Nálady a výhľady

Krátky srok

V posledných sadách predošlej kapitolky už sblížil som sa k záhadnej piesni o výhľadoch národa. Ďaleko buď odo mňa zahrať si na proroka. No verný syn národa večne pýta sa sám seba i mysliacich priateľov svojich, vedomcov, politikov i poetov národných, aké výhľady má národ náš do bližšej i ďalšej budúcnosti. S poetmi by sme sa ľahko dohovorili. Všetci nám s apodiktickou istotou sľubujú v svojich videniach i zápaloch posvätných život, a nie smrť. Všetci jednohlasne spievajú pieseň nádeje, života, ba slávy a slobody, i keď krvou píšu horké náreky nad terajšou sudbou svojho národa. Jasný toho príklad máme na žalmistickom našom Hviezdoslavovi: „Ó, krivda hrozná“, spieva, „umára môj ľud, a niet mu znikiaľ spolubližnej lásky… Tak rád bych sudbou jeho prevrhnúť: no zhladím-li mu i len jednej vrásky? A sám snáď smeje ohnivej sa súžbe, nechápe ťarchy, nepocíti rán; bez reptu trvá na potupnej službe; otvára biedam vďačne dokorán: Paláce lepí pýche, pokým moch na pokrove mu vlastnom zaň sa stydí, a marí sily, hynie v brlohoch… Ó, velestrasť! kto položí jej hrádzu? kto zrýchli dejov zťarbavelý chod?“ Potom obracia sa k mládeži, že ona je povolaná slobodiť národ, a zabudnúc kviľbu svoju len-len čo odznelú, zavolá: „Ó, prijdi! ako po zármutku ples, po noci úsvit, slnko po mrákave, po zime bledej jarných krásot smes; jak po chorobe prežiadúcno zdravie. Hej, prijde! Márno v spolnom lese buky sa telnate pnú, rozkladajú v priek, plecama tlačia, odstrkujú suky: vyhúkne predsa nad nich štíhly smrek…“

To sú naozaj zlaté slová veľkého, a povedzme smele pravdu: najväčšieho slovenského básnika; on je kvet voňavý a súčasne ovocie sladké poslednej, našej už kultúrno-národnej periody, ktorej nálady opísať môže len náš následník, lebo sami i stojíme prostred nej, i máme v nej činnú účasť. No so spomenutím čo len jeho mena pomemorandové a pomatičné obdobie razom vyšinie sa na vysoký stupeň v rujnom behu dekád národného žitia. K takému umeleckému výrazu o národe, jeho osobe, túžbach a ideáloch, k takej nádhernej forme a šatu takému skvostnému nedošla ani Hollého Umka, ani vzletná Múza podunajská. Hviezdoslav nie je kontrastom ani páchateľom „smerov“; on je kosť z kosti svojich milých predkov, lenže je potomkom už zbohatnutým z pokladnice ducha národného.

Nebojte sa, nejdeme maľovať jasným v jasno; rembrandtovský polomrak nám lepšie ide k lícu. Máme výhľady na prácu krušnú, neodmeňovanú, ba neuznávanú od svojich, a tobôž od nesvojich; výhľad na utrpenie osobné i národné, na prenasledovanie, urážanie, odstrkovanie, pohanenie; výhľad na bolestnú slabosť vlastných bratov, vrtkavosť, nedočkavosť, svrbľavosť, nevďačnosť, prázdnotu, dôležitkárstvo húb, nečistotu ľadví a sŕdc, oviatych insanitou, ktorá chodieva s dlhým potlačením. Výhľad na vzrast moci nepriateľov spoločných, na nové ich nástrahy a nábehy na zničenie našej slovenskej vzdelanosti a kultúry, výhľad na opustenosť bratov bratmi, čo je veľmi smutné, ba najsmutnejšie.

Maďari dosiahli apogeju politickej moci a využívajú ju do poslednej kvapky bez najmenšieho ohľadu na slová a sľuby maďarských ľudí, ktorí im vydobyli i slobodu, i štátnosť múdrymi a zručnými kompromismi s korunou a viedenskou vládou. Oni preskočili Deáka, Eötvösa, Telekyho nazad a prišli k číremu, čistému košutizmu, len bez detronizovania, naopak, s korunáciou. No nič nerobí, že dnes kopírujú vzhľadom na národnosti Ľudovíta Košuta takého, aký bol v najdivšie časy, keď mu bolo more po kolená a on obratom ruky trúfal ti obezosobniť naraz všetky národy nemaďarské. On sa o to pokúsil čakanom, teraz to isté probujú nožom. My môžeme robiť tak alebo onak, na nejaký kompromis, na nejaký modus vivendi, diktovaný rozumom a dobrou dušou, nateraz ani myslieť nemôžeme. Toto bol najvážnejší dôvod, ktorý prinútil nás za príkladom Rumunov a spolu s Rumunmi a Srbmi prejsť na politiku pasivity protestujúcej.

Pravda, o pasívnej politike píše Štefan Marko Daxner dňa 8. augusta roku 1866 z Debrecína: „Že boj tento (o dualizmus), o najsvätejšie záujmy národné, o život národný a jestvovanie naše i národa nášho bezprostredne nás sa týka, že teda v boji tom neutrálnymi, utiahnutými byť nesmieme, ba ani len výhovorkou na neprajné okolnosti naše pred Bohom a svetom ospravedlniť sa nemôžeme, o tom, tak myslím, nik z nás nepochybuje. A kto by predsa len pochyboval, nech si pováži, že neutralitou a pasívnosťou našou snížili by sme sa na ,ens non existens‘, ba práve bojovali by sme proti sebe: lebo nepriateľ náš hovoriť a vystupovať bude i v mene našom a my mlčanlivosťou a nič nerobením prisviedčali by sme jemu svedectvo, zosilňovali by sme pozíciu a silu jeho. Príklad toho máme v nedávnej minulosti, keď aristokracia maďarská pred trónom a celým svetom nielen v mene svojom, ale i v mene celej vlasti, a tak i v mene našom, za reštitúciu zákonov z roku 1848, a tak za panstvo svoje a porobu našu vystupovala. Istá vec je, že to i naďalej tak bude, jestliže národ sám skrze verných synov svojich neohlási sa a dosavádnym nepovolaným zástupcom svojim náličnicu s tvári nestrhne. Uznávam, že vystúpenie národovcov slovenských v záujmoch národa a v terajších okolnostiach unesnadnené je. Lebo všetci nadžupani v stoliciach slovenských sú nepriatelia národa a rukám ich sverená despotická moc podáva im tisíce prostriedkov k svojvoľnému potlačeniu každého, čo by ako lojálneho počínania, akonáhle to záujmy specifične maďarskej politiky vyžadujú… V národe, v ktorom povedomie práv národných a občianskych len teraz počína sa vyvinovať, legálna moc je hlavným faktorom, lebo je zorganizovaná.“ A radí k organizácii národa proti tejto úradnej organizácii.

Veď organizovalo sa podľa rady Daxnerovej, utvorily sa volebné komitéty, kandidovali Slováci, no organizácia bola slabá a podmienky a okolnosti sto ráz horšie ako roku 1866, o ktorých hovorí Daxner. Pri voľbách bolo vládne moto: „minden áron buktatni“. Nové a nové maďarizačné zákony povstávaly, proti ktorých vzniku, odhlasovaniu a sankcii ani ideálne dobrá a doslovne vykonaná organizácia nebola by pomohla.

Daxner hovorí, že na pozdvihnutie národa slovenského neomylne potrebné je troje: 1. Národná správa skrze osobitnú administráciu v politicko-občianskom i súdno-právnom ohľade. 2. Národná cirkev skrze osobitnú arcibiskupiu a superintendenciu slovenskú. 3. Národná škola skrze uvedenie reči slovenskej, ako vyučovacej, do všetkých na území národa slovenského nachádzajúcich sa vzdelávacích ústavov. V týchto troch bodoch, podľa slov Daxnera, zahrnuté je celé Memorandum, ako i návrh dr. Svetozára Miletića.

Slováci išli slovom i skutkom za týmito skromnými dezideriami národa, daňujúceho ťažké miliony krajine a štátu, išli ani nie tak strmo, ako si to želal debrecínsky internovaný náš mysliteľ a politik, a koniec bol, že najlojálnejšie výkony slovenské stretly sa so surovou mocou, ktorá priamo vynútila nielen od slabších a menej organizovaných Slovákov, ale i od Rumunov a Srbov utiahnuť sa do pasivity, sedieť pri mori a očakávať pohody… Pasivita nemaďarských národov nebola aktom vycibrenej, úskočnej politiky, ani vzdoru a slabého kapricovania, ale bola nami hlboko ľutovaným, na nás nemilosrdne vynúteným stavom železnej potreby. Lebo, nech odpustia, zabiť nás možno, ale prinútiť nás k samovražde nemá práva ani sily nikto, nikto bez výnimky, čo by trónil pod samým nebom!

Verejné diela v Europe, plávajúcej pod vlajkou mieru zo vzájomného strachu, umožnily bezohľadnú slobodu tyranstva národov nad národmi, ponúkaly použiť času ako hus klasu, vábily nádejou, že je dosť veľký srok na odnárodnenie milionov…

A tu väzí osudná mýlka: srok je čertovsky krátky. Oni hrajú va banque: dosiahnuť, ak bude čas, a bude dobre nedosiahnuť, byť rozmliaždeným kolesom napred letiaceho času. A toho veru netreba. Načo va banque, keď je možný zdravý, čestný, žitie zabezpečujúci domáci poriadok, pod čistými lúčmi spravodlivosti, práva a v posluchu zákonom prírody, ba i zákonom, zjaveným na hore Sinaj, i na briežku, s ktorého kázal Emanuel splnený zákon v láske a viere?

A srok je krátky, čo by ste ho ako predlžovali diplomatickými kompromismi so zlom a čertovinou. Len pustý blázon, nemajúci toľko rozumu ako kahanček, matno sliepňajúci nočným svetielkom, môže veriť v stálosť národných i politických pomerov v strednej Europe, takú dlhú, že pod jej obranným štítom bude možno a dosť času „konsolidovať“, to jest pomaďarčiť Hungariam. Nie, čo budú milenárne slávnosti každú sobotu a po všetkých hradských cestách stáť budú, ako topole, celé rady pomníkov, nepodarí sa v XX. storočí bez vraždy stá a stá tisícich (čo predsa hádam nepôjde) vykynožiť národ, ktorý spieva, básni, cíti, vie sa už i rozhorčiť a o ktorého snahách je napísané, že majú „vnútornú spravodlivosť, nepochybnú oprávnenosť a nepopierateľnú zákonitosť“. Náš výhľad už nejde len s hôr našich k nebu, ale on je upretý strmo na pohyb národov okolo, blízko i ďaleko.