ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nepamätám sa na nič zo svojho úteku, len na to, že som vrážal do stromov a potkýňal sa na vres. Vôkol mňa panovala hrôza pred Marsanmi. Zdalo sa mi, ten nemilosrdný žeravý meč blýska okolo mňa a kmitá mi nad hlavou, aby na mňa slietol a smietol ma so života. Prišiel som na cestu medzi križovatkou a Horsellom, a bežal som po nej ku križovatke.

Napokon som už nevládal ďalej; bol som vysilený prudkosťou dojmov a behom. Zapotácal som sa a padol pri ceste. Bolo to pri moste, ktorý vedie cez kanál pri plynárni. Padol som a ostal som ležať.

Musel som tam byť dosť dlho.

Potom som si sadol, čudne zmätený. Chvíľu som nemohol pochopiť ako som sa ta dostal. Hrôza spadla so mňa ako šaty. Stratil som klobúk, golier sa mi rozopäl. Pred niekoľko minútami mal som pred sebou len tri skutočnosti — nesmiernu noc, priestor a prírodu, svoju slabosť, úzkosť a blízkosť smrti. Teraz sa mi však zdalo, ako by sa bolo niečo prevrhlo a hľadisko sa bolo odrazu zmenilo. Z jedného duševného stavu do druhého nebolo nijakého prechodu. Odrazu bol som tým, čím som bol driev, poriadnym občanom. Tichá lúka, príčina môjho úteku, príšerné plamene, to všetko ako by bolo len snom. Opytoval som sa samého seba, či sa to všetko naozaj stalo. Nemohol som tomu veriť.

Vstanúc, potácal som sa po príkrom svahu mostu. Moja myseľ bola celkom neschopná. Moje svaly a čuvy boly ako ochromené. Tackal som sa ako spitý. Za plotom sa ukázala hlava robotníka, ktorý niesol koš. Vedľa neho bežal malý chlapec. Keď išiel okolo mňa, želal mi dobrú noc. Chcel som mu odpovedať, ale neurobil som to. Zahundral som niečo nesrozumiteľného na jeho pozdrav a šiel som ďalej cez most.

Cez mayburský viadukt letel k juhu vlak, vlnivé oblaky bieleho, osvetleného dymu a dlhá húsenica osvetlených oblokov: zafučal, zarachotil a zmizol. Nejasná skupina ľudí besedovala v bráne jedného domu, v rade pekných viliek, menovaných Oriental Terace. Všetko bol také naozajstne krásne. A to, čo bolo za mnou! To bolo zbesilé, fantastické! Také veci, povedal som si, nemohly sa stať.

Môžbyť, že mávam zvláštne preludy. Neviem, či je moja skúsenosť všeobecného rázu. S času na čas ovláda ma ten najčudnejší pocit, že sa odlučujem sám od seba a od celého sveta; zdá sa mi, že všetko pozorujem zvonku, z akejsi ohromnej diaľky, mimo času a priestoru, mimo tiesne a tragédie všetkého toho. Tento pocit ma silne opanoval v tú noc. Bola to druhá strana môjho sna.

Ale trápila ma číra nesrovnalosť tohoto pokoja s rýchlou smrťou, ktorá poletovala niekoľko míľ odtiaľto? Z plynárne sa ozýval ruch práce a všetky elektrické lampy svietily. Zastavil som sa pri tej skupine ľudí.

„Čo nového na lúke?“ opýtal som sa. Pri bráne stáli dvaja mužskí a ženská.

„Čo?“ riekol jeden mužský, obrátiac sa.

„Aké máte zvesti s lúky?“ riekol som.

„Či nejdete práve ztade?“ opytovali sa mužskí.

„Ľudia si toľko vecí nabája o tej lúke,“ riekla žena cez bránku. „Čo sa tam vlastne robí?“

„Či ste nepočuli o Marsanoch?“ riekol som. „O tvoroch z Marsa?“

„Až veľa,“ riekla žena za bránkou. „Ďakujem pekne,“ a všetci traja sa zasmiali.

Cítil som sa nahnevaný, že si zo mňa robia blázna. Oproboval som povedať im, čo som videl, ale nepodarilo sa mi to. Vysmiali ma pre moje nesmyselné vety.

„Ešte o tom počujete viacej,“ riekol som a išiel som ďalej domov.

Moja žena, stojaca pri dverách, sa naľakala môjho rozcuchaného zovňajšku. Vošiel som do jedálne, sadol si, napil sa vína a keď som sa trošku vzpružil, rozprával som jej o všetkom, čo som videl. Studená večera, ktorú mi doniesli, ostala nedotknutá na stole, kým som rozprával svoje dobrodružstvo.

„Je tu len jedna nádej,“ riekol som, chtiac zapudiť strach, ktorý som vyvolal svojou rozprávkou. „Sú to tie najneohrabanejšie stvory, aké som kedy videl. Môžbyť, že sa udržia v jame a budú zabíjať tých, ktorí sa k nim priblížia, ale nedostanú sa ztadiaľ von… Ale, aké sú to mátohy!“

„Nemysli na nich, miláček!“ riekla moja žena a položila svoju ruku na moju, sťahujúc obrvy.

„Chudák Ogilvy!“ riekol som. „Keď si pomyslím, že snáď tam leží mŕtvy!“

Aspoň moja žena nepokladala moju historiu za neuveriteľnú. Keď som zbadal, že smrteľne zbledla, zamĺkol som hneď.

„Mohli by prísť aj sem,“ opakovala znova a znova.

Prinútil som ju napiť sa vína a hľadel som ju uspokojiť.

„Sotva sa môžem pohybovať,“ riekol som.

Začal som ju i seba tešiť, opakujúc to, čo mi povedal Ogilvy o nemožnosti, že by sa Marsania usadili na zemi. Prízvukoval som najmä gravitačné ťažkosti. Na povrchu zeme je sila príťažlivosti tri razy taká, ako na Marse. Marsan totiž u nás tri razy toľko váži ako na Marse, hoci by aj jeho svalová sila ostala tá istá. Jeho telo by bolo ako z olova. To bol ináč všeobecný náhľad.

Na príklad „Times“ i „Daily Telegraph“ boly toho istého náhľadu v rannom čísle a obidvoje noviny zabudli práve tak, ako ja, na dve dôležité okolnosti.

Atmosféra zeme má, ako teraz vieme, oveľa viacej kyslíku, alebo oveľa menej argonu (čo vychodí na jedno), ako na Marse. Posilňovací účinok tohoto nadbytku kyslíku na Marsanov značne prispel k vyváženiu ich väčšej váhy. A potom všetci sme zabudli na to, že takí inteligentní strojníci, ako boli Marsania sa iste vedia zaobísť bez svalovej námahy.

Vtedy som však o týchto bodoch nepremýšľal a preto môj náhľad neprial votrelcom. Víno, pokrm, pohodlie mojej domácnosti a nevyhnutnosť obodriť svoju ženu, vrátili mi odvahu a istotu.

„Urobili šialenú vec,“ riekol som a siahol za pohárom vína. „Sú nebezpeční, lebo sú celkom zbalamutení od hrôzy. Azda si mysleli, že tu nenajdú živého tvora — doista nijakých rozumných tvorov. Ak príde na najhoršie, riekol som, jedna do jamy hodená bomba pobije ich všetkých.“

Silne rozrušujúce udalosti akosi ochromily moje pozorovacie schopnosti. Pamätám sa ešte dnes veľmi živo na túto večeru. Milá, úzkostlivá tvár mojej ženy, hľadiacej na mňa zpod ružového tienidla lampy, biely obrus so strieborným príborom a pohármi — lebo vtedy aj filozofickí spisovatelia si mohli dovoliť veľa drobného prepychu — purpurové víno v pohári, všetko to vidím posiaľ s fotografickou jasnosťou. Sedel som na konci stola, jedol som orechy a fajčil cigaretu, zatracoval som Ogilvyho prenáhlenosť a vysmieval sa krátkozrakej bojazlivosti Marsanov.

Podobal som sa úctyhodnému papúškovi z Mauritia, nadúvajúcemu sa v svojom hniezde, ktorý rozpráva o príchode lodi plnej nemilosrdných námorníkov a o nedostatku potravy. „Zajtra ich dozobeme na smrť, miláček.“

Nevedel som, že je to moja posledná civilizovaná večera pred mnohými divnými a hroznými dňami.