Nálady a výhľady

Charakteristika Štúrovej školy

Ak z takej malichernej inštitúcie, majúcej fond celých 300 zlatých šajnových, povstala i nepriateľmi uznaná „vlasti nebezpečná akcia, či škola, či strana“, na ktorú bolo treba vrhať sa s politickou i cirkevnou mocou, najvyššími autoritami štátu i cirkvi, policiou i generálnym inšpektorátom evanjelickej cirkvi; ak si tamhore uši zapchávali, aby nepočuli rozumných slov takých umných a verných ľudí, ako superintendentov Pavla Jozeffyho a Jána Seberínyho: teda je vec dokázaná, že tu musela byť pravdivá idea, božie vnuknutie. Lebo ani vtedy nechodili na vrabce s kanónmi. Slovenský prešporský pohyb stal sa takým dôležitým v očiach vrahov, že sám Košút vzbúril proti pohybu celú revolúciu v Pešti. Pulszky písal plamenné články proti Štúrovi a Kollárovi. Tým hanobnejšie by bolo slovenský pohyb duchovný i branný malicherniť a neuznávať. Ak sa to deje u nepriateľov, je to vec borby; ak sa to deje v čierťažiach slovenských, je to zrada a podlosť.

Zúrivosť nepriateľov dá sa odôvodniť iba strachom pred ideou pravdy, strachom Herodesa, ktorý vraždil nevinné deti z obavy pred ideou spásy.

Veď čože bolo? Či to bol konventikul nejakých Dantonov, nejakých Martinovičov? Alebo aspoň synov mocných zeme tejto, ktorí pripravovali sa na prevrat, v nádeji, že obsiahnu vplyvné úrady podaním a nepotizmom famílií svojich? Nie, to boly skromné hodiny, prednášky, gramatiky, prácičky, perorácie synkov najbiednejšej triedy, okrem toho temer výlučne určených pre tichý stav kňazský a učiteľský, ako známo, neotvárajúci inej kariéry ako kariéru tichej, zabudnutej, nevďačnej práce v hluchých dedinkách, s výhľadom na chudobu, až po zabudnutý hrob. Ja aspoň nepoznám, okrem troch-štyroch, ktorí by sa neboli chystali za kňazov a učiteľov. Juristom medzi nimi bol hádam jediný Boleslavín Vrchovský, ktorý ostatne dosť skoro vypriahol. (O tomto človeku bolo by dobre sosbierať bližšie dáta. Nadaný Bohom, ideálne čistý mladík zdal sa stvorený pre veľké veci. „On blýskal sa geniom, prenikateľným umom, známosťou všetkých hlavných jazykov Európy, polotichým nadšením, hlbokým ponímaním historie a filozofie ľudstva. I potom, keď ho už svet odtrhol od národa, ako prvý advokát v Pešti, vyznačoval sa priamo napoleonovskou bystrosťou umu: mohol naraz piatim pisárom diktovať najťažšie juridické spisy.“ Toto je svedectvo dr. J. M. Hurbana, ktoré som počul z jeho úst.) Z neskorších verných poznám: Štefana M. Daxnera, ako juristu, Jána Bottu, ako inženiera, a dr. G. Zechentra, lekára. Možno, najdú sa ešte niektorí, ale hlavný štáb činiteľov tejto veľkej éry v slovenskom národnom živote prešiel cez prah teologie, tak i tí, čo potom inú dráhu nastúpili, ako Ján Francisci, Viliam Paulíny-Tóth, Borikovci, ba i sám Ľudovít Štúr.

Nič na svete nemôže odôvodniť zúrivosť nepriateľov proti skromným, ako kostolné myši chudobným, nič si nenárokujúcim, výhľadu nijakého, okrem k nebu, nemajúcim, maličkým, ako to, že diabol veľmi dobre vonia zďaleka dym temianu dobra a pravdy a vie, že dobro tých šajnových, daných na istý cieľ slovenským dištriktom preddunajským, konfiškovali pre lyceálny fond, ktorého nominálnym pánom bola cirkev lokálna, prešporská, hoci vo veľkej časti pozostával z konfiškátov dištriktuálnych.

Keď človek číta historiu prešporského lycea od Bela očovského až po konfiškáciu dištriktuálnych fondov a srbskej bibliotéky, pýta sa, či budú ešte takí ľahkomyseľní ľudia, ktorí by zakladali fondy pri luteránskych ústavoch a cirkvách, bibliotéky zariaďovali?! Veď nimi pece kúrili a schválne ich roztafárovali… Hodie mihi, cras tibi. Veď je to niečo hrozného, knihy páliť a tafáriť! Pravý islam!

Nehovorím so svojho špeciálneho stanoviska, ale so stanoviska vzdelanosti a ľudskosti vôbec: to, čo sa robilo a robí s fondmi, testamentmi, pamätníkmi, bibliotékami, impieta a vandalizmus z čírej politiky, na základe momentálnej moci — to je špecifikum maďarského šovinizmu! Teraz ešte v luteránskych chrámoch Norimberga nájdete celú pôvodnú okrasu, štatuy, obrazy, oltáre a oltáriky katolíckej éry (Lorenzer-Kirche, Frauen-Kirche), hoci i tam vírily surové boje náboženské a hoci i vírily na konci „surového stredoveku“… Ikonoklasti mali viac piety k pamiatkam prešlosti ako maďaromanský šovinista v 19. storočí.

Ducha a účinky slovenského, nového podunajského pohybu znázorniť nemôže byť úlohou skromných krátkych kapitol. To čaká na šťastné a povolané pero. No, sláva Bohu, ono najde materiály v neocenenom ešte, osobitne nevydanom životopise Ľudovíta Štúra, písanom pre Slovenské pohľady dr. Jozefom M. Hurbanom, jedným z hlavných súdelníkov na nesmrteľnom diele slovenskej renesancie, najde ich v jeho archíve, mnou chránenom, v archíve Muzea slovenského a inde. Lebo už v ére slovenského obrodenia ľudia tak nečušali ako ich nemí otcovia. Raz začalo sa nazeranie na seba, na národ — muselo sa i zvečniť niečím. Raz začali dávať národnej bezforemnej mase, za príkladom Hollého, umeleckú formu — prestalo i duchovné hlivenie, i prekliata lieň ruky. Obrazov tejto éry kmitá sa na tisíce: len treba umných pracovníkov, ktorí by na základe dát, takých hojných, upevnili to, čo bolo a ako bolo. Tu je pole: netrpezliví a nespokojní, honosiaci sa novou silou, nech sprobujú tu sily svoje. Pravda, to je práca, seriózna práca, ťažká práca, spojená so štúdiom prameňov. Omnoho ľahšie je blysnúť frázou, liezť raboliepsky k susedom, svoje unižovať, cudzie vychvaľovať snobistickým chvastom.

No jednako pokúsim sa načrtať bežne, ako sa mi predstavuje táto doba, ktorej hranicu možno určiť asi po založenie Matice slovenskej, hoci tu nedajú sa ťahať priamolinajné čierťaže, lebo molekulné vlny novej éry prechádzajú až k nám a budú sa ešte dlho luniť. Zastaviť molekulné vlny slovenského štúrovského obrodenia pokúsili sa ľudia v rozličných dobách za príkladom odkrytých nepriateľov slovenského života. Oni menujú Štúra idealistom a utopistom, poukazujú na hmotu, ktorú on vraj zanedbával. V takom obviňovaní je mnoho zlej vôle a je nekonečná duchovná tma, zadubenosť a srdcová prázdnota. Ani najväčší genius nemôže byť univerzálnym. Nie tak sa hľadí čestne na diela: čoho si nevykonal, čo si pominul, čoho si nevidel, ale tak: čo si vykonal, čo si odkryl, čo si videl a uvážil. Najpodlejšia kritika je, ktorá hľadá to, o čom sama vie, že byť nemohlo.

Štúrovské obdobie bolo érou apoštolského oduševnenia, zpočiatku spojené i s učeníckou askézou, ak možno tak nazvať pohyb čisto svetský, čisto kultúrny. Túto svätosť nášho slovenského pohybu jednotlivé výnimky nealterujú. Bolo to oddanie sa stratenej veci, s pevnou nádejou, že bude znovu nájdená, že nezahynie. Boj slabých proti všemohúcnosti, proti „záplave všetko za sebou strhujúcej“, ako priznal sám Breznyik, najtalentovanejší a najčestnejší protivník a súčasník našich prešporských ľudí. Čistota ich želaní vymyká sa kritike, i znamená byť veľmi hlúpym alebo veľmi podlým, keď o tom niekto pochybuje. Veľkým svedkom ich čistoty a ich ideálneho vzletu je Christian Schröer (Oeser), ležiaci na prešporskom evanjelickom cintoríne, pri mohyle ktorého Slovák musí sa hlboko zadumať. Profesor Schröer miloval našich borcov za slovenskú renesanciu. On bol posledný mohykán uhorských Nemcov s národným presvedčením a charakterom, zanechavší v nemeckej literatúre dve klasické diela: Estetiku a Svetovú historiu pre ženskú mládež. No z tých kníh i mužská stárež má sa čo učiť. Priateľstvo a svedectvo tohto človeka rúca na hromadu všetky klebety a podlosti ľudí s vrabčím mozgom a žlčou tygrovou. On o našich mladoňoch povedal, že sú soľou a skvostom celého ústavu, a súc oduševneným Nemcom, za príklad ich postavil svojim rodákom uhorským, no nevychoval medzi nimi apoštolov, ani nezaložil školy. Schröer bol čudným meteorom, ktorý ohromným svetlom blysol na temnom nebi uhorsko-nemeckom. Poznal som ešte jeho vdovu, tiež duchaplnú spisovateľku. Prežívala posledné roky života v Prešporku na Nonnenbahn a mňa, ako chlapca dvanásťročného, napomínala: „Sei so treu deinem Volke, wie es mein Christian treu war den Deutschen“. I syna Oeserovho som poznal, ako gymnaziálneho profesora vo Viedni. I on zdedil po otcovi lásku k Slovákom. Môj otec ho nikdy nezabudol vo Viedni navštíviť.

No nielen čistota a ideálne námery označovaly túto soľ, ale i talenty, duchovné dary rozličné. „Rozliční darové jsau, ale tentýž duch“, hovorí Písmo. To bolo tu doslovne. Jeden duch a rozmanité dary. Pravda, talent je naozaj darom, a nie zásluhou. No, že toľko darov uštedril Hospodin malému hlúčku slovenských nadšencov, je znakom, že to nebola veselá spoločnosť študentov, poza školu chodiacich a rezonujúcich, večne a hlúpe kritizujúcich, ale školka stromov, majúcich niesť ovocie.

A ešte jednu veľkú, na stáročia hlásiacu sa zvláštnosť má štúrovská škola: ona, pôvodne osnovaná na Heglovom panteizme, na schleiermacherovskom, od Kollára prevzatom plytkom poloracionalizme, ktorý chcel teologiu vyzliecť „zo starej supernaturalistickej formy“, to jest urobiť zo zjaveného náboženstva vedu, zjavenie podložiť pod lupu rozumu a len to z neho prijať, čo sa s ním, ako takým, úplne srovnáva, — takto erudovaná škola stala sa prvým a jediným borcom kresťanskej ortodoxie, to jest pozitívneho, zjaveného náboženstva. Jediným borcom cirkvi evanjelickej, a to borcom úprimným, iskrenným! Ona zlomila uniu. To je veľká vec! Tak ju zlomila, na čele s junáckym Hurbanom, že podnes neopovážia sa verejne ceknúť o tom a len pod plášťom pripravujú jej cestu. Touto pozitivitou, kladnosťou vo veciach viery štúrovská škola sblížila sa k obom veľkým cirkvám vselenským a položila pod seba mocný základ. Pravda, súčasne rozovrela priepasť medzi maďarizmom a slavizmom v cirkvi luteránskej.

Vývin slovenskej intelektuálnosti vo všetkých odboroch znania (vynímajúc prísne technické vedy, ktoré v Uhorsku vôbec stály kebsky) má v tejto škole svoje korene i vtedy, ak pracovník sám ani nebol členom ústavu prešporského. „Tolčok“, ako Rusi hovoria, náraz, dostal ztade. Rozleteli sa prešporskí sokoli po Slovensku, a kde zapadol jeden z nich, začala tvrdá pôda kyprieť. Otvorte len knihu literatúry! Najdete síce primitívy, nesrovnalosti, najdete i naivitu a nedosiahnutie, ale mnoho, veľmi mnoho toho, čo Lamanskij pomenoval u Slovákov „duchovnou slobodou“.