľami sa nám ruky dotýkaly pri mäse a chlebe. Keď hovoril, veci vôkol nás začaly sa tmavo vynorovať z tmy, pogniavené kríky a polámané ružové kry sa ukázaly za oblokom. Obraz pôsobil, ako by cez trávnik bolo precválalo sto mužských alebo zvierat. Začal som rozoznávať jeho tvár; bola začiernená a utrápená; ale moja bola iste tiež taká.

Keď sme dojedli, išli sme tichúčko hore do mojej pracovne a ja som pozrel zasa cez oblok. Za jednu noc údolie sa premenilo na hromadu popola. Ohne doháraly. Kde boly plamene, tam sa teraz vznášaly oblaky dymu; ale tie nesčíselné trosky zrúcaných a zničených a zapálených a spálených stromov, ktoré zakrývala noc, stály teraz mátožne a hrozne v nemilosrdnom úsvite. Jednako kde-tu nejakému predmetu sa preca len podarilo uniknúť — tu biely železničný signál, tam zasa skleník belel sa sviežo medzi zrúcaninami. V dejinách vojen posiaľ nebolo nikdy takého bezohľadného a všeobecného plenu. A tri kovové obludy stály pri jame, žiarily v rastúcom svetle úsvitu, krútily hlavami, ako by prezeraly urobenú skazu.

Zdalo sa mi, že jamu rozšírily a chvíľami vzniesly sa do povetria obláčky jasne zelenej pary k ranným zorám — vzniesly sa, zavírily, roztrhly sa a zmizly.