ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nyní si povšimneme, co dělá Štefan a co Zuzka. Pan Písecký si Štefana chválí; je poctivý, mistru oddaný a řemesla si hledí; trochu váhavý, nedochvilný. Je šťastný, že chodí do Sokola; tam si říkají „bratře“ a tykají si. V celých Bernardicích nikomu neříká „velkomožný pane“ a nikomu ruky nebozkává. Když v Čaci krávy pásal, spával v chlévě, jídal černou dřevěnou lžicí a chovu (stravu) měl tuze planou (špatnou). Tady spí v kuchyni na posteli, čistou peřinou se přikrývá a v robotný (dělný, všední) den má lepší stravu, než v Čaci v neděli. Chodí do pokračovací školy; pravda, jde mu to tam špatně, ale on ví, že čítať, písať a rátať je věc důležitá. I kreslení se tam učí.

A co dělá Zuzka? Ta chuděrka neuměla práci žádnou. Ještě zamést, ale uklízet, v neckách prát, ach tomu se doma neučila. Doma prala na potoce a prala jinak; smočené prádlo se dohromady smáčkne, položí na ploský kámen při potoce a do něho se pere (tluče) dřevěnou kyjankou. Nemyslete, že bylo Zuzce veselo. Ale pí. Červenková se nevadila, nýbrž práci ukázala a když byly čtyři hodiny, dala pěkný krajíček bílého chleba. Chtěla-li jí Zuzka ruku pobozkať, pí. Červenková vždy utrhla. Za čas šla Zuzce práce dobře. Časně ráno zaslechla v kostele orgán (varhany), to hned vstala a ještě za zvuků orgánu se pomodlila. Potom zakúrila (zatopila), vody nanosila a na raňajky (snídaní) — pomyslete — dostala velký hrnek kávy a k tomu krajíček vonného chleba. Pánbožko zaplať, vždy řekla a myslila si, že doma takové raňajky neměla ani na boží hod. Rozjasnilo se v duši Zuzčině, už si i na dvorku zazpívala.

Později se osmělila a zpívala panu Červenkovi píseň za písní a on si je zapisoval.

Pohádkám říkají Slováci povesti a mají jich množství a krásných. Když jednou pan Červenka Zuzce řekl, aby vypravovala povesti, zasmála se a pravila: „Povesti až v zime.“ Na léto je píseň, pohádka na zimu. Ale vypravovala dřív, než zima přišla. Sedávala po večeři na schodky, Neklan, když byl ještě doma, k ní a k Neklanovi jiné děti. S počátku pět, šest, později dvanáct, patnáct dětí sedávalo na schodkách. I staří lidé se zastavovali, zajímala je jiná řeč, smáli se, že Zuzka říká kapse vrecko, pytli vreco. A Zuzka vypravovala o zlatovlásce, o mlýnku, o Janku Hraškovi, o dvanácti měsíčkách, o žabině kmotře, o Kubových příhodách, o tetce smrti, o ztraceném chlapci, o peračině (kapradí), o třech zhavranělých bratřích a j. Povím aspoň jednu.

O troch grošoch

Kopal raz jeden chudobný člověk pri hradskej ceste (císařské silnici) priekopy. A neviem, ako sa stalo, ako nie, dosť na tom, že sám kráľ voľakdesi šiel po tej ceste a opýtal sa chudobného človeka: „Povedzže mne ty, môj drahý, akú máš plácu na deň za túto ťažkú robotu?“ „Ha, najjasnejší kráľu, ja mám na deň tri groše.“ Zamyslil sa kráľ nad tým a opýtal sa ho, ako môže na tých troch grošoch vyžiť. „Jaj, Vaša Jasnosť, čoby len vyžiť, to by ešte bolo ľahko; ale ja z tých troch grošov prvý vraciam, druhý požičiavam (půjčuji) a na tom treťom sám žijem.“

Ale tu veru kráľ nerozumel, čo to znamená; trel si rukou čelo, že si rozhúta (rozmyslí), čoby to, akoby to mohlo byť. No nevyhútal nič, len pekne krásne priznal sa, že on veru nerozumie, ako by to mohlo byť, zo troch grošov i vracať i požičiavať i vyžiť. „Nuž, najjasnejší pane,“ povie chudobný človek, „to je takto: Chovám (živím) si otca už starého a nevládneho (bez vlády), tomu vraciam, bo ma on vychoval. Ale chovám i jednoho malého syna; tomu požičiavam, aby mi vrátil, keď ostariem sa. A na tom treťom groši aj sám potrebujem žiť.“ „No dobre, keď je tak,“ zaradoval sa kráľ. „Vidíš, moj drahý, ja mám doma dvanástich radcov a čím väčšiu jim plácu dávám, tým viacej ponosujú sa (stěžují si) mi, že nemajú z čoho žiť a troviť. Teraz jim ja zahádam túto hádku, čo si mi ty povedal. Ale akby prišli k tebe opytovať sa, nepovedz jim, čo to znamená, pokým (dokud) len moj obraz neuvidíš.“ Ako to dopovedal, daroval ešte sedliakovi za hrsť dukátov a odišiel domov.

Len čo došiel, dal zavolať tých dvanástich radcov pred seba: „Vy,“ poveda jim, „čo na toľkých peniazoch nemôžte vyžiť, jesto tu v krajine jeden človek, ktorý má na deň tri groše a ešte aj z tých jeden vracia, druhý požičiava a iba (leda) na tom treťom sám žije a predsa statočne vyžije. Teraz, keď ste tak múdri, povedzte mne, ako je to možno; ak mi do pozajtraška nepoviete, dám vás všetkých z krajiny vyhnať, aby ste mi aspoň darmo chlieb nejedli.“

Pobrali sa slávni radcovia s ovesenými nosmi domov a zasadli do rady, čo, ako by to bolo. Každý chcel byť múdrejší a ono za rozumom prostého človeka žiaden pohodiť nemohol. Minul deň, míňal sa i druhý; na tretie ráno mali už postaviť sa pred kráľa a ešte nevedeli tej veci ani vývod ani rozvod. Na veľa, na veľa (mnoho mýšlení), voľakto (někdo) jim pošeptnul, kdeby vyhľadali toho chudobného človeka, že jim ten najskôr zpod závozu pomôže. I vyhľadali ho a dostavili sa hneď všetci k nemu. Prosbou, hrozbou, zle, nedobre dotierali doňho, aby jim povedal, ako je to s tými troma grošmi. Ale on veru nezľakol sa jich: rozpovedal kráľovský rozkaz a že akby mu kráľov obraz ukázali, tak by mohla byť z tej raži (žita) múka. „Kdeže ti my, hriešni ľudia, kráľov obraz ukážeme,“ hovorili títo, „veď kráľ na naše slovo k tebe neprijde a ty ani tak nesmieš pred neho.“ „A už keď ani to neviete, tak z tej múky chleba nenapečieme.“ Pokúsili sa aj o to ostatné (poslední): nasľubovali mu hory, doly, navláčili mu veľa peňazí, že veď už aj bez kráľovej milosti má na čom žiť, aby jim tú vec len rozpoviedal. Ale on nič. Iba keď už peniaze naozaj na hŕbu nosili a on už dosť aj navysmieval sa jim, že takí múdri páni nevedia si porady, vtedy vytiahol z vrecka (kapsy) jeden z tých dukátov, čo mu kráľ podaroval, a riekol: „No vidíte, tuná je kráľov obraz, sám mi ho podaroval. Vidím ho dobre; nemám čo obávať sa, žeby som prestúpil kráľov rozkaz. A tak vám, čo chcem, vyjaviť môžem.“ — A vyjavil jim hádku!

Tu potom na tretí deň radcovia lahko rozprávali s kráľom, keď jim chudobný človek svojho rozumu požičial (půjčil). Ale aj kráľ hneď zavoňal, čo je vo veci; lebo dal zavolať toho chudobného človeka a opýtal sa ho: „Povedzže mne ty, ako je to, že si ty ináč taký statočný (řádný) člověk a teraz predsa previnil si sa proti môjmu kráľovskému rozkazu?“

„Neprevinil som sa, najjasnejší kráľu, lebo som mlčal ako kameň, kým som neuvidel váš spravodlivý obraz. Tu ho mám ešte aj teraz, sami ste mi ho darovali.“ — A vytiahnul dukát s obrazom kráľovým a rozpoviedal mu všetku príhodu s tými dvanástimi i ako hrozili i prosili i nadarovali sa mu i ako on navysmieval sa jim.

„No,“ povedal na to kráľ, „keď si ty taký múdry, že ty viac rozumu máš ako moji dvanásti radcovia, nebudeš ty viac priekopy kopať, ale budeš ako veľký pán v mojom dvore prebývať a vedľa mňa v rade zasadať.“

„A vy?“ — to zas k tým radcom hovoril — „či sa vy nehanbíte? Čože, akože teraz s vami? — Vám nielen že platy nepovýšim, ale vám ešte aj z toho utiahnem, čo máte!“ — Neprišli tí viacej kráľa o plácu unúvať (obtěžovati).

V Sokolu zpívali: Nitra milá, Nitra… Nad Tatrou sa blýska… Kto za pravdu horí. Poslední byla nejoblíbenější, Štefan ji zpíval nejraději a my se jí také naučíme.

Píseň tato je od Kuzmánya, který se narodil před sto lety, r. 1806.