Nálady a výhľady

Súčasný spisovateľ má podávať obraz súčasných dejov a myslí

Je mnoho pravdy v tom, že súčasnému človeku ťažko podať verný, hoci subjektívny obraz o nálade a duchovnej vlastnosti svojho veku. O objektívnom obraze ťažko myslieť. Ostatne, celkom meravej objektívnosti nebude, ani nebolo. Objektívnosť vždy bude len v tom, že spisovateľ, či už chronistický či reflexívny, hľadí povedať pravdu podľa svojej mysli, ako on ju vidí, ako on jej rozumie, a nemať pritom tendencie, to jest popredku vytýčeného cieľa, jednou vecou druhú podoprieť alebo rúcať. Tendenčnosť má krátky dych. Liberalizujúca svetová historia Rotteka, toto ohromné dielo, má dnes toľko ceny, čo je hoden jej papier na bryndzu. To je isté. Ale zasa meravá objektívnosť nedá sa myslieť pri človeku z krvi a mäsa, majúcom dušu. K meravej objektívnosti bol by schopný iba nejaký homunculus doctissimus. No diela jeho zostaly by mŕtve, bez vnímania a bez vplyvu na mysliaci a cítiaci svet.

Pri všetkej ťažkosti súčasníkovi pridŕžať sa aspoň horeoznačenej objektívnosti, keď chce znázorniť nálady a duchovné prúdy svojho času, i neskorší historici, ktorí hľadia na deje, prúdy i smery z náležitej vzdialenosti, veľmi ochotne používajú diel oných súčasníkov (nielen dát), ba nemohli by ani podať živého obrazu minulosti, nečítajúc súčasných súdov, hoci tendenčných. Nedávno zosnulý veľký učenec nemecký, Jakub Burkhardt, pri líčení kultúry talianskej v časoch znovuzrodenia vied a umení, preštudoval celú literatúru renesančných čias, vžil sa do nej, a preto dielo jeho je pravdivý, umelecký obraz; áno, umelecký, naschvál prízvukujem, lebo, hoci jeho kniha je prísne vedecká vnútorne, jej zovnútorná forma, povedal by som, je pretkaná a nesená umeleckým citom. Bez tejto dózy umeleckej v duši spisovateľa nenarodilo sa ani jednej živej knihy, to jest takej, ktorá pôsobí na duchov a mysle ľudí, ale narodiť sa môže iba azda užitočný bachant pre veľké bibliotéky, užitočný hádam už tým, ak niektorému duchaplnému spisovateľovi podal jedno dobré dátum alebo faktum. Tak máme v martinskej bibliotéke knihu De calceo zo 16. storočia, to jest knihu o topánkach rozličných stavov a storočia. Sama sebou je nie vkladom do pokladnice ľudskej mysli, ale poslúžila umelcovi, maľujúcemu scénu zo 16. storočia. Umeleckosť neslobodno zanedbávať ani pri vedeckých dielach. Znamenitý anatom Hyrtl podáva v svojej deskriptívnej anatomii pravé obrazce umeleckého znázornenia. Vôbec, kto ostro pozoruje, zbadá, že naozajstní velikáni vedy, hoci i suchej a špeciálnej, sú blýskavými štylistmi. Dôkazom toho: Alexander Humboldt (Kosmos), Vladimír Lamanskij a Danilevskij pri historických prácach, Budilovič pri politických článkoch, už spomenutý Jakub Burkhardt pri esteticko-kritických prácach. Umelci výtvarní, ktorým písať nebolo vlastným zamestnaním, sú obyčajne brilantní štylisti: Michelangelo, Leonardo da Vinci. Vôbec, učenec s hrboľovatým, suchým, nestroviteľným štýlom je vždy veľmi podozrivá veličina. Nomina sunt odiosa!

Vývod z povedaného je, že povinnosťou spisovateľov je nebáť sa blízkosti dejov a nelakať sa primalej perspektívy, ale čestne a pravdive líčiť nálady a duchovné vlastnosti veku svojho. Je to povinnosťou oproti súčasne živým, oproti národu svojmu, dýchajúcemu s nami jeden vzduch. Naši starí v tomto ohľade silno hrešili. Vydávali vo foliantovom formáte vojnu božského Tita proti Židom, opísanú po grécky píšucim Židom Jozefom Flaviom (roku 37. po Kristu), písali bachanty o Amerike a Palestíne, historie o Krakúsoch, leviatanoch a morských pannách, ale nezanechali nám temer nič o sebe a svojom čase, najmä nezanechali svoje názory a náhľady, takže my, nešťastní potomci, stojíme pred temným kútom, o ktorom vieme, že v ňom dýchal, pracoval, trpel, krvácal, hrešil, dobré skutky robil, sváril sa i svorne sdružoval, nenávidel i miloval náš národ. Ak hrozné boly muky Titom obliehaných jeruzalemitov, o ktorých nás poučujú folianty v jazyku našom prvej ako Nemcov v ich jazyku, a ak je zaujímavé znať, ako Kolumbus vynašiel Ameriku a Kortez vyničil krotký národ Aztekov: pre nás bližšia bola by kronika utrpenia nášho národa a zaujímavejšie bolo by vedieť, ako mysliace hlavy slovenské ponímaly svet a to, čo sa dialo okolo nich. A ešte jedno: starinu onú, ktorú pestovali naši docti viri, neohrozovalo zabudnutie a zahalenie večným rúškom mlčania, lebo o ňu staraly sa národy vzdelanejšie, hotovejšie, ale starinu našu vlastnú, blízku, rodnú zakrýva nepreniknuteľná tma. To je už stratené a na tej strane trpíme i my, preto sa tak ťažko škriabeme z jamy historickej ničoty, odkopávaní surovým utlačiteľom a v novšom čase ešte i súrodými bludármi urážaní do krvi, bludármi, za šošovičnú polievku predávajúcimi číru slovenskosť licitando. Nič nemáme v rukách, nešťastní potomci lenivých otcov! Vidíte, polemizovali dvaja ľudia, Bajza a Bernolák, písali svoje súčasné náhľady o súčasných literárnych otázkach, veru nie objektívne (ani tak dávno to nebolo), a už naše časopisy s radosťou vyhrabávajú tieto znaky života duchovného a ako relikvie zaznamenávajú každý tieň mysli a nálady toho času.

Všetko toto uvážiac, nech mi je dovolené urobiť pokus vylíčiť náladu nášho národa — pravda, s úzadím kultúrno-politických dejov a položení národov s nami bývajúcich i ostatných európskych, nakoľko ony vplývajú na nás, naše smýšľanie, nakoľko ony tiež modifikujú náladu mysliacej časti slovenského národa. Prešlých časov dotknem sa len natoľko, nakoľko je to nevyhnutne potrebné porozumieť veci i pre tých, ktorí málo čítali o Slovákoch a nie sú verzovaní v našich, tak málo a chatrne opísaných dejinách posledných rokov. Lebo ani by sme neuverili, ako málo nás poznajú, akým nevynajdeným, neobjaveným národom sme ešte i u ľudí, ktorí nás milujú a chceli by nás poznať. Treba len pozrieť na najdobroprajnejší článok pobratimských novín, a hneď stretnete sa s takým mýlnym tokom myšlienok, že vám bude až bôľno. A to je jedno, k akému smeru časopis prináleží. Pre všetky sme terra incognita. Áno, sme „terra barbarorum“, ktorú poučiť trúfa si každý osmoklasník, na ktorých práce hľadia zvysoka, a sebe pripisujú všetko, čo sa u nás duchovného utvorilo.