ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď vzrástol úsvit, utiahli sme sa od obloka, z ktorého sme hľadeli na Marsanov a sišli sme tichúčko dolu.

Delostrelec súhlasil so mnou, že v dome nemôžeme ostať. Rozhodol sa, že pôjde do Londýna, kde sa pripojí k svojmu pluku — č. 12 jazdných delostrelcov. Umienil som si hneď vrátiť sa do Leatherheadu a sila Marsanov na mňa natoľko pôsobila, že som chcel so ženou odísť do Newhavenu a odcestovať do cudziny. Lebo som už jasne videl, že okolie Londýna bude javišťom urputného boja, kým sa podarí zničiť tie tri bytnosti.

Jednako medzi Leatherheadom a nami ležal tretí valec, ktorí strážili obri. Keby som bol býval sám, azda by som sa bol odhodlal ísť cez krajinu. Ale delostrelec ma odhovoril: „Nezavďačili by ste sa veľmi vašej žene,“ riekol, „keby ste ju urobili vdovou;“ a tak napokon som pristal na to, ísť s ním pod záštitou lesa na sever až po chubhamskú cestu. Pôjdem tak okľukou cez Epsom do Leatherheadu.

Bol by som sa vystrojil hneď, ale môj spoločník bol aktívnym vojakom a rozumel sa lepšie do veci. Musel som v celom dome hľadať fľašu, ktorú naplnil whisky; a do všetkých vačkov napchali sme si suchárov a mäsa. Potom sme sa vykradli z domu a v tom najrýchlejšom behu utekali sme dolu zlou cestou, po ktorej som prišiel včera. Zdalo sa, že sú domy opustené. Na ceste ležaly vovedne tri spálené mrtvoly, zničené žeravým lúčom a kde-tu ležaly veci, ktoré ľudia potratili — hodiny, črievica, strieborná lyžica a podobné cenné drobnosti. Na rohu, pri pošte, stál vozík bez koňa so zlámaným kolesom, a s nákladom debien a náradia. Pokladnica bola v náhlosti vylámaná a hodená do smetí.

Okrem domčeka pri sirotínci, ktorý posiaľ horel, domy neboly tuná veľmi poškodené. Žeravý lúč zbúral tu len komíny a zmizol. Jednako sa zdalo, že na mayburskom vrchu okrem nás niet živého tvora. Väčšina obyvateľstva asi ušla po ceste k Old Wokingu, — po ktorej som jachal do Leatherheadu — alebo sa ukryla.

Išli sme nadol po chodníku, okolo mŕtvoly čierno oblečeného mužského, ktorá zvlhla nočnou rosou a na upätí vrchu udreli sme do lesa. Cez tento sme šli k trati, nestretnúc živej duše. Lesy pozdĺž trati boly čírymi zbytkami spáleného a zuhoľnateného dreva; stromy boly väčšinou pováľané a stála z nich len malá čiastka, smutné šedé kmeny s tmavohnedým listím miesto zeleného.

Na našej strane oheň len oškvrlil najbližšie stromy; nepodarilo sa mu zničiť také kmeny. Na jednom mieste ešte v sobotu pracovali rubači; na čistine ležaly skácané, sviežo okresané stromy v hromade pilín pri parnej píle. Pri nej bola dočasná, opustená chalúpka. V to ráno vetrík ani len nedýchnul a všade vládlo také čudné ticho. Ešte aj vtáctvo mlčalo a ked sme sa ponáhľali okolo, šepkali sme len a ustavične sme sa obzerali. Raz či dva razy sme zastali a načúvali sme.

Za chvíľu sme sa priblížili k ceste, začuli sme dupotanie kopýt a zbadali sme medzi stromami troch vojakov na koňoch, cválajúcich pomaly k Wokingu. Zavolali sme na nich. Zastali a čakali, kým k nim dobehneme. Bol to dôstojník a dvaja jednoduchí vojaci ôsmeho husárskeho pluku, ktorí niesli theodolitu podobné prístroje; neskôr mi potom delostrelec vysvetlil, že to bol heliograf.

„Vy ste prví ľudia, ktorých tu dnes ráno vidíme,“ riekol dôstojník. „Čo sa to robí?“

Jeho hlas a pohľad bol dychtivý. Vojaci za ním obzerali si nás zvedavo. Delostrelec skočil s násypu a zasalutoval.

„Delo včera večer zničili, pane. Skrýval som sa. Chcem sa vrátiť k pluku, pane. Myslím, že uvidíte Marsanov na pol míle ztadeto na tejto ceste.“

„A akí sú tí diabli?“ opýtal sa dôstojník.

„Ozbrojení obri, pane. Sto stôp vysokí. Majú tri nohy a telo ako by z aluminiumu s ohromnou hlavou v akejsi kapucni, pane.“

„Ale choď!“ riekol dôstojník. „Taký čertovský nesmysel!“

„Uvidíte, pane. Majú nejakú škatuľu, pane, ktorá chrlí oheň a zabíja.“

„Ako to? Je to delo?“

„Nie, pane,“ a delostrelec začal živo opisovať žeravý lúč. V polovici výkladu ho dôstojník prerušil a pozrel na mňa. Stál som posiaľ na násype hradskej.

„Videli ste to?“ opýtal sa dôstojník.

„Všetko číročistá pravda,“ vetil som.

„Tak,“ riekol dôstojník. „Myslím, že je mojou povinnosťou videť to tiež. Počujte,“ obrátil sa k delostrelcovi, — „poslali nás vypratať ľudí z domov. Mali by ste sa hlásiť u brigádneho generála Marvina a povedať mu všetko, čo viete. Generál je vo Weybridgi. Poznáte cestu, však?“

„Poznám ju,“ riekol som; dôstojník otočil koňa zasa na juh.

„Pol míle, vravíte?“ opýtal sa.

„Najviacej,“ vetil som a ukázal som cez vrcholce stromov na juh.

Ďakoval a odišiel, a už sme ho nevideli.

Neskôr sme prišli po ceste ku skupine troch žien a dvoch detí, vypratávali robotnícky domec. Mali ručné vrecko, do ktorého vkladaly špinavé batôžky a odrené náradie. Boly prizaujaté a nehovorily s nami, keď sme šli okolo nich.

Pri byfleetskej stanici vyšli sme z lesa do pokojnej a pokojom dýšucej krajiny, ožiarenej ranným slncom. Tu nás už nemohol zasiahnuť žeravý lúč a keby nebolo bývalo niekoľko tichých, opustených domov, ruchu sťahovania v iných a hŕbočky vojakov, stojacich na moste nad traťou a hľadiacich nadol k Wokingu, bol by to deň ako ktorákoľvek druhá nedeľa.

Niekoľko sedliackych vozov a kár rachotilo po ceste k Eddlestonu. Odrazu sme zbadali na páse rovnej lúky šesť dvanásťfuntových diel, ktoré stály pekne vedľa seba v jednakej vzdialenosti a cielily k Wokingu. Delostrelci stáli pri delách a čakali, vozy s nábitkom stály na blízku. Vojaci stáli ako na prehliadke.

„Tak je to dobre!“ riekol som. „Dostanú aspoň jednu poriadnu ranu.“

Delostrelec trošku váhal pri bráne.

„Pôjdem ďalej,“ riekol.

Neďaleko Weybridgu, práve nad mostom, niekoľko mužských v bielych pracovných kabátoch, stavalo dlhý násyp, za ktorým stálo ešte niekoľko diel.

„Sú to jednako len lúky a šípy proti blesku,“ riekol delostrelec. „Nevideli ste ten žeravý lúč.“

Dôstojníci, ktorí nemali práve nijakej roboty, hľadeli uprene cez stromy na juhozápad, a mužstvo, ktoré kopalo zákopy, zavše prestalo pracovať a hľadelo tiež tým smerom.

Byfleet bol zvírený, ľudia sa sťahovali a asi dvacať husárov, niektorí z nich na koňoch, ich pudilo. Tri či štyri čierne erárne vozy s krížmi v bielom kruhu, jeden starý omnibus a iné vozidlá boly nakladané na ulici. Bolo tam veľa ľudí, z nich mnohí boli sviatočne oblečení. Vojaci mali mnoho roboty presvedčiť ľudí o vážnosti situácie. Videli sme, ako starec s vráskovitou tvárou stál pri ohromnej debne s dvaciatimi či i viacerými kvetníkmi s orchydeami, a nahnevane sa hádal s desiatnikom, ktorý ich nechcel vziať. Zastal som a chytil som ho za rameno.

„Viete, čo sa tam robí?“ riekol som, ukazujúc na stromy, ktoré ukrývaly Marsanov.

„Čo?“ obrátil sa ku mne. „Vravím mu, že to má veľkú cenu!“

„Smrť!“ kričal som. „Smrť sa blíži! Smrť!“ a nechajúc ho, aby to strávil, ak vie, ponáhľal som sa za delostrelcom. Pri rohu sme sa obzreli. Vojak ho tam nechal a on ostal stáť pri svojej debne, na jej vrchnáku stály kvetníky s orchydeami a hľadel nerozhodne ponad stromy.

Vo Weybridgi nemohol nám nik povedať, kde je hlavný veliteľský stan; v meste vládol taký zmätok, aký som ešte v nijakom meste nevidel. Vozíky a koče boly všade, divná miešanina povozov a záprahov. Úctihodní obyvatelia mesta, mužskí v golfových a námorníckych oblekoch, ženy v sviatočných šatoch, všetci balili, povaľači rázne pomáhali, a rozčúlené deti väčšinou boly oduševnené touto ohromujúcou zmenou v svojich nedeľných skúsenostiach. Prostred všetkého toho chrabrý vikár odbavoval ranné služby Božie a zvon hučal do toho rozčulenia.

Ja a delostrelec sadli sme si na schody studne a dobre sme si zajedli z toho, čo sme si vzali. Vojenské stráže — tuná neboli husári, ale granatieri v bielych rovnošatách — ponúkali ľudí, aby sa alebo odsťahovali, alebo skryli v pivniciach, kým sa začne strieľať. Keď sme išli cez železničný most, videli sme rastúci zástup ľudí, shromaždený na stanici a okolo neho a na hmýriacom sa perone boly vysoké kopy debien a batožiny. Vlaky nejachaly ako obyčajne, ale uvoľnily cestu vojenským vlakom s mužstvom a delami, idúcim do Chertsey. Neskôr sme počuli, že boly poslané zvláštne vlaky, v ktorých sa ľudia ruvali o miesta.

Ostali sme vo Weybridgi až do poludnia a v tom čase sme boli v blízkosti sheppertonského jazera, kde ústí Wey do Temže. Za čas sme pomáhali dvom starenám nakladať veci na malý vozík. Wey má tri vtoky a na tomto mieste je prievoz cez rieku a možno tu najať člnky. Na sheppertonskej strane je hostinec na lúke a za ním nad stromy vyčnieva veža sheppertonského kostola.

Tu sme našli rozčulený a hlučný zástup utečencov. Posiaľ nevznikla panika, ale bolo tu oveľa viacej ľudí, ako ich mohly všetky lode, plávajúce sem a ta, prijať. Ľudia dochádzali, stenajúc pod ťažkými bremenami; nejaký manželský pár niesol vonkoncom malé dvere, na nich bolo uložené ich imanie. Nejaký mužský nám povedal, že má úmysel odísť zo sheppertonskej stanice.

Bolo tam plno kriku a niekto ešte aj žartoval. Tu si ľudia predstavovali vec tak, že Marsania sú jednoducho oškliví ľudia, ktorí by mohli prepadnúť a vyplieniť mesto, ale napokon boli by jednako len zničení. Chvíľami ľudia bojazlivo hľadeli cez rieku Wey na pažiti pri Chertsey, ale všetko bolo pokojné.

Za Temžou, okrem prístavu pre člny, bolo všetko celkom pokojné, tvoriac živý proťajšok k surreyskému brehu. Ľudia, ktorí vystupovali z člnov, ponáhľali sa dolu chodníkom. Práve pristal veľký prievozný čln. Pred hostincom na lúke stáli traja alebo štyria vojaci, dívali sa a volali na utečencov, ale im neprišlo na um pomáhať. Bol nedeľný pokoj a hostinec bol zatvorený.

„Čo je to?“ kričal prievozník, a „Čuš, ty blázon,“ zavolal neďaleko mňa jeden mužský na zavýjajúceho psa. Potom sa zas ozvalo tlmené dunenie, hlas dela, teraz od Chertsey.

Boj sa začínal. Temer hneď zahučaly ozvenou neviditeľné, stromami kryté baterie na pravej strane od nás za riekou, a jedna za druhou dunely v sbore. Nejaká ženská kričala. Každý ostal omráčený ráznym vypuknutím tak blízkeho a jednako neviditeľného boja. Nebolo ničoho videť okrem rovných lúk, na ktorých sa ľahostajne pásly kravy a striebristé, osekané vŕby stály nepohnute v slnečnom svetle.

„Vojaci ich zastavia,“ riekla vedľa mňa neiste nejaká ženská. Nad stromami sa zjavil dym.

Potom sme odrazu zbadali oblak dymu v diaľke proti prúdu rieky, výbuch dymu, ktorý vyletel do povetria a ostal tam viseť a na to sa zem pod nami zatriasla a povetrím zachvel obrovský výbuch. V blízkych domoch sa rozletely dve alebo tri okná a my sme stáli ohromení.

„Tu sú!“ skríkol mužský v belasej kazajke. „Tam! Vidíte ich? Tam!“

Ďaleko od nás, za mladými stromkami, odrazu ukázali sa ozbrojení Marsania, jeden, druhý, tretí, štvrtý, za rovnými lúkami, ktoré sa rozprestierajú k Chertsey a uháňali k rieke. Na prvý pohľad zdaly sa byť malými zakuklenými postavami, ktoré sa rýchlo kotúľajú, ako letiaci vták.

Potom sa zjavil piaty, ktorý sa ponáhľal krížom k nám. Ich ozbrojené telá sa blýskaly v slnci a vzrastaly väčšmi a väčšmi ako sa blížily k delám. Najďalší z nich, naľavo od nás, hompáľal skrinkou vysoko v povetrí a desný žeravý lúč, ktorý som už v piatok večer videl, vyšľahol smerom k Chertsey a zasiahol mesto.

Zdalo sa mi, že pri pohľade na tieto rýchle a strašné tvory, pozdĺž rieky nahromadený zástup zdupnel od hrôzy. Neozýval sa nijaký výkrik ani volanie — bolo úplné ticho. Potom sa ozvalo chríple mumlanie, šuchot nôh, žblnknutie do vody. Nejaký mužský, ktorý v zdesení nemohol pustiť batoh, čo mal na chrbte, sa obrátil a udrel ma svojou batožinou tak, že som sa zapotácal. Nejaká ženská udrela ma rukou a letela ďalej okolo mňa. Obrátil som sa smerom, ktorým sa hrnul zástup, ale zdesenie mi zato neodňalo schopnosť mysleť. Mal som na ume hrozný žeravý lúč. Musíme sa ponoriť pod vodu. Áno, to je jediná pomoc.

„Ponorte sa pod vodu!“ kričal som. Nikto si ma nevšímal.

Obrátil som sa a bežal som proti prichádzajúcim Marsanom — utekal som rovno dolu po kamenistom brehu a skočil som do vody. Druhí urobili to isté. Ľudia práve vyskakovali z vracajúcej sa lode, keď som utekal okolo. Kamenie pod mojimi nohami bolo klzké, potiahnuté hlienom a rieka bola tak plytká, že som bežal azda dvacať krokov len po pás vo vode. Potom, keď sa nado mnou, sotva dvesto krokov od nás, zjavil Marsan, pohrúžil som sa pod vodu. Žblnkot vĺn, ktoré zapríčinili do vody skáčuci ľudia, znel mi v ušiach ako údery hromu. Ľudia vystupovali v náhlosti na obidvoch brehoch rieky.

Ale marsanský stroj si teraz nevšímal behajúcich ľudí väčšmi, ako by si človek všimnul zmätku mravcov v mravenisku, do ktorého kopnul. Keď som sa na polo pridusený vynoril, bol Marsan obrátený k bateriam, ktoré posiaľ strieľaly cez rieku a keď sa k nim priblížil, zamával pomaly nástrojom, v ktorom sa asi tvoril žeravý lúč.

V nasledujúcej chvíli bol Marsan na brehu a začal sa brodiť cez rieku. Zhybce jeho predných nôh sa pri proťajšom brehu ohly a v nasledujúcom momente už sa vystrel v svojej úplnej výške, blízko Sheppertonu. Na to súčasne zadunelo šesť diel, ktoré boly skryté za domkami mestečka, tak že ich nik nevidel. Rýchle, blízke výbuchy, ktoré nasledovaly tesne jeden za druhým, mi zatajily dych. Obluda už dvíhala skrinku so žeravým lúčom, keď vybúšil prvý granát šesť siah nad jej hlavou.

Vykríkol som v počudovaní. Nevidel som ostatných štyroch ohavných Marsanov a nemyslel som na nich; moja pozornosť bola obrátená k bližšej udalosti. Súčasne s prvým vybúšily ešte dva granáty v povetrí pri jeho tele, keď sa hlava obrátila, aby ju zasiahol štvrtý granát, ktorému už nemohla vyhnúť.

Granát vybúšil oblude práve do tvári. Kukla pukla, zablysla sa a rozletela sa na tucet roztrhaných franforcov červeného mäsa a blýskavého kovu.

„Trafený!“ vykríkol som hlasom, v ktorom sa chvel úžas i radosť.

Počul som podobné výkriky ľudí vo vode okolo seba. Od náhlej radosti bol by som temer vyskočil z vody.

Bezhlavý kolos sa potácal ako opitý obor; ale nepadol. Zázrakom si zachoval rovnováhu a nedávajúc pozor na cestu, hnal sa rýchlo proti Sheppertonu, držiac vysoko nad hlavou kameru so žeravým lúčom. Živá inteligencia, Marsan v kukle bol zabitý a rozhádzaný na všetky štyri strany sveta a kolos bol teraz len kovovým strojom, ktorý sa rútil do záhuby. Bez vodcu kráčal napred v rovnej čiare. Vrazil do sheppertonskej veže, zvalil ju ako vojenný baran, zapotácal sa, motal sa ďalej a potom sa zrútil s ohlušujúcim rachotom do rieky na miesto, kam nesiahal náš zrak.

Povetrím otriasol silný výbuch a prúd vody, pary, hlienu a rozbitého kovu vyletel vysoko do povetria. Keď sa kamera so žeravým lúčom dotkla vody, táto sa hneď premenila na paru. V nasledujúcej chvíli privalila sa ohromná vlna ako príliv hlienu, ktorý temer vrel a rútil sa proti prúdu pozdĺž záhybu rieky. Videl som, ako sa ľudia prebíjajú k brehu a počul som ich slabé výkriky odumierať vo vare a dunení, čo zapríčinil Marsan.

Zabudol som na chvíľku na horúčosť a na nevyhnutnosť zachrániť seba. Brodil som sa v horúcej vode, odsocujúc pri tom mužského v červených šatách, až som sa dostal na miesto, zkadiaľ som videl záhyb rieky. Pol tucta opustených člnov blúdilo bez cieľa vo víre vĺn. Padlý Marsan sa zjavil dolu v prúde. Ležal krížom cez rieku a bol temer celý ponorený vo vode.

Husté oblaky pary valily sa z rozdrteného stroja, a cez víriace pary chvíľami bolo nejasne videť ohromné údy mlátiace do vody a vyhadzujúce do povetria množstvo piesku, hlienu a peny. Tykadlá sa svíjaly a tĺkly ako živé ramená a nehľadiac na beznádejnú nesmyselnosť týchto pohybov, zdalo sa, že akýsi ranený tvor bojuje o život medzi vlnami. Obrovské množstvo červenohnedej tekutiny vystrekovalo hrmotne zo stroja.

Moja pozornosť bola odvrátená od tohoto obrazu divokým revaním, ktoré bolo podobné húkaniu sirén v našich fabričných mestách. Pri povraze prievozu stál niekto po kolená vo vode a ukazujúc rukou, kričal na mňa niečo, čomu som nerozumel. Obzrel som sa a zbadal som ako ostatní Marsania sa blížia obrovskými krokmi pozdĺž riečneho brehu do Chertsey. Sheppertonské delá teraz hrmely nadarmo.

Hneď som sa ponoril pod vodu, zatajujúc dych s námahou, držal som sa pod hladinou, pokiaľ som len mohol. Voda okolo mňa bola rozvírená a jej teplota stále vzrastala.

Keď som na chvíľu vynoril hlavu nabrať dychu a odstrániť s očí vlasy a vodu, vznášala sa para v kotúčoch bielej hmly, ktoré na chvíľu zakryly Marsanov. Lomoz bol ohlušujúci. Potom som zbadal nejasne ich šedé, kolosálne tvary, zväčšené hmlou. Išli okolo mňa a dvaja z nich sa skláňali nad hlučne sa svíjajúcimi troskami svojho druha.

Tretí a štvrtý Marsan stál vedľa neho vo vode a asi na dvacať siah odo mňa, blízko Lalehamu, stál piaty. Skrinky so žeravým lúčom sa pohybovaly vysoko v povetrí a syčiaci lúč sa mihal okolo nás.

Povetrie bolo preplnené hlukom, ohlušujúcou víriacou smesou zvukov, silným trieskaním strojov, rachotom rúcajúcich sa domov, padaním stromov, ohrád, kôlní, ktoré chytaly plamene a práskaním a plápolaním ohňa. Hustý čierny dym sa miešal s parou rieky a ako sa žeravý papršlek plúžil sem či tam cez Weybridge, vyrážaly za ním oslepujúce biele záblesky, ktoré však hneď prepustily miesto tancu červených plameňov, čo sa miešaly s čmudom. Bližšie domy stály posiaľ nedotknuté, čakajúce na svoj osud, v pare boly zatienené, nejasné a bledé, a za nimi sem a ta preskakoval oheň.

Chvíľu som tam stál po prsia temer vo vriacej vode, bez rady v svojom postavení a neúfajúc sa zachráneniu. V pare som videl, ako ľudia, ktorí so mnou stáli vo vode, tmolili sa v šachore ako žabky, utekajúce v tráve pred človekom, hľadiac sa dostať na breh, alebo behali sem a ta po ceste v úplnom zmätku.

Vtom sa odrazu ku mne blížily biele záblesky žeravého lúča. Domy sa rúcaly, ako by ich jeho dotknutie bolo drtilo, a vyrážaly z nich plamene: stromy sa premenily s hlasným praskotom na jediný plameň. Lúč skákal sem a ta po ceste, shadzoval ľudí, ktorí tu bežali a priblížil sa k vode sotva päťdesiat krokov od miesta, kde som stál. Zasyčal cez rieku a zmizol v Sheppertone. Voda, ktorej sa dotknul, vrela a para krúžila nad ňou v obrovských kotúčoch. Obrátil som sa k brehu.

V tej chvíľke rútila sa na mňa ohromná vlna temer vriacej vody. Zakričal som nahlas a oparený, napolo oslepený, temer bez povedomia, rútil som sa cez syčiacu a vlniacu sa vodu ku brehu. Keby som sa bol potkol, bolo by bývalo po mne. Padol som bez vlády, práve pred očami Marsanov na široký, holý a kamenistý breh, tam, kde sa vlieva Wey do Temže. Čakal som na istú smrť.

Pamätám sa nejasne, ako noha jedného Marsana kráčala s dvacať krokov od mojej hlavy, zaborila sa do krehkého kremenistého štrku, rozmetala ho na všetky strany a zasa sa zdvihla; pamätám sa na dlhé napnuté očakávanie a potom na štyroch Marsanov, ktorí medzi sebou niesli ostatky svojho druha. Chvíľami zmizli za flórom dymu, chvíľami sa zjavili celkom jasne a potom, ako sa mi zdalo, ustupovali do nekonečnej diaľky, cez široký priestor lúky za riekou. A potom som si pomaly upovedomoval, že som zázrakom vyviazol z nebezpečenstva.