Ballady a povesti

Bolo to dávno, dávno ver’!
stará história,
ktorá však voždy, voždy sa
na novo rozvíja.

On vrelo, vrúcne ľúbil ju,
tak sladko, nežne, ach! —
tá jeho láska bola sťa
na ovocine nach.

Keď pred ňou stál, len hľadel a
nemohol slova riecť —
a keď ho stáť tam nechala,
slzy mu začly tiecť.

Keď pred ňou stál, zrak klopil a
z pŕs vinul sa mu vzdych —
jej pohrdlivý úsmev stal
na ústkach ružových.

A matke deva hovorí:
„Musím ti vyznať už:
Milán? — v tom neni smelosti —
to bojko — a nie muž.“

A plecom kývnuc rozhodla:
„Mne veru milší Jur,
ten lásku vyzná slovami,
mocnými jako búr!“

Ružena s Jurom prechádzkou
— na blízku sňažný les —
podvečer zvoľna kráčajú; —
vyskočí z hory bes!

Jur skríkne: „Vlk! Ruženo, poď!“
— v kosti mu udre ľak —
a devu tiahne za sebou,
— bárs zbraň má — neborák!

Už za nimi sa rútil vlk! —
No z hory zdudni skok —
a vlka nápad staví jun,
mu dýku vraziac v bok. —

Strnutá stála Ružena,
strnutý zastal Jur,
mocne sa vlní devy hruď —
zrak Jura plný chmúr. —

V pravici s dýkou krvavou
Milán tiež nemo stál —
a devu bleskom ohnivým
cit prenesmierny jal.

V srdečný ona vzlykot, plač
upadá znov’ a znov’ —
bo v srdci teraz svitlo jej,
že láska nemá slov.