Nálady a výhľady

Priohnivé nádeje

Slováci nastúpenie voľnejších časov kvitovali dosť širokým pohybom národným, politickým i literárnym. Smele môžeme túto periodu slovenského života nazvať obdobím Memoranda a Matice. Tieto dve veľké faktá v našom živote tak absorbovaly celý duchovný svet slovenský, že všetky ostatné otázky ustúpily do úzadia. Bolo to dobre v jednom ohľade: začalo sa koncentrované slovenské myslenie, cítenie i konanie.

K umeleckému spracovaniu národného materiálu, začatému Hollým a prevzatému školou štúrovskou, pripojilo sa kultúrno-politické, reprezentatívne, individuálnosť slovenského národa manifestujúce. Daxner, pôvodca Memoranda, mal školu politickú a bol svetským, juridickým mysliteľom, nie ako zrno štúrizmu, ktoré vyrástlo na pôde teologicko-filozofickej, pôvodne na pôde herderizmu a hegelianizmu. Moyses, pôvodca Matice, mal erudíciu diplomatickú, aulickú i veľkokňazskú a mohol povzniesť národ reprezentatívne.

Memorandum, pri všetkom svojom zlom osude, stalo sa živým programom politickým, Matica zasiahla do spoločenského života a strojila sa ísť v ústrety novým silám. Hovorím, ísť v ústrety, vyvolávať nové hybné elementy. Lebo to, čo produktívne vykonala, bolo všetko dielom starých síl prešporského obrodenia. Pravda, adepti onej školy premenili sa pod prizmou nových pomerov, ale zásoba osôb, prác ešte vždy pochádza zo školy štúrovskej, či už bezprostredne či prostredne. Okrem Moysesa, niekoľkých málo učencov, kňazov v popredí matičných i memorandových pohybov najdeme temer všetky mená, vyššie bežne spomenuté v strojnom katalogu predných štúrovcov.

Ale jednako vial už iný duch nad slovenskými vodami. Zjavilo sa blízke očakávanie spásy, ktoré našlo si veľmi mocný, jedine Moysesom pritlmovaný výraz. Veď sám Daxner, jasno hľadiaci, reálny politik, dal sa strhnúť nádejam a istým očakávaniam blahého zvratu, takže na prvom valnom shromaždení Matice podal národohospodárske návrhy, pritom politické a prestupujúce rám stanov literárneho spolku. Moyses ho ľahkou rukou odklonil. Ľudia ideálov a fantázie išli ešte ďalej, oni už zlatovku rovno cenili s milionmi (Hodža).

Obdobie toto vcelku je jasné, najjasnejšie zo všetkých, ktoré prežil slovenský národ, hoci i ono je plné nástrah a prenasledovania zvonku. No toto patrí na druhú stranu dosiaľ nenapísanej historie slovenského utrpenia. My tu len na samých seba hľadíme. Jasné bolo obdobie toto i tým, že ešte žily krásne postavy heroickej periody, žily medzi nami, ovievané nerobeným, spontánnym oduševnením mládeže a mladšej generácie vôbec. Oduševnenie mládeže za predchodcov a činiteľov z roku 1848-49 bolo najkrajším zjavom epigonickým, ono bolo úrodnou pôdou, ktorá skoro vydala krásne, ideálne ovocie. Čo bol mládeži Sládkovič, Hurban, Chalupka, nedá sa dnes ani dobre chápať. To bola proste láska. A len láska je plodotvorná a má zasnúbenie napredovania. A okrem toho prišlo nám, ako z neba, jedno veľké, nečakané plus, hotové a vysoké.

Tekovský Sv. Kríž razom stal sa takou posilou slovenského hnutia, že už o konečnom úspechu nik nepochyboval. Moyses síce umne vystríhal rodákov svojich v liste, upravenom na štvrté valné shromaždenie Matice, na ktoré nehodlal prísť, píšuc: „Na základe skúseností minulých časov nepochybujem, že neprítomnosť moja na terajšom valnom sjazde Matice slovenskej neprajníkmi národa nášho za ochladnutie účasti mojej na záležitostiach spolku nášho, jestli nie za zbehnutie a odpadlíctvo považovať a vytrubovať sa bude. Je síce moje pevné presvedčenie, že spolok Matice slovenskej ani na mne, ani na inom jednotlivcovi sa nezakladá: lež že životná sila spolku tohto vyviera z jeho vnútornej spravodlivosti, nepochybnej oprávnenosti, nepopierateľnej pre znamenitú čiastku občanov.“ A žiada od členov, aby pamätali na axioma: „národ slovenský len na základe svojej vlastnej národnosti povšechne a opravdive vzdelať sa môže“, a druhé axioma: „národ slovenský len pomocou vzdelaných svojich súkmenovcov národnej osvety účastným sa stať môže.“ Ako ďaleko je toto od neúprimnej, falošnej a polobláznivej demagogie, ktorá špinu vrhá na inteligenciu národa, chcejúc lichotiť ľudu! Zaoberať sa ľudom, poučovať ho, dvíhať hmotne nemusí byť spojené s unižovaním svetlých hláv národa.

Ako sa stalo, ako nie, pri všetkej pomernej jasnote tohto obdobia, majúceho na čele také „delicium gentis slavicae“, ako bol Moyses, opierajúc sa ešte na živé pomníky, i na pracovné ruky štúrovskej renesancie, na skvelé príklady jeho druhov a žiakov ešte valným počtom žijúcich, nebolo duchovne plodné, aspoň nedosiahlo úrovne podunajského obdobia. Moyses síce hovorí o tých časoch: „Ťažká je úloha naša, preťažká. Prekážok a nedostatkov so všetkých strán celé tatry i pomôcok málo; časy nepriaznivé, ochablosť a netečnosť veľkej časti národa desná.“ Akokoľvek, sú to ťažké dôvody! Lenže ony nevysvetľujú vec, keď v časoch rokov štyridsiatych práve všetko to platilo dvojnásobne. I prekážok bolo viac, i časy boly kruté, i národ bol ochabnutý a ľahostajný, a pomôcok vôbec nebolo nijakých, medzitým, čo Matica bola už vtedy „najbohatšou Maticou v celom Slovanstve“, ako sa vyslovil Moyses doslovne. A predsa bola duchovná sterilita temer väčšia ako vtedy, keď len Radlinského Cyril a Priateľ ukonaným krokom chodily po Slovensku. Možno, prišlo prirodzené zátišie na vysilenú pôdu.

No i to treba uvážiť, že Matica slovenská trvala krátkych dvanásť rokov a začala po nemote rokov päťdesiatych, ku koncu ktorých všetko tíchlo a slovenská myšlienka vedená bola iba úzkym spojivom cirkevných a školských časopisov. Myšlienka chce byť neprestajne kriesená a budená, ináč bledne a uniká zo žitia. Matica, za krátky čas svojho obmedzeného účinkovania, neurobila ani literárnej ani kultúrno-myšlienkovej školy. Konečne, to nerobievajú ani veľké a bohaté akademie. Bola to drahocenná, krásna a sľubná reprezentácia celého národa, orgán, s ktorým národ mohol s času na čas predstúpiť pred ostatný slovanský svet — a pri sklonku svojho života chytala sa praktiky a chcela niesť osvetu do širokých národných tried vydávaním spisov pre ľud.

Veď ukázali sa pod jej režimom i noví ľudia, z ktorých, žiaľ, mnohí, sľubujúc byť semenákmi novej matičnej seči, skoro uschli. Medzi nimi pripomínam Jána Capku (nar. r. 1846), šuhaja obdareného, ideálneho, v ktorom väzela k mladosti jeho nepomerná sila agitatívna. On mal v sebe niečo príťažlivého pre ľud, takže mohol cez krátke feriálne obdobie oživiť celý kraj. Všade zakypel život, kde vkročila jeho noha; všade srdcia zabúchaly, kde zaznelo jeho slovo. Umrel 18. augusta 1867 na suchoty. I v svojich veršoch ukazoval oheň, fantáziu a lahodu. Sľubne vystupoval i Daniel Bachát Dumný, prispievajúc už koncom 50-tych rokov do slovenských časopisov veršmi; Matica vtiahla ho do svojich krážov, a on rozbehol sa statne. V Liptove bol prvým agitátorom národným. Umrel, presťahujúc sa do Pešti, pozdvihnutý na stolicu Kollárovu a Podhradského per humera Slovenorum; umrel nie telesne, ale veľmi skoro duchovne.

Z pracovníkov, patriacich do periody matičnej, pripomínam Gustáva Hostivíta Lojku-Tisovského, Andreja Trúchleho-Sytnianskeho, Andreja Kmeťa, Fr. Richarda Osvalda, Pavla Križku, Felixa Kutlíka. Na takú krátku periodu dosť pekných mien. Potom prišiel mráz. Matica bola vyzdvihnutá, i začala sa krútiť maďarizačná krutka nad národom s prísnosťou a konzekvenciou úžasnou.

Ale život je raz taký: ak má v sebe zasľúbenie, vyrazí i pod krutkou; niečo ináč a na inom mieste, než mysleli si priatelia i nepriatelia veci, možno, nie tak naširoko, nie tam, kde sa myslelo, ale veľmi často vpustí korene svoje hlbšie do prsti národa. Kvet mu soťali, kališníky vytriasli, pel úrodný rozmetali, ale pel letí vetrom a často sadá na úrodné piesty. Nálada ostala tá istá, tam, kde bol naozaj duch a opravdivý oltár ideálov národných. Tlak často robí ľudí vynaliezavými a budí horúcu túžbu — on obracia zraky ľudí napred, zostruje ich pozorovanie a silí nervy. Idea, vyhnatá s verejných námestí, utiahne sa — na chvíľu. Slabých to, pravda, podesí, no ona najde si vždy svoj kruh, a často pevnejší, než keď mala voľnejšie priechody.