Nálady a výhľady

Ján Hollý

Po prvé jasno vyjavený cit, najurčitejší výraz tohto nového ruchu nachádzame u Jána Hollého. Nechceme odoberať zásluhu iným, pred ním cítiacim srdciam a pred ním mysliacim hlavám, či by ony boly v reformačných či v protireformačných táboroch, no ja by som ich vradil všetkých do inej kategorie. Hollý vymyká sa jedným i druhým; on síce opieral sa o ich práce, ale v historii myšlienky bol prvým, už báječne rozvitým mužom. Pravda, on bol poeta. Ale to sú tí praví proroci, to sú vždy iniciátori nových dejov. Jeho spisy nečíta terajšie pokolenie, ale, nevediac samo, z neho žije, a nebyť jeho, celkom ináč by žilo duchovne. Lebo prvé pramene rieky sú neznáme, vždy v úkryte hôr, a jednako ony sú začiatkom rieky. Darmo banovať, že Hollého Selanky nespieva náš pastier ako kanzóny Torquata Tassa otrhaný gondolier. To patrí inde. Torquato Tasso nebol iniciátor, ale produkt už hotovej kultúry, jej výkvet. Hollý bol nie výkvet kultúrnej doby, ale syn bezgramotného, spiaceho, sám seba neznajúceho, primitívneho ľudu; on bol pramienkom, z ktorého mala povstať rieka kultúry a národného života. On neopustil úzky, najbližší kraj svoj, ani len Slovensko neznal názorne celé, nikdy oko jeho telesne nevidelo „ohromné sto Lebov, sto osadlích v Klíňe majíce Tatri Dolín“, nevidel, „ako sa prudké Hronu Bistrini liščá“, ale Mlíč a Madunice, Búr a Dobrá Voda boly mu kvapkou, v ktorej zrkadlilo sa slnko nielen Slovenska, ale i Slovanstva. Slovákom bol i v tomto ohľade. Sám zo seba rastúc, stal sa celkom. A tu je to, čo sme povedali, že hádam je príčinou slovenskej bezosobnosti navonok, Hollým prelomené. On prvý povedome začal v sebe i v dielach umelecky znázorňovať Slovákov, slovenské bytie, slovenskú národnosť, slovenskú historiu i slovenský ľud, i slovenskú fantáziu. Čo premeškaly veky, on schytil. To je nie čin politika, nie diplomata, ani nie poetu a filozofa: to je intuícia; on tak narástol z milosti božej. Že Hollý je duch vyššej intuície, dokázal až na čudo a div hraničiacimi vecami. Tak na pr. v svojej historii Cyrila a Metoda, v niektorých svojich opisoch Svätopluka podáva také faktá, ktoré až neskoršie pragmatické štúdiá odokryly a potvrdily.

Nejdem tu rozoberať jeho diela ako básnika, hoci bol veľkým, čistým básnickým geniom, ale uvážiť ako prvého, pravého Slováka a ako takého i Slovana. Jeho Pohled na Slovákov objíma všetky žijúce i vyhynulé vetvy slovanské a ich sídla. Óda na slovenskí národ je ešte silnejšia. Keď už vyplakal sa nad hrobmi vyhynutých Slovákov (tak menuje všetkých Slovanov), spieva: „Než všeckích ani zlá Nemcov a ohnivú žúrících Vsteklostú jak Tigri Mongolov, ukrutních ani Turkov zbroj nevládala vyhladiť! Nezmohlí trvajú ešče Slováci a udatní Čechové, ešče Moravcov a hojních Mnoztva Polákov rodné obracajú polá. Dovčil neznované v Obrane Zástupci Chorvátov, zmužilí povčil i Dalmati, aj Bosňáci i Serbi z volgárskú (bulharskú) vzdorujú Silú. Ohromné po celích troch Zemi Okruhoch veľkú kvitne Mocú Rusko, a berlové rozlehlému na Šírku dává Polsvetu rozkazi. Ó, moj roztomilí Národe Slávi, ďál rozmáhaj sa porád, a vždi pribívaním, jak zdarné Lipi Zrostem, dávnejšú vinahraď Stratu.“

Kde sa to nabralo u búrskeho rodáka, tá širina, tá hrdosť, tá pevnota, v časoch, keď na každej vežičke umieráčkom zvonili Slovákom? A ešte viac dokazuje scéna zo Srieznevským (Slovenské pohľady 1894, str. 116 — 118). Bez sĺz neprečíta ju čestný citnejší Slovák. Ona doplňuje veľmi postavu Hollého v tom smysle, ako ho chápeme. Najčírejší Slovák padá do ramien neznámemu ruskému bratovi — jedine citom svojho slovenstva.

Tým citom vidí Hollý najväčšiu biedu národa svojho, odrodilstvo. „Iďte mi tehdi z Očí, kde sa kalné Vodstvo zebírá, kde Škrekláci kričá a Vrani Kráki vedú; noste Luďom na Znak preohavné Úskoka Méno; noste ritú v Čelách Odrodilosti Pečať.“ A slovenský ľud! Jemu venoval najdrahšie skvosty svojej poezie v Selankách už vtedy, keď ľud bol iba predmetom sdierania, roboty a dežmy. To znamenalo už naozaj do umeleckých foriem vkladať národ svoj, stavať mu dom, nie už z dreva a hliny, ale z kamenia a železa, duchovného. Ak potomná škola prešporská, a čo s ňou súviselo, bola mnohostrannejšia, modernejšia, hybkejšia, no k idei slovenstva nemala čo v podstate pridávať. Z týchto a ešte mnohých iných príčin datujeme od Hollého, ako spisovateľa i osoby, začiatok slovenskej duchovnej renesancie. Len by sa naše mladé pokolenie neľakalo antikizovaných foriem a privinulo Hollého k hrudi! Nech ho nemýli, že Hollý neutvoril priamo školu; so školami to býva všelijako: mnohé sú len literárnymi historikmi vynajdené, aby sa ich metoda svietila pravidelnosťou. Škola Hollého je veľká, keď i nie literárna. My sme všetci jeho duchovné dietky. Bez jeho smelého, osamelého pokusu vložiť národné slovenské bytie do umenia neboli by sme mali veľkého prešporského pohybu, ani nebolo by možné bývalo zatriasť masami roku 1848 a 1849, aspoň tak, ako sa stalo. Nedarmo pod dubom Mlíča dlievala nielen ľahko podkasaná Umka Selaniek, ale i obrnená Pallas Athenae. Hollý naučil hľadieť na národ i ako na teleso všenárodné, i ako na časť veľkého plemena, i konečne na jeho individua, jeho ľud, jeho kraj. Národ náš nevypracoval sám v sebe povedomej národnosti, ani jej nezdedil tak, ako dedíme po rodičoch formu tela, sluch, zrak, ale iba ju konzervoval v jej materiáloch. Hollý prvý s veľkým talentom vyriekol slovo čarodejné: ty si, tak sa voláš, z takého si plemena, takú máš minulosť a budúcnosť. Lenže to neurobil didakticky, ale umelecky, preto pred ním kráčajúci didakti stoja osamele, len ako naše drahé pomníky, Hollý prešiel národ a žije v ňom. On nás požehnáva ešte z dobrovodského hrobu.