ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď som sa vrátil na lúku, slnce už zapadalo. Ľudia sa v skupinách ponáhľali z Wokingu a niekoľko osôb sa vracalo. Zástup pri jame vzrástol a čnel čierňavou proti citronovo žltému nebu — mohlo tam byť už s dvesto ľudí. Zavznievalo tam veľa hlasov a zdalo sa, že sa ľudia rujú o miesta pri jame. Mysľou mi letely divné predstavy. Keď som prišiel bližšie, začul som Stentov hlas:

„Nazad! Nazad!“

Nejaký chlapec bežal okolo mňa.

„Pohybuje sa to,“ riekol, keď prebehol vedľa mňa — „ustavične sa to otáča a otáča. Nepáči sa mi to. Idem radšej domov.“

Išiel som k zástupu. Mohlo tam byť naozaj dvesto či tristo ľudí, ktorí sa štuchali lakťami a socali jeden druhého, a tie panie tiež neboly menej činné.

„Zrútil sa do jamy!“ kričal niekto.

„Nazad!“ volalo niekoľko ľudí.

Zástup sa trochu rozvíril a ja som sa lakťami prebíjal napred. Všetci sa zdali byť veľmi rozčulení. Počul som, že sa z jamy ozýva zvláštne bzučanie.

„Pomôžte mi zahnať tých hlupákov!“ riekol Ogilvy. „Nevieme, čo môže byť v tej prekliatej veci!“

Videl som mladého človeka, tuším pomocníka z obchodu vo Wokingu, stáť na valci a usilovať sa vybŕdnuť z jamy. Zástup ho sotil dolu.

Niekto zdunka otáčal vrchnák valca. Bolo už videť temer dve stopy ligotavého kovu. Niekto do mňa búšil a temer by som bol spadol na vrchnák valca. Obrátil som sa, a odrazu sa závitok odkrútil a vrchnák valca spadol na štrk s hlučným úderom. Udrel som lakťom do osoby, ktorá stála za mnou a obrátil som sa zasa tvárou k tej Veci. Chvíľu sa mi zdala okrúhla dutina celkom čierna. Zapadajúce slnce mi oslepilo oči.

Myslím, každý čakal, že z otvoru vyjde človek — keď aj nie niečo, čo sa celkom podobá nám pozemšťanom, ale podstatne jednako len človek. Aspoň ja som to čakal. Ale keď som hľadel ďalej, zbadal som, ako sa niečo pohybuje v tieni — niečo šedasté sa víri a otáča a potom sa zjavily dva žiarivé, očiam podobné terče. Potom sa vynorilo niečo, podobné malej zmiji, hrubé asi ako palica a točilo sa v povetrí ku mne — a potom sa zjavilo ešte jedno.

Prehradilo ma. Za mnou hlasne vykríkla jedna ženská. Otočil som sa napolo, hľadiac pri tom vždy na valec, z ktorého sa teraz vynorovaly nové tykadlá a začal som si raziť cestu zpäť od okraja jamy. Videl som ako na tvárach okolitých ľudí počudovanie ustupuje pred zdesením. Počul som nesmyselné výkriky so všetkých strán. Nastalo všeobecné ustupovanie. Videl som, ako obchodný pomocník ešte vždy vylieza na okraj jamy. Odrazu som bol sám a videl som, ako ľudia, ktorí stáli na druhej strane jamy, utekajú. Stent medzi nimi. Pozrel som zasa na valec a tu ma ovládal nepremožiteľný úžas. Stál som ako skamenelý a hľadel som meravo.

Šedé, okrúhle, asi ako medveď veľké telo, vynorovalo sa pomaly a namáhave z valca. Keď sa vykotúlilo na svetlo, ligotalo sa ako vlhká koža. Dvoje veľkých tmavých očú hľadelo na mňa meravo. Bolo to zaokrúhlené a malo to, povedal by som, tvár. Pod očima boly ústa, ich okraje bez pier sa triasly, zdýmaly a vypúšťaly sliny. Telo ťažko oddychovalo a kŕčovite sa svieralo. Štíhly tykadlový úd chopil sa obruby valca, druhý sa zmietal v povetrí.

Kto nikdy nevidel živého Marsana, ťažko si predstaví čudnú hrôzu, ktorú zapríčiňoval ich zjav. Zvláštne, vo forme V krojené ústa, so špicatou hornou perou, nemalo to obočia ani brady pod klinovitým spodným pyskom, ustavičné trasenie úst, tykadlá Gorgony, zdýmavé oddychovanie pľúc v cudzom ovzduší, zrejmá ťažkopádnosť a bolesť pri pohyboch, zavinená väčšou príťažlivosťou zeme — predovšetkým však mimoriadne prenikavé, ohromné oči — to všetko vyvrchovalo v pocite, ktorý bol podobný morskej chorobe. Olejovitá, hnedá koža mala niečo ako huba, pomalé a neohrabané pohyby budily nevýslovný úžas. Už pri tomto prvom stretnutí, pri prvom pohľade, opanovalo ma zhnusenie a hrôza.

Obluda odrazu zmizla. Prevalila sa cez okraj valca a zrútila sa do jamy s lomozom, ktorý pripomínal pád hromady koží. Počul som jej čudný výkrik, po čom zjavil sa druhý tvor v tmavom otvore.

Na chvíľu som sa prebral z mrazivej hrôzy. Obrátil som sa a utekal som šialene k prvej skupine stromov, vzdialenej asi na sto yardov; ale utekal som šikmo a potkýnajúc sa, lebo som nemohol odvrátiť tvár od tých tvorov.

Zastal som pod niekoľkými mladými borovicami a vresovými krami, ťažko oddychujúc a čakajúc, čo sa bude ďalej robiť. Lúka okolo pieskových jám černela sa ľuďmi, ktorí stáli, ako ja omráčení hrôzou a vyjavene hľadeli na tie tvory, alebo skôr na štrk, čo bol nahromadený na kraji jamy, v ktorej sa nachádzali. A potom, v novom úžase zbadal som okrúhly, malý predmet, poskakovať sem a ta na okraji jamy. Bola to hlava pomocníka, ktorý do nej spadol, ale proti žhavej západnej oblohe zdala sa malou čiernou čiarkou. Teraz sa mu podarilo vytiahnuť nahor ruku a koleno, ale zasa sa sklzol dolu, tak že mu bolo videť len hlavu. Odrazu zmizol celkom a zdalo sa mi, že som začul slabý výkrik. Chcel som mu ísť pomôcť, ale strach ma premohol.

Teraz nebolo nič videť, všetko bolo skryté za kopou piesku, nahromadeného pri spadnutí valca. Keby niekto bol išiel hradskou z Chobhamu alebo Wokingu, bol by sa zhrozil, pri pohľade na viacej ako sto ľudí počítajúci zástup, roztratený vo veľkom, nepravidelnom kruhu, v jarkoch, za kríkmi, za bránami a plotmi. Hovorilo sa málo, a to ešte v krátkych, rozčulených výkrikoch a všetci hľadeli meravo na kopy piesku. Vozík so zázvorovým pivom stál osamelý a odrážal sa čierňavou na planúcom nebi, a pri pieskových jamách stál rad opustených povozov. Ich kone kŕmily sa z náhubných mieškov alebo hrabaly kopytami.