ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď kurát vedľa mňa sedel a blúznil pod krom na rovine hallifordských lúk a keď môj brat pozoroval prúd uprchlíkov cez westminsterský most, Marsania začali znova útočiť. Nakoľko sa to dá zistiť z protirečiacich si zpráv, ktoré boly o týchto udalostiach uverejnené, väčšina z nich robila prípravné práce v horsellskej jame až do deviatej hodiny večera, ponáhľajúc sa s nejakým dielom, pri ktorom stále stúpaly obrovské mraky zeleného dymu.

Toľko je isté, že traja z nich vyšli až o ôsmej hodine a, pohybujúc sa pomaly a obozretne, prešli Byfleetom a Pyrfordom k Rypley a Weybridgu a tam sa zjavili pred čakajúcimi bateriami, namierenými k západu. Títo Marsania nepostupovali spoločne, ale v čiare, jeden od druhého na diaľku asi pol druhej míle. Dorozumievali sa medzi sebou húkaním, ktoré sa podobalo zvukom fabrických sirén, prebiehajúcim shora nadol všetkými tónmi škály.

To bolo to húkanie a hučanie diel pri Ripley a St. George’s Hille, ktoré sme počuli pri Upper Halliforde. Ripleyskí delostrelci, nevycvičení dobrovoľníci, ktorí nemali byť postavení na takéto miesto, vystrelili len jednu predčasnú, bezcieľnu salvu a ušli na koňoch a peši cez opustenú dedinu. Marsan pokojne prekročil ich delá a neupotrebiac žeravého lúča, predral sa opatrne medzi nimi, prešiel ich a prekvapil delá v Painshill Parku a zničil ich.

Ale mužstvo na St. George’s Hille bolo vycvičenejšie a lepšie vedené. Keďže ich kryl les, najbližší Marsan asi nemal o nich tušenia. Obozretne namierili delá, ako by boli na paráde a vystrelili na diaľku asi tisíc krokov.

Granáty kmitly okolo Marsana, potom sa priblížil na niekoľko krokov, zapotácal sa a klesol. Všetci zvýskli od radosti a nabíjali znova delá s úžasným spechom. Ležiaci Marsan tiahle zavyl a hneď sa zjavil na juhu za stromami druhý trblietavý obor, odpovedajúc mu. Jednu nohu trojnohy zrejme zlomil granát. Druhá salva minula Marsana, ležiaceho na zemi a súčasne obidvaja jeho druhovia namierili žeravým lúčom na bateriu. Strelivo vyletelo do povetria, smreky okolo diel sa zapálily a len jeden alebo dvaja vojaci, ktorí už utekali cez hrebeň vŕška, sa zachránili.

Potom sa tak zdalo, že sa tí traja Marsania zastavili a radili sa a zvedaví ľudia, ktorí ich pozorovali, hlásili, že sa cez celú polhodinu ani len nepohli. Ranený Marsan obozretne vyliezol zo svojej kukle; bola to malá, hnedá postava, živo upomínajúca na snetivú škvrnu — a bol zrejme zaujatý opravou svojho stroja. Okolo deviatej bol hotový, lebo jeho kukla zjavila sa zasa nad stromami.

Niekoľko minút po desiatej k týmto trom predným strážam pripojili sa ostatní štyria Marsania, z nich každý niesol tlstú čiernu rúru. Takú istú rúru dostali aj tí traja a všetkých sedem sa rozišlo a postavilo v jednakej diaľke pozdĺž oblúku medzi St. George’s Hillom, Weybridgom a dedinou Send, juhozápadne od Ripley. Keď začali postupovať, pred nimi s vrchu vyletelo sedem rakiet výstrahou bateriam pri Dittone a Esheri. V tom čase, keď sme s kurátom ustatí šli namáhave po hradskej, vedúcej na sever z Hallifordu, rúrami opatrené štyri vojenné stroje prekročily rieku a dva z nich sa zjavily na západnom nebosklone. Zdalo sa, že letia na oblaku, lebo mliečna hmla pokrývala pole a dvíhala sa do tretiny ich výšky.

Vidiac ich, kurát vykríkol tlmene a začal utekať; ale ja, vediac, že utekanie pred Marsanmi neosoží, odbočil som z cesty a liezol som zarosenou žihľavou a malinčím do širokého jarku pozdĺž hradskej. Kurát sa obzrel a vidiac čo robím, vrátil sa a liezol za mnou.

Dvaja Marsania zastali; ten, ktorý bol k nám najbližšie, stál obrátený k Sunbury, ďalší, ktorého bolo len hmliste videť proti večernici, bol obrátený k Stainesu.

Príležitostné húkanie Marsanov prestalo; stali si na svoje stanovištia v ohromnom polokruhu vôkol svojho valca v úplnom tichu. Bol to polkruh, ktorý medzi svojimi koncami mal dvanásť míľ. Od vynajdenia pušného prachu bitka sa ešte nikdy nezačínala v takom tichu. My, aj každý pozorovateľ v okolí Ripley, bol by mal ten istý dojem, že Marsania sú jedinými majiteľmi tmavej noci, ktorú osvetľoval len tenký srp mesiaca, hviezdy, hasnúce zore a červená žiara zo St. George’s Hillu a painshillských lesov.

Ale všade proti tomuto polokruhu, v Stainesi, Hounslowe, Dittone, Eshere, Ockhame, za vrchmi a lesmi na juh od rieky a za planinou lúk na severe, všade tam, kde niekoľko stromov, alebo dedinských domov poskytovalo dostatočný úkryt, čihaly delá. Signálové rakety prskaly a vrhaly iskry do noci a mizly, a duch všetkých týchto bdelých baterií prebudil sa a napnute čakal. Keď Marsania vstúpia do ohňočiary, tieto strnulé a čierne postavy a v súmraku tmavo sa ligotajúce delá ožijú a vybúšia v hromovú zúrivosť boja.

Niet pochybnosti, že tisíce týchto bdejúcich hláv bolo zaujaté, ako ja, otázkou, či nás Marsania rozumejú? Či chápu, že miliony ľudstva sú organizované, disciplinované — že pracujú spoločne? Či azda hľadia na našu prenáhlenú streľbu, prudké výbuchy našich granátov a neúnavné obliehanie, ako my hľadíme na jednomyseľný zúrivý vztek podráždeného roja včiel? Myslia snáď, že sa im podarí vykántriť nás? (Vtedy ešte nik nevedel, aký pokrm potrebujú). Podobné storaké myšlienky mi vírily hlavou, keď som pozoroval tento dlhý rad predných stráží. Rozmýšľal som tiež nad ohromnými, skrytými opevneniami pri Londýne. Či prichystali vlčie jamy? Či boly pripravené veľké prachárne v Hounslowe, ako osídlo? Či budú mať Londýnčania toľko obetavosti a odvahy premeniť svoje veľké provincie domov na druhú, väčšiu Moskvu?

Potom, po neurčite dlhom čase, ako sa nám, skrčeným a z krovia vyzerajúcim zdalo, ozval sa zvuk, podobný vzdialenému delovému výbuchu. Potom druhý bližšie a zasa tretí. A na to zdvihol Marsan, stojací blízko nás, do výšky svoju rúru a vystreliac z nej ako z dela, nasledovalo silné dunenie, od ktorého sa zatriasla zem. Marsan pri Stainesi mu odpovedal. Nebolo záblesku, ani dymu, zavznela len tá mohutná detonácia.

Týmito silnými výbuchmi minútových diel, nasledujúcich jeden za druhým, bol som tak rozčulený, že som zabudol na svoju bezpečnosť a na svoje oparené ruky natoľko, že som vyliezol z krovia a hľadel smerom ku Sumbury. Pri tom vybúšil druhý výstrel a dlhá strela letela nad nami k Hounslowu. Myslel som, že vidím aspoň dym, alebo mrak, alebo podobný dôkaz ich účinku. Ale okrem tmavobelasej oblohy s jedinou osamelou hviezdou a mliečnej hmly, ktorá sa ďaleko-široko rozprestierala nadol, nevidel som nič. Strela nič nezdrvila, nevybuchla. Zavládlo zasa úplné ticho, ktoré sa predlžovalo s minúty na minútu.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa kurát a sadol si vedľa mňa.

„Boh vie!“ riekol som.

Okolo nás preletel netopier a zmizol. V diaľke zavíril zmätený krik. Pozrel som zasa na Marsana a zbadal som, ako cvála popri rieke na východ.

Čakal som, že každú chvíľu naň vystrelí niektorá skrytá bateria; ale ticho večera bolo neporušené. Marsanova postava sa zmenšovala, až ho napokon pohltila hmla a rastúca tma. Pudení spoločným vzpružením vyliezli sme vyššie. Pri Sumbury sa zjavil tmavý útvar, ako by tam odrazu bol skrsol vrch, majúci podobu kužela, zastierajúci nám za sebou pohľad do kraja; a potom sme zbadali za riekou, ďalej za Waltonom ešte jeden taký vrch. Tieto vŕškovité útvary klesaly a šírily sa pred našimi zrakmi.

Odrazu mi prišlo na um podívať sa na sever a tam som zbadal takýto tretí mračnový čierny kopec.

Odrazu sa všetko utíšilo. A v tejto tišine zavznievalo jasne húkanie Marsanov. Potom sa povetrie zas otriaslo vzdialeným hučaním ich diel. Ale naše poľné delostrelectvo neodpovedalo.

Vtedy sme zrejme nerozumeli, čo sa robí; ale neskôr som sa dozvedel, čo znamenaly tieto nešťastné vŕšky, ktoré sa kopily v súmraku. Každý Marsan, stojací vo veľkom polokruhu, ktorý som spomenul, vystrelil na nejaké neznáme pokynutie z delu podobnej trúby, ktorú niesol, ohromnú strelu na hocijaký vŕšok, krovie, skupinu domov, alebo na iné úkryty pre delá, ktoré boly náhodou pred ním. Niektorí vystrelili len jednu strelu, niektorí dve, ako ten, ktorého sme videli; Marsan pri Ripley vystrelil ich vraj päť v tej chvíli. Tieto strely, keď padly na zem sa rozbily, ale nevybúšili, a hneď z nich vystúpilo veľké množstvo ťažkej černidlovej pary, ktorá sa vinula dohora a utvorila ebenový kopcovitý mrak, vrch plynu, klesajúc, rozširoval sa pomaly po okolí kraja. Stačilo dotknúť sa tejto pary, alebo vdýchnuť z nej jedinú štipľavú čiastočku a už bol mŕtvy každý dýchajúci tvor.

Táto para bola ťažká, ťažšia ako najhustejší dym, takže hneď po prvom vybuchnutí dohora klesala nadol a padala na zem skôr ako tekutina a nie plyn, stekala s vŕškov do dolín, jarkov a vodovodov, práve tak ako uhličitá kyselina, ktorá vychodí z vulkanických škár. A keď sa stretla s vodou, vznikol akýsi chemický proces a povrch vody bol pokrytý prašnatou penou, ktorá pomaly tonula a ustupovala ďalšej. Pena bola celkom nerozpustená a je to divné, hľadiac na bezprostredné účinkovanie pary, že vodu, ak bola precedená, bolo možno bez škody piť. Para sa nerozpúšťala ako ozajstný plyn. Plávala pozdĺž brehu, stekala lenivo po svahoch a pomaly sa dala hnať vetru a veľmi zvoľna sa slučovala s hmlou a vlhkým povetrím a padala na zem ako prach. Posiaľ nevieme vôbec ničoho o podstate jej složenia, okrem toho, že pozostáva z neznámeho prvku, ktorý v belasej čiastke spektra tvorí štyri čiarky.

Po prvom prudkom vystúpení čierneho dymu, ktorý sa prv, ako zmizol, ešte chvíľu vznášal veľmi nízko nad zemou, bolo sa možno pred jeho jedom zachrániť vo výške päťdesiat stôp, na strechách, vo vyšších poschodiach vysokých domov a na vysokých stromoch. Dokázalo sa to ešte toho istého večera v Street Cobhame a Dittone.

Mužský, ktorý sa zachránil na predošlom mieste, pozdejšie rozprával divné veci o jeho zvláštnom, plazivom pohybe a ako, keď sa díval s kostolnej veže, videl domy dedín vynorovať sa príšerne z černidlovej planiny. Ostal tam pol druha dňa, ustatý, hladný a opálený slncom a pozoroval zem, ktorá sa pod belasým nebosklonom černela s červenými strechami, zelenými stromy a neskôr s čierňavou zahalenými kríkmi a bránkami, sýpkami, budovami a múrami, miestami vyčnievajúcimi do slnečného svetla.

Tak to bolo v Street Cobhame, kde mohol čierny dym ostať, kým neklesol vlastnou váhou. Ale obyčajne, keď poslúžil cieľu, Marsania vstúpili doň a očistili povetrie parným prúdom.

Tak to urobili kotúčmi pary neďaleko nás, ako sme to videli pri trblote hviezd z okna opusteného domu v Upper Halliforde, kam sme sa vrátili. Videli sme ztadiaľ mihať svetlá reflektorov na richmondskom a kingstonskom vrchu. Okolo jedenástej zacvendžalo okno a počuli sme hrmeť ohromné mažiare, ktoré tam boly ukryté. Cez celú štvrť hodinu nasledoval výstrel za výstrelom, strely lietaly maninou za neviditeľným Marsanom pri Hamptone a Dittone, potom bledé svetlá reflektorov zmizly a miesto nich sa zjavila bledočervená žiara.

Potom spadol štvrtý valec — žiarivo zelený meteor — ako som sa neskôr dozvedel, do busheyského parku. Prv, ako začaly strieľať delá pri Richmonde a Kingstone, ozývalo sa ustavičné strieľanie na juhozápade, ale, myslím, strieľali nadarmo, kým čierna para premohla delostrelcov.

Marsania pokračovali sústavne, ako ľudia, ktorí vykádzaju osie hniezdo, dusiacou parou zaplavili celý kraj okolo Londýna. Napokon konce polkruhu sa pomaly vzďaľovaly, tvoriac jednu čiaru od Hauwella po Combe a Malden. Cez celú noc pracovaly ich ničiace rúry. Od toho času, keď bol zabitý Marsan pri St. George’s Hille, Marsania ani raz neposkytli delostrelcom príležitosti uplatniť sa. Všade, kde len bolo možno ukryť delo, Marsania ta vyslali novú strelu s čiernou parou a tam, kde stály delá na slobodnom priestore, namierili na ne žeravý lúč.

Okolo polnoci na svahoch richmondského parku horiace stromy a planúci kingstonský vŕšok, vrhaly jasnú žiaru na sieť čierneho dymu, zakrývajúceho celé údolie Temže a rozprestierajúceho sa do diaľky. Cez čierny dym pomaly kráčali dvaja Marsania a na všetky strany vypúšťali prúdy syčiacej pary.

Marsania v tú noc sporili so žeravým lúčom, alebo mali len obmedzené množstvo materiálu, potrebného k jeho vyrábaniu, alebo nechceli zničiť krajinu, ale len zastrašiť a prekonať odpor, ktorý vznietili. Takto iste docielili to, čo chceli. V nedeľu v noci bolo po organizovanej obrane, postavenej proti ich pohybom. Potom im už nemohla odolať nijaká ľudská moc. Aj posádky torpedových člnov a vojenských lodí, ktoré so svojimi rýchlopalnými delami plávaly proti prúdu Temže, sa vzoprely ostať, štrajkovaly, a vrátily sa nazad. Jediným útočným prostriedkom, ktorý ešte ľudia mali, boly pripravené míny a vlčie jamy, a tieto boly chystané už zmätenými ľuďmi vo vajataní neporiadku.

Stačí predstaviť si osud baterií v Esheri, čihajúcich tak napnute v šere. Z vojakov neostal ani jediný živý. Môžete si predstaviť usporiadané očakávanie dôstojníkov, ako čulo pozorujú, bodrých delostrelcov, prichystané strelivo po ruke, výpomocných delostrelcov, kone a vozy, skupinu civilných pozorovateľov, stojacich tak blízko, ako len bolo dovolené, ticho večera; ambulancie a nemocničné šiatre s popálenými a ranenými z Weybridgu; potom tlmenú ozvenu výstrelov, rútiacich sa ponad stromy a domy a práskajúcich na súsedných poliach.

Môžete si tiež predstaviť odrazu zbystrenú pozornosť, keď sa rútila a valila čierna para, blížiaca sa k nim, ako sa zašpicaťovala do výšky, meniac súmrak v nepreniknuteľnú tmu, divný, hrozný nepriateľ, ktorý sa v podobe pary vrhal na svoje obeti. Ľudia a kone bežali v tme, padali, kričali v huriavku, delá boly odrazu opustené, ľudia sa svíjali na zemi a nepriehľadný kužel dymu sa rýchlo šíril. A potom nasledovala mŕtva noc — nič, len tichá masa nepreniknuteľnej pary, ktorá skrývala mŕtvoly.

Pred úsvitom, ulicami Richmondu valila sa čierna para a rozpadávajúci sa organizmus vlády, v poslednej snahe pred smrťou, vzpružil obyvateľstvo Londýna k nevyhnutnému úteku.