Nálady a výhľady

Epilog

„Tendenčnosť má krátky dych“, stojí v úvode k sérii skromných mojich kapitoliek. Usiloval som sa utekať od tendenčnosti a držať sa objektívnych faktov, a len o takých vynášať svoj súd, ktorý, konečne, môže byť napravený, apelovaný a modifikovaný; nepridŕžam sa ho s meravou urputnosťou.

Ale čo nedáme si premeniť nijakému fóru, to je nami konštatovaná individualita slovenského národa, nasnášaný a nastrádaný v ťažkých okolnostiach jeho duchovný kapitál a sväté, prescripcii nepodliehajúce právo na typický, vlastný, samobytný a oddelený národný život. Tu ani politika, ani patriotizmus, ani moc, ani dômysel, ani dialektika nič nevykoná. Možno, neúplne a nedostatočne zobrazil som nálady myšlienkové a citové, mýlil sa v jednom-druhom, jednej veci alebo osobe privlastňoval priveľký, inej veci a osobe primalý význam, ale v troch punktoch: v individualite slovenského národa, v jeho duchovnom, už vykryštalizovanom svete a v jeho práve na jestvovanie, nepoznám ani kompromisu ani apeláty.

Kompromis a apeláta môžu byt tam, kde ide o stranu, o strannícky boj. My, ako Slováci, v uhorskej krajine nie sme strana, ale národ. Kto uznáva horeudané tri body, je náš, čo by v inom smýšľal akokoľvek a prináležal k akejkoľvek strane, miernej alebo výstrednej, v akejkoľvek viere. Keďže nie sme len stranou, ale organickým celkom, dosť široký je náš dom pre rozmanité duchovné systémy.

My sme inaugurovaná, k celku prináležajúca, kardinálna, esencionálna, vecná, reálne jestvujúca časť obyvateľstva, obdarená všetkými vlastnosťami a kritériami samobytného národa, s teritoriom, osobnosťou, jazykom, obyčajmi, etnografickými hranicami, historiou, zásluhami, obeťami, vernosťou, dokázanou v pokoji i vo vojne; my sme trónom i zákonom uznanou národnosťou i národom, majúcim nielen povinnosti, ale i práva.

Že z tohto valná časť neukazuje sa plnou silou v živote, to nemení ani zbla na faktickom stave. Veď i zabezpečenejšie a jasne kodifikované práva boly už vyzdvihnuté na dlhé časy. Veď na osnove starých práv založili i nový poriadok vecí. Ale keby i celá právna kontinuita dala sa pretrhnúť, čo stáva sa v historii len vpádom nejakých Mongolov, alebo v časoch takých zmätkov, v ktorých prestáva vôbec právny poriadok a všetko schumelí sa v chaos, príroda nepozná pretrhnutia svojich výkonov. Ani najzákonnejší snem nerozkáže kosám, aby v lete pred východom slnka nezapadaly za obzor, a mesiacu, aby nevyšiel, keď príde jeho hodina. Nie kalendár jemu rozkazuje, aby vyšiel, ale mesiac rozkazuje kalendáru, aby jeho východ označil. Nie Linné rozkázal rastlinám rozdeliť sa na skupiny a triedy, ale rastliny prinútily prírodospytca hľadať ich systém a zaradiť ich formy do priečinkov.

Naša slovenská národná vec, okrem na písanom i obyčajovom práve (jus consuetudinarium), spočíva na večných zákonoch prírody a jej organickom, samým Bohom utvorenom základe. Ona je rezultátom fyzických síl, ktoré i sám ateizmus priznať musí. Ona teda má dve osnovy: duchovnú a prírodne hmotnú. I keď odvrhnú nepriaznivci naši všetko duchovné a opierať sa budú len o hmotu, i vtedy umŕtvovanie národa nášho ukáže sa ako daromné úsilie. Ako keby skaly zeme našej pochovať chcely všetko, čo má korienky a kvet, alebo stromy zavaliť chcely všetko, čo sa hýbe a má krv.

Pravda, smutné je, že tak epilogizovať musíme, zlé svetlo hádže to na evolúciu kultúrneho života v Uhorsku a na našich protivníkov. Ako radi by sme boli, keby sme nemuseli ukazovať svoje telá, svoju krv, odvolávať sa na také hrubo-materiálne okolnosti, na svoje fyziologické jestvovanie, na uterus matiek svojich! A čomu k vôli ženú nás k takémuto materialistickému apologizovaniu? K vôli fantomu, k vôli nasnívanému Thule, ktoré sa nikdy neuskutoční. Veľká to obeť fantázii!

Keďže je nad všetku pochybnosť isté, že len vyhnatie z vlasti alebo hmotné vykynoženie mečom, otravou, ohňom, vodou, dynamitom, konzekventne a nemilosrdne vykonané, mohlo by sotrieť s tváre zeme národ slovenský, na čo, pevne veríme, nik sa neodhodlá z príčin materialistických i mravných: nemôžeme rozumieť odďaľovaniu rozumného riešenia našej národnej otázky a sverepému pridŕžaniu sa parciálnych pokusov oslabiť národnosť slovenskú. Múk natropiť možno, ale rezultáty nezodpovedia ani námahe mučiteľov ani bôľu mučených.

Pevne verím, že vyslovil som približne náladu celého mysliaceho, povedomého národa slovenského, všetkých jeho čestných, nepodkupných, nepobalamutených ľudí, a že sa nemýlim, že jeho jestvovanie zabezpečené je, pri neprajnosti momentálnych pomerov, na nedohľadné, nevypočitateľné veky.

(1897.)