ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keby boli chceli Marsania len ničiť, v ten pondelok by boli mohli pohlušiť všetkých obyvateľov Londýna, ako sa rozbehli po celom vidieku. Nielen po hradskej, vedúcej cez Barnet, ale tiež po hradských, vedúcich cez Edgwar a Waltam Abbey a po východných hradských Southlandu a Sholburynessu a na juh od Temže k Dealu a Broadstairsu rútil sa tiež vzteklý prúd. Keby bolo bývalo možno v to júlové dopoludnie vyleteť v balóne do oslňujúcej modrosti nad Londýnom, každá hradská vybiehajúca z nekonečnej sieti ulíc na sever a na východ, bola by sa zdala posiata čiernymi bodkami, utekajúcimi ľuďmi, a každá bodka bola pudená úžasom a fyzickou únavou. V poslednej kapitole som podrobne opísal skúsenosti svojho brata na hradskej v okolí Chipping Barnetu, aby si čitateľ mohol predstaviť, ako pôsobil tento roj čiernych bodiek na toho, kto bol v ňom. V dejinách ľudstva predtým nikdy sa nepohybovalo a nikdy spolu netrpelo také množstvo ľudí. Legendárne voje Gothov a Hunov, najväčšie armády, ktoré kedy videla Ázia, v tomto prúde by boly púhou hromádkou. To nebol usporiadaný pochod, ale bol to hrozný útek, bez poriadku, bez cieľa, šesť milionov bezbranných, nezásobených ľudí, ktorí sa hnali napred. Bol to začiatok zaniknutia civilizácie, vykántrenie ľudstva.

Balonista by práve pod sebou videl rozsiahlu sieť pustých ulíc, domov, kostolov, námestí, záhrad, rozprestrených ako obrovská mapa, ktorá je na juhu zamachlená. Zdalo sa ako by ohromné pero narobilo atramentových škvŕn cez Ealing, Richmond a Wimbledon. Pomaly a nepretržite sa každá čierna machuľa rozširovala a rástla, vystrekovala potôčky na všetky strany, tu naraziac na vŕšok, tam splývajúc do údolia, práve tak, ako sa atrament rozlieva po pijacom papieri.

A za belasými vŕškami, ktoré sa dvíhaly od rieky na juh, prechádzali sa trblietaví Marsania a chrlili pokojne a sústavne svoj jedovatý dym po okolí a keď dosiahli cieľa, rozptyľovali ho zasa prúdom pary a preberali do svojej moci zaujatý kraj. Tak sa zdá, že nemali úmyslu všetko vykynožiť, skôr chceli celkom zlomiť a znemožniť každý odpor. Vyhodili do povetria každú zásobu pušného prachu, ktorú našli, prerezali každý telegrafický drôt a miestami ničili trati. Ochromovali ľudstvo. Neponáhľali sa rozšíriť pole svojho pôsobenia a cez celý ten deň neprešli za strednú časť Londýna. Je celkom možné, že značné množstvo ľudí ostalo v Londýne v svojich bytoch celé pondelkové odpoludnie. Isté je, že mnohí umreli doma, zadusení čiernym dymom.

Až do poludnia bol londýnsky prístav javišťom divných výstupov. Kotvily tam parné lode a lode všetkých druhov — utečenci núkali ohromné sumy, a vravia, že veľa ľudí, ktorí plávali k člnom, boli socaní hákmi a utopili sa. Okolo jednej vzniesol sa medzi stĺpami blackfriarského mostu riedky mráčik čiernej pary. Potom sa premenilo prístavné javisko v divý zmätok, ruvačky a srážky a množstvo člnov a báriek utkvelo pod severným oblúkom towerského mosta a lodiari a zriadenci prístavu museli prudko zápasiť s ľuďmi, ktorí sa rútili s brehov. Ľudia vonkoncom spúšťali sa nadol po pilieroch mosta…

Keď sa Marsan o hodinu neskôr zjavil za Clock Towerom a brodil sa dolu riekou, na jej vlnách plávaly už len trosky.

A teraz budem rozprávať o páde piateho valca. Šiesty padol vo Wimbledone. Brat, ktorý bdel nad ženami, spiacimi v koči na lúke, videl jeho zelenkavý záblesk ďaleko za horami. V utorok malá spoločnosť, ktorá sa ešte vždy chcela dostať za more, išla cestou cez kraj, hmýriaci sa ľuďmi, ku Colchestru. Chýr, že Marsania zaujali celý Londýn, bol už potvrdený. Videli ich v Highgate, a vravia, že aj v Neasdone. Ale môj brat ich videl až na druhý deň.

Toho dňa rozlezené množstvo začalo si uvedomovať nevyhnutnú potrebu zásobovania. Keď začali byť hladní, prestali dbať na majetkové právo. Roľníci bránili svoje stajne, sypárne a zrejúce úrody so zbraniami v ruke. Veľa ľudí sa teraz, ako môj brat, obrátilo na východ a našli sa aj biedni zúfalci, ktorí sa vrátili do Londýna po potravu. Boli to väčšinou ľudia zo severnej čiastky mesta, ktorí len počuli o čiernom dyme, ale ho neskúsili. Brat počul, že polovička členov vlády sa shromaždila v Birminghame a že ohromné množstvo nesmierne účinlivých výbušných látok bolo nahromadené v automatických podkopoch v midlandskom kraji.

Povedali mu, že midlandská železničná spoločnosť prijímala do služby zriadencov, ktorí ušli v panike prvého dňa, dala sa zasa do roboty a vysielala vlaky na sever zo St. Alhansu preriediť nával v okolí Londýna. V Chipping Ongare bol vonkoncom plakát, ktorý oznamoval, že v severných mestách sú prichystané veľké zásoby múky a že v dvaciatich štyroch hodinách budú rozdávať chlieb hladujúcim ľuďom okolia. Ale tieto zvesti ho neodklonily od plánu, ktorý si vymyslel zachrániť sa, a všetci traja napredovali cez celý deň na východ; sľúbeného chleba nedostali. A naozaj nikto nedostal z neho ani smidku. Tejto noci slietla siedma hviezda a padla na Primerose Hill. Padala práve, keď bola slečna Elphinstonová na stráži, lebo sa v konaní tejto povinnosti zamieňala s bratom. Videla ju.

V stredu prišli naši traja utečenci — nocovali na poli v nezrelej raži — do Chelmsfordu, kde im skupina obyvateľov, ktorí sa nazvali „Výborom pre verejné zásobovanie“, sobrala ponyho na potravu a nedala im za to nič, okrem sľubu, že z neho zajtra dostanú podiel. Tu sa dozvedeli, že Marsania sú v Eppingu a že v Waltham Abbey boly zničené továrne na prach pri márnom pokuse vyhodiť do povetria jedného útočníka.

Ľudia tu číhali na Marsanov s kostolných veží. Môj brat na šťastie odišiel hneď na prímorie a nečakal na potravu, hoci všetci traja boli veľmi hladní. Okolo poludnia prešli cez Tillingham, ktorý bol neobyčajne tichý a opustený, okrem niekoľkých ľudí, ktorí tajne plienili a hľadali potravu. V Tillinghame konečne videli more s najčudnejším loďstvom, aké si len predstaviť možno.

Lebo, keď lodiari nemohli ísť proti prúdu Temže, prišli k essexskému brehu, do Harwichu, Waltonu a Clatonu a neskôr do Foulnessu a Shoebury, previezť ľudí. Kotvili vo veľkom kosákovitom oblúku, ktorý sa tratil v hmle smerom ku Naze. Blízko pri brehu bolo veľa rybárskych báriek, anglických, škótskych, francúzskych, holandských a švédskych; parníky z Temže, yachty a elektrické člny; za tými boly ťažšie lode, množstvo začiernených uhoľných lodí, strojné obchodné lode, lode pre dobytok, osobné parné lode, petrolejové tanky, zámorské parníky, staré biele plachtovky a pekné šedé poštové lode z Southamptonu a Hamburgu; pozdĺž siného pobrežia pri Blackwateri brat videl v hmle hustý rad člnov, ktorých majitelia sa jednali s ľuďmi na brehu, množstvo, ktoré siahalo od Blackwateru až temer po Maldow.

S dve míle od brehu bola ponorená hlboko do vody pancierová loď, a bratovi sa zdalo, že do nej vniká voda. Bola to vojenná loď „Dieťa hromu“. Bola to jediná vojenná loď na obzore, ale ďaleko napravo nad hladkou hladinou mora — lebo toho dňa bolo more smrteľne pokojné — stúpalo mračienko čierneho dymu, označujúce ďalšie pancierové lode floty prieplavu. Plavily sa v širokom oblúku plnou parou a boly pripravené zasiahnuť do boja pozdĺž ústia Temže, pri víťaznom postupe Marsanov, súc na stráži, ale jednako neschopné zastaviť ho.

Pri pohľade na more pani Elphinsonová, hoci jej švagrina dohovárala, jednako sa dala do veľkého plaču. Okrem Anglicka posiaľ nebola v inej krajine, vravela, že radšej umre, ako by bez priateľov mala ísť do cudziny a tak ďalej. Zdalo sa, že je, chudera, presvedčená, že Francúzi nie sú lepší ako Marsania. Cez celé dva dni na ceste ju trápily hysterické kŕče, strach a skľúčenosť. Bola nadchnutá myšlienkou vrátiť sa do Stenmoru. V Stenmore bolo vždy dobre a bezpečne. V Stenmore by našli Jurka…

S najväčšou námahou dostali sa na breh, kde sa bratovi podarilo upútať pozornosť posádky parníka, ktorý prišiel z Temže. Poslali lodku a zjednali sa na tricať šesť funtov za prevezenie všetkých troch. Parná loď sa plavila, ako povedali mužskí, do Ostende.

Boly dve hodiny, keď môj brat, zaplatiac na mostíku za prievoz, našiel sa v bezpečnosti na lodi i so svojimi družkami. Tam dostali aj jedlo, hoci bolo veľmi drahé; trojica si sadla na predku lode na stoličky a najedla sa do sýtosti.

Na palube bolo už do štyricať cestujúcich, z nich niektorí obetovali svoje posledné peniaze dostať sa za ne na druhý breh, ale kapitán ostal v Blackwateri až do piatej, priberajúc nových cestujúcich, až boly paluby nebezpečne preplnené. Bol by pravdepodobne ostal ešte dlhšie, keby sa v tú hodinu neboly ozvaly na juhu výstrely diel. Odpoveďou vystrelila pancierová loď na mori z malého dela a vztýčila niekoľko vlajek. Z jej komínov zdvihol sa obláček dymu.

Niektorí cestujúci mysleli, že výstrely znely z Shoeburyness; ale zistili, že sa zvuky stávajú silnejšími. Súčasne zjavily sa v diaľke na juhovýchode stožiare a vrchné čiastky pancierových lodí a vynorovaly sa jedna za druhou z mora pod mrakmi čierneho dymu. Ale môj brat náhle obrátil pozornosť k ďalekému strieľaniu na juhu. Zdalo sa mu, že vidí stĺp dymu dvíhať sa z ďalekej šedej hmly.

Parník si už kliesnil cestu na východ od veľkého polokruhu lodí a nízky essexský breh sinel a tratil sa v hmle, keď sa zjavil prvý Marsan; pre veľkú vzdialenosť zdal sa malým a nejasným v hmle a kráčal po blatnatom pobreží od Foulnessu. Vidiac ho, kapitán klial na mostíku na plné ústa od strachu a vzteku, že tak dlho čakal; zdalo sa, že aj lopatky kolies preniká hrôza. Na palube všetci stáli alebo pri zábradlí a hľadeli na vzdialenú postavu, vyššiu ako stromy alebo kostolná veža v mestách, ktorá sa blížila a nenútene parodizovala ľudskú chôdzu.

Bol to prvý Marsan, ktorého môj brat videl a skôr sa divil ako desil, keď pozoroval Titana, ktorý sa voľne blížil k prístavu, brodiaceho sa vždy nižšie a nižšie vodou, ako breh klesal. A potom, ďaleko za Cronchom, išiel druhý, prekračujúc zakrpatené stromy a potom ešte jeden, čo sa brodil skvúcim bahniskom, ktoré sa zdalo viseť medzi nebom a zemou. Všetci sa rútili k moru, ako by chceli prekaziť útek toho množstva ľudí, ktorí sa tiesnili medzi Foulnessom a Nazem. Hoci aj dunely stroje malého parníka a špliechala pena, ktorú odrážaly kolesá, jednako sa len pomaly vzďalovali z ich hroziacej blízkosti.

Brat, pozrúc na severozápad, videl, že ohromný polokruh lodí sa už svíja blížiacim sa úžasom; jedna loď skrývala sa za druhou, iné točily sa ku brehu predkom miesto bokom, parníky hvízdaly a vypúšťaly kotúče dymu, lode zastávaly a druhé sa mihaly sem a ta. Bol tým a blížiacim sa nebezpečenstvom tak očarovaný, že si ani nevšimol, čo sa robí na mori. A potom rýchly pohyb parníka (obrátil sa odrazu, aby ho neprešli) srazil brata prudko so sedadla, na ktorom stál. Okolo neho všetci kričali, dupotali a volali pozdravom, na čo dostali len slabú odpoveď. Parník sa zakolísal a brat padol na ruky.

Vyskočil a pozrel nazad; nie úplných sto yardov od miesta, kde sa zmietal a kolísal ich parníček, kliesnila si cestu obrovská železná hmota ako hriadeľ pluhu a vydúvala na každej strane obrovské zpenené vlny, ktoré vyzdvihly parník tak, že jeho kolesá sa bezvládne otáčaly v povetrí a potom ťahaly jeho palubu zasa temer až po hladinu vody.

Dážď peny oslepil brata na chvíľu. Keď si pretrel oči, videl, že pancierová loď už prešla a trieli k brehu. Jej horná železná čiastka sa dvíhala nad hladinu, z nej vyčnievaly dva komíny, chrliace do povetria mraky dymu miešaného s ohňom. Bol to torpedoborec „Dieťa hromu“, ktorý sa ponáhľal na západ zachrániť ohrožené loďstvo.

Brat, chtiac sa udržať na rozkolísanej palube, chytil sa zábradlia a pozrel ponad toho útočného leviathana na Marsanov. Tí traja stáli teraz celkom blízko vedľa seba a tak hlboko v mori, že ich trojnohé chodidlá boly temer celkom pod vodou. Takto ponorení a pozorovaní z diaľky zdali sa byť menej hroznými ako ohromné železné teleso, vo vlnách ktorého sa malý parník tak bezvládne kolísal. Zdalo sa, že na toho nového odporcu hľadia s úžasom. Môžbyť, že ho považovali za seberovného obra. „Dieťa hromu“ nevystrelil ani raz, len sa proti ním rútil s tou najväčšou rýchlosťou. Iste len preto, že nestrieľal, podarilo sa mu dostať sa tak blízko ku nepriateľovi. Marsania nevedeli, čo je to, bo ináč by ho boli potopili vyslaním jediného žeravého lúča.

Torpedoborec plával tak rýchlo, že za minútu urazil temer polovicu cesty medzi parníkom a Marsanmi a ustavične sa zmenšoval jeho tmavý objem na ustupujúcej horizontálnej čiare essexského pobrežia.

Odrazu predný Marsan sklonil svoju rúru, a vystrelil na loď nábitok čierneho dymu. Trafil ju do ľavého boku, vyrútil sa atramentový dym, ktorý sa rozšíril po mori a premenil sa na prúd čiernej pary, z ktorej torpédoborec vyviazol bez pohromy. Pozorovateľom na parníku, ktorí boli nízko nad vodou a im svietilo slnce do očí, zdalo sa, že je už medzi Marsanmi.

Videli, ako sa tie obludné postavy rozchádzajú a dvíhajú z vody, ustupujúc na breh a jedna z nich dvíha fotografickej komore podobný generátor, v ktorom vznikal žeravý lúč. Marsan mieril ním šikmo nadol; keď sa papršlek dotknul vody, vynoril sa z nej stĺp pary. Iste prebodnul ocelový bok lode ako žeravá tyč kus papieru.

V stúpajúcej pare blysnul plam, načo sa Marsan silne zapotácal. V nasledujúcej chvíľke sa až Marsan zrútil a do povetria vybušilo ohromné množstvo pary a dymu. Delá „Dieťaťa hromu“ hučaly do hmly, výstrel za výstrelom a jedna strela vyšpľachla prúd vody v blízkosti parníka, letela odrazom k druhým utekajúcim lodiam na sever a rozmlátila jednu bárku na pazderie.

Ale o to sa nik nestaral. Kapitán, vidiac skon Marsana, zavýskal na mostíku od radosti a celý zástup cestujúcich na palube parníka kričal s ním. A potom zavýskli znova. Lebo z bieleho víru pary vynorilo sa niečo dlhé a čierne, plamene šľahaly z bokov a ventilátory a komíny chrlily oheň.

Loď ešte vždy žila; zdalo sa, že kormidlo je nedotknuté a stroje pracovaly. Rútila sa zrovna na druhého Marsana, a bola od neho len asi na sto yardov, keď ju zasiahol žeravý lúč. Nasledoval prudký výbuch, oslepujúci záblesk, paluba a komíny vyletely do povetria. Pri prudkom výbuchu Marsan sa potočil a vtom pôvodnou rýchlosťou letiace trosky ho zasiahly a zdrvily ako kartový hrad. Brat nechtiačky vykríkol. Prúd horúcej pary zasa zahalil všetko.

„Dvaja!“ reval kapitán.

Všetci kričali; celý parník sa otriasal šialenými výkrikmi radosti, najprv on, potom ostatné parníky a bárky, ktoré sa plavily do mora.

Para sa nad vodou vznášala niekoľko minút a zakrývala tretieho Marsana na brehu. A parník sa zatiaľ šinul ďalej do mora a vzďaloval sa od bojišťa; a keď sa konečne povetrie očistilo od pary a ostalo ešte množstvo čierneho dymu, nebolo možno rozoznať, čo ostalo z „Dieťaťa hromu“. Ani tretieho Marsana nebolo videť. Ale ostatné pancierové lode boly už teraz celkom blízko a stály pri brehu za parníkom.

Malý parník kliesnil si ďalej morom cestu a pancierové lode vrátily sa pomaly k brehu, ktorý bol posiaľ zakrytý mramorovou hrádzou pary, čiastočne parou i plynom, ktorý dmel a miešal sa podivne. Loďstvo s utečencami rozptýlilo sa na severovýchod; niekoľko báriek plávalo medzi pancierovými loďami a medzi parníkom. Za chvíľu, kým doplávaly ku zapadajúcemu oblaku, vojenné lode sa obrátily na sever a potom sa odrazu otočily a vplávaly na juhu do hustnúcej hmly. Pobrežie mizlo, až sa konečne celkom stratilo v nízkych oblakoch, ktoré sa srážaly okolo zapadajúceho slnca.

Potom z hmly, pozlátenej zapadajúcim slncom, odrazu zahučaly delové výstrely a mihly sa čierne tône. Všetci sa tisli k zábradliu parníka a hľadeli do oslepujúcej vyhne západu, ale nebolo možno nič jasne rozoznať. Množstvo dymu vznášalo sa šikmo a zahaľovalo tvár slnca. Parník si razil cestu napred v nevysloviteľnom napnutí.

Slnce zapadalo do šedých mrakov, nebo žiarilo a zasa tmavelo a na ňom sa trblietala večernica. Bolo už šero, keď kapitán odrazu vykríkol a ukázal na oblohu. Brat napäl zrak. Niečo sa vyšinulo dohora zo šedej hmly, letelo šikmo do výšky nesmiernou rýchlosťou nad oblaky po jasnom západnom nebi. Bolo to ploché, široké, ohromné, opísalo to veľký oblúk, menšilo sa, pomaly klesalo a zasa zmizlo v šedom taji noci. A keď to letelo, na zem sa spúšťala tma.