Nálady a výhľady

Prenesenie Hollého mysli do národa

Hollý bol sám, a jeden chlap vo vojne neráta ako vojak; generál ducha bez vojska nemôže vplývať na rozhodnutie. Hollý bol ako bájna sfinga na púšti, ako socha Mnemona, ktorá vraj pred východom slnka vydáva krásne, melodické zunenie. Až na podiv vyšvihol sa v škole Bernolákovej, ale ostal sám. Predbežne len sám, ako Mnemon na púšti. Ale jeho predvýchodné zunenie došlo do živých ušú, dotklo sa živých sŕdc.

V Prešporku počuli šum Mnemona, a začali pracovať. Tam už neboly tiché, od sveta odtrhnuté Madunice, ale živé centrum vtedajšieho duchovného i politického ruchu. Nie po farách, nie do kapitúl, nie po diaspórach, blízkych Hollému, ale do kruhu slovenskej mládeže prešporskej najživšie vniklo Hollého učenie o národe, ako o predmete umenia. Príprava, pravda, bola tam celkom iná, racionalisticko-filozofická. Človek by si myslel, že títo racionalisti, voľnoduchovia a filozofi, ešte k tomu temer do nohy luteránski, budú tvoriť istú opozíciu duchu Jura Palkoviča, Rudnaya, Palugyaya, Obermayera, Bernoláka, Bajzu a konečne i Hollého. Ale nie, naopak. Prešporská škola síce nepridala sa k jazykovej obnove fándlyovsko-bernolákovskej, držala sa formálne česko-slovenčiny, takže vtedy povstala mienka, že slovenčina je jazykom katolíkov, česko-slovenčina evanjelikov, ale ona prejala hádam najdokonalejšie duchovné dedičstvo Hollého. Okrem toho išla do života. Nepovstaly síce také foliantové vydania, akými honosí sa Bernolák, Palkovič, ale jej spoločenské, literárne a kultúrno-národné prejavy išly už do živého národného tela. Neutvorila ani tieňa Hollého Svätopluka, Cyrilo-Metodiády a Sláva, ale rozpŕchla sa po dedinách a mestečkách, vysielala cestovateľov, spravovala ochotnícke divadlá, besedy, vychádzky — slovom, vyšla z kabinetu na námestie.

Hollého básnenie, Bernolákovo filologizovanie, Palkovičovo preloženie Biblie nevyvolaly nijakej opozície u nepriateľov, literatúra bernolákovská mala odberateľov všade — i dosť vysoko. Tichý Belanský, biskup banskobystrický, bez najmenšieho protivenstva smel byť jej patrónom. Veľa zemanov taktiež. Tu nebolo ešte politiky, lebo nebolo života.

Škola prešporská, na čele majúc skončeného študenta, Štúra, pozostávajúca temer výlučne zo študentov, razom narazila na tvrdú opozíciu mocných. Jedna biedna katedra reči slovenskej na prešporskom lyceu stala sa predmetom štátnej akcie. Nevinná táto katedra povstala roku 1803 s učiteľstvom Jura Palkoviča, a bola bezplatná, neobligátna, až roku 1825 preddunajský dištrikt složil 300-zlatovú, píšem tristozlatovú, fundáciu na túto katedru. Za týždenné dve hodiny dostával Palkovič ročne 38 zlatých, píšem celých tridsať osem zlatých. Táto mizeria jednako stačila, aby vychovala Fraňa Palackého a Jána Kollára, ktorí so Šafárikom, nie síce lyceálnym žiakom, ale náhodou tam zdržujúcim sa vychovávateľom, stali sa jasným trojhvezdím na nebi celého Slovanstva. To bol už „haza-árulás“, tvrdí milenárny historiograf prešporského lýcea, akýsi Markusovszky Sámuel, lyceálny profesor. Ale to ešte nebolo to pravé. Už Ľudovít Štúr stal sa suplentom starého Palkoviča roku 1835 a poezie madunické dostávaly telo a krv v peknoduchom Ústave, nízkočelých luteránskych „svätých“ zajal strach pred panslavizmom, i rýpali tak dlho, až zlopovestný Bajcsy odstránil Štúra s katedry na začiatku roku 1843-1844.

No za sedem-osem rokov geniálny Štúr so svojimi málo mladšími žiakmi urobil div pri luteránskom, vlastne ateisticko-nevereckom zúrení svetákov, zaujímajúcich cirkevné hodnosti. Predpokladám bližšie deje a osoby ako známe. Škola prešporská sblížila sa už s národom bez frázy. Jej učenie, ktoré bolo ťažšie pochopiť pre masy, malo skoro svoje orgány v Slovenských národných novinách, Orle tatranskom, Slovenských pohľadoch, Nitrách a iných almanachoch a vydaniach. Tón bol iný, ale kontinuita nepretržená. Príklad Hollého, bernolákovskou školou nenasledovaný, našiel si tu učeníkov. Sládkovič za ním a Kollárom razom skočil do národného umenia svojou Marínou a ešte viac neskôr Detvanom. Hate klasických foriem boly prelomené, všetko blížilo sa k ľudu — a ľud to začal chápať. Na miesto bohatých mecénov zastal si on, čo i nie tak blýskave. A keď už prišly surmie, bol čiastočne pripravený na svoj prvý historický krok povstaním proti terorizmu košútovskému. So školou prešporskou a povstaním roku 1848 prešiel národ náš zo spánku etnografického k národnej osobnosti. Všetko, čo dnes máme, zrodilo sa v týchto dvoch evolúciách slovenského ducha a činu. Veľmi zle robia, ktorí hľadia zvysoka na prvé slovenské pohyby preto, že nemaly veľkých rozmerov a veľkých rezultátov. Rozmery a rezultáty nie vždy označujú vnútornú hodnotu dejov. Pre nás literárne a vojenské deje majú význam vzkriesenia z mŕtvych a ich dosah ešte nie je ocenený ani v naše dni. Z konglomerátu masy stal sa a vykryštalizoval sa národ. Odtedy zapierať ho znamená zapierať faktum. Veľká vec! A čo by to faktum ani nemalo za sebou veľkej opory, ono je tu a pôsobí.