Nálady a výhľady

Bytová, duchovná i jazyková zachovalosť Slovákov. Nepovedomie národné

Nejdem tu podávať štatistiku a etnografiu slovenského národa a dôkaz skutočného jestvovania jeho pokladám za zbytočný ešte i oproti najčernejšej nevedomosti alebo zlobe. Slovenský národ v Uhorsku číta do troch milionov duší; privátna pilnosť dosiaľ nestačila zistiť číslo, a úradná štatistika je falzum. Nejdem sa dotýkať historie ďalekej, lebo ako na jednej strane je spotvorená lžou a posteriori, tak na druhej strane je neobrodená vedecky a fantazmami plátaná bona fide. Chcem byť podľa možnosti len interpretom svojho času a toho obdobia pred nami, ktoré je zistené a dátami podopreté. Nejde mi tu o vedeckosť a akuratesu, ale o ducha a charakter našej doby.

Slovenský národ je prastará, do predhistorickosti siahajúca individualita etnografická so svojím teritoriom, dosť ostro načrtaným, ale svojou čisto etnografickou farbou na okrajinách pomaly prechádzajúca a blížiaca sa k susedným, pravda, len slovanským individualitám etnografickým. Možno, to je i sila i slabosť slovenskej národnosti. Sila je v tom, že slovenčina tvorí jazykové centrum iných slovanských nárečí, slabosť v tom, že týmito svojimi neurčitými etnografickými hranicami môže prípadne tratiť celé tisíce a oddávať v prospech susedného, pravda, nie cudzieho kmeňa slovanského. Tak nám vedecky už začali brať severnú Oravu Poliaci, slovenský východ Rusi a severozápad kmeň českomoravský. No to sú len čisto teoretické zavojovania, ktoré národu nášmu veľmi bôľnu ranu nezadávajú. V najkrajnejšom prípade možno sa potešiť: veď i tak zostanú oddišputovaní bratia naši v jednej rodine.

No hlavná slabosť slovenského národa bola, že pri svojej chvalitebnej národnej húževnatosti, ktorou zachoval svoj jazyk pri čistote, temer obdiv, ba úžas budiacej u znateľov a filologov od Beliusa až po Lamanského, Florinského, Budiloviča, ktorou zachoval povesť, pieseň i mrav, ba i rozpomienku na prehistorický byt, bol taký zábudlivý a ľahostajný stavať historické pamätníky svojho žitia; materiu, jadro, esenciu národnosti zachoval, ale nedal im umeleckej, viditeľnej formy. Áno, mojím hlbokým presvedčením je, že národu nášmu chýbal cit pre umenie, pre umelecké znázornenie a zachránenie svojho bytia. Teda nie nehistorickosť, ako sme mysleli (veď on všade bol pri tom, kde sa čosi dialo, všade krvácal, robotil, tvoril), ale umeleckého citu, umeleckej tvorivosti nebolo, ktorá by prešlosť fixovala, vryla do kameňa, do pilierov, do hradov, do literatúry, do poezie, do sôch, do domov a do miest. Národ náš mal len prvky, len materiály umenia, ale sám ho nevyvinul. Ináč by bolo nemožnosťou, žeby sme nemali stopy našich predkov. A nemáme, aspoň veľmi málo. Povedzte, čo by bolo ostalo z plemena Grékov, keby neboli svoje bytie zjasnili umením, poeziou, literatúrou, keby neboli dali svojmu bytu obraz a umelecké spracovanie? Keby neboli po sebe zanechali tu spevy Homérove, tragédie Sophoklove, skulptúry Phidiasa, Skopasa a Praxitela? Čo by bolo ostalo z plemena Quiritov, keby neboli vystavili Pantheon, Koloseum, viadukty a aquadukty? Poviete: náš národ bol primitívny, zotročený. Nie. Ind a Egyptčan bol ináč zotročený, a žije podnes v dielach svojich. Primitívnejší náš národ nebol ani o kvapku, než bol Bavorák alebo Sasík, naše horné kraje boly v Uhorsku najvzdelanejšie, najnóblejšie. Ani zotročenejší nebol než iné národy. Ba naopak, hora a vrchy sú vždy hradbami istej pomerne väčšej slobody než rovina. Možno, práve táto pomerná sloboda, klímou a krajom podmienený cit pre voľnosť hatily vývin povedomého umeleckého citu a umeleckej činnosti. Príroda u nás nahradzovala umenie. Ale ona celou krásou svojou nemôže byť pomníkom národným, slúži jednako každému. Ona podporuje istú bezstarostnosť o budúce dni. V horách stavajú najľahšie domce z dreva a šindľa, hoci tonú v skalách, vápne a iných materiáloch, príhodných na pevnú stavbu.

Či tak alebo nie, fakt je, že národ náš nevypracoval sám v sebe povedomej národnosti, ale zachovajúc pre to všetky prvky, čakal, až národnosť príde k nemu zvne, až mu bude vštepená učením, slovom alebo faktom vnešným. On čakal, trpezlive, nepovedome, vzbudenie imanentnej sily, v ňom driemajúcej. Pravda, budenie národného citu je veľmi ťažká úloha, tam, kde je on nie vrodený, s materinským mliekom vsatý, to je vždy dlhý proces, práca Sisyfa, ale ona musela prísť. Náš národ sám zo seba stvoril si ľudí, ktorí postavili sa proti nemu v tom smysle, že oddelili sa síce od jeho masy, možno inými, zvonku prichádzajúcimi nárazmi, ale vrátili sa k nemu, aby do neho liali olej povedomia, aby to, čo je on, i povedali, národnému bytiu dali formu a výraz.

To bol začiatok ťažkého boja, ktorý nám zanechali naši otcovia. My sme v tom nevinní, darmo nám nadávajú do buričov. To je dedičstvo naše, dedičstvo bez inventára podlžností. Čím ďalej žijeme, tým väčšmi sa presviedčame, že „chytili sme sa do služby ducha, a preto prejsť musíme cestu života tŕnistú“. My sme obetovanci ducha. Vniesť do masy vlastnosti, ktorých ona nemá, bolo by bláznovské počínanie, ale zobudiť, vyvinúť vlastnosti, ktoré rodná masa má, no len latentne, je smrteľnou povinnosťou. Áno, smrteľnou. My, keby sme i chceli, nemôžeme sa zasa pripojiť k nedvižnému konglomerátu ľudovému a s ním ďalej spať. Preto je čírou bláznivosťou postulát, aby sme sa vliali do ľudu, v tom smysle, že by sme odhodili zbrane ducha, obliekli haleny, obuli krpce, odhodili všetko, čo sa vyvyšuje nad najprimitívnejšie živorenie človeka-zvera, ľudu-stáda. Aby sme sa schválne vnorili do bahna bezosobnosti! Nemôžeme, lebo iskra duchovného života v nás pôsobí a nami hýbe. Tak prví kresťania nemohli sa navrátiť k pohanstvu. Oni museli ísť ďalej, čo aký mocný bol Rím a štát rímsky. My sme v národe našom novotvorbou, no z neho vyšlou. My sme nie politickou stránkou, my sme národ, pars pro toto, tak ako sa povie hlava miesto celý človek. My máme len dvoje pred sebou: alebo ostaneme národom (Nation), dokážeme, že sme národ a ako taký prispejeme svojím darom do kultúry arijsko-slovanskej, alebo utonieme v mori arijsko-germánskom, alebo v bahne maďarskom.