ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Môj mladší brat bol v Londýne, keď Marsania prepadli Woking. Študoval medicínu a pripravoval sa práve na dôležitú skúšku, tak že sa dozvedel o ich príchode až v sobotu ráno. V sobotňajších ranných novinách uverejnený bol okrem zvláštnych dlhých článkov o obežnici Marse, o živote na obežniciach a o podobných veciach, krátky a nejasný, svojou stručnosťou tým nápadnejší telegram.

Zvesť hovorila, že Marsania, zdesení pohľadom na zástup, povraždili veľa ľudí rýchlopalným delom. Telegram končil slovami: „Hoci sa Marsania zdajú byť nebezpečnými, nepohli sa posiaľ z jamy, do ktorej padli, a zdá sa, že to ani nemôžu urobiť. Treba to zrejme pripísať pomernej sile príťažlivosti zeme.“

Poslednou vetou redaktori upokojovali ľudí v dlhých úvodníkoch.

Prirodzene študenti v biologickej triede, v ktorej bol môj brat v ten deň, prejavovali veľký záujem, ale na uliciach nepanovalo nijaké zvláštne rozčulenie. Odpoludňajšie noviny pod ohromnými záhlaviami chrlily bezvýznamné chýry. Oznamovaly len pohyby vojska okolo lúky a potom uverejnily zvesť o horiacom lese medzi Wokingom a Weybridgom. Potom „St. James’s Gazette“ oznámila v osobitnom vydaní púhy fakt, že je pretrhnuté telegrafické spojenie. Myslelo sa, že to zapríčinil horiaci strom, ktorý padol na vedenie. V ten večer o bojoch neprišly nijaké zvesti. Bol to ten večer, keď som išiel do Leatherheadu a nazad.

Brat sa o nás neobával, lebo vedel z novín, že je valec od nášho domu vzdialený na dobré dve míle. Rozhodol sa, že večer zajde k nám a podíva sa, ako riekol, na tie stvory prv, než budú zabité. Poslal telegram, ktorý som nedostal, a šiel do koncertu.

V sobotu večer bola v Londýne tiež búrka a môj brat na waterloovskú stanicu prišiel fiakrom. Na perone, z ktorého obyčajne odchodily nočné vlaky, sa dozvedel o chvíľu, že nejaká nehoda prekáža prísť vlakom do Wokingu. Nemohol zistiť, aká nehoda sa stala; vtedy to nevedely ani železničné úrady. Na stanici sa preto nerozčuľovali, lebo si úradníci mysleli, že sa neprihodilo nič vážnejšieho a že sa asi vlak vyšinul medzi Byfleetom a wokingskou križovatkou a vysielali večerné vlaky, ktoré obyčajne prechádzali cez Woking, okľukou cez Virginia Water, alebo Gildford. Mali veľa roboty s menením smeru nedeľných výletných vlakov do Southamptonu a Portsmouthu. Nočný reportér si myslel o mojom bratovi, že je náčelníkom stanice, na ktorého sa trochu ponáša, počkal na neho a chcel ho interviewovať. Málokto, okrem železničných úradníkov, pripisoval poruchu Marsanom.

Čítal som v inej zvesti o týchto príhodách, že v nedeľu „bol celý Londýn znepokojený chýrmi z Wokingu“. Ale naozaj nič neospravedlňovalo túto výstrednú frázu. Hromada Londýnčanov počula vôbec o Marsanoch až pri odpoľudňajšej panike. Pri tých, čo niečo počuli, trvalo to nejaký čas, kým pochopili smysel toho, čo bolo v nedeľných novinách. Väčšina Londýnčanov nečíta nedeľných novín.

Okrem toho Londýnčania majú do povedomia tak hlboko vyryté presvedčenie o osobnej bezpečnosti a prekvapujúce chýry bývajú tak často v novinách, že ich ľudia čítali bez strachu: „Včera večer, okolo siedmej vystúpili Marsania z valca a pohybujúc sa pod nejakým kovovým štítom, zničili celkom wokingskú stanicu i blízke domy a povraždili celý pluk cardigánskeho vojska. Podrobnosti nie sú známe. Proti ich obrneniu maximové delá ostaly bez účinku; poľné delá boly zničené. Husári divo ustupujú do Chertsey. Zdá sa, že Marsania pomaly tiahnu k Chertsey, alebo k Windsoru. V západnej Surrey panuje veľké rozčulenie a musia kopať zákopy, aby im zahatili prístup do Londýna.

Tak o tom písal „Sunday Sun“ a umný a pozoruhodný článok v „Referce“ prízvukoval, že je to, ako by do mestečka pustili divé šelmy.

V Londýne nik nevedel práve, ako sú ozbrojení Marsania, a všetci mali fixnú myšlienku, že sú tieto obludy nemotorné: „plazia sa“, „lezú namáhavo“ a podobné výrazy boly vo všetkých prvých chýroch. Ani jeden z tých telegramov nemohol poslať očitý svedok ich napredovania. Nedeľné noviny daly tlačiť zvláštne vydania, keď dostaly do rúk nové zvesti, a niektoré tiež, hoci nemaly zvláštnych zvestí. Oznamovaly, že ľudia z Waltonu a Weybridgu a celého okolia sa hrnú po cestách do Londýna a to bolo všetko.

Môj brat išiel ráno do kostola pri nálezinci, nemajúc posiaľ tušenia o večerných udalostiach. Tam počul spomínať vpád a odznieť zvláštnu modlitbu za pokoj. Po službách Božích si kúpil číslo „Referce“. Zvesti, ktoré tam čítal, ho nastrašily a zas išiel na waterloovskú stanicu presvedčiť sa, či je obnovená doprava. Boly tam omnibusy, koče, cyklisti a množstvo ľudí, ktoré sa prechádzalo a neveľmi si všímalo čudných zvestí, ktoré rozhlasovali predavači novín. Ľudia sa síce o veci zaujímali, ale ak mali nejaké obavy, tak báli sa len o obyvateľov ohrožených miest. Na stanici počul prvý raz, že je pretrhnuté windsorské a chertseyské spojenie. Nosiči mu povedali, že z byfleetskej a chertseyskej stanice prišlo niekoľko dôležitých chýrov, ale telegrafovanie potom odrazu prestalo. Brat sa od nich nemohol dozvedeť nijakej určitej zvesti. „V okolí Weybridgu sa bojuje“, to bol smysel ich zvestí.

Doprava bola teraz vo veľkom neporiadku. Celý zástup ľudí, ktorí čakali na priateľov z juhozápadu, stál okolo stanice. Stál tam šedivý starý pán a rozhorčene sa ponosoval na juhozápadnú spoločnosť. „Veď im my ukážeme!“ riekol.

Jeden či dva vlaky prišly z Richmondu, Putney a Kingstonu a doviezly ľudí, ktorí urobili dennú vychádzku zaveslovať si, ale splavy našli zatvorené a v povetrí pocit strachu. Nejaký mužský v belasobielej kazajke oslovil brata a mal množstvo divných chýrov.

„Množstvo ľudí ide vo vozoch a kočoch do Kingstonu a vezú debny so svojím imaním a všetkým,“ rozprával. „Idú z Molesye, Weybridgu a Waltonu a vravia, že počuli v Chertsey duneť delá, padať výstrel za výstrelom a že vojenská jazda im rozkázala vysťahovať sa hneď, lebo sa blížia Marsania. My sme tiež počuli výstrely diel na hamptonskej stanici, ale mysleli sme, že je to hrmavica. Čo to všetko má, do čerta, znamenať? Marsania preca nemôžu von z jám, pravda?“

Môj brat mu nemohol ničoho povedať.

Pozdejšie zbadal, že istý pocit strachu sa rozšíril aj medzi ľudmi, jachajúcimi podzemnou železnicou, a že nedeľní výletníci sa vracajú neobyčajne chytro zo všetkých juhozápadných vychádzkových miest — z Barnesu, Wimbledonu, richmondského parku, Kewn a tak ďalej; ale nikto, okrem neurčitých chýrov, nevedel ničoho. Každý, kto mal nejakú robotu na poslednej stanici, bol zle naladený.

Okolo piatej zástup pri stanici opanovalo neobyčajné rozčulenie, keď otvorili dopravnú čiaru, ktorá bola temer vždy zatvorená medzi juhovýchodnými a západnými stanicami, a keď cez stanicu prechádzaly vozne s nákladom ohromných diel a iné plné vojská. Boly to delá dovezené z Woolwichu a Chathamu k obrane Kingstonu. Ozývaly sa vtipy, ako: „Zedia vás!“ „Sme krotiteľmi šeliem!“ a podobné. O chvíľu prišla na stanicu policia a začala ľudí vypratávať s perona. Brat vyšiel zasa na ulicu.

Zvony na kostoloch vyzváňaly k večerným službám Božím a niekoľko diev z Armády spásy šlo so spevom po ulici Waterloo. Niekoľko povaľačov z mosta zbadalo divnú hnedú penu, ktorá plávala miestami na prúde. Práve zapadalo slnce a hodinová veža a palác parlamentu vypínaly sa k tej najpokojnejšej oblohe, akú si len predstaviť možno, k zlatému nebu, po ktorom kmitaly a križovaly sa dlhé pruhy červených oblakov. Hovorilo sa o plávajúcej mŕtvole. Jeden z tých mužských — vravel, že je vojakom v zálohe — rozprával môjmu bratovi, že videl na západe svetlo heliografu.

Vo Wellingtonovej ulici stretol sa brat s dvomi drsnými chlapmi, ktorí práve vybehli z Fleetskej triedy a niesli ešte vlhké noviny a hrozitánske plakáty. „Desná katastrofa!“ kričal jeden na druhého, idúc dolu Wellingtonovou ulicou. „Vo Weybridgi sa bojuje! Podrobný opis! Marsania ustupujú! Londýn je vraj ohrožený!“ Za jediný kus týchto novín musel môj brat zaplatiť tri pence.

Len vtedy si začal uvedomovať rozsiahlosť nesmiernej moci a krutosti týchto oblúd. Dozvedel sa, že nie sú len púhou hŕstkou malých, nemotorných tvorov, ale že sú to rozumné bytnosti, ktoré riadia ohromné stroje, že sa môžu rýchlo pohybovať a ich silnému útoku nevedia odolať ani tie najväčšie delá.

Boli popísaní ako „veľké, pavúkom podobné, stroje, temer sto stôp vysoké, pohybujúce sa rýchlosťou expresného vlaku a zabíjajúce ohromne žeravým lúčom.“ Skryté baterie, sostavené väčšinou z poľných diel boly rozostavené v kraji okolo horsellskej lúky a zvlášť medzi wokingským okresom a Londýnom. Päť strojov videli pri Temži, z nich jeden bol púhou náhodou zničený. Ostatné neboly trafené granátmi a baterie boly zaraz zničené žeravým lúčom. Spomínané boly ťažké straty vojska, ale vcelku tón telegramu bol optimistický.

Marsania boli odrazení; nie sú nezraniteľní. Vrátili sa zasa do svojho trojuholníka, ktorý tvorily valce okolo Wokingu. Predstráže s heliografmi ich nasledovaly zo všetkých strán. S chvatom privážali delá z Windsoru, Portsmouthu, Aldershotu, Woolwichu — ba aj zo severu; medzi nimi tiež veľké devädesiat päť tonové delá z Woolwichu. Sto šestnásť ich už stálo pripravených zvlášť na obranu Londýna. Vojenné potreby ešte nikdy neboly tak rýchlo pripravené ako teraz.

Každý ďalší valec, ktorý spadne, bude vraj možno zničiť výbušnými látkami mimoriadnej účinlivosti, ktoré boly v rýchlosti vyrábané a rozdeľované. Niet pochybnosti, tak vravela zvesť, že situácia je neobyčajne vážna, ale obecenstvo sa upozorňuje, vystríhať sa paniky. Niet pochybnosti, že Marsania sú nesmierne divní a strašní, ale zrejme niet ich viacej ako dvacať proti milionom ľudí.

Úrady si právom myslely, že súdiac podľa veľkosti valca, nemôže ich byť v jednom viacej ako päť — dovedna pätnásť. A s jedným si už poradili — môžbyť, že aj s viacerými. Obecenstvo bude zavčasu upozornené na blížiace sa nebezpečenstvo, a boly urobené poriadky veľkých rozmerov na ochranu ľudí ohroženého juhozápadného kraja. A toto oznámenie končilo uistením, že Londýn je bezpečný a úrady vedia vzdorovať nebezpečenstvu.

Toto bolo tlačené obrovskými písmenami len nedávno, tak že papier bol posiaľ vlhký a nebolo času pridať poznámky. Bolo to zaujímavé, rozprával brat, ako boly bezstarostne vynechané a nepovšimnuté ostatné zvesti, aby bolo dosť miesta pre túto.

Po celej Wellingtonovej ulici stáli ľudia a čítali noviny, tlačené na ružovom papieri. Strand bol odrazu plný kriku celej armády predavačov, ktorí prišli za tými prvými. Ľudia vyskakovali z autobusov a kupovali si noviny. Bolo isté, že zvesť rozčulila ľudí v najväčšej miere, hoci boli predtým ľahostajní. Brat rozprával, že na Strande sa otvorily okenice obchodu, v ktorom predávali mapy a majiteľ v sviatočných šatách, ba zrovna v citronovo žltých rukavicach sa ukázal za výkladným oknom a rýchlo pripevňoval na sklo mapu Surrey.

Keď išiel brat po Strande k námestiu Trafalgarskému s novinami v ruke, videl niekoľko utečencov zo západnej Surrey. Videl mužského, ktorý na zeleninárskom voze viezol svoju ženu, dvoch chlapcov a trochu náradia. Išiel od westminsterského mosta a hneď za ním šiel drabiniak, v ktorom sedelo päť či šesť ľudí dôstojného zovňajšku a bolo niekoľko debien a uzlíkov. Tváre týchto ľudí boly utrápené a celý ich vzhľad sa priveľmi líšil od nedeľného vzhľadu ľudí v omnibusoch. Ľudia v najmodernejších šatách dívali sa na nich z kočov. Zastali na námestí, ako by nevedeli, ktorou stranou majú ísť a nakoniec sa obrátili na východ od Strandu. Kúsok za nimi išiel mužský v každodenných šatách na staromódnom tricykle s malým predným kolieskom. Tvár mal bledú a špinavú.

Brat sa obrátil smerom k Victorii, kde sa stretol s množstvom podobných ľudí. Prišlo mu na um, že by mohol videť aj mňa. Všimnul si, že je na uliciach neobyčajne veľa strážnikov, riadiacich dopravu. Niektorí utečenci zvestovali chýry ľudom v omnibusoch. Jeden z nich tvrdil, že videl Marsanov.

„Kotle na chodidlách, vravím vám, a chodia ako ľudia.“ Väčšinou boli rozčulení a vzrušení svojimi skúsenosťmi.

Hostince za Victoriou urobily s týmito utečencami dobré obchody. Na všetkých pouličných rohoch stály malé skupiny ľudí, čítajúcich noviny, rozprávajúcich živo, alebo pozorujúcich týchto neobyčajných nedeľných hosťov. K večeru ich vždy pribúdalo, až konečne boly cesty preplnené ako epsomská hlavná trieda pri dostihoch. Brat sa rozprával s niekoľkými utečencami, ale väčšinou počul len znepokojujúce chýry.

Nikto mu nemohol nič povedať o Wokingu, len akýsi mužský ho uisťoval, že Woking bol minulej noci celkom zničený.

„Idem z Byfleetu,“ riekol; „niekto jachal skoro ráno na kolese cez mesto a išiel od domu ku domu vystríhajúc nás, aby sme odišli. Potom prišli vojaci. Išli sme sa podívať a videli sme na juhu oblaky dymu — len dym a živá duša ztadiaľ neprichádzala. Potom sme počuli z Chertsey delá a ľudia prichádzali z Weybridgu. Zavrel som tedy svoj dom a šiel som tiež.“

V tom čase panovala na uliciach verejná mienka, že úrady posiaľ nevedely zúčtovať s votrelcami bez všetkých týchto ťažkostí.

Okolo ôsmej hodiny po celej južnej čiastke Londýna bolo jasne počuť hučanie diel. Môj brat nemohol nič počuť pre hluk v hlavných triedach, ale keď zabočil do týchto bočných uličiek pri rieke, počul streľbu celkom určite.

Okolo druhej sa vrátil z Westminsteru do svojho bytu v Regentovom parku. Teraz sa o mňa veľmi bál a bol rozčulený rozsiahlosťou nebezpečenstva. Rozmýšľal práve tak, ako som ja rozmýšľal v sobotu o vojenských podrobnostiach. Myslel na všetky tie pokojné, vyčkávajúce delá a na náhle sťahovanie na vidieku; vynasnažoval sa predstaviť si sto stôp vysoké „kotle na chodidlách“.

Oxfordskou triedou a Maryleboneskou ulicou prešlo ešte niekoľko povozov s utečencami, ale zvesť sa rozširovala tak pomaly, že v Regentovej ulici a Portlandskej triede bolo plno obvyklých nedeľných chodcov, hoci vraveli v skupinách, a po kraji Regentovho parku prechádzalo sa práve toľko mlčiacich párikov pod rozptýlenými plynovými lampami ako inokedy. Noc bola tichá a pokojná, ale trošku dusná. Zvuky diel sa ustavične ozývaly a po polnoci ukázala sa vraj na juhu blýskavica.

Znova a znova čítal noviny, bojac sa, že sa mi stane to najhoršie. Nemajúc pokoja, vyšiel zasa, po večeri a potuloval sa bez cieľa po uliciach. Keď sa vrátil, darmo sa usiloval rozptýliť myseľ štúdiumom na skúšky. Krátko po polnoci si ľahol a zobudil sa skoro ráno v pondelok, keď niekto klopal na dvere. Z ulíc sa ozývaly rýchle kroky a v diaľke hučalo bubnovanie a zvonenie. Po strope tancoval červený pablesk. Chvíľku ležal v počudovaní, nevediac, či už zavítal súdny deň, alebo svet zošalel. Potom vyskočil z postele a bežal k oknu.

Mal podkrovnú izbu a keď vystrčil hlavu, počul niekoľkorakú ozvenu rachotu, ktorý urobil okenicou, a v oknách sa zjavily strapaté hlavy. Ozývaly sa hlasité otázky. „Už idú!“ kričal strážnik, tlčúc na dvere; „Marsania idú!“ a rútil sa k druhým dverám.

Hlas bubnov a trúb niesol sa z kasární na Albánskej triede a na vežiach všetkých blízkych kostolov zvonili na poplach. Dvere sa s rachotom otváraly a v proťajších oknách tma ustupovala pred žltým osvetlením.

Po ulici jachal zatvorený koč, odrazu zarachotil na rohu a prefrčal s hrmotom okolo okna a jeho rachot pomaly zanikol v diaľke. Bezprostredne za ním jachaly dva koče, prvé z pochodu valiacich sa povozov, idúcich väčšinou k Chalk Farmskej stanici, kde sa vystupovalo do zvláštnych vlakov severozápadnej železnice, miesto toho, aby boly nadol postupovaly k Eustonu.

Môj brat dlhý čas hľadel z obloka v tupom úžase a díval sa na strážnika, ktorý búchal na dvere rad radom a zvestoval tú nepochopiteľnú zprávu. Potom sa za ním otvorily dvere a do izby vstúpil mužský, ktorý býval oproti na chodbe, mal len košeľu, nohavice a črievice — traky mal slobodne prehodené okolo pásu a mal od ležania rozchlpatené vlasy.

„Čo je to, do čerta?“ opýtal sa. „Oheň? Prečo je taký lomoz?“

Obidvaja vystrčili hlavy z okna a počuli, čo kričia strážníci. Ľudia vybiehali z bočných uličiek a stáli v skupinách a rozprávali sa.

„Čo sa to tu do čerta robí?“ kričal bratov súsed.

Brat odpovedal len roztržite a začal sa obliekať. S každým kusom šatstva bežal k oknu, len aby nič nezameškal z rastúceho ruchu ulíc. A tu už prichádzali predavači s neobyčajne skorým vydaním novín a kričali do ulíc:

„Londýnu hrozí nebezpečenstvo udusenia! Kingstonská a richmondská posádka premožená! Hrozná masakra v údolí Temže!“

A všade vôkol neho — v bytoch pod ním, v domoch na obidvoch stranách a na druhej strane ulice a za ním v parkovej štvrti a v stých a stých iných uliciach tejto čiastky Marylebonu a v okrese westbourneskom a St. Pancresskom a na západe a severe Kilburnu a St. Johns Woodu a Hampsteadu, na východe v Shoreditchi a Highbury a Haggerstone a Hoxtone a vôbec na celej ohromnej ploche Londýna od Ealingu až k East Hamu — ľudia si pretierali oči, otvárali okná, nahýnali sa von dávať otázky bez smyslu a cieľa, a obliekali sa rýchlo, ako len zavial prvý dych blížiacej sa búrky zdesenia. Bolo to ráno veľkej paniky. Londýn, ktorý si v nedeľu večer ľahol tupý a ľahostajný, zobudil sa v pondelok zavčasu, súc si celkom povedomý nebezpečenstva.

Keďže sa z okna nemohol dozvedeť, čo sa robí, sišiel môj brat dolu na ulicu, práve, keď kúsok neba, ktorý bolo videť medzi domami, začal sa červenať rannou zorou. Utekajúci zástup v povozoch i peši rástol každú chvíľu. „Čierny dym!“ počul kričať ľudí a zasa „Čierny dym!“ Tomuto všeobecnému strachu nebolo možno vyhnúť. Keď môj brat zastal v dverách, zbadal, že sa k nemu blíži predavač novín a hneď si od neho kúpil jeden exemplár. Predavač utekal s ostatnými a pri tom predával noviny — číslo za šiling — groteskná smesa ziskuchtivosti a panického strachu.

A z týchto novín sa brat dozvedel o katastrofálnej zpráve veliaceho generála:

„Marsania pomocou rakiet vysielajú ohrommé mračná čiernej jedovatej pary. Zadusili naše baterie, zničili Richmond, Kingston a Wimbledon a blížia sa pomaly k Londýnu, ničiac všetko, čo im je v ceste. Nemožno ich pristaviť. Pred čiernym dymom nemožno sa ináč zachrániť ako rýchlym útekom.“

To bolo všetko, ale bolo toho dosť. Všetko obyvateľstvo ohromného šesťmilionového mesta bolo na nohách a utekalo preč; všetci sa rútili „en masse“ na sever.

„Čierny dym!“ kričaly hlasy. „Oheň!“

Zvony súsedného kostola vyzváňaly zúfale na poplach. Nepozorne riadený vozík rozdrvil sa na uličnej pumpe pri nadávkach a kriku. Chorobne žlté svetlá kmitaly po domoch a na niektorých povozoch horely posiaľ nezahasené lampy. A nad tým všetkým rástlo svetlo jasného a pokojného úsvitu.

Počul za sebou v izbách a po schodoch sem a ta behať kroky. Jeho domáca prišla k dverám, mala na sebe zahodený len župan a šál; za ňou znely udivené výkriky jej muža.

Keď si brat začal uvedomovať vážnosť všetkých týchto vecí, vrátil sa chytro do chyže, vsunul do vrecka všetky peniaze, ktoré mal — všetkého s desať funtov — a vyšiel zasa na ulicu.