Nálady a výhľady

Spisovná slovenčina

Slovenskí ľudia prvého dramatického prebudenia našli sa pred veľmi ťažkou otázkou, ktorá zdanlivé bola viac kabinetná, teoretická, ale de facto vrývala sa do života ostrým hrotom. Bola to otázka spisovného jazyka. Idyla prestala, bolo treba utvoriť pevnú formu a pritom zodpovedajúcu novému veľkému ruchu vo filologii slovanskej. Otázka jazyková, pravopisná, gramatikálna u nás išla do života, nehriala sa dlho v kabinetoch. Ona zaslúži, aby bola geneticky znázornená, čo nepôjde bez preštudovania nielen tlačeného materiálu, je on dosť veľký, ale i listín netlačených. Bez toho nedá sa vec odbaviť. Ja som povinný v krátkej práci podať len nálady, ako znie nápis mojej práce, preto nemôžem sa púšťať do detailného rozboru.

Ani chladnú historiu nejdem podávať, predpokladajúc, že je v hlavných črtách známa.

Vec už teraz prestala byť chúlostivou, možno o nej hovoriť priamo v riadkoch, a nie medzi riadkami.

Búrky sa minuly, mladý mušt prešporský stal sa už vínom. Bolo treba ustáliť takú vážnu otázku. Začiatky prešporskej renesancie korenia v takzvanej česko-slovenčine, i proti tomu, že slovenčina už v minulom storočí, pravda, vo forme málo obrobenej, ešte menej vedecky odôvodnenej, a najmenej vystihujúcej zrno slovenského jazyka, hlásila sa do života a v rokoch 1825 — 1827 mohla preukázať také kapitálne diela, ako Bernolákov Slovár, Rešetkove Kázne a Palkovičovo Sväté Písmo atď. Prešporská kultúrno-literárna činnosť povstala na základe prípravného kurzu pre luteránskych teologov a učiteľov, ktorých „lingua sacra“ bola „bibličtina“, to jest krásny jazyk šesťdielnej Biblie kralickej. Toto dostatočne vysvetľuje, prečo bernoláčtina, literárne málo obrobená, nenašla si pôdy v prešporskej sfére, hoci na pr. Hollý nemal nikde takých oduševnených a umných obdivovateľov ako v škole Štúrovej. A keď už prišly časy, že slovenčina rovno tisla sa do úst mladoňom (iniciátormi boli Kollár, Šafárik, či nevdojak, ponechávam dôkladnému rozboru, aspoň Hodža tvrdí vo Větíne, str. 159, že „keby Kollára nie, sotva by čo bolo dosiaľ v slovenčine sä počínalo“), bernoláčtina bola zastaralá, i proti tomu, že mala takého veľkého patróna ako Ján Hollý. Prešli na centrálnu slovenčinu s fonetickým pravopisom. Predošlé pozdvihnutie takzvanej trnavčiny na spisovný jazyk podmienené bolo nie vedeckými, etnografickými, kultúrnymi okolnosťami, ale jedine náhodou, že západný slovenský kraj dal národu mnoho znamenitých ľudí. Koryfeovia bernoláčtiny pochádzali do nohy zo západu, alebo, keď i nepochádzali (ako sám Bernolák), bývali a žili v západných krajoch, kde slovenčina blíži sa k moravským dialektom.

Slovenskí zastancovia „strednej slovenčiny“ mali vyššie, všenárodné ciele, ale nemali prípravy, slovančinu málo znali, o porovnávajúcom jazykospyte mali len slabé pochopy. Oni skočili rovnými nohami do slovenského Váhu len preto, že vlny jeho boly sviežejšie než vlny hraničnej Moravy, ale fonetické chyby Bernolákove podržali. Ach, fonetika! Hrozná kliatba každého jazyka, kliatba ľudstva! Fonetikou hyzdí sa historia ľudského ducha, ľudskej vzdelanosti. Fonetika sama sebou je nemožnosťou: tak písať, ako sa hovorí! To je strašný nesmysel, to je kitajčina, to je antikultúra. To by musel mať každý kraj, každý dialekt iné písmo, iné značky. A i potom by sa zničily korene jazyka, jeho kostra, a ostalo by len mäkké mäso, ktoré by sa zrútilo na hromadu. To by bolo stavisko bez základov a hlavných múrov. To by bola masa bez formy, konglomerát bez línií. Fonetika bola by hrobom najvyššej tvorby národa — jazyka.

Zlato slovenčiny vyniesol z ňadier tatranských hôr jeden baník sám: bol to Michal Miloslav Hodža. Zasadil fonetike smrteľný úder. Sláva víťazovi! Epigenes slovenicus a Větín položily slovenčine základ etymologický, pravopisný a gramatický. Ukázalo sa, že to bolo rýdze zlato, ktoré potrebovalo iba zlatníka. Tým sa stal Hattala. Hattala stal sa terčom filisteróznych nápadov istej dosť nízkej kliky, ktorá videla len jeho slabosti, ale nevidela jeho geniálneho iniciátorstva, jeho tvorby, jeho samorastlého, veľkého talentu a čutia filologického. Mudrlanti, možno krajšie učesaní, ako bol Hattala, zakladali si bohvie čo na svojej gigrlovatosti! Biedni punktičkári, nevideli, že Hattala je človek svoj, nepodkupný, a charakter!

Bez Hodžových hlboko vedeckých, intuitívnych nálezov nebolo by tak ľahko slovenčiny, alebo bol by písal každý, ako by sa mu bolo páčilo. Hattala prijal všetky zásady Hodžove.

Hodža vyriekol ťažký, prísny súd: „Že pravopis, ako to Bernolák najprv a za ním Štúr vystavil, pred súdom slovanskej filologickej kritiky nikda neobstojí“, a zakončil svoje neprekonateľné dôvody tým: „Čo má obstáť, obstojí, čo padnúť, padne. A čo je pravdivuo, keď ho na svetlo nevynesieme, samo výnde; keď ho vytvoríme, oblokom vníde; keď ho nezasejeme, samo zíde.“ Ani anjel nemôže priniesť z neba krajšej zvesti!

Toto je proroctvo a spolu i historia spisovnej slovenčiny. Ďaleko sme my ešte, než by sme mohli povedať, že sme preskúmali všetky hĺbky našich podunajských znovuzrodencov! Biedni sme my epigóni s ohľadom na esencionálne, na fakticky veľké a pravdivé, ktoré oni nielen šípili, ale i vyriekli! Aké mizerné, filisterské, bezduché sú všetky dôvody sfercovaných Hlasov, hoci tam boly i mená slávne. Falš a neprírodu neobráni ani geniálnosť.

Nás odstrašujú pri Hodžovi niektoré ľúbostkárstva, ktoré sú naozaj temer protivné, ale s nimi, s touto kúpeľnou vodou, často vylievame i perly, ktoré sú na dne Větínov, Dobrých slov a hlbokých, prekrásnych článkov Slovenských pohľadov starého kurzu. Hodža skutočne svojimi ľúbostkárstvami jazykovými veľmi obťažil, ba temer znemožnil čistý pôžitok svojich básní a prozaických diel. Až sa počuduješ, že človek, ktorý tak hlboko chápal slovenčinu a slovančinu, ktorý bol ideami a myšlienkami bohatý ako Krőzus, chce nebývalými, nejestvujúcimi slovnými vymysleninami imponovať! Nemestí sa do svojej slovenskej kože! Jeho epigoni, tiež geniálni, ako Hroboň, prišli až ad absurdum. Nuž nech je, ako chce, i to bolo vrenie mysli, i to bolo veľké, nevinné prúdenie duchovné.

Silné bolo „vyhadzovanie oblokom“ slovenčiny silnými rukami. Historia tohto vyhadzovania Kollárom, Šafárikom, Lichardom, Palárikom, dr. Radlinským, ba ešte i Kuzmánym, teda celým temer štábom literárnym, mala politické príčiny, a to viedensko-politické. Krásne sľuby boly podmienené zahatením literárnej slovenčiny. Dr. Hurban jediný s malým hlúčkom skromných ľudí zostal pri slovenskej zástave. Borba bola tuhá, bili sa nie chabci, ale mužovia mohutní, čestní; ich hlasy boly silné a z každého tónu bolo počuť, že tým mužom ide o vec vážnu, každý chcel dobre, každý myslel, že jeho cesta je pravá. Kde drevo rúbali, i triesky fŕkaly, a ťažšie-ľahšie ranily. No my tu môžeme sa držať iba rezultátov. Vec, za ktorú zasadily sa mocne najväčšie sily, ľudia, majúci za sebou ohromný duchovný kapitál, autoritu, činy, literárnu slávu, konečne majúci za sebou i v istej miere politickú moc a sľuby najmocnejších, sľuby nie pre seba, ale pre národ, výhľady pekné, najmä s ohľadom na školstvo, nedosiahli želaného cieľa. Už v povestných Hlasoch o potrebe (1846) dokázali, že bránia vec stratenú, a to bez hlbokého presvedčenia o pravdivosti, ako na príklad Kollár, ktorý bol v duši za slovenčinu; za slovenčinu bol v duši i Šafárik, ako to i prostredne presvitá z jeho príspevku do Hlasov. Kollárovi privolal v tomto ohľade Hodža: „Kollár, čo vlastne prvý reč svojho rodu slovenského voslavianstvil, perlu túto zahodenú na trón srdca svojho pozdvihol…“ atď. Všetok dômysel, všetok blesk polemického štýlu Hlasov nemohol nahradiť to, čo chýbalo: vnútornú pravdu. Nemohol vyvrátiť to, „že slovenčinu utvoril ,duch vyššej a istejšej jednoty‘“ (Větín). Boj trval dlhé roky. Ktorí ho prežili, pomaly prichádzali nazad, na Hodžovo stanovisko. Najurputnejší, najvytrvalejší ľudia naši prišli ku vzkriesenej raz dcérke Jarusa. Ona nebola mŕtva, ona len zaspala, ale ešte i v sne hovorila svojimi rodnými zvukmi. Takzvaná „staroslovenčina“ mala roku 1850 čulého, duchaplného a smelého borcu, Jána Palárika. V liste dto Vindšacht 25. apríla 1850, písanom Radlinskému, je celý v plameni za staroslovenčinu. Vtedy zakladal Cyrila a Metoda a mal pôtky s kráľovským komisárom Ladislavom Baloghym z Pukanca, ktorý mu zakázal tlačiť časopis. „Nemáš príčiny hnevať sa, ja bojujem za staroslovenčinu“, píše dr. Radlinskému, ktorý mal už spojenie s Geringerom. No ani on neobstál a nezadlho slovenčí už celkom dôkladne v Pešti. Súd nevynášam, konštatujem len faktá. Proti slovenčine boly také sily, ako Kollár, Šafárik, dr. Radlinský, Palárik, a konečne Moyses! A darmo. Konečne s Maticou slovenskou a jej jasným, veľkým osnovateľom a patrónom Moysesom bola causa finita. Toto je fakt. Rozumný človek ráta s faktmi, hoci by ani nezodpovedaly jeho nálade.