Nálady a výhľady

Pokušenia

Krutka odnárodňujúcej maďarizácie, pritiahnutá natuho potom, keď už Maďari vyrovnaním z roku 1867 cítili sa v sedle a nemaďarské národy vydané im boly na nemilosť, zastavenie Matice slovenskej, zhabanie jej krásnych fondov, z ktorých mnohé porosené boly kvapkami potu studeného, stekajúcimi s čela ľudí umierajúcich a na Maticu pamätajúcich, neboly jediné pohromy, svalivšie sa na Slovensko a jeho bohumilý národ. Prišlo zrušenie všetkých škôl — to bola perzekúcia en gros —, prišlo tisícoraké sužovanie jednotlivých Slovákov, dospelých i žiakov — to bola perzekúcia en detail.

Ale, ako už povedané, to patrí inam, ako i to, čo sa stalo na poli cirkevnom cirkvi evanjelickej augsburského vyznania, v ktorej majú Slováci na Slovensku „majoritatem enormem“, takú väčšinu na svojom teritoriu, že minorita tak mizne pred ňou, ako kolibri pred orlom; len toľko nech je tu rečené, že evanjelickej cirkvi augsburského vyznania vzali všetko, čo si vydobyla v prešlosti, vzali a berú hlavné oprávnenie jestvovania, jej misiu, jej cirkevný a náboženský smysel, to jest robia z nej niečo, čo sa podobá tak cirkvi ako plánka cisárskej hruške. Spravili akúsi „krajinskú, všeobecnú cirkev evanjelickú“, teda drevené železo alebo železné drevo. Čo je raz „krajinské“, už nemôže byť „všeobecné“. Všeobecná cirkev je, ktorú vyznávame v apoštolskom a Athanasiovom Veríme. Krajinskej cirkvi niet, ako niet ani krajinského kresťanstva. Ale ničitelia ev. cirkvi vedeli, čo robia. Oni robili a urobili z nej „politickú maďarizáciu“, a hlavne pre zničenie, odnárodnenie slovenského národa. Takým spôsobom podryli i národné základy katolíckych Slovákov. Preto šľachetní katolícki slovenskí mužovia živo sprevádzali ako boje Hurbanove proti Zayovej unii, tak i patentálne boje Kuzmányho a spol. proti takzvanej autonomii. Oni dobre videli, že otrávením luteránskej krvi slovenskej musí sa nakaziť i katolícka krv slovenská.

Nepatrí sem ani to, ako v katolíckej cirkvi narábal maďarský šovinizmus. Obe cirkve v Uhrách len tak majú v očiach liberalizmu právo jestvovania, ak maďarizujú všetko pred sebou. I sám pápež Lev XIII. zhrozil sa natískania maďarčiny Nemaďarom a zastarel sa do toho encyklikou na uhorských biskupov. Darmo. Niektorí biskupi ani nepublikovali encykliku. To je hrozný prípad v mariánskom kráľovstve, pod berlou Habsburgov apoštolských.

Nuž pri takýchto pomeroch hovoriť o ružovej nálade znamenalo by klamať svet i seba. Nie, vyznávame, že na Slovensku panuje čertovsky planá nálada. Známa vec, že individuum demoralizuje priveľký a ľahký úspech, ale v historii národov nepretržité neúspechy majú oslabujúci vplyv na morálnu osnovu, keď i nie ľudu, ale iste jeho inteligencie. Veľkú pohromu, vojnu, mor, vpád divochov, neúrodu skôr znesie mravná postať národa než ustavičný duchovný neúspech, lebo národ začína sám sebe nedôverovať, sám v seba neveriť.

Hádam ani jeden národ Europy nebol v takom pokušení oslabenia morálneho ako slovenský. Keď už nikde nemáš pravdy a takzvaný haličský Cigán kočovný skôr najde na cudzom pozemku pokojného útulku, ba i vysokého patróna, ako autochtonný národ na svojom írečitom území, ktoré si daňami každých dvadsať rokov znova kupuje, rozklad mravných síl nebol by nemožný, ba bol by pravdepodobný. Pri všeobecnom verejnom nešťastí zatvrdnú srdcia a hlási sa egoizmus. Na topiacej sa lodi víťazí zverská úzkosť o život, v horiacom divadle brat brata depčí.

No u nás, chvalabohu, toho nebolo a niet. Jednotlivé hlasy nespokojnosti, niektorá kostrbatosť a pestrosť nálad, jednotlivé neharmonické výkriky na svojich, kdežto každý výkrik platiť by mal utlačovateľom, slaboduché habkanie pri určite označených politických a spoločenských výkonoch pripisujeme na účet ľudskej slabosti, spoločnej všetkým, narodeným zo ženskej. Pozdvihujúce, potešiteľné, až do sĺz hlbokej, vnútornej radosti je, že mravná osnova národa slovenského ani v ľude ani v poriadnej inteligencii potrasená nebola, a keď príde na lámanie chleba, ani najnahnevanejší alebo všeobecným nezdarom morálne natresnutý nezaostane, a zabudnúc svoje záujmy a obidy, pripojí sa k svätému dielu. A ak sa nepripojí, zakúsi anatému všetkých verných ľudí.

Po zrušení verejnú platnosť používajúcich hlavných ústavov, založených v rokoch šesťdesiatych a sedemdesiatych, Slováci neostali stáť ani na chvíľu vo verejných prejavoch kultúrneho a politického žitia, ktoré neboly hatené železom a násilím. Medziiným môžeme tvrdiť, že literatúra osviežela, a neodchýliac sa ani na piaď od hlavných zásad, raz navždy upevnených, ktoré rezultovaly z minulých bojov, obnovila sa a zbohatla formami a prehĺbila sa obsahom. Keď všetko práskalo, keď politický nezdar šiel za nezdarom, ona v tichosti snovala sieť svoju, tkala svoje tkanivo, neobzerajúc sa ani napravo ani naľavo. V nej zjavila sa oná „duchovná sloboda“, ktorej v živote nebolo.

Národné schôdzky výročné neprestaly, zavádzaly sa sbierky, Slováci vystavili honetný útulok pre ne a pre spoločenský život, zariadili výstavky, podporovali mládež, založili spolok pre umožnenie vydávania kníh, utvorili spolok muzeálny, sosbierali bibliotéku, pestovali slovenskú pieseň, sbierali pamiatky stariny a prehistorie, stavali krásne muzeum, vydávali časopisy, zakladali peňažné ústavy, tlačiarne, poučovali ľud, bránili ho hospodársky zakladaním pomocníc a iných pokladníc, oslávili pamiatku veľkých svojich ľudí slávnosťami a pomníkmi, bojovali na všetkých stranách, či v strede či na okrajinách slovenskej národnosti, shromažďovali sa pri divadlách a rozmanitých bodoch a väčších-menších strediskách, zakladali štipendiá, hotovili fond pre strednú školu s učebným jazykom slovenským, vítali hostí temer všetkých národov slovanských, znášali ťarchu pravôt politických, borili sa na fórach hynúcej cirkvi evanjelickej. Konečne zasiahli i do širšieho boja, v spojení s dvoma nemaďarskými národnosťami, ustrojením impozantného kongresu peštianskeho a sostavením spoločného programu.

Všetko vyzdvihnúť nemožno a neradno: no i spomenuté dostačí, že dobrej nálady bolo hojne, a o znemravnení nezdarmi nemôže byť reči. Ľahko je zďaleka všetko toto najsť malým, najsť zameškania, chyby a nedopatrenia. Kto málo vie o ťažkostiach, mnoho odpustí; kto všetko vie, všetko odpustí. Zvlášte nepekná, priamolinajná, ducha uhášajúca je kritika niektorých českých ľudí, ktorí, brnkajúc na svoj plný mešec, na niektoré veľmi problematické úspechy proti germanizmu, slovenskú borbu za jestvovanie zmalicherňujú, borcov unižujú, práce a utrpenia podceňujú, seba nám za vzor natískajú, plody čistého ducha slovenského chcú znázorniť ako podružné napodobnenie. To znamená nie pomáhať, ale brať nám ostatný poklad, ktorý sme si čistý zachovali: brať nám dušu a „slobodu duchovnú“. A už je raz darmo: o originálnosti národa, zvykov, piesní, literatúry, o originálnosti nášho ľudu vo všetkých životných dielach ani shovárať sa nejdeme s ľuďmi, ktorým zpoza goliera trčí cudzia košeľa.