Nálady a výhľady

Nádej

Nepoznám bláznivejšieho skutku, ako keď sa vadia epigoni menom predošlých škôl a smerov. Veď predkovia dosť sa navadili, keď krv bežala ich žilami. Vyzývať z hrobov rozopru v odbore myšlienkovom môže len slabosť a chabosť. Potomci, ak chcú brániť vec tej alebo onej školy, najlepšie urobia, keď vhĺbia sa do prachu archívov a knižníc a ztadiaľ, z hlbín prešlých dní, ako dobrí potápači, vynesú niečo cenného. To bude potom rozprávať, ba kričať o znamenitosti a zásluhe, vehlase a sláve. Z temnosti najavo vyneseného dáta, z prešlosti objaveného fakta ešte ani len hlupák nesmie nevidieť, neuznať. A ak nevidí a neuznáva: Boh s ním, pes šteká, ale karavána kráča ďalej.

Dát a faktov z historie podunajského obrodenia máme toľko, že i pripomínať ich v akej-takej dôkladnosti nemožno v tomto bežnom pokuse. Nech teda postačí neúplné pripomenutie mien, súvisiacich bezprostredne alebo i prostredne s týmto novým podňatím slovenského ducha; menujem len také, ktoré zanechaly viditeľné, najviac literárne stopy: Ľudovít a Karol Štúr, dr. Jozef M. Hurban, Michal Miloslav Hodža, Andrej Braxatoris Sládkovič, Karol Kuzmány, Peter Kellner-Hostinský, Ctiboh Zoch, Samo Chalupka, Ján Kalinčiak, Daniel Lichard, Janko Matúška, Janko Kráľ, Štefan M. Daxner, Ján Francisci, Jakub Graichman, Štefan Závodník, Jozef Emmanuel, Štefan Hýroš, Ondrej Hodža, August Krčméry, Eugen Gerometta, J. Makovický, Michal Godra, B. Červenák, Samuel Tomášik, Jozef Podhradský, August Horislav Škultéty, Pavel Dobšinský, Bohuš Nosák-Nezabudov, Mikuláš Št. Ferienčík, Daniel Sloboda, Ľudovít Grossman, Ján Leška, Samuel Hroboň, Ján Botto, Ľudovít Kubány, Ján Čajak, Daniel Maróthy, Pavel Hečko, dr. Gustáv Zechenter, Juraj Slota, Samuel Ormis, Jozef Ľ. Holuby, Ladislav Paulíny, Ján Palárik, Jozef Viktorín, Martin Hattala, dr. Andrej Radlinský, Fr. V. Sasinek, Julius Plošic, Michal Chrástek, kanonici Červen a Kozáček, dr. Ján Mallý, Ján Gerometta, Michal a Pavel Mudroň, Viliam Paulíny-Tóth, Reussovci, Jonáš Záborský, Ľudovít Žello, Dohnányovci, A. Seberíny, Ľudovít Turzo-Nosický, Leopold Abaffy, Ján Trokan, Jozef Kohuth, Andrej Kmeť, A. Kubina (Záhorský), Fr. Šujanský, Romuald Zaymus, A. P. Záturecký atď. To sú len v literatúre dobre známe mená, no ani jedno neznie naprázdno, ale predstavuje typ, charakter, osobnosť, i to len tak zväčša som sobral. Keďže literárne talenty sú len výnimky a ľudia venujú sa podľa prirodzeného poriadku vecí v ohromnej väčšine životu praktickému, teda nejdem sa ani pokúsiť pomenovať ľudí, ktorí, stojac pevne na základoch slovenského prešporského obrodenia, slúžili národu verne. Títo ľudia prislúchajú k rozmanitým skupinám v živote, ale všetci boli na jednej duchovnej šnúre, ktorej konce boly v rukách Ľudovíta Štúra a jeho hlavných druhov. Levoča na príklad bola len dobrá fília prešporskej matky, a tak iné ústavy. Títo ľudia dopisovali si neprestajne po furmanoch a ináč poznali sa ako bratia. Neľutovali deň-dva cesty, aby sa mohli navštíviť. Okolo nich bolo temno a pusto, ale kde bol jeden z nich, povstal elektrický chumáč svetla.

Nie, hore sucho vyrátané mená v ušiach len trochu vedomého Slováka neznejú naprázdno. Pred jeho okom ukazuje sa nie nekonečná reťaz ľudí, obremenených obyčajným úradom, ale strojný rad typov, charakterných hláv, osobností určitých, s farbou a črtami na líci a s pevnými líniami postavy. To je nie katalog, nie šematizmus, to je soznam osôb, aký píšu dramaturgovia na prvý list svojich drám, z ktorých každá má svoje miesto v nasledujúcich dejoch na doskách historie slovenského národa. K nim patria, ako som podotkol, mnohí dejatelia, ktorí krytí sú svojou skromnosťou, lebo nevystupovali na poli verejnom a literárnom, ale zato mohutne pomáhali. K nim patrí celý pluk mučeníkov, ktorí nie černidlom, ale krvou písali svoje bôľne články. Bratia Šulekovci, Holuby, Beláni, Langsfeld, Svatík, Kukliš, Bakulíny, Francisci, Daxner, Jozef Horvát, bezmenní väzni nitrianskych, zvolenských, gemerských väzení. K nim patria obetiví, junácki ľudia činu: Andrej Caban, Juraj Holček, Tomáš Červen, Borikovci, L. Lukáč, Veštík, Sucháč, Samuel Jurkovič, Martešík, Ján Jesenský, Štefanovič, Kuzmány, Moyses, Semian, Juraj Jurkovič, Plošic, Jozef Ščasný, Čundrlík, Kyška, Ján Čipkay, a k nim tisíci a tisíci ľudia, pohýbaní novým slovom a novým duchom. Zo selanky prešli sme do drámy: toto je najvážnejší obrat v živote slovenského národa od pádu dŕžavy Svätoplukovej. Pravda, dráma bola krátka a skončila sa bez posledného dejstva. Ale to jej neodoberá na význame. Práve tak bolo u Bulharov, najstratenejšieho národa pod Osmanom. A dnes je slobodným národom. Stopy slovenských dejov nesmaže už nikto viac. Lebo ony korenily v národnej pravde. Krv ľpí na nich. A krv je zvláštna šťava, hovorí Goethe.

Škola Štúrova vykonala niečo neobyčajného, temer neslýchaného, požehnaného a srdcove dobrého. Ona ešte i obdobia, dosť rôzne ležiace, spojila, prešlosť a ľudí prešlých škôl k sebe pritiahla, preto najdete medzi menami hore vyčítanými i ľudí starších, ktorých nemožno striktne pomenovať žiakmi Štúrovými. Ale jednako patria do toho krážu: staré duby sklonily svoje vekovité koruny k mladým bukom, a hoci rozličná bola štruktúra ich dreva, ony patria do jednej hory odtedy, čo premenila sa idyla a selanka slovenského života na čulú drámu. Škola Štúrova vykonala taktiež niečo neobyčajného, neslýchaného, požehnaného a srdcove dobrého, keď smazala v národnom ohľade príkrosť konfesionálnych rozdielov, ktoré inde jeden a ten istý národ rozpolťujú a utvrdzujú hrozné priepasti. Naši bratia zpoza kordonov, príduc k nám, žasnú, keď vidia objímať sa dvoch ľudí, z ktorých každý patrí k inej, historicky utvrdenej, jasne oddelenej viere — a to nie z chladnosti k svojim vieram, ale z bratstva pokrvného a povedomia národného. Nie z chladnosti alebo mĺkvej takzvanej tolenrancie, ale práve horúci, čestní, nefarizejskí horlitelia za svoju vieru spojení bývajú najužšími duchovnými, priateľskými sväzkami. Príkladov na tisíc! Za to môžeme len Boha chváliť a okrem Neho veľké, ideálne, určité, filozoficko-eticky, kresťansky blýskavo odôvodnené, geniálne pochopené, čestne vykonávané bratstvo, ktoré zjavilo sa na Devíne, v sieňach lycea, v Aue i horách prešporských, kde vychádzala krásna mládež, vedená krásnym duchom Štúrovým a poslušnosťou a vernosťou jeho pomocníkov a žiakov. Toto sladké ovocie trvá a bude trvať a nepoškodí mu štípnutie nejakej muchy, či s takými alebo onakými krýdelkami. Na konci zvíťazí česť a duch bratstva a lásky. Už týmto veľkým činom podunajské obrodenie stalo sa večne pamätným. Ono dokázalo sa byť univerzálnym pre celý slovenský život, všetko zahrnujúcim. Ono neutvorilo stranu, ale stalo sa jediným oprávneným reprezentantom slovenského národa. Kto sa drží jeho zásad, nestáva sa privržencom nejakej strany, nejakej vrstvy, nejakého „smeru“ (týmto slovom v naše dni sa mnoho hreší), ale opravdivým Slovákom, mužom národa, národovcom a patriotom. Táto univerzálnosť je drahocenným skvostom štúrovského pohybu. Pri nej má každý miesta dosť, bez rozdielu stavu, náboženstva, verovania a smýšľania. Kto je nie s ním, je proti nemu, a nepatrí k národu dušou, ale len telom.