ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sobota mi žije v pamäti ako deň napnutia. Bol to tiež deň veľkej horúčavy, sparný a dusný; povedali mi, že tlakomer náramne kolísal. Spal som málo, hoci mojej žene sa podarilo zaspať a vstal som skoro. Pred raňajkami šiel som do záhrady a načúval som; ale pri lúke sa nič nepohlo, šveholil len škovránok.

Mlečiar prišiel ako obyčajne. Počul som hrkotať jeho vozík a šiel som k bočnej bránke opýtať sa, čo je nového. Povedal mi, že Marsania cez celú noc boli obkolesení vojskom a že sa očakávajú delá. Potom som počul známy chlácholivý zvuk, rachot vlaku, ktorý jachal do Wokingu.

„Ak to nebude nevyhnutné,“ riekol mlečiar, „nezabijú ich.“

Videl som svojho súseda pracovať v záhrade. Pobesedoval som s ním a vrátil som sa k raňajkám. Bolo to celkom obyčajné ráno. Môj súsed mal ten náhľad, že vojsko zajme, alebo pobije Marsanov ešte toho dňa.

„Škoda, že sú takí neprístupní,“ riekol. „Bolo by zaujímavé dozvedeť sa, ako žijú na druhej planete; mohli by sme sa všeličomu naučiť.“

Pristúpil k plotu a podal mi za priehrštie jahôd, lebo bol práve tak štedrým ako náruživým záhradníkom. Súčasne mi povedal, že pri byfleetskych golfových ihrištiach horia jedľové lesy.

„Vravia,“ riekol, „že tam spadla ešte jedna taká Vec — číslo dve. Ale nazdám sa, že jednej máme dosť. Kým bude všetkému koniec, poisťujúce spoločnosti to bude stáť pár pekných groší.“ Smial sa pri tej výpovedi a bol dobre naladený. Povedal, že lesy posiaľ horia a ukázal mi oblak dymu. „Budú tam mať niekoľko dní horúcu pôdu pod nohami, lebo je tam veľa ihličia a rašeliny,“ riekol, ale potom zvážnel, spomenúc „chudáka Ogilvyho“.

Po raňajkách miesto práce, rozhodol som sa ísť dolu, na lúku. Pod železničným mostom našiel som skupinu vojakov — zákopníkov, myslím; mali malé okrúhle čiapky, ufúľané, nepozapínané červené kazajky, pod nimi bolo vidno belasé košele, tmavé nohavice a čižmy, siahajúce až k lýtkam. Povedali mi, že nikto nesmie ísť cez kanál, a naozaj, hľadiac k mostu, zbadal som jedného cardiganského vojaka na stráži. Besedoval som chvíľu s vojakmi; povedal som im, čo som videl predošlého večera. Ani jediný z nich nevidel Marsana a mali o nich len celkom nejasnú predstavu, takže ma zahrnuli otázkami. Povedali mi, že nevedia, kto nariadil pohyby vojenských síl; boli toho náhľadu, že vedenie má jazdná garda. Obyčajný zákopník je oveľa vzdelanejší ako jednoduchý vojak, preto o možnostiach a podmienkach boja uvažovali s akousi bystrosťou. Opísal som im žeravý lúč a oni začali medzi sebou rokovať o veci.

„Priblížiť sa k nim pod úkrytom a dať sa do nich, vravím ja,“ riekol jeden.

„Ba čoby!“ riekol druhý. „Čo ti pomôže úkryt proti takému lúču? Upražil by si sa! Jediné, čo môžeme urobiť, je ísť tak blízko, nakoľko len možno a potom urobiť zákopy.“

„Nech parom uchytí tvoje zákopy! Ty vždy chceš robiť zákopy, mal si sa narodiť králikom, Snippy.“

„Tak nemajú nijakého krku?“ Opýtal sa odrazu tretí — malý, zamyslený chlapík, ktorý bafal z fajky.

Opakoval som svoj opis.

„Hlavonožci,“ riekol, „to je ich pravé meno. Vraví sa o ľudských rybách — teraz sú to bojovné ryby!“

„Nie je vražda zabiť takého tvora,“ — riekol prvý zákopník.

„Najlepšie by bolo urobiť im koniec bombou,“ riekol malý, osmahlý človiečik. „Nemožno vedeť, čo budú vystrájať.“

„Kde sú tie vaše bomby?“ riekol prvý zákopník. „Niet na to času. Urobme to chytro, vravím vám, nech je čím skôr po tom.“

Tak o tom diskutovali. Po chvíľke som ich nechal tak a šiel som na železničnú stanicu kúpiť si čím väčšie množstvo ranných novín.

Ale nechcem unúvať čitateľa opisovaním toho dlhého dopoludnia a ešte dlhšieho odpoludnia. Nepodarilo sa mi pozreť na lúku, lebo aj horsellská a chobhamská kostolná veža bola v rukách vojenských veliteľov. Vojaci, ktorých som sa spytoval, nevedeli mi nič povedať; dôstojníci boli ustavične zaujatí. Ľudia v meste zasa cítili sa celkom bezpečnými v prítomnosti vojska. Dozvedel som sa od predavača tabaku, Marshalla, že jeho syn je medzi mŕtvymi na lúke. Vojaci prinútili obyvateľov v okolí Horsellu zamknúť domy a odísť.

Vrátil som sa k obedu okolo druhej, veľmi ustatý, lebo, ako som už povedal, bolo veľmi horúco a dusno, a aby som sa občerstvil, popoludní som sa okúpal v studenej vode. Okolo pol piatej išiel som na železničnú stanicu po večerné noviny, lebo v ranných novinách, ktoré som dostal, bol len veľmi povrchný opis Stentovej, Hendersenovej a Ogilvyho smrti a ich druhov. Nebolo v nich temer nič takého, čo by som už nebol vedel. Marsania sa vôbec neukazovali. Zdalo sa, že sú celkom zaujatí v jame, zkade sa stále ozýval hrmot kladív a vznášaly sa ustavične oblaky dymu. Bolo zrejmé, že sa chystajú na boj. „Boly urobené nové pokusy, dorozumeť sa, ale bez úspechu,“ znela stereotypná zvesť novín. Istý zákopník mi povedal, že to urobili mávaním zástavky na dlhej žrdi. Ale Marsania si toho všimli natoľko, ako my ručania kravy.

Musím sa priznať, že to zbrojenie a všetky tie prípravy ma veľmi rozčulily. V mojej obrazotvornosti vznikaly predstavy vojny a premáhal som nepriateľa rozličnými spôsobmi; o bojoch a hrdinstve premýšľal som ako kedysi, keď som bol školákom. Mal som predstavu o nerovnom boji. Zdalo sa, že sú v tej jame takí neporadní.

Okolo tretej od Chertsey, alebo Eddlestonu začaly sa ozývať v odmeraných prestávkach delové výstrely. Dozvedel som sa, že začali strielať do horiaceho jedľového lesa, kam padol druhý valec, v nádeji, že ho zničia prv, ako sa otvorí. Ale až o piatej prišlo z Chobhamu prvé poľné delo k našej obrane proti prvému telesu Marsanov.

Okolo šiestej večer, keď som so svojou ženou sedel v besiedke pri čaji a rozprával živo o boji, ktorý sa k nám blížil, počul som tlmený výbuch z lúky a o chvíľu potom rachotenie výstrelu. Potom hneď ozval sa celkom zblízka prudký duniaci úder; pod ním sa zatriasla zem; vybehol som na trávnik a zbadal som, ako vrcholce stromov okolo Orientálneho kolegia vzplanuly červeným, dymiacim plameňom a ako sa vedľa nich zrútila veža malého kostolíka. Vežička mešity zmizla a strecha kolegia robila dojem, ako by na ňu strieľalo stotonové delo. Jeden z našich komínov zapraskotal, ako by bol trafený strelou, zrútil sa a jeho kusy padaly s rachotom po škridliciach, tvoriac hŕbu rozbitých, červených črepov na hriadke pod oblokom mojej pracovne.

Ja a moja žena stáli sme ohromení. Potom som si uvedomil, že teraz, keď je kolegium odpratané z cesty, vrch Maybury Hillu je dosažiteľný žeravým lúčom Marsanov.

Chytil som svoju ženu za rameno a bez ceremonie vyvliekol som ju na cestu. Potom som vyviedol slúžku, vraviac jej, že sám zajdem na poschodie po škatuľu, pre ktorú nariekala.

„Nemôžeme tu ostať,“ riekol som; a sotva som to povedal, s lúky sa znova ozval výstrel.

„Ale kam pôjdeme?“ opýtala sa s úžasom moja žena.

Rozmýšľal som v rozpakoch. Potom mi prišli na um jej príbuzní v Leatherheade.

„Do Leatherheadu!“ kričal som v ohlušujúcom hluku.

Pozrela s kopca dolu na druhú stranu. Ľudia vybiehali z domov zdesení.

„Ako sa dostaneme do Leatherheadu?“ riekla.

Dolu pod kopcom vynorila sa tlupa husárov prechádzajúca cez železničný most; traja cváľali cez otvorenú bránu Orientálneho kolegia, druhí dvaja soskočili s koňov a behali z domu do domu. Cez dym, ktorý stúpal z horiacich stromov, presvitajúce slnce zdalo sa byť krvavo červeným a vrhalo na všetko mimoriadne chmúrnu žiaru.

„Čakajte tuná,“ riekol som; „tu ste v bezpečnosti.“ A odbehol som hneď do hostinca „Ku strakatému psovi“, lebo som vedel, že hostinský má koč a koňa. Utekal som, lebo som zbadal, že na tejto strane kopca za chvíľu sa budú ľudia sťahovať. Našiel som ho vo výčape, kde stál, nedbajúc na to, čo sa robí za jeho domom. Niekto stál ku mne chrbtom obrátený a hovoril s ním.

„Musím dostať funt,“ riekol hostinský, „a nemám nikoho, kto by vás ta zaviezol.“

„Dám vám dva funty,“ riekol som cez plece cudzinca.

„Za čo?“

„A dovezem vám ho nazad okolo polnoci,“ riekol som.

„Pane môj!“ riekol hostinský. „Načo sa tak ponáhľať? Dva funty a doveziete ho nazad? Čo sa to robí?“

Vysvetlil som mu v rýchlosti, že musím opustiť svoj dom a tak som si zabezpečil koč. V tej chvíli sa mi nezdalo, že by sa aj hostinský mal ponáhľať s odchodom zo svojho. Staral som sa o to, aby bol koč pripravený, odviezol som ho na cestu a odovzdajúc ho do opatery svojej ženy a slúžky, vrútil som sa do domu a zabalil som niekoľko cenných vecí, striebra a tomu podobného. Buky pod oknami už horely, keď som bol v dome a ploty pozdĺž cesty boly v plameňoch. Keď som bol takto zaujatý, pribehol k nám husár. Vošiel rad radom do každého domu a vyzýval obyvateľov k odchodu. Šiel okolo, keď som vychádzal frontovou bránou, vlečúc svoje poklady, zabalené do obrusa. Volal som na neho:

„Čo je nového?“

Obrátil sa, vyvalil na mňa oči a zahundral niečo ako „vydriapalo sa to von ako veko na misu“ a utekal k bráne najvyššie ležiaceho domu. Náhle kotúč čierneho dymu skryl ho na chvíľu. Bežal som k bráne súsedovho domu a zaklopal som, presvedčiť sa, či zavreli dom a odišli do Londýna. Vrátil som sa do svojho domu podľa daného sľubu vyniesť slúžkinu škatuľu, vyvliekol som ju von a vsunul som ju vedľa nej na zadné sedadlo. Potom som chytil opraty a vysadol som na kozlík vedľa svojej ženy. O chvíľu sme už mali dym a hluk za sebou a spúšťali sme sa po druhom svahu mayburského vrchu smerom k Starému Wokingu.

Pred nami bola tichá, oslnená krajina, pšeničné pole sa stlalo po obidvoch stranách cesty a mayburský hostinec nás vítal s rozkolísaným štítom. Doktorov koč jachal pred nami. Na úpätí vŕška obzrel som sa na svah, ktorý sme opúšťali. Husté prúdy čierneho dymu s pásmi červeného ohňa dvíhaly sa do pokojného ovzdušia a na východnej strane vrhaly tmavý tieň na zelené stromy. Dym sa už rozprestrel ďaleko na východ a západ — na východe k byfleetským horníkom, na západe k Wokingu. Na hradskej čierňavou sa hmýrili za nami utekajúci ľudia. A chvíľami bolo počuť v pokojnom, horúcom povetrí veľmi slabé, ale zreteľné dunenie dela a neprestajný rachot pušiek. Marsania zrejme zapaľovali všetko, čo mohol dosiahnuť ich žeravý lúč.

Nie som skúseným vozárom, preto som zasa musel pozor dávať na koňa. Keď som sa znova obzrel, zmizol už aj druhý kopec v dyme. Udrel som koňa bičom a nechal som ho utekať, kým Woking a Send neležaly medzi nami a touto zhubou. Medzi Wokingom a Sendom som dohonil i predbehol doktora.