Nálady a výhľady

Žehry a pochybovanie

Slávili by sme Boha, keby všetko dobré a spasiteľné bolo také isté ako to, že nám Slovákom iného netreba, len vydržať cez tento kritický čas, neklesnúť, nepretrhnúť posvätnú kontinuitu našich čestných námah, ktoré podľa zlatých slov Moysesa majú „vnútornú spravodlivosť, nepochybnú oprávnenosť, nepopierateľnú zákonitosť“. Skromne znejú vám slová tieto? Proste, bez orátorských príkras?… Ony by zaslúžily, aby boly zlatom vkresané do kararského mramoru, a to hoci v svätyni. My pri všetkých oslavách ešte ani sami nevieme, koho sme mali v tomto človeku, podobnom svätcom, a len vhĺbiac sa do jeho drahocennej pozostalosti, otvárajú sa nám oči, prsia dmú sa, ako by sa nám duch celého národa zjavil a prísnym hlasom hovoril s faustovským Duchom: „Ty rovnáš sa tomu, čo chápeš, ale nie mne! Ja som vyše vás, ale pre vás, no vy ste ma nepochopili!“

Kostrbatá pestrosť niektorých nálad u nás má strašne malicherné, priamo detské osnovy, a kto by sa vžil do tejto abderitskej strakatiny, naozaj bol by temer náchylný zúfať nad klesnutím slovenského orličieho ducha na vrabčací pud, slovenskej duchovnej slobody na nevoľu duchovnej poroby, slovenskej širokej a priamej dobroty na pokútnu, nepeknú, ničím nezavinenú zlosť. Ale to sú iba chmáry pred slniečkom, ako hovorieval náš krásnoduchý, dlho morom od nás oddelený, teraz už mŕtvy Dano Lauček. To sú čudné vrtochy a perturbácie národného, čestného, v základe poctivého, statočného genia, ktorému nemožno predpísať filisterské pravidlá. Habeant sibi… My nebojíme sa ani chvíľu o národného genia, čo by sme i všetci proti nemu hrešili, čo by sme si zaslúžili svrchovanou, natrasenou mierou všetky hany, kritiky, nespokojnosti, výčitky, ba i reálne, prísne a spravodlivé pokarhania! Nebojíme sa o neho, keby ešte tisíc ráz kostrbatejšie a dobrodružnejšie nálady zjavily sa na obzore slovenskej mysli, slovenského cítenia. Chmáry pred slniečkom! Zakiaľ to slnko svieti „vnútornou spravodlivosťou, nepochybnou oprávnenosťou, nepopierateľnou zákonitosťou“, nebojíme sa nálad a protivenstiev vnútorných ani vnešných, lebo vieme, že všetko prevyšujúca, nad všetkými nami cárstvujúca nálada zvíťazí: nálada chcieť žiť ako čestný, zákonne splodený národ, ktorého pánom je Kristus Spasiteľ, ktorého nádejou, vierou, útočišťom a svrchovanosťou je Boh! Takej duše slovenskej niet, ktorá by nechcela žiť čestne, zákonne, spravodlive a oprávnene! To druhé a tretie je vecou pobočnou, o tom druhom a treťom nech je reč na druhom a treťom mieste.

Jedno, po čom je svätou povinnosťou túžiť a snažiť sa všetkým nám, je, aby sme boli jednoliaty celok, hoci by kypriace a vrúce vlny roztopeného kovu zanechaly niektoré odtienky a štruktúry na površí liatiny. To nemení jej sonórneho tónu, to môže len lichotiť oku, to je požiadavka samej prírody, ktorá nemiluje jednofarebnosti. Ale zvuk musí byť ten istý, pravdivý, kovový, mocný a príjemný. Hovoria, že do roztopeniny, z ktorej chcú liať zvon, k chvále božej a ľudským srdciam na povznesenie a potechu, hádžu dobrí ľudia strieborné i zlaté peniaze a okrasy, aby budúci hlahol jeho bol krásny a šľachetný! Kto má strieborný peniažtek, nech hodí strieborný, kto zlatý, nech hodí zlatý. To všetko spojí sa v jeden veľkolepý, posvätný tón! Vydržať cez tento dnešný kritický čas, to je pre terajší moment najväčším, najsvätejším zákonom. Ničím nedať si pokaziť a alterovať túto pevnú náladu vydržania. Neupierame ťažkosti, neodsudzujme absolútne ani netrpezlivosti, neodsudzujeme ani nevrlosti a z nej pochádzajúcich nedorozumení a neshôd. Veď nám nejde o strieborné alebo zlaté peniažky, ale o celý zvon! Ale vydržať, to prísne požadujeme, najťažšiu prácu prekonali sme už i my, hodiť rukou a prestať dopracúvať, prestať cizelovať, k jemnosti privádzať, krášliť dielo už podhotovené bolo by strašným pomýlením, bolo by „moral insanity“. Lebo, hoci by ani takéto strašné pomýlenie nezmarilo veľké dielo národné, ale my by sme zanechali nevedomým potomkom desnú úlohu: začínať všetko od začiatku a všetko to popremáhať ešte raz, čo už bolo čestne premožené nami a otcami našimi! Tak nepracujú, nežijú národy čestné, tak žijú iba Indiáni z pokolenia Sioux, alebo prvším osudom unížení Indovia, ale nie šľachetné plemeno z arijsko-europskej rasy, tak nežije a žiť nesmie „gordij vnuk Slavian“!

Keď všetko dohromady sčítame, všetky nezdary odvážime na zlatých vážkach, všetky pomery oceníme podľa ich neto hodnoty, keď všetko zväčšíme na dvojnú mieru: ani vtedy ešte základom toho, čo máme, čo sme vykonali, čo sme a ako sme, nesmie byť nálada naša zúfalá! Akokoľvek, má byť seriózna. Triumfu niet miesta, bezstarostnosť a radovánky boly by predčasné, optimizmu chráňme sa. Ale o dešperácii môže hovoriť len človek duchovne dešperátny a denervovaný osobne. Keď sa bližšie prizrieme a odvážime moc, prostriedky, apetíty, horlivosť, neúnavnosť, prednosti, strojnú budovu falošných podmienok, šťastie protivníkov našich — a oproti tomu rezultáty, dosiahnuté takým veľkolepým, umným, bezohľadným aparátom nepriateľským za celých 40 dlhých rokov, musí sa zvýšiť a zjasniť naša nálada, musí vtiahnuť do duší našich hrdé povedomie našej istoty a, keď len zachceme, našej absolútnej nepremožiteľnosti. Nič neprepadne sa z atomov zeme tejto, a taký balvan, ktorý sme nastrádali, mal by sa prepadnúť?!