ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tak už rozumiete, prečo vírila vlna strachu, ktorá sa v prvom úsvite valila v pondelok najväčším mestom sveta — prúd úteku, ktorý rýchlo vzrástol na príval, šľahajúci vzteklou silou okolo železničných staníc, kopiaci sa v hroznom zápase v temžských prístavoch a rútiaci sa všetkými možnými dopravnými prostriedkami na sever a na východ. Okolo desiatej policajná organizácia a práve na poludnie železničná organizácia začínala povoľovať, drobila a rozpadávala sa a splývala s rýchlym rozkladom spoločenského telesa.

Na sever od Temže všetky železničné stanice a ľudia, bývajúci v juhovýchodnej čiastke v Cannon Street, dostali zvesť už v nedeľu o polnoci. Vlaky boly preplnené, ľudia sa divoko ruvali o miesta na státie ešte o druhej hodine. O tretej ľudia boli pošliapaní a rozgniavení aj v Bishopsgatskej ulici; dvesto krokov alebo niečo viacej od Liverpoolskej uličnej stanice strieľali z revolverov, zabíjali ľudí a strážnici, ktorí mali riadiť premávku, boli vysilení a rozzúrení a prebíjali ľuďom hlavy, ktorých mali chrániť.

V pokročilejšej čiastke dňa, keď strojníci a kuriči odopreli vrátiť sa do Londýna, nevyhnutnosť úteku pudila ľudí v stále hustnúcom zástupe bežať preč od stanice a po cestách k severu. Na poludnie zbadali Marsana v Barnese a mračno pomaly klesajúcej čiernej pary stlalo sa pozdĺž Temže a po lambethských lúkach a svojím zdĺhavým plazením znemožnilo každý útek cez mosty. Ďalšie mračno plazilo sa cez Ealing a obklopilo malý ostrov ľudí, ktorí utekali na Castle Hill, ale nemohli sa ztadiaľ zachrániť.

Po daromnom boji dostať sa na vlak severozápadnej trati v Chalk Farme — stroje vlakov, do ktorých ľudia vstupovali na nakladacej stanici pre tovar, kliesnily si cestu cez revúci zástup a tucet silných mužských musel sa boriť so zástupom, aby nepritisli rušňovodiča na ohnisko — našiel sa môj brat na Chalkfarmskej ulici, prešiel medzi rútiacimi sa povozmi a na šťastie bol medzi prvými pri plienení obchodu s bicyklami. Keď bicykel ťahal cez okno, poškodilo sa mu predné koleso, ale on jednako naň vysadol a odjachal. Okrem malej rany na ruke nestalo sa mu nič. Na strmý svah Haverstock Hillu nebolo sa možno dostať pre niekoľko konských mŕtvol a môj brat vrhol sa na hradskú k Belsiru.

Tak sa vymotal zo vzteklej paniky a jachajúc po Edgwarskej hradskej, došiel do Edgwaru okolo siedmej, hladný a ustatý, ale urazil kus cesty pred zástupom. Pozdĺž hradskej stáli začudovaní a zvedaví ľudia. Niekoľko cyklistov, niekoľko jazdcov a dva automobily ho predstihly. Jednu míľu pred Edgwarom zlomil sa mu na prednom kolese rám a stroj sa stal neupotrebiteľným. Nechal ho pri ceste a pustil sa pešo cez dedinu. Obchody na hlavnej triede boly napolo otvorené a ľudia stáli v zástupoch na chodníkoch, v dverách a pri oblokoch a hľadeli s počudovaním na divný sprievod utečencov, ktorý sa práve začínal. Podarilo sa mu v hostinci dostať nejaké jedlo.

Chvíľu sa zabavil v Edgware, nevedel čo má robiť. Zástup utečencov mohutnel. Mnohí z nich, ako aj brat, mali chuť ostať tuná. Nebolo nijakých nových zvestí o útočných Marsanoch.

V tom čase cesta bola už plná, ale ešte nie preplnená. Väčšina utečencov jachala teraz na kolesách, skoro sa však zjavily automobily, fiakre a iné povozy, uháňajúce po hradskej a prach v ťažkých oblakoch vznášal sa nad cestou k St. Albansu.

Asi márna myšlienka dostať sa do Chelmsfordu, kde bývali jeho priatelia, pohla brata, zabočiť na nepokojnú cestu, smerujúcu na východ. Preliezol plot a išiel po ceste na severozápad. Išiel okolo niekoľkých panských dvorov a okolo dedín; ich mien nepoznal. Videl niekoľko utečencov, až sa stretol na chodníku k High Barnetu s dvoma dámami, s ktorými jachal ďalej. Prišiel práve zavčasu zachrániť ich.

Počul ich kričať a keď pribehol za roh, zbadal dvoch mužských, ktorí ich chceli násilne stiahnuť z malého kočiara s ponym, v ktorom cestovaly, kým tretí len s námahou držal splašeného pony za hlavu. Jedna z dám, malá žena v bielych šatách kričala; druhá, tmavovlasá a štíhla bila mužského, ktorý ju držal za rameno, bičom, čo svierala v slobodnej ruke.

Brat hneď pochopil situáciu, vykríkol a bežal k miestu borby. Jeden mužský prestal, obrátil sa k nemu; brat zbadal podľa tvári soka, že boj je nevyhnutný a súc výborným boxerom, vrhol sa na neho a srazil ho ku kolesám voza.

Nebolo času pre bojovnícku gavalierskosť a môj brat ho dorazil kopnutím. Chytil za golier mužského, ktorý ťahal štíhle dievča za rameno. Počul dupot konských kopýt, bič ho šľahol po tvári, tretí odporca ho udrel päsťou medzi oči a mužský, ktorého držal, sa vykĺzol a utekal po ceste smerom, zkadiaľ bol prv prišiel.

Napoly omráčený zbadal, že stojí proti mužskému, ktorý držal koňa a spozoroval koč, uháňať nadol po hradskej. Kolísal sa s boka na bok a ženské v ňom sa obzeraly. Pred ním stojací drsný chlapisko snažil sa ho objať, ale mu to prekazil, udrúc ho do tvári. Vidiac, že je sám, pustil sa cestou za kočíkom; siláka mal v pätách a utečenec sa vrátil a šiel za ním obďaleč.

Odrazu sa potkol a padol; jeho prenasledovník padol na neho a keď brat vstal, našiel sa zasa proti dvom protivníkom. Bol by mal málo nádeje, keby sa štíhla dáma nebola vrátila pomôcť mu. Vysvitlo, že mala revolver, ale bol schovaný pod sedliskom, keď bola so svojou družkou napadnutá. Vystrelila z diaľky šiestich krokov; projektil letel celkom blízko vedľa môjho brata. Nesmelý zbojník ušiel a jeho druh nasledoval jeho príklad, preklínajúc ho pre zbabelosť. Obidvaja zastali dolu na ceste, kde ležal tretí chlap omráčený.

„Vezmite si ho,“ riekla mladá dáma a dala bratovi svoj revolver.

„Vráťme sa ku koču,“ riekol brat, utierajúc si krv rozrazenej gamby.

Obrátila sa bez slova — obidvaja boli udychčaní — a vrátila sa s ním ku kočíku, v ktorom dáma v bielych šatách vynasnažovala sa udržať splašeného pony.

Zbojníci toho už mali asi dosť. Keď sa brat obzrel, už odchádzali.

„Ak dovolíte, sadnem si sem,“ riekol brat a sadol si na prázdne predné sedadlo. Dáma sa obzrela cez plece.

„Podajte mi opraty,“ riekla a šľahla ponyho po boku. V nasledujúcej chvíli mužskí zmizli za záhybom cesty.

Tak sa našiel môj brat neočakávane v koči, ktorý šiel po neznámej ceste, s dvoma ženskými, zadychčaný, s rozrazenou perou, poranenou čelusťou a s dokrvavenými kĺbami.

Dozvedel sa, že je to žena a mladšia sestra lekára zo Stenmoru, ktorý sa vrátil domov skoro ráno od nebezpečného prípadu v Pinneri a na železničnej stanici počul o príchode Marsanov. Ponáhľal sa domov, zobudil ženské — slúžka im odišla pred dvoma dňami — zabalil nejaké zásoby potravín, vsunul svoj revolver pod sedadlo — na šťastie môjho brata — a povedal im, aby šli do Edgwara, úfajúc, že tam zachytia vlak. Sám ostal tam vystríhať súsedov. Povedal, že ich dohoní asi o pol piatej ráno a teraz je už temer deväť, a ony ho ešte nevidely. Nemohly ostať v Edgware, lebo premávka tam vzrastala, preto sa vrhly na túto bočnú cestu.

Toto všetko povedali bratovi v úryvkoch, kým zasa zastali neďaleko Now Barnetu. Sľúbil im, že s nimi zostane, kým sa rozhodnú niečo urobiť, alebo kým príde chýbajúci manžel. Povedal im, že vie dobre strieľať z revolvera — hoci to vôbec nebola pravda — len aby ich upokojil.

Usalašili sa pri ceste a pony bol celkom spokojný v kroví. Rozprával im o svojom úteku z Londýna a o všetkom, čo vedel o Marsanoch a ich povahe. Slnce stúpalo na nebi do výšky a ich rozhovor často zaviazol, ustúpiac tiesnivému očakávaniu. Niekoľko ľudí prišlo po ceste a od nich sbieral brat aké také zvesti. Každá úryvkovitá odpoveď zväčšovala jeho dojem o veľkej pohrome, ktorá sa privalila na ľudstvo a upevňovala ho v presvedčení o nevyhnutnom ďalšom úteku. Naliehal ísť hneď ďalej.

„Máme peniaze,“ riekla štíhla ženská a zdráhala sa.

Jej oči sa stretly s pohľadom môjho brata a jej váhanie zmizlo.

„Mám aj ja,“ riekol brat.

Vravela, že majú tricať funtov v zlate okrem päťfuntovej bankovky a navrhovala dostať sa za ne do vlaku v St. Abbanse alebo New Barnete. Brat mal ten náhľad, že je to nemožné pre vztek londýnskeho zástupu, ktorým boly preplnené vlaky, a radil im ísť ďalej cez Essex k Harwichu a ztadiaľ ujsť z krajiny.

Pani Elphinsonová — tak sa volala ženská v bielych šatách — nechcela prijať nijaké dôvody a stále len volala na svojho „Jurka“; jej švagriná bola na podiv pokojná a rozvažitá, a nakoniec súhlasila s návrhom môjho brata. Išli tedy ďalej k Barnetu, majúc úmysel prekročiť veľkú severnú hradskú cestu. Brat viedol ponyho, aby ho podľa možnosti šetril.

Keď slnce vystúpilo vyššie na nebi, začala byť hrozitánska horúčava a pod nohami rozvírený belavý piesok pálil a oslepoval, tak že mohli len veľmi pomaly napredovať. Kríky boly šedé od prachu. Keď sa blížili k Barnetu, vzrastal zvuk zvíreného mumlania.

Stretávali sa s viacej ľuďmi. Títo väčšinou hľadeli pred seba, boli vysilení, utrmácaní a ufúľaní a hundrali nesrozumiteľné otázky. Prešiel vedľa nich mužský v spoločenskom obleku, upierajúc zrak na zem. Počuli jeho hlas, a keď sa obzreli, videli, ako jednou rukou siahol do vlasov a druhou bojoval s niečím neviditeľným. Keď mu prešiel záchvat zúrivosti, šiel ďalej, neobzerajúc sa.

Keď sa brat so svojou spoločnosťou blížil ku križovatke na juh od Barnetu, zočil ženu, ktorá naľavo od nich išla cez pole. Na rukách mala malé dieťa a za ňou utekaly dve väčšie deti; potom prešiel vedľa nich mužský v špinavých čiernych šatách; v jednej ruke držal silnú palicu a v druhej malý uzlík. Pri záhybe hradskej medzi domkami, stojacimi tam, kde sa cesta stretá s hradskou, vynoril sa malý vozík, ťahaný upoteným čiernym ponym a riadený bledým mladíkom s tvrdým klobúkom, ktorý bol šedý od prachu. Vo voze sa tiesnily štyri dievčatá, iste robotníčky z továrne v East Ende a niekoľko detí.

„Ideme dobre do Edgwaru?“ pýtal sa bledý, vyjavený kočiš; a keď mu brat povedal, že sa musí otočiť naľavo, šľahol bičom a odjachal, nemrhajúc času ďakovaním.

Brat zbadal, že sa pred nimi medzi domami dvíha bledošedý dym alebo hmla, ktorá halí biele fasády domov za hradskou, ktorá sa zjavila medzi zadnými stenami viliek. Pani Elphinsonová odrazu vykríkla, lebo z domov pred nimi vyšľahlo k rozpálenej oblohe množstvo dymiacich červených plameňov. Víriaci huriavok prichádzal teraz ako smesa mnohých hlasov, vrzgot mnohých kolies, rachot vozov a cválanie kopýt. Ani nie úplných pädesiat krokov od križovatky cesta sa ostro zahýbala.

„Nebeský Pane!“ skríkla pani Elphinsonová. „Do čoho nás to veziete?“

Brat pristavil koňa.

Lebo hradská bola jediným vriacim prúdom ľudí, riavou ľudských bytností, rútiacich sa na sever, človek sa tiesnil vedľa človeka. Veľký biely, v slnci žiariaci kundol prachu, zahaľoval všetko na dvacať stôp od zeme a stále sa obnovoval cválajúcimi krokmi koní, pešiakov, mužských a ženských a kolies rozličných povozov.

„Preč s cesty!“ počul brat kričať hlasy. „Choďte s cesty!“

Priblížiť sa k bodu, kde sa bočná cesta spájala s hradskou, bolo toľko, ako vjachať do požiarového dymu; zástup hučal ako oheň a prach bol horúci a štipľavý. A naozaj, neďaleko od hradskej horela vila; a z požiaru sa valilo množstvo dymu na cestu, rozmnožujúc zmätok.

Prešli okolo nich dvaja mužskí. Potom nariekajúca, špinavá žena, teperiaca ťažký batoh. Stratený lovecký pes s vyplazeným jazykom, popálený a zúbožený, behal nedôverčivo okolo nich a keď mu brat pohrozil, odbehol.

Po londýnskej hradskej, pokiaľ ju bolo videť medzi domami na pravej strane, valil sa zmätený prúd špinavých, ponáhľajúcich sa ľudí, ktorý bol s obidvoch strán stiesnený vilami; čierne hlavy, zhustené postavy bolo možno jasne rozoznať, keď sa rútily okolo rohu, prebehly kolom a zasa sa vnorily do utekajúceho zástupu, ktorý pohlcoval mrak prachu.

„Napred! Napred!“ volaly hlasy. „Preč s cesty! Preč s cesty!“

Akýsi človek tlačil rukami druhého do chrbta. Brat stál pri hlave ponyho. Priťahovaný neodolateľnou silou blížil sa krok za krokom ku hradskej.

Edgware bol javišťom zmätku. V Chalk Farme panovala desná trma-vrma. Celé obyvateľstvo bolo v pohybe. Ťažko je predstaviť si ten zástup. Postavy sa vynorily a mizly pri rohu, obracajúc sa chrbtom ku skupine na bočnej ceste. Po kraji bežali pešiaci, ohrožovaní kolesami vozov, padali do jarkov, sáčuc jeden druhého.

Vozy a koče tiesnily sa jeden vedľa druhého, nevyhýbajúc rýchlejším a netrpelivejším povozom, ktoré sa ustavične tisly napred, vrhajúc ľudí k plotom a bránam víl.

„Napred!“ kričali. „Napred! Už idú!“

V jednom voze stál slepý mužský v rovnošate Armády Spásy, robil posunky so skrivenými prstami a kričal: „Večnosť! Večnosť!“ Mal hrubý a veľmi silný hlas, tak že ho brat počul ešte dosť dlho potom, ako mu zmizol v prachu. Niektorí vo vozoch ustískaní ľudia bez smyslu šľahali kone a vadili sa s inými kočišmi; iní sedeli nehybne a tupo hľadeli do prázdnoty; iní si od smädu hrýzli ruky, alebo ležali na dne voza. Opraty koní boly pokryté penou, oči maly podbehnuté krvou.

Bolo tu nesmierne veľa drožiek, kočov, nákladných a sťahovacích vozov; mlečiarsky vozík, vozík na smeti s nápisom „Obec St. Pancras“, obrovský drabiniak, plný surových chlapiskov. Pivovarský voz rachotil okolo a predné kolesá mal zakrvavené.

„Preč s cesty!“ volaly hlasy. „Choďte preč s cesty!“

„Več—nosť! Več—nosť!“ ozývalo sa z diaľky za hradskou.

Utekaly tu tiež smutné, vysilené, vyobliekané ženské, s deťmi, ktoré plakaly a potkýňaly sa; ich pekné šaty boly pokryté prachom a po ich ustatých tvárach tiekly slzy. S niektorými šli mužskí, niektorí pomáhali, iní kliali a zúrili. Vedľa nich spechal a prebojúval sa ustatý vyvrheľ vo vyblednutých čiernych handrách, s vytreštenými očami, vykrikujúc nadávky. Neohrabaní robotníci sa tu prebíjali, rozcuchaní ľudia, oblečení ako úradníci alebo obchodníci, tlačili sa kŕčovite; brat zbadal tiež raneného vojaka, mužského v obleku železničných nosičov a chudáka v nočnej košeli s prehodeným vrchným kabátom.

Ale, hoci bola smesa všakovaká, zástup jednako len mal niečo spoločné. Strach a bolesť odzrkadľovaly sa v ich tvárach a strach im kráčal v zapätí. Hádka na hradskej a ruvačka o miesto vo voze urýchlila krok celého zástupu; ešte aj mužský, ktorý sa pre vysilenosť a chvat sotva držal na nohách, vzpružil sa na chvíľu k obnovenej činnosti. Horúčava a prach už silne pôsobily na zástup. Ľudia mali vysušenú pleť, pery čierne a popukané. Všetci boli smädní, ustatí a mali odrené nohy. Vo víre rozličných výkrikov bolo počuť hádky, výčitky, stony ustatosti a mdloby; ich hlasy boly väčšinou chríple a slabé. Cez všetko to sa ozýval refrain:

„Preč s cesty! Preč s cesty! Marsania idú!“

Málokto zastal a odišiel z prúdu. Bočná cesta vbiehala krížom do hradskej, miesto, kde do nej ústila, bolo úzke a budilo falošný dojem, že cesta vedie do Londýna. Ľudská vlna však jednako sa vtrela do jej ústia; slabší ľudia pretrhli prúd a odpočinuli si na chvíľku, kým sa do neho zasa vtopili. Neďaleko cesty ležal mužský s holou nohou, zahalený do krvavých handár a nad ním boli zohnutí jeho dvaja priatelia. Šťastný človek, ktorý mal priateľov!

Starec nízkej postavy s vojenskými fúzami, v čiernom zablatenom kabáte odkuľhal, sadol si na zem vedľa svojho batôžka, vyzul si topánku — pančuchy mal krvavé — vysypal z nej kamienok a krivkal ďalej; potom malé, asi osem alebo deväťročné dievčatko, celkom opustené hodilo sa na zem pri kroví blízko môjho brata a plakalo.

„Nemôžem ísť ďalej! Nemôžem ísť ďalej!“

Brat sa prebral z otupnej strnulosti, zdvihol ho, chlácholiac ho nežne a doniesol ho k pani Elphinsonovej. Utíchlo, keď sa ho brat dotkol, ako by sa bálo.

„Helena!“ zakričala zo zástupu ženská hlasom, ktorý sa triasol od plaču. „Helena!“ A dieťa sa náhle vyrvalo bratovi a volalo: „Mamička!“

„Už idú!“ riekol mužský, cválajúci na koni po ceste.

„Preč s cesty, vy tam!“ zareval kočiš, vyčnievajúci do výšky; a brat zbadal zatvorený koč zahýbať na bočnú cestu.

Ľudia sa tisli nazad vyhnúť koňom. Brat zatiahol ponyho s vozíkom do krovia a koč prešiel a zastal za záhybom cesty. Bol to koč s ojom pre pár koní, ale ťahal ho len jeden.

Brat zbadal nejasne cez kundol prachu, že dvaja mužskí vyniesli niekoho na bielych nosítkach a položili ho na trávu pri súkromnom plote.

Jeden z mužských pribehol k bratovi.

„Kde je tu voda?“ opýtal sa. „Umiera a má veľký smäd. Je to lord Garrick.“

„Lord Garrick!“ zvolal brat, „predseda hlavného súdu?“

„Kde je voda?“ riekol.

„V niektorom z týchto domov iste je vodovod,“ riekol brat. „My nemáme vody. Nemôžem odísť od svojich ľudí.“

Mužský kliesnil si cestu cez zástup k bráne rožného domu.

„Napred!“ kričali ľudia, strkajúc do neho. „Už idú! Napred!“

Bratovu pozornosť upútal bradatý mužský s orličím nosom, ktorý teperil malý kufrík, čo prasknul práve v chvíli, keď môj brat naň hľadel a z neho sa vykotúľalo množstvo zlatiakov, a zdalo sa, že sa toto pri padnutí na zem rozpadáva na rozličné mince. Kotúľaly sa sem a tam pod nohami ľudí a koní. Mužský zastal a hľadel hlúpo na kopu zlata; oje koča mu vrazilo do ramena, že sa zapotácal. Vykríkol a odskočil a koleso voza prebehlo tesne vedľa neho.

„Preč s cesty!“ kričali ľudia vedľa neho. „Choďte preč s cesty!“

Keď koč prešiel, vrhol sa obidvoma rukami na hromadu mincí a začal si ich pchať do vačkov. Nad jeho hlavou sa zjavil kôň a keď sa napoly vystrel, dostal sa pod konské kopytá.

„Zastať!“ kričal brat, a odstrkujúc ženu, ktorá mu bola v ceste, hľadel zachytiť úzdu koňa.

Ale prv ako sa mu to podarilo, pod kolesami zavznel výkrik a brat videl ako chudákovi koleso prešlo po chrbte. Kočiš šľahol brata bičom, keď utekal okolo voza. Zúrivý krik ho ohlušil. Mužský sa svíjal v prachu medzi dukátmi. Nemohol vstať, lebo mu koleso zlomilo chrbtovú kosť a nohy mal bez sily, ochromené. Brat sa vystrel a zareval na ďalšieho kočiša a nejaký jazdec na čiernom koni mu prišiel na pomoc.

„Odvlečte ho s cesty,“ riekol; brat ho chytil slobodnou rukou za golier a odvliekol ho na stranu. Ale on ešte vždy vystieral ruku za peniazmi, hľadel divo na môjho brata a bil ho po ruke päsťou, v ktorej držal zlato. „Napred! Napred!“ kričaly nahnevané hlasy v úzadí. „Preč s cesty! Preč s cesty!“

Ozval sa rachot, keď oje koča, ktorý jazdec zastavil, vrazilo do voza. Brat sa obzrel a majiteľ dukátov otočiac hlavu, zahryzol do ruky, ktorá ho držala za golier. Zavznel hlas nárazu, čierny kôň sa potočil stranou a vozík prešiel vedľa. Konské kopyto sa zablyslo tesne pri bratovej hlave. Pustil raneného a odskočil nazad. Videl ako sa na bedárovej tvári, ktorý ležal na zemi, zlosť premieňa na zdesenie. V nasledujúcej chvíľke zmizol mu zpred očí a brata to nieslo ďalej okolo ústia na bočnú cestu a musel sa zasa s námahou prebíjať k nej.

Videl, ako si slečna Elphinsonová zakrýva dlaňou oči a ako jedno dieťa, s naozaj detinským nedostatkom súcitu, hľadí vyjavene na zaprášenú a čiernu hmotu, ktorá ležala nepohnute na zemi a bola gniavená a roznášaná bežiacimi kolesami.

„Vráťme sa!“ kričal a začal obracať ponyho. „Cez toto peklo neprejdeme,“ riekol; a vrátili sa sto krokov nazad, po ceste, ktorou prišli, až im zpred očí zmizol boriaci sa zástup. Keď prechádzali záhybom cesty, brat zbadal tvár mužského, ktorý umieral v jarku pri plote. Bol smrteľne bledý, zbiedený a leskol sa potom. Obidve ženské sedely ticho, krčily sa na sedadlách a triasly sa.

Za záhybom môj brat zasa pristavil koňa. Slečna Elphinsonová bola nesmierne bledá a jej švagriná nariekala; bola tak nešťastná, že nemohla ani volať na svojho „Jurka“. Brat bol zdesený a zmätený. Keď boli kus ďalej, uvedomil si, nakoľko je potrebné a nevyhnutné, oprobovať prejsť cez križovatku. Odrazu sa odhodlane obrátil k slečne Elphinsonovej.

„Musíme ísť tadiaľ,“ riekol a zasa obrátil ponyho.

Toho dňa deva už druhý raz ukázala svoju smelosť. Dostať sa do ľudského prúdu, brat vnoril sa do radu vozov a pristavil drožkárskeho koňa, kým ona s ponym prechádzala pred jeho hlavou. Nákladný voz na chvíľu zahamoval a odštiepil s kočíka dlhé íverie. Ale vtom ich zachvátil prúd a niesol ich napred. Brat s červenými stopami na tvári a rukách po drožkárovom biči, vyliezol do koča a vzal jej opraty.

„Namierte revolverom na mužského, ktorý je za nami,“ riekol a podal jej ho, „ak sa bude priveľmi tisnúť na nás. Nie! — namierte na jeho koňa.“

Potom sa obzeral, ako by sa mohol krížom dostať na druhú stranu hradskej. Ale keď sa raz dostal do prúdu, bolo to, ako by stratil vôľu! a stal sa čiastkou zaprášeného sprievodu. Prešli so zástupom cez Chipping Barnet; už boli temer na míľu ďaleko od prostriedku mesta, kým sa prebili na druhú stranu hradskej. Huriavok a zmätok bol nevýslovne veľký, ale v meste a za ním sa cesty stále rozchádzaly, prečo sa tlačenica trochu zmiernila.

Išli na východ od Hadley, kde videli na obidvoch stranách hradskej veľké množstvo ľudí, ktorí pili z rieky; mnohí sa bili, chtiac sa dostať k vode. Pri východnom Barnete zasa videli s vŕšku dva vlaky, idúce jeden za druhým v neporiadku bez signálov — vlaky, v ktorých sa ľudia tiesnili, mužskí sedeli aj na uhlí za rušňom — po trati severnej železnice. Brat si myslel, že na ne ľudia vysadli za Londýnom, lebo vtedy už panická hrôza znemožnila dopravu zo stredu mesta.

Neďaleko tohoto miesta ostali až do večera, lebo útrapy dňa všetkých celkom vyčerpaly. Začal ich trápiť hlad, noc bola chladná a nikto z nich sa neopovážil spať. A večer prichádzalo veľa ľudí po ceste blízko miesta, kde sa usalašili, utekajúc pred neznámym nebezpečenstvom a vracajúc sa v tom smere, zkadiaľ prišiel brat.