ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sa Marsania takto poučili o sile zemských zbraní, vrátili sa na svoje pôvodné stanovište na horsellskej obecnej lúke; vo chvate a obťažení troskami svojho druha iste si nepovšimli nejednu takú nepatrnú a zbytočnú obeť, ako som bol ja. Keby boli opustili svojho druha a išli ďalej, nebolo vtedy medzi nimi a Londýnom inej obrany, ako baterie dvanásťfuntových diel a boli by iste prv prišli do mesta ako zvesť o ich postupovaní; ich príchod bol by býval taký náhly, hrozný a ničiaci, ako bolo pred sto rokmi zemetrasenie v Lisabone.

Ale neponáhľali sa. Valec za valcom prilietal s planety na planetu; každé dvacaťštyri hodiny dostali posilu. A zatým vojenské a námornícke autority, ktoré si už v celom rozsahu upovedomovaly silu svojich protivníkov, pracovaly s horúčkovou energiou. Každú chvíľu pribudlo nové delo, tak že k večeru za každým kopcom, za každou vilou na stranách okolo Kingstonu a Richmondu čihal skrytý tmavý hrtan. A cez opálené a opustené pásmo, asi na ploche dvacať štvorcových míľ, ktoré sa tiahlo okolo tábora Marsanov na horsellskej obecnej lúke, cez pohoreniská a rumy dedín medzi zelenými stromami, čiernymi a dymiacimi alejami, kde ešte včera čnely koruny sosien, plúžili sa chrabrí vyzvedači s heliografmi hneď upozorniť delostrelectvo na blížiacich sa Marsanov. Ale Marsania už pochopili účinok našich diel a nebezpečenstvo hroziace im v blízkosti ľudí; nikto, komu bol život milý, sa neodvážil priblížiť na míľu k valcu.

Zdá sa, že obri chodili celé odpoludnie sem a ta a prenášali všetko z druhého a tretieho valca — druhý bol na edletonských golfových ihrištiach a tretí pri Tyrforde — k prvému na horsellskej obecnej lúke. Nad nimi, nad spáleným vresovišťom a nad sutinami domov, ktorých čierňavu bolo vidno na ďaleko široko, stál jeden na stráži, kým ostatní opustili svoje priestranné vojenné stroje a sostúpili do jamy. Pracovali pilne do pozdnej noci a vysoký stĺp hustého, zelenkavého dymu, ktorý sa dvíhal z jamy, bolo možno videť s kopcov okolo Merrow a vravia vonkoncom, že aj z Bausteadu a s epsomských vŕškov.

A zatým, čo sa za mnou Marsania takto pripravovali na prvý útok a predo mnou sa ľudia chystali do boja, odchádzal som s ohromnou bolesťou a námahou od horiaceho Weybridgu k Londýnu.

Zbadal som malý opustený čln, ďaleko od brehu plávajúci s prúdom. Odhodil som čiastku svojich premoknutých šiat, plával som za ním a zachránil som sa pred zahynutím. V člne nebolo vesiel, vesloval som tedy oparenými rukami s prúdom nadol ku Hallifordu a Waltonu. Môžete si mysleť, že som sa plavil opatrne a ustavične som sa obzeral. Držal som sa rieky, lebo som si myslel, že mi voda bude najistejšou záchranou, ak by sa obrovia vrátili.

Horúca voda po Marsanovom páde valila sa so mnou v rieke, tak že temer na míľu nevidel som breha. Raz som jednako len zbadal rad čiernych postáv, ktoré bežaly cez lúku od Weybridgu. Halliford, ako sa zdalo, bol celkom pustý a pri rieke horelo niekoľko domov. Bol to divný pohľad na pokojné a celkom opustené mesto pod horúcou belasou oblohou, na ktorej kmitaly obláčky dymu a plamene šľahaly do horúceho odpoludňajšieho povetria. Posiaľ som nevidel horiaceho domu, pred ktorým by nebol zástup nepohodlných zvedavcov. Trošku ďalej na brehu horel a čmudil šachor a ďalej postupovala čiara ohňa cez pole, na ktorom ležalo neskoro pokosené seno.

Plavil som sa dlho, lebo som bol ubolený a ustatý od prudkosti prežitých vecí a na vode bola intenzívna horúčosť. Potom ma zasa premohol strach a začal som znova veslovať. Slnce mi opaľovalo holý chrbát. Keď sa napokon za záhybom zjavil waltonský most, premohla ma horúčosť, ustatosť a strach, tak že som pristal pri midlesexskom brehu a klesol som smrteľne ustatý do vysokej trávy. Myslím, že to bolo okolo štvrtej alebo piatej hodiny. Potom som vstal, potácal som sa asi pol míle bez toho, že by som bol stretol živej duše, a zasa som si ľahol do tône krovičia. Tak sa mi marí niečo, že som pri tejto poslednej chôdzi blúznil. Mal som tiež veľký smäd a trpko som ľutoval, že som sa nenapil viacej vody. Čudné je, že som sa hneval na svoju ženu; nemôžem to vysvetliť, ale márna túžba dostať sa do Leatherheadu ma hrozne trápila.

Nepamätám sa už jasne na príchod kuráta, pravdepodobne som driemal. Keď som ho zbadal, sedel pri mne s hladko oholenou tvárou, v košeli, ktorá bola čierna od sadzí a hľadel na slabú žiaru oblohy. Na nebi bolo plno baránkov, ktoré sa rad radom stlaly, slabo zafarbené zorami svätojánskeho západu slnca.

Sadol som si a pri šume, ktorý som zapríčinil, pozrel na mňa rýchlo.

„Máte vodu?“ opýtal som sa úsečne.

Zakrútil hlavou.

„Už celú hodinu pýtate vodu,“ riekol.

Chvíľu sme mlčali a hľadeli sme jeden na druhého. Myslel si asi o mne, že som podivín, lebo okrem premoknutých nohavíc a pančúch, bol som celkom holý, oparený a tvár a ramená mal som čierne od dymu. Jeho tvár mala výraz slabosti, mal ovisnutú bradu a vlas mu splýval v plavých, temer bielych kučerách na nízke čelo; mal veľké, bledobelasé oči bez výrazu. Hovoril úsečne a hľadel povedľa mňa do prázdnoty.

„Čo to znamená?“ riekol. „Čo to všetko znamená?“

Hľadel som na neho a neodpovedal som.

Vystrel chudú, bielu ruku a hovoril temer plačlivým hlasom.

„Prečo prišli na nás tie veci? Aké hriechy sme spáchali? Bolo po rannej bohuslužbe, keď som sa prechádzal po hradskej a pripravoval som sa na odpoludňajšiu kázeň a vtom odrazu — oheň, zemetrasenie, smrť! Ako to bolo v Sodome a Gomore! Celé naše dielo zničené, celé naše dielo… Kto sú tí Marsania?“

„Kto sme my?“ odpovedal som, odŕhajúc.

Objal si kolená a obrátil sa zasa ku mne. Hľadel na mňa mlčky asi pol minúty.

„Prechádzal som po hradskej, chcel som okriať,“ riekol. „A odrazu oheň, zemetrasenie, smrť!“

Utíchol zas a brada mu sklesla až na kolená.

Potom začal znova a kývol rukou.

„Celé dielo — všetky nedeľné školy. Čím sme sa previnili — čím sa previnil Weybrigde? Všetko — všetko zničené. Kostol! Len pred tromi rokmi sme ho oprávali! Už je po ňom! — Bol smetený! Prečo?“

Nasledovala prestávka, potom zasa vybuchol ako šialenec.

„Dym jeho pohoreniska nech stúpa naveky!“ kričal.

Oči mu planuly a ukazoval chudým prstom smerom ku Weybridgu.

Teraz som už začal chápať, kto je to. Hrozná tragédia, do ktorej bol zamotaný — bol zrejme utečencom z Weybridgu — pozbavila ho rozumu.

„Sme ďaleko od Sunbury?“ opýtal som sa pokojným hlasom.

„Čo budeme robiť?“ opýtal sa. „Či sú tie stvory všade? Či im odovzdali zem?“

„Sme ďaleko od Sunbury?“

„Ešte dnes ráno som odbavoval bohoslužbu…“

„Všetko sa zmenilo,“ riekol som pokojne. „Neopúšťajte sa. Ešte máme nádej.“

„Nádej!“

„Áno; máme jej jednako dosť — hoci je tu táto skaza.“

Začal som mu vysvetľovať svoje myšlienky o našom postavení. Počúval chvíľu, ale keď som pokračoval, do jeho pohľadu vlúdila sa predošlá bezvýraznosť a jeho oči sa odo mňa odvrátily.

„To musí byť začiatok konca,“ riekol, prerušiac ma. „Koniec! Veľký a hrozný deň Pána! Keď ľudia budú prosiť vrchy a bralá, aby na ne padly a skryly ich — skryly ich pred tvárou toho, ktorý sedí na tróne!“

Začal som chápať položenie. Nechal som namáhavé rozumovanie, vstal som horko-ťažko a stojac nad ním, položil som mu ruku na pleco.

„Vzpružte sa,“ riekol som. „Blúznite. Aké je to náboženstvo, ktoré vypovie službu v nešťastí? Pomyslite len na to, koľko zlého už narobily ľuďom povodne, vojny, sopky. Myslíte si, že Boh urobí výnimku s Weybridgom?… On nie je agentom poisťovne, človeče!“

Sedel chvíľu v tupom mlčaní.

„Ale ako sa zachránime?“ opýtal sa odrazu. „Sú nezraniteľní, nemilosrdní…“

„Snáď ani jedno, ani druhé,“ odpovedal som. „Čím sú silnejší oni, tým chytrejšími musíme byť my. Jedného z nich zabili ani nie pred tromi hodinami.“

„Zabili!“ riekol, obzerajúc sa okolo seba. „Ako možno zabiť služebníkov Božích?“

„Videl som, ako sa to stalo,“ pokračoval som. „Prišli sme náhodou do tužiny,“ riekol som, „a to je všetko.“

„Čo znamená tá žiara na nebi?“ opýtal sa odrazu.

Povedal som mu, že sú to heliografické signály — a že to na nebi je znamenie ľudskej pomoci a snahy.

„Sme prostred toho,“ riekol som, „hoci je tu ticho. Táto žiara na nebi zvestuje príchod boja. Tuším sú tam Marsania a smerom k Londýnu, tam, kde čnejú tie vrchy okolo Richmondu a Kingstonu, kde stromy skytajú úkryt, robia zákopy a chystajú delá. Marsania prídu zasa z tej strany…“

Prv ako som dohovoril, kurát vyskočil a prerušil ma posunkom.

„Čujte!“ riekol.

Za nízkymi vŕškami za vodou zahrmela ozvena vzdialených diel a vzdialený, hrozný krik. Potom všetko utíchlo. Bzučiaci chrúst preletel nad krovím a zmizol. Ďaleko na západe vychádzal rastúci mesiac, visel matný a bledý nad dymom, ktorý stúpal z Weybridgu a Sheppertonu a nad skvelou ohnivou nádherou západu.

„Bude lepšie, keď pôjdeme týmto chodníkom na sever,“ riekol som.